znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 255/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou JUDr. Silviou Sovovou, Žižkova 6, Košice, vo veci namietanéhoporušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehotepodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupomOkresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 21/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalejlen „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 21/2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že namietané konanie začalo na základe návrhusťažovateľky   z 25.   januára   2011,   ktorým   sa   sťažovateľka   domáha   proti

a spol. vyslovenia neúčinnosti uznesenia schôdze vlastníkov bytov a nebytovýchpriestorov domu na ⬛⬛⬛⬛ z 11. januára 2011.

Po   podaní   návrhu   na   začatie   konania   si   sťažovateľka   zvolila   právnu   zástupkyňua 14. februára 2011 doručila okresnému súdu splnomocnenie spolu s návrhom na nariadeniepredbežného opatrenia.

Okresný   súd   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   rozhodol   uznesenímzo 14.   marca 2011   tak,   že   ho   zamietol.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   sťažovateľkaodvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4 Co 117/2011zo 16. mája 2011 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «Od rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach Okresný súd Košice I... neurobil v tejto veci niekoľko rokov vôbec žiaden   úkon s výnimkou toho,   že mi prostredníctvom mojej právnej zástupkyne doručil procesné poučenie o právach účastníka konania, na ktoré som odpovedala dňa 28.3.2012. A to všetko napriek tomu, že som výslovne žiadala vytýčenie termínu pojednávania prostredníctvom svojej právnej zástupkyne ešte dňa 19.3.2012... Keďže o mojom návrhu Okresný súd Košice I ku dňu 11.11.2013 vôbec nevytýčil ani jediný termín pojednávania, obrátila som sa s prvou sťažnosťou na Váš Ústavný súd už dňa 11.11.2013.

Ústavný súd Slovenskej republiky svojim Uznesením zo dňa 3.4.2014 moju sťažnosť odmietol   ako   neprípustnú...   to   kvôli   tomu,   že   som   sa   vopred   nesťažovala   na   prieťahy v konaní u predsedu súdu. Je pravdou, že oficiálnu sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice I som nepodávala, nakoľko mám za to, že by sa tým nič nezmenilo a v konečnom dôsledku s prihliadnutím na ostatnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, takýto zbytočný administratívny úkon ani nie je pre podanie ústavnej sťažnosti potrebný.

Mám informácie o iných obdobných sťažnostiach na prieťahy v konaní Ústavnému súdu bez podania sťažnosti predsedovi súdu, a tie odmietnuté neboli.

Ak   moju   sťažnosť   súd   vybavil   odmietnutím,   tak   konal   nesprávne,   v   rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a tiež v rozpore s rozhodovacou praxou iných senátov Ústavného súdu.

Dosť zaujímavé je to, že v čase, kedy mal súd posudzovať moju sťažnosť, mi bolo doručené predvolanie na prvé pojednávanie vo veci, ktoré sa malo uskutočniť dňa 8.4.2014. Niet najmenších pochýb, že echo o podanej žiadosti sa dostalo na Okresný súd Košice I a tento súd akože začal konať. Takže aj keby moja sťažnosť nebola nesprávnym postupom konkrétneho senátu Ústavného súdu odmietnutá, bola by asi úplnou náhodou, samozrejme, neodôvodnená, lebo súd začal konať...

V   skutočnosti   súd   konať   nezačal,   prieťahy   v   tomto   konaní   sú   s   najväčšou pravdepodobnosťou   úplne   úmyselné.   Okresný   súd   Košice   I   mi   dáva   jasne   najavo,   že o mojom návrhu konať ani náhodou nezačne. A to napriek tomu, že medzi všeobecnými súdmi a Vašim Ústavným súdom existuje pravdepodobne výmena informácií a je spravidla inscenované „súdne konanie“.

V mojom prípade bol teda nariadený prvý termín pojednávania na deň 8.4.2014. Len deň   predtým   mi   však   bolo   e-mailom   mojej   právnej   zástupkyni   oznámené,   že   toto pojednávanie bude zrušené. Údajne pre PN sudkyne.

Ďalší termín pojednávania sa mal uskutočniť dňa 18.11.2014. Bez uvedenia dôvodu mi však bolo oznámené, že tento termín sa odročuje na deň 3.2.2015. Pred týmto termínom som opäť dostala oznámenie o zrušení pojednávania a jeho odročení na neurčito.

Chcem   uviesť,   že   neviem,   aký   je   „dôvod“   na   neustále   odročovania   termínov pojednávania, ale ja som nežiadala odročiť ani jedno pojednávania. Prekážky teda neboli na mojej strane.

Výsledkom týchto náhod je, že od podania návrhu dňa 25.1.2011 sa v konaní na môj návrh vedenom na Okresnom súde Košice I č.k. 10C/21/2011 neuskutočnilo vyše štyroch rokov jediné pojednávanie!!!

