znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 255/2011-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., H., t. č. vo výkone trestu H., vo veci namietaného porušenia   čl.   12   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a porušenia   základných   práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c), čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru   Dunajská   Streda   pri   vykonávaní   prvotných   úkonov   súvisiacich   s   jeho   trestným stíhaním,   postupom   Špeciálneho   súdu   v Pezinku   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tš 19/2006 a jeho rozsudkom z 21. februára 2007, postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 a jeho uznesením z 28. januára 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Toš 8/2007, sp. zn. 1 Tdo VŠ 5/2007 a sp. zn. 2 Tost 6/2011 a jeho uzneseniami z 3. mája 2007, 26. januára 2009 a 22. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2011 doručená   sťažnosť   J. H.,   H.,   t.   č.   vo výkone   trestu   H.   (ďalej len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie   čl.   12 ods.   1 a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c), čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Dunajská   Streda   (ďalej   len   „OR   PZ“)   pri vykonávaní prvotných úkonov súvisiacich s jeho trestným stíhaním, postupom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tš 19/2006 a jeho rozsudkom z 21. februára 2007, postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 a jeho uznesením z 28. januára 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   1   Toš   8/2007,   sp. zn. 1 Tdo VŠ 5/2007 a sp. zn. 2 Tost 6/2011 a jeho uzneseniami z 3. mája 2007, 26. januára 2009 a 22. marca 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK 1 Tš 19/2006 z 21. februára 2007 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu nedovolenej   výroby   a   držby   omamnej,   psychotropnej   látky,   jedu   a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, za ktorý bol odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2,5 roka, pre výkon ktorého bol zaradený do druhej nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň bol sťažovateľovi uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu päť rokov. V ďalšom špeciálny súd týmto rozsudkom uznal sťažovateľa za vinného   zo   spáchania   prečinu   podplácania   podľa   §   333   ods.   1   a   2   písm.   b)   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), prečinu   nedovoleného   ozbrojovania   a obchodovania   so   zbraňami   podľa   §   294   ods.   1 Trestného zákona, zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného   zákona.   Za   tieto   trestné   činy   bol   odsúdený   na   úhrnný   trest   odňatia   slobody vo výmere   9,5   roka   so   zaradením   sťažovateľa   na   jeho   výkon   do   ústavu   so   stredným stupňom stráženia. Taktiež bol sťažovateľovi uložený trest prepadnutia veci   a bolo mu uložené protitoxikomanické liečenie ústavnou formou.

Proti   tomuto   rozsudku   špeciálneho   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Toš   8/2007   z 3.   mája 2007   rozhodol   tak,   že   ho ako nedôvodné zamietol.

Proti   rozhodnutiu   najvyššieho   ako   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. i) a g) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Pretože   najvyšší   súd   ako dovolací súd zistil, že dovolacie dôvody uvádzané sťažovateľom neboli dané, uznesením sp. zn. 1 Tdo Vš 5/2007 z 26. januára 2009 dovolanie odmietol.

Dňa 27. mája 2010 bolo Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky doručené podanie sťažovateľa z 25. mája 2010 označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv   a slobôd   vyplývajúcich   z Medzinárodnej   zmluvy   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej republiky“, ktoré bolo 22. októbra 2010 postúpené Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“). Špeciálna prokuratúra podanie   sťažovateľa   vyhodnotila   ako   žiadosť   o obnovu   konania   pôvodne   vedeného špeciálnym súdom pod sp. zn. PK 1 Tš 16/2006, preto ho 28. októbra 2010 predložila podľa §   397   ods.   2   Trestného   poriadku   špecializovanému   trestnému   súdu.   Na   základe   výzvy špecializovaného   trestného   súdu   sťažovateľ   podaním   z 15.   novembra   2010   doručeným 18. novembra 2010 potvrdil, že jeho podanie z 25. mája 2010 má byť posudzované ako návrh na povolenie obnovy konania v zmysle ustanovení § 396 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku.

