znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 255/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mesta T., T., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 7 C 203/2010-92 z 22. septembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 72/2012-119 z 27. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mesta T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2012 doručená sťažnosť Mesta T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   7   C   203/2010-92 z 22. septembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 72/2012-119 z 27. marca 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou podanou na okresnom súde 13.   októbra   2010   domáhal   ako   navrhovateľ,   aby   súd   zaviazal   odporcu   v   prvom   rade Slovenskú republiku – Ministerstvo financií Slovenskej republiky a odporcu v druhom rade Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   nahradiť   sťažovateľovi   škodu   spolu s príslušenstvom.   Škoda   sťažovateľovi   vznikla   na   tom   skutkovom   základe,   že   Daňové riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   ako   odvolací   orgán   v   daňovom   konaní   v   rozpore so zákonom zmenilo platobné výmery, ktorými sťažovateľ vyrubil daň za jadrové zariadenie za roky 2007 a 2008 dvom prevádzkovateľom jadrových zariadení – spoločnosti J., a. s., a spoločnosti S., a. s.

Pre   každé   z   uvedených   jadrových   zariadení   Úrad   jadrového   dozoru   stanovil samostatnú oblasť ohrozenia, a to pre jadrové zariadenie V-1 rozhodnutím č. 39/2007 a pre jadrové zariadenie V-2 rozhodnutím č. 355/2007. Každý z uvedených prevádzkovateľov je držiteľom samostatného povolenia na prevádzku príslušného jadrového zariadenia, a je teda daňovníkom   v zmysle § 68 zákona č.   582/2004   Z.   z. o miestnych   daniach   a miestnom poplatku za komunálne odpady   a drobné stavebné odpady   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon č. 582/2004 Z. z.). Sťažovateľ v rokoch 2008 a 2009 vydal platobné výmery, ktorými v súlade so zákonom o miestnych daniach vyrubil prevádzkovateľom daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške – platobné výmery Mesta T. č. 1/1 zo 16.   januára   2008   (prevádzkovateľovi   J.   za   rok   2007   za   prevádzkovanie   V-1),   č. 1/1 z 27. januára   2009   (prevádzkovateľovi   J.   za   rok   2008   za prevádzkovanie   V-1),   č.   2/1 zo 16. januára   2008   (prevádzkovateľovi   S.   za   rok   2007   za   prevádzkovanie   V-2),   č. 2/1 z 27. januára 2009 (prevádzkovateľovi S. za rok 2008 za prevádzkovanie V-2). Daňovníci (prevádzkovatelia)   sa   proti   týmto   platobným   výmerom   odvolali   a   Daňové   riaditeľstvo Slovenskej republiky ako inštančne nadriadený orgán v daňovom konaní napokon zmenilo platobné výmery obce tak, že znížilo pôvodne vyrubenú daň a zaviazalo daňovníkov platiť daň pomerne (rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky z 12. mája 2008, 13. mája 2008, 22. júla 2009 a 28. júla 2009). Pri zmene, resp. znížení platobných výmerov, Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky postupovalo v zmysle stanoviska Ministerstva financií   Slovenskej   republiky   zo   17.   marca   2008,   ktorým   mu   bolo   odporučené   pri posudzovaní vyrubenia dane prevádzkovateľom jadrového zariadenia... „zohľadniť“ § 73 tretiu vetu zákona č. 582/2004 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2009.

Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   znížilo   platobné   výmery   vydané sťažovateľom   a   zaviazalo   daňovníkov   platiť   daň   pomerne   s   odvolaním   sa   na   uvedené ustanovenie zákona o miestnych daniach.

Keďže   výnos   dane   z   jadrového   zariadenia   je   príjmom   rozpočtu   sťažovateľa, sťažovateľovi vznikla v dôsledku zmeny platobných výmerov škoda z titulu ušlého zisku určeného   rozdielom   medzi   pôvodne   vyrubenou   výškou   dane   a   výškou   dane   podľa zmenených platobných výmerov. Sťažovateľ v návrhu svoj nárok na náhradu škody oprel o ustanovenie   §   420   Občianskeho   zákonníka   (všeobecná   zodpovednosť   za   škodu   pri porušení   právnej   povinnosti)   a žiadal   okresný   súd,   aby   zaviazal   žalovaných   zaplatiť žalobcovi sumu 94 984,84 € so zákonným úrokom z omeškania.

Okresný súd vec prerokoval a vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 203/2010-92 z 22.   septembra   2011,   ktorým   žalobu   v   celom   rozsahu   zamietol.   Svoje   rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že vec posúdil podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za   škodu   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), pričom predpokladom vzniku nároku na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   je jeho zrušenie ako   nezákonného a rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky nikdy zrušené neboli. Navyše, sťažovateľ   nebol   účastníkom   konania,   v ktorom   boli   rozhodnutia   vydané,   a nárok   na náhradu škody v takýchto prípadoch môže patriť iba účastníkovi, čoho dôsledkom je, že sťažovateľ na podanie žaloby nebol ani aktívne vecne legitimovaný. Pokiaľ ide o odporcu v 2. rade, ten nie je zasa pasívne legitimovaný, pretože pasívne legitimovaným subjektom pri zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je štát (a nie konkrétny správny orgán). Na vec nebolo možné podľa názoru okresného súdu aplikovať všeobecné ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   o náhrade   škody,   pretože   právna   úprava   v zákone č. 514/2003 Z. z. je úpravou špeciálnou (lex specialis).

Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku v zákonnej lehote odvolanie.Krajský súd rozhodol o odvolaní rozsudkom č. k. 5 Co 72/2012-119 z 27. marca 2012   a   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správny   potvrdil   v   celom rozsahu. Rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 5. apríla 2012.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   odôvodňoval   sťažovateľ   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 203/2010-92 z 22. septembra 2011 a rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 72/2012-119 z 27. marca 2012 takto:

„Súdy... svojím rozhodovaním porušili ústavné právo sťažovateľa na náhradu škody zakotvené v článku 46 ods. 3 Ústavy SR tým, že ho posúdili ako subjekt nespôsobilý na priznanie náhrady škody.

... Podmienky práva na náhradu škody podľa predmetných ustanovení ústavy bližšie precizuje zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci... v znení neskorších predpisov. Pokiaľ ide o ústavné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, zákon priznáva náhradu škody všetkým fyzickým osobám a právnickým osobám, ktorým v dôsledku nesprávneho postupu orgánu verejnej moci škoda vznikla.   Zákon   teda   bližšie   precizuje   podmienky   náhrady   škody   pre   všetky   subjekty ústavnoprávnej ochrany podľa článku 46 ústavy. Avšak, pokiaľ ide o právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, zákon priznáva náhradu škody iba účastníkom správneho konania. V súlade s vyššie uvedený princípom, podľa ktorého zákon nemôže zužovať množinu subjektov ústavnoprávnej ochrany druhovým určením subjektu ochrany, je potrebné   túto   skutočnosť   vykladať   tak,   že   zákon   bližšie   precizuje   podmienky   priznania náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia iba pokiaľ ide tú časť množiny subjektov ústavnoprávnej   ochrany   podľa   článku   46   Ústavy,   ktorá   spĺňa   podmienku   účastníctva v správnom konaní. Ústavné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má však aj ten, komu týmto rozhodnutím bola spôsobená škoda a pri tom nie je účastníkom konania....

... súdy nepriznali sťažovateľovi náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka s odôvodnením,   že   na   náhradu   škody   spôsobenej   pri   výkone   verejnej   moci   je   potrebné použiť ustanovenia špeciálneho zákona - zákona 514/2003 Z. z.. Súdy rovnako odmietli priznať náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu,   že sťažovateľ napádal   postup,   ktorý sa priamo odrazil   v správnom rozhodnutí a   v takom prípade   je potrebné použiť ustanovenia o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Tento myšlienkový postup priviedol súdy nakoniec k posudzovaniu otázky, či je možné priznať náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, avšak v tomto bode súdy konštatovali, že sťažovateľ nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom, teda nie je subjektom oprávneným na   náhradu   škody,   pretože   nespĺňa   podmienku   účastníctva   v   správnom   konaní. Z predchádzajúcej   argumentácie   vyplýva,   že   takýto   výklad   zákonov   nie   je   v   súlade s ústavou,   pretože   tá   priznáva   nárok   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím každému, nie len účastníkom správneho konania. Rovnako nie je možné prijať argument, že v danom prípade nie je možné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade   škody,   pretože   sa   uplatňuje   špeciálny   predpis.   Takýto   výklad...   objektívne znemožňuje sťažovateľovi domôcť sa náhrady škody, a preto je potrebné posúdiť ho ako ústavne   nesúladný.   Sťažovateľ   nemôže   byť   ukrátený   na   svojich   ústavných   právach   iba z dôvodu,   že   podľa   právneho   názoru   súdov,   zákony   uplatňovanie   ústavných   práv neumožňujú. Otázka, či tomu tak skutočne je, je druhoradá. Aj keby súdy v zmysle zákona nemali možnosť rozhodovať inak, ako ústavne nesúladným spôsobom (čo v danom prípade podľa   sťažovateľa   nie je pravdou),   t.   j.   ak by postupovali v súlade so zákonom,   ale v rozpore   s   ústavou,   stále   by   bolo   potrebné   posúdiť   takéto   ich   rozhodovanie   ako   zásah do sťažovateľových ústavných práv...

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   použitým   právnym   posúdením   súdov   a   z   neho vyplývajúcimi zamietavými rozsudkami súdov v konaní došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na náhľadu škody priznaného mu ústavou. Súdy ako orgány ochrany ústavnosti mali vykladať príslušné právne predpisy tak, aby nedošlo k obmedzeniu ústavného práva sťažovateľa   na   náhradu   škody,   t.   j.   mali   v   konaní   postupovať   podľa   všeobecnej zodpovednosti za škodu upravenej v § 420 a nasl. OZ....

