SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 255/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou JUDr. Silviou Sovovou, Žižkova 6, Košice, vo veci namietanéhoporušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 21/2011 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalejlen „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 21/2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že namietané konanie začalo na základe návrhusťažovateľky z 25. januára 2011, ktorým sa sťažovateľka domáha proti
a spol. vyslovenia neúčinnosti uznesenia schôdze vlastníkov bytov a nebytovýchpriestorov domu na ⬛⬛⬛⬛ z 11. januára 2011.
Po podaní návrhu na začatie konania si sťažovateľka zvolila právnu zástupkyňua 14. februára 2011 doručila okresnému súdu splnomocnenie spolu s návrhom na nariadeniepredbežného opatrenia.
Okresný súd o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhodol uznesenímzo 14. marca 2011 tak, že ho zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľkaodvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4 Co 117/2011zo 16. mája 2011 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «Od rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach Okresný súd Košice I... neurobil v tejto veci niekoľko rokov vôbec žiaden úkon s výnimkou toho, že mi prostredníctvom mojej právnej zástupkyne doručil procesné poučenie o právach účastníka konania, na ktoré som odpovedala dňa 28.3.2012. A to všetko napriek tomu, že som výslovne žiadala vytýčenie termínu pojednávania prostredníctvom svojej právnej zástupkyne ešte dňa 19.3.2012... Keďže o mojom návrhu Okresný súd Košice I ku dňu 11.11.2013 vôbec nevytýčil ani jediný termín pojednávania, obrátila som sa s prvou sťažnosťou na Váš Ústavný súd už dňa 11.11.2013.
Ústavný súd Slovenskej republiky svojim Uznesením zo dňa 3.4.2014 moju sťažnosť odmietol ako neprípustnú... to kvôli tomu, že som sa vopred nesťažovala na prieťahy v konaní u predsedu súdu. Je pravdou, že oficiálnu sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice I som nepodávala, nakoľko mám za to, že by sa tým nič nezmenilo a v konečnom dôsledku s prihliadnutím na ostatnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, takýto zbytočný administratívny úkon ani nie je pre podanie ústavnej sťažnosti potrebný.
Mám informácie o iných obdobných sťažnostiach na prieťahy v konaní Ústavnému súdu bez podania sťažnosti predsedovi súdu, a tie odmietnuté neboli.
Ak moju sťažnosť súd vybavil odmietnutím, tak konal nesprávne, v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a tiež v rozpore s rozhodovacou praxou iných senátov Ústavného súdu.
Dosť zaujímavé je to, že v čase, kedy mal súd posudzovať moju sťažnosť, mi bolo doručené predvolanie na prvé pojednávanie vo veci, ktoré sa malo uskutočniť dňa 8.4.2014. Niet najmenších pochýb, že echo o podanej žiadosti sa dostalo na Okresný súd Košice I a tento súd akože začal konať. Takže aj keby moja sťažnosť nebola nesprávnym postupom konkrétneho senátu Ústavného súdu odmietnutá, bola by asi úplnou náhodou, samozrejme, neodôvodnená, lebo súd začal konať...
V skutočnosti súd konať nezačal, prieťahy v tomto konaní sú s najväčšou pravdepodobnosťou úplne úmyselné. Okresný súd Košice I mi dáva jasne najavo, že o mojom návrhu konať ani náhodou nezačne. A to napriek tomu, že medzi všeobecnými súdmi a Vašim Ústavným súdom existuje pravdepodobne výmena informácií a je spravidla inscenované „súdne konanie“.
V mojom prípade bol teda nariadený prvý termín pojednávania na deň 8.4.2014. Len deň predtým mi však bolo e-mailom mojej právnej zástupkyni oznámené, že toto pojednávanie bude zrušené. Údajne pre PN sudkyne.
Ďalší termín pojednávania sa mal uskutočniť dňa 18.11.2014. Bez uvedenia dôvodu mi však bolo oznámené, že tento termín sa odročuje na deň 3.2.2015. Pred týmto termínom som opäť dostala oznámenie o zrušení pojednávania a jeho odročení na neurčito.
Chcem uviesť, že neviem, aký je „dôvod“ na neustále odročovania termínov pojednávania, ale ja som nežiadala odročiť ani jedno pojednávania. Prekážky teda neboli na mojej strane.