Špecializovaný trestný súd však návrh sťažovateľa na obnovu konania uznesením sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 z 28. januára 2011 zamietol, pretože nezistil žiadne podmienky odôvodňujúce povolenie obnovy trestného konania pôvodne vedeného špeciálnym súdom pod sp. zn. 1 Tš 19/2006.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tost 6/2011 z 22. marca 2011 zamietol z dôvodu procesnej správnosti postupu špecializovaného trestného súdu a vecnej správnosti jeho rozhodnutia.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v jeho trestnej   veci   došlo   k porušeniu   ním   označených základných práv, čo odôvodňuje takto:

„Z dôvodu nezákonného zadržania mojej osoby príslušníkmi polície OO PP OR PZ Dunajská Streda, nezákonného získania dôkazov v prípravnom konaní, ich posúdenia a následne nesprávneho odsúdenia Špecializovaným súdom v Pezinku... žiadam Ústavný súd Slovenskej   republiky,   aby   zrušil   právoplatné   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 21. 2. 2007 (sp. zn. 1 Tš/19/2006) a Dovolacieho súdu Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   zo   dňa   26.   1.   2009   (sp.   zn.   Tdo   5/2007)   ako   aj   rozhodnutie Špecializovaného súdu o zamietnutí mojej žiadosti o obnovu konania zo dňa 28. 1. 2011 (sp. zn. PK-2Nt/3/2010), ktoré potvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky zo dňa 22. 3. 2011 (sp. zn. 2 Tost 6/2011) a rozhodol o mojom prepustení na slobodu...

Policajti, ktorí ma zadržali a predviedli na oddelenie polície sa dopustili obzvlášť závažného konania nezlučiteľného so zákonom, kedy moju osobu už zadržaného na mieste zadržania nijak nepoučili o mojich právach tak, ako to vyplýva z ich povinností pri výkone služby...

Týmto nesprávnym konaním policajtov mi boli... odňaté zákonom dané neodňateľné práva a predovšetkým právo na skontaktovanie sa s obhajcom, práva ktoré mi zaručuje Ústava   Slovenskej   republiky   II.   Hlava   VII.   oddiel   čl.   47   ods.   2,   Protokol   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, I. Hlava čl. 6 odst. 3 písm. b a c...

Rovnako   napádam   ďalšie   konanie   policajtov...   kedy   moju   osobu   umiestnili   do policajného   vozidla   a   potom   začali   vykonávať   prehliadku   môjho   vozidla   bez   mojej prítomnosti alebo za prítomnosti môjho obhajcu...

Policajti konali v rozpore so zákonom, keď sa mi manipulovali s mojím vozidlom a toto bez prítomnosti môjho obhajcu alebo inej osoby presunuli na policajné oddelenie, kde opäť manipulovali s vozidlom bez mojej prítomnosti alebo prítomnosti obhajcu. A teda nič policajtom nebránilo v tom, aby svojvoľne ovplyvňovali skutočnosti...

Policajti... nevykonali fotodokumentáciu o dôkazovom materiály zaistených vecí, čo je   nepochybne   v   rozpore   so   zákonom   a   teda   neodborne   manipulovali   s   dôkazovým materiálom...

Policajti   pri   už   tak   početnom   množstve   nezákonných   konaní   ďalej   porušovali ustanovenia zákona kedy údajne v mojom vozidle, ktoré bolo odvezené a odparkované na policajnom oddelení našli bez mojej prítomnosti alebo prítomnosti obhajcu nejaké mne neznáme náboje...

...spomínané náboje boli podstrčené a teda umelo vykonštruovaný skutok......policajti pri mojom zadržaní ma neboli schopní poučiť o mojich právach..., však ako   vidieť   z   ich   opakovaných   výpovedí,   v   ktorých   tvrdia,   že   ma   údajne   poučili,   že   sa dopúšťam ďalšieho protiprávneho konania úplatkárstva už uvádzať dokázali do zápisnice pred vyšetrovateľom...