...   sťažovateľ   nemal   možnosť   dovolávať   sa   zrušenia   rozhodnutí   Daňového riaditeľstva SR o zmene platobných výmerov cestou žaloby podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ totiž nebol aktívne procesné legitimovaný na podanie žaloby proti rozhodnutiu správneho orgánu z dôvodu, že nebol účastníkom správneho konania... Zákonná podmienka účastníctva v konaní teda bránila sťažovateľovi nie len domôcť sa náhrady   škody   priamo   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.,   ale   aj   domôcť   sa   zrušenia rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR pre ich nezákonnosť v rámci správneho súdnictva.“Sťažovateľ preto žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:„Okresný súd Bratislava I svojím rozsudkom sp. zn. 7C203/2010-92 a Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom sp. zn. 5Co72/2012-119 porušili základné právo sťažovateľa na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   štátneho   orgánu   garantované článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby ústavný súd zrušil uvedené rozsudky, ktorými sa zasiahlo do ústavných práv navrhovateľa, a vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a lebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1933 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľa rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 203/2010-92 z 22. septembra 2011.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu konkrétnemu   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   iba   vtedy,   ak   sa   ich ochrany fyzická   osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený alebo rozhodovať všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať   sa   preskúmania   označeného   napadnutého rozsudku okresného súdu využitím opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon aj využil. Sťažovateľ sa tak domohol činnej ochrany ním uvedeného základného práva, ktoré označil v sťažnosti už pred krajským súdom.

Na   základe   podaného   odvolania   tak   došlo   k   naplneniu   účelu   sledovaného sťažovateľom v konaní o sťažnosti. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaní teda v tomto prípade vylučuje (vzhľadom na princíp subsidiarity) právomoc ústavného súdu, a preto   ústavný   súd   časť   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných   práv   a   slobôd   napadnutým   postupom   a   rozsudkom   okresného   súdu,   pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. Predmetom sťažnosti bolo namietané porušenie označených práv sťažovateľa aj rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 72/2012-119 z 27. marca 2012.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa   v   tej   časti,   ktorou   namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž vyplýva, že ústavný súd nie   je opravnou   inštitúciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   nálezoch,   nie   je   opravnou inštitúciou všeobecných súdov (I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných   súdov,   pokiaľ tieto súdy   vo svojej   činnosti   postupujú   v   súlade   s   právami na súdnu a inú ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 45 až čl. 50 ústavy). Z takého pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.

Rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 72/2012-119 z 27. marca 2012 bol odôvodnený takto:«Súd prvého stupňa sa v prejednávanej veci správne vysporiadal s otázkou spôsobu uplatnenia nároku, ktorého sa navrhovateľ domáhal. Názor a tvrdenie súdu prvého stupňa, že   na   nárok,   ktorý   si   navrhovateľ   voči   odporcom   uplatňoval   treba   aplikovať   zákon č. 514/2003   Z.   z.   považuje   odvolací   súd   za   správny,   nakoľko   škoda,   ktorá   mala navrhovateľovi vzniknúť mala byť spôsobená činnosťou orgánu konajúceho v mene štátu. Tým,   že   rozhodnutia   odporcu   v druhom   rade,   na   základe   ktorých   mala   navrhovateľovi vzniknúť   škoda   neboli   nikdy   zrušené   je   treba   ich   považovať   za   zákonné.   Zákonné rozhodnutie   orgánu   konajúceho   v mene   štátu   tým   pádom   nemôže   zakladať   nárok na náhradu škody o ktorej navrhovateľ tvrdí, že vznikla.

Tvrdenie odporcu, že svoj nárok odvodzuje nie od nezákonného rozhodnutia, ale nesprávneho   úradného   postupu   v tomto   konaní   nemôže   obstáť,   nakoľko   ako   vyplýva   aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo 24/2004 všeobecne a v súlade s ustálenou   súdnou   praxou   možno   nesprávny   úradný   postup   vymedziť   tak,   že   ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý – či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí – nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí.   Pod   termín   „postup“   možno   subsumovať   ako   konanie   (činnosť)   štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť, alebo opomenutie). Keďže v tomto prípade bolo vydané odporcom rozhodnutie (ktoré je zákonné), nemožno prípadnú škodu odvodzovať od postupu príslušného orgánu (odporcu v druhom rade), ale od jeho rozhodnutia.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   odvolací   súd   sa   v celom   rozsahu   stotožňuje i s odôvodnením   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   obmedzil   odvolací   súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 (§ 372p ods. 1 O.s.p. zavedeného zákonom č. 384/2008 Z. z.).»

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský   súd   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu. Predmetný   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   názoru   vo   veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd preto   neporušil   sťažovateľom   označené   základné   právo.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu, možno realizovať len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v   zmysle ustálenej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad krajským   súdom   nevykazuje   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   porušení označeného práva sťažovateľom, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.  

V Košiciach 11. júla 2012