Výsledkom týchto náhod je, že od podania návrhu dňa 25.1.2011 sa v konaní na môj návrh vedenom na Okresnom súde Košice I č.k. 10C/21/2011 neuskutočnilo vyše štyroch rokov jediné pojednávanie!!!
Chcem opakovane zdôrazniť, vlastník (spoluvlastník) bytu č. 1 v dome
si svoj domnelý nárok na zaplatenie čiastky 5 352,90 Eur voči mne v zmysle mnou napadnutého uznesenia schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov zo dňa 11.1.2011 uplatňuje v občianskom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod č.k. 19C/119/2011... Avšak na rozdiel od môjho návrhu, o návrhu protistrany súd začal konať rýchlo. Návrh zo strany ⬛⬛⬛⬛ bol podaný dňa 13.9.2011, do dnešného dňa bolo vytýčených množstvo pojednávaní vo veci...
Osobne som už s istotou presvedčená o tom, že súdy v tomto prípade účelovo nekonajú o mojom návrhu a naopak, rýchlo sa koná o návrhu voči mne, hoci tieto dve konania spolu súvisia...
Mám za to, že ako navrhovateľka som vôbec nijako nespôsobila prieťahy v konaní. Nečinnosť Okresného súdu Košice I s vykonaním akéhokoľvek úkonu po dobu približne štyroch rokov je ničím neospravedlniteľná.»
Sťažovateľka v tejto veci považuje za primerané, aby jej bolo priznané aj finančnézadosťučinenie v sume 10 000 € „Vzhľadom na ničom neospravedlniteľnú a nezdôvodniteľnú nečinnosť súdu.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľky
- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotveného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a
- na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotveného v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. 10C/ 21/2011 porušené bolo. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I sp. zn. 10C/21/2011 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice - okolie pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 10 000.-Eur.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavnýsúd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 21/2011.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie jeprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktorému zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitieje sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanéhoustanovenia ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľaodseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodnýchosobitného zreteľa.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahyv konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stavzapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, ak sťažovateľpreukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnilz dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa ustáleného názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konanív zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochranytakých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako ajso základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,I. ÚS 164/2010). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmiv súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a ozmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon osudcoch“), ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bezzbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods.2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobneaj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či vdanej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odsekucitovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účelzistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. V súvislosti s tým ústavný súdpoznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a naktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútovprípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veciindividuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarityvyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohouústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámcipredovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiinštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatnýchdo úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa už v tejto veci obrátila na ústavný súdso sťažnosťou namietajúcou prieťahy v napadnutom konaní, ktorú ústavný súd odmietoluznesením sp. zn. IV. ÚS 214/2014 z 3. apríla 2014 ako neprípustnú vzhľadomna nevyužitie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch. Ústavný súdv súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľka aj napriek odmietnutiu jejpredchádzajúcej ústavnej sťažnosti sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní adresovanúpredsedovi okresného súdu nepodala ani po tom, čo ústavný súd jej predchádzajúcu sťažnosťodmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že sťažnosť na prieťahy v napadnutom konanípredsedovi okresného súdu nepodala z dôvodu, že „by sa tým nič nezmenilo a v konečnom dôsledku s prihliadnutím na ostatnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, takýto zbytočný administratívny úkon ani nie je pre podanie ústavnej sťažnosti potrebný“. Zároveňuviedla, že má informácie „o iných obdobných sťažnostiach na prieťahy v konaní Ústavnému súdu bez podania sťažnosti predsedovi súdu, a tie odmietnuté neboli“, tieto všakbližšie nekonkretizovala.
Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky opakovane zdôrazňuje, žev súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012)na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdochna orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď dĺžkanamietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavneneprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho názorubez ďalšieho konštatovať (napadnuté konanie od jeho začiatku až do podania ústavnejsťažnosti trvá štyri roky a jeden mesiac).
Keďže sťažovateľka, ktorá je kvalifikovane právne zastúpená, sťažnosť na prieťahyv konaní predsedovi okresného súdu nepodala, a to aj napriek odmietnutiu jejpredchádzajúcej ústavnej sťažnosti práve z tohto dôvodu, a ani netvrdí, že ju nepodalaz dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť aniz obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd, opierajúc sao svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04), dospelk záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitiesťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo účinnú ochranu základného právasťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jejsťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku vecirozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, abypo splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípadezotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom,predložila ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).
V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súdzaoberal ďalšími požiadavkami v nej uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. apríla 2015