Nijak mi nebolo preukázané, ako by som dokázal takú dlhú dobu u seba držať dve striekačky s drogami, nijak nebolo preukázané ako sa mne do bundy dostali striekačky, no bez zaváhania som bol za ne obvinený a odsúdený bez jedného jediného usvedčujúceho dôkazu...

Ďalším nevyvrátiteľným dôkazom, že policajti vykonštruovali trestné stíhanie proti mojej osobe je neodvrátiteľný fakt a to ani v jednom prípade nevykonali najdôležitejší úkon v procese dokazovania a usvedčenia podozrivého, ktorý je bežnou a samozrejmou činnosťou OČTK a to zaistenie daktyloskopických stôp...

Dá   sa   teda   dôvodne   konštatovať,   že   príslušníci   polície   nezabezpečili   dôkazy   pre trestné konanie zákonným spôsobom vyplývajúcim z ich služobnej povinnosti ako je zrejmé z uznesenia   UIS   PZ   Bratislava,   pochybili   pri   výkone   zaisťovania   dôkazov   pre   trestné konanie...

Aby takto získané dôkazy slúžili v neprospech mojej osoby a k odsúdeniu mojej osoby v demokratickej spoločnosti nie je prípustné.

Z vyššie uvedených konaní orgánov činných v trestnom konaní je dostatočne zrejmé, že   už   v   prípravnom   konaní   boli   pošliapané   moje   základné   práva   a   vykonané   početné množstvo protizákonných postupov voči mojej osobe a preto mám za to, že je nanajvýš nadbytočné uvádzať aj ďalšie rozporuplné protizákonné konanie, ktoré pokračovalo ešte aj na Špeciálnom súde v Pezinku...

Nielenže   Špeciálny   súd   nezhliadol   nezákonné   zaistenie   dôkazov,   nesprávne hodnotenie   a   posúdenie   dôkazov   v   obžalobe,   ale   ešte   aj   sám   v   tejto   veci   pochybným spôsobom konal...

...Špeciálny súd... rozhodoval vo veci, ktorá nijak neprislúcha do jeho kompetencií a veci konať. Táto vec pod bodom I. rozsudku zo zásady Trestného poriadku spadá do príslušnosti Okresného súdu v Dunajskej Strede...

Súd v II. rozsudku vo svojom odôvodnení... špatne zhodnotil svedecké výpovede... Dôkazom,   že   tento   prípad   bol   vykonštruovaný   a   teda   dohodnutý   svedčí   jednak skutočnosť, že policajti... vôbec nespomenuli do vysielačky čo za úplatok žiadam... S absolútnym rozporuplným konštatovaním a neodborným hodnotením skutkového stavu dokázal Špeciálny súd zdôvodňovať, že skutok sa stal tak, ako ho predložila obžaloba tým,   že   mu   úplne   postačilo,   aby   vec   nájdená   u   mňa   bola   postačujúca   na   neomylné rozhodnutie, že vec je moja bez toho, aby skutočne skúmal či vec patrí skutočne mne. Nezaťažoval sa ani skúmaním, či nedošlo zo strany policajtov k závažnému nezákonnému konaniu spôsobom, že vec úmyselne a cielene podstrčili.

Ďalším   nesprávnym   rozhodovaním   a   zaujatým   hodnotením   spáchania   skutku   je rozporuplné   zdôvodnenie   Špeciálneho   súdu,   keď   nepriame   dôkazy   použil   proti   mojej osobe...

Súd... špatne hodnotil dôkazy, keď moje priznanie k dvom striekačkám použil ako zásadný pilier celého dokazovania a tým spochybnil a vylúčil akúkoľvek moju námietku a obhajobu. Súd veľmi neprofesionálnym spôsobom potvrdzoval pravdivosť obžaloby... Nijak sa nezapodieval so skutočnosťou, že znalec dostal spomínané striekačky od policajtov... a teda nie odo mňa. Preto nie je vylúčené, že aký druh drogy tak i množstvo skreslili   policajti...   Zavádzajúco vyznieva tvrdenie súdu,   keď tvrdí,   že druh a množstvo drogy u mňa nájdenej potvrdzuje fotodokumentácia z miesta činu. Takáto súdom spomínaná fotodokumentácia sa nikdy ani raz na mieste činu nevykonávala. Teda je nespochybniteľné, že súd klame v odôvodneniach...