Chcem opakovane zdôrazniť, vlastník (spoluvlastník) bytu č. 1 v dome

si svoj domnelý nárok na zaplatenie čiastky 5 352,90 Eur voči mne v zmysle mnou napadnutého uznesenia schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov zo dňa   11.1.2011   uplatňuje   v občianskom   súdnom   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde Košice II pod č.k. 19C/119/2011... Avšak na rozdiel od môjho návrhu, o návrhu protistrany súd začal konať rýchlo. Návrh zo strany ⬛⬛⬛⬛ bol podaný dňa 13.9.2011, do dnešného dňa bolo vytýčených množstvo pojednávaní vo veci...

Osobne   som   už   s   istotou   presvedčená   o   tom,   že   súdy   v   tomto   prípade   účelovo nekonajú o mojom návrhu a naopak, rýchlo sa koná o návrhu voči mne, hoci tieto dve konania spolu súvisia...

Mám za to, že ako navrhovateľka som vôbec nijako nespôsobila prieťahy v konaní. Nečinnosť   Okresného   súdu   Košice   I s vykonaním   akéhokoľvek   úkonu   po   dobu   približne štyroch rokov je ničím neospravedlniteľná.»

Sťažovateľka v tejto veci považuje za primerané, aby jej bolo priznané aj finančnézadosťučinenie   v sume   10 000   € „Vzhľadom   na   ničom   neospravedlniteľnú a nezdôvodniteľnú nečinnosť súdu.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky

- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotveného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a

- na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotveného v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. 10C/ 21/2011 porušené bolo. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I sp. zn. 10C/21/2011 bez prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   súdu   Košice   -   okolie pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške 10 000.-Eur.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavnýsúd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy a právana prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 21/2011.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie jeprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktorému zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitieje   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Podľa   odseku   2   citovanéhoustanovenia ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľaodseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodnýchosobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahyv konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stavzapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, ak sťažovateľpreukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky,   ktoré   má   k   dispozícii   podľa   zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnilz dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa ustáleného názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konanív zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochranytakých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako ajso základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03,I. ÚS 164/2010). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmiv súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a ozmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon osudcoch“),   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bezzbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods.2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobneaj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či vdanej   veci   boli   spôsobené   prieťahy   v   konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odsekucitovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účelzistenia   stavu   veci   prešetriť   všetky   skutočnosti.“.   V súvislosti   s   tým   ústavný   súdpoznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a naktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z   atribútovprípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veciindividuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarityvyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohouústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámcipredovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislostiinštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatnýchdo úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa už v tejto veci obrátila na ústavný súdso sťažnosťou   namietajúcou   prieťahy   v napadnutom   konaní,   ktorú   ústavný   súd   odmietoluznesením   sp.   zn.   IV.   ÚS   214/2014   z   3.   apríla   2014   ako   neprípustnú   vzhľadomna nevyužitie sťažnosti   na   prieťahy   podľa   § 62   a nasl.   zákona   o súdoch.   Ústavný   súdv súčinnosti   s okresným   súdom   zistil,   že   sťažovateľka   aj   napriek   odmietnutiu   jejpredchádzajúcej ústavnej sťažnosti sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní adresovanúpredsedovi okresného súdu nepodala ani po tom, čo ústavný súd jej predchádzajúcu sťažnosťodmietol.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   sťažnosť   na   prieťahy   v napadnutom   konanípredsedovi okresného súdu nepodala z dôvodu, že „by sa tým nič nezmenilo a v konečnom dôsledku s prihliadnutím na ostatnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, takýto zbytočný administratívny úkon ani nie je pre podanie ústavnej sťažnosti potrebný“. Zároveňuviedla,   že   má   informácie „o iných   obdobných   sťažnostiach   na   prieťahy   v   konaní Ústavnému súdu bez podania sťažnosti predsedovi súdu, a tie odmietnuté neboli“, tieto všakbližšie nekonkretizovala.

Ústavný   súd   v súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľky   opakovane   zdôrazňuje,   žev súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   IV. ÚS 26/2012,   IV. ÚS 93/2012)na požiadavke   využitia   prostriedkov   nápravy   v zmysle   § 62   a nasl.   zákona   o súdochna orgáne   štátnej   správy   dotknutého   súdu   v zásade   už   netrvá   v prípadoch,   keď dĺžkanamietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavneneprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho názorubez   ďalšieho   konštatovať   (napadnuté   konanie   od jeho   začiatku   až   do   podania   ústavnejsťažnosti trvá štyri roky a jeden mesiac).

Keďže sťažovateľka, ktorá je kvalifikovane právne zastúpená, sťažnosť na prieťahyv konaní   predsedovi   okresného   súdu   nepodala,   a to   aj   napriek   odmietnutiu   jejpredchádzajúcej   ústavnej   sťažnosti   práve   z tohto   dôvodu,   a ani   netvrdí,   že   ju   nepodalaz dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť aniz obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd, opierajúc sao svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV.   ÚS   44/03,   II.   ÚS   7/04,   II.   ÚS   107/04),   dospelk záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že   by   využitiesťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo účinnú ochranu základného právasťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jejsťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   vecirozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, abypo splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípadezotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom,predložila ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).

V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súdzaoberal ďalšími požiadavkami v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2015