Ďalšie   rozporuplné   rozhodnutie   súdu   potvrdzuje   skutočnosť,   že   súd   zamietol predvolať   pred súd   mnou   navrhovaných svedkov vyšetrovateľov...,   ktorí by   nepochybne dokázali,   že   bol   porušený   zákon   predovšetkým   v   bode   V   obžaloby.   Tento   úkon   súdu nevyhovoval...

...súdu vyhovovali práve vykonštruované dôkazy... Súd špatne právne kvalifikoval skutky IV a V bodu rozsudku, keď ich posudzoval ako dva   samostatné   skutky...   Tomuto   súdu   nesporne   absentovala   kontradiktórnosť   v   takom rozsahu, že musím vysloviť taký názor, že mám za to, že ma súdila inkvizícia a nie súd Slovenskej   republiky   v   demokratickom   právnom   štáte,   ktorý   je   viazaný   Európskymi zmluvami, Dohodami a Protokolmi.

Rovnaký názor ako na Špeciálny súd mám aj na konane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd SR svoje odôvodnenie zo dňa 3. 5. 2007 sp. zn. 1 Toš 8/2007 a zo dňa 26. 1. 2009 sp. zn. 1 Tdo Vš 5/2007 výslovne iba okopíroval z odôvodnenia Špeciálneho súdu a teda sa nijak nezapodieval dôsledným preštudovaním spisového materiálu......je nesporné, že Špeciálny súd zanedbal najdôležitejšiu zásadu v konaní pred súdom zásadu prezumpcie neviny, kedy neakceptoval ustanovenia Trestného práva procesného... Zásadne porušil Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd hlava I. článok 6, 13 a 17... Pri zadržiavaní policajtmi som nijak nebol poučený o svojich právach, kedy konali v rozpore so zákonom a Ústavou Slovenskej republiky v rozpore s ustanoveniami:

čl. 47 ods. 2... čl. 17 ods. 2... čl. 50 ods. 3... takisto porušil moje základné práva a slobody aj Špeciálny súd v ustanoveniach v čl. 12 odst. 1, odst. 2... čl. 17 odst. 2... čl. 46 odst. 1... čl. 47 odst. 3... čl. 48 odst. 1... ďalej Špeciálny súd zanedbal ustanovenia Ústavy čl. 144 odst. 1 a 2... čl. 152 odst. 4...“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil porušenie ním označených základných práv postupom OR PZ, postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tš 19/2006 a jeho rozsudkom z 21.   februára   2007,   postupom   špecializovaného trestného súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 a jeho uznesením z 28. januára 2011 a postupom najvyššieho súdu v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   1   Toš   8/2007,   sp.   zn.   1   Tdo   VŠ   5/2007   a   sp.   zn. 2 Tost 6/2011 a jeho uzneseniami z 3. mája 2007, 26. januára 2009 a 22. marca 2011. Zároveň žiadal, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutia zrušil a neodkladne ho prepustil na slobodu.

Napokon   sťažovateľ   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c), čl. 13 a čl. 17 dohovoru postupom OR PZ, postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tš 19/2006 a jeho rozsudkom z 21. februára 2007, postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 a jeho uznesením z 28. januára 2011 a postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Toš 8/2007, sp. zn. 1 Tdo VŠ 5/2007 a sp. zn. 2 Tost 6/2011 a jeho uzneseniami z 3. mája 2007, 26. januára 2009 a 22. marca 2011.

1.   Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   mu ústavou   a práv   zaručených   mu   dohovorom,   ku   ktorému   malo   dôjsť   postupom   OR   PZ, postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tš 19/2006 a jeho rozsudkom z 21.   februára   2007   a   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 1 Toš 8/2007 a sp. zn. 1 Tdo VŠ 5/2007 a jeho uzneseniami z 3. mája 2007 a 26. januára 2009, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti   na ďalšie   konanie je jej   podanie   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, pôvodné trestné konanie, v rámci ktorého bol sťažovateľ právoplatne odsúdený, t. j. konanie na prvom stupni v spojení s druhostupňovým konaním,   bolo   právoplatne skončené   vydaním   uznesenia   najvyššieho   (ako   odvolacieho) súdu sp. zn. 1 Toš 8/2007 z 3. mája 2007. Dovolacie konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo Vš 5/2007 bolo právoplatne skončené vydaním uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo Vš 5/2007 z 26. januára 2009. Z uvedeného vyplýva, že napádané konania, v rámci ktorých   malo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa, boli právoplatne skončené   oveľa   skôr   ako   dva   mesiace   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu. Sťažovateľovi teda nepochybne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd nemal pochybnosť o uplynutí lehoty na podanie sťažnosti ani v prípade, ak   by   túto   lehotu   rátal   od   doručenia   napádaných   rozhodnutí   všeobecných   súdov sťažovateľovi, pretože najneskôr podaním návrhu na obnovu konania 25. mája 2010 mu museli byť všetky uvádzané rozhodnutia známe. Sťažnosť ústavnému súdu bola doručená 18. mája 2011 (podaná na poštovú prepravu 17. mája 2011), teda evidentne po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti.

Vo   vzťahu   k namietanému   postupu   OR   PZ   pri   vykonávaní   prvotných   úkonov v trestnej veci sťažovateľa ústavný súd len upresňuje, že predprípravné a následne prípravné konanie   bolo   skončené   ešte   skôr   ako   konanie   pred   všeobecnými   súdmi   (predprípravné konanie skočilo začatím trestného stíhania a prípravné konanie podaním obžaloby).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   už   po   jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   postupom špecializovaného   trestného   súdu   v   rámci   konania   o   jeho   návrhu   na   povolenie obnovy konania, t. j. konania vedeného špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK-2   Nt   3/2010   a jeho   uznesením   z 28.   januára   2011   ústavný   súd   konštatuje,   že   na rozhodovanie o tejto časti sťažnosti nie je daná jeho právomoc, a to vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („ak... nerozhoduje iný súd“). V zmysle tohto ustanovenia môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv,   porušenie   ktorých   v súvislosti   s napádaným postupom   špecializovaného trestného súdu sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať   sa   preskúmania postupu, ako aj rozhodnutia špecializovaného trestného súdu vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 využitím riadneho opravného prostriedku, a to sťažnosti, ktorú sťažovateľ napokon aj využil. Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti sa najvyšší súd v rozsahu   svojho   preskúmavacieho   revízneho   oprávnenia   musel   vo   vzťahu   k   uzneseniu špecializovaného   trestného   súdu,   ako   aj   k   postupu,   ktorý   jeho   vydaniu   predchádzal, v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia a postupu špecializovaného trestného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.1   Sťažovateľ   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   ďalej   namietal   porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 6/2011, ktorého predmetom bolo rozhodovanie   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 z 28. januára 2011, ktorým bol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietnutý.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02), a preto nemôže preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   pokiaľ   tieto   súdy   vo   svojej   činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 6/2011 z 22. marca 2011 okrem iného vyplýva:

«Podľa   §   394   ods.   1   Tr.   por.   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo   dôkazy   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   mohli   samy   osebe   alebo   v spojení   so skutočnosťami   a dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o vine   alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od   uloženia súhrnného   trestu   by   bolo   v zrejmom   nepomere   k závažnosti   činu   alebo   k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Pokiaľ   ide   o meritórne   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   o podanom   návrhu odsúdeného J. H. na povolenie obnovy konania, toto je správne a zákonné.

V podstate opierajúc sa o tie isté dôvody ako Špecializovaný trestný súd v Pezinku, Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, účelom ktorého je odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí,   pokiaľ   dodatočne   vyšli   najavo   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   neboli rozhodujúcemu   orgánu   –   v danom   prípade   súdu   –   skôr   známe,   a teda   v právoplatnom rozsudku sa ani nemohli brať do úvahy. Súčasne ale tieto nové skutočnosti musia by tak závažné, že odôvodňujú zásah do stability a nezmeniteľnosti právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Tieto však v danom prípade zistené neboli. Účelom obnovy konania preto nie je revízia pôvodného trestného stíhania, ani verifikovanie pôvodne vykonaných dôkazov, či spochybňovanie   spôsobu,   akým   ich   hodnotil   súd   v pôvodnom   konaní.   Tieto   sú   totiž nezvratné,   nemožno   ich   meniť,   ani   inak   korigovať   a dôkazy,   ktoré   už   boli   vykonané v pôvodnom konaní nemožno opakovať.

Z obsahu   predloženého   spisového   materiálu   vyplýva,   že   odsúdený   spochybňoval správnosť   pôvodného   rozhodnutia   o vine   poukazujúc   na   nezákonnosť   postupu   orgánov činných v trestnom konaní, nezákonnosť obstarávania dôkazov a právnych pochybení, ktoré už boli namietané v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdmi. Ide však o námietky, ktoré   nemajú   v konaní   o povolení   obnovy   právny   význam,   pretože   v tomto   konaní   sa nezisťuje správnosť pôvodného rozhodnutia, jeho zákonnosť a odôvodnenosť.

Predseda senátu Špecializovaného trestného súdu na verejnom zasadnutí správne vykonal dôkazy... a správne skonštatoval, že ani po vykonaní týchto dôkazov nezistil žiadne nové relevantné skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by odôvodňovali obnovu trestného konania. Pokiaľ ide o námietky odsúdeného, ktoré sa týkajú skutkových zistení, je potrebné konštatovať, že tieto sú s výnimkou návrhu na vypočutie svedka Ing. C. postavené len na tvrdeniach odsúdeného, ktoré nie sú podložené žiadnym relevantným dôkazom.

Ďalšie tvrdenia odsúdeného o tom, že nie je zrejmé, akým spôsobom boli vyriešení príslušníci Policajného zboru za porušenie zákona tak, ako je uvedené vo vyššie uvedenom rozhodnutí, sa nezakladá na pravde. Z predmetného rozhodnutia ako aj z výsluchu svedka Ing. C. jasne vyplýva, že vec bola odovzdaná na disciplinárne konanie. Bez ohľadu na výsledok disciplinárneho konania tento dôkaz v žiadnom prípade nemôže odôvodniť iné rozhodnutie o vine odsúdeného.

Tu   treba   zdôrazniť,   že   už   dovolací   súd   námietky   odsúdeného   o nezákonnosti získavania dôkazov orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré tvorili podstatu obhajoby o jeho nevine, považoval za nedôvodné. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.   januára   2009,   sp.   zn.   1   Tdo   Vš/5/2007   jasne   vyplýva,   že   „dovolací   súd   žiadne procesné pochybenia pri zabezpečovaní dôkazov zo strany orgánov prípravného konania nezistil“...

Z dôvodov vyššie uvedených dospel preto Najvyšší súd Slovenskej republiky k takému záveru, že Špecializovaný trestný súd v Pezinku postupoval procesne a vecne správne, keď o návrhu odsúdeného J. H. na povolenie obnovy konania rozhodol ta, že tento na verejnom zasadnutí z dôvodov uvedených v § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol. V predmetnom návrhu odsúdený   neuviedol   žiadne   nové   skutočnosti,   ani   súdu   skôr   neznáme   dôkazy,   ktorých existencia by mohla viesť k inému záveru pre rozhodnutie o jeho vine a preto najvyšší súd sťažnosť odsúdeného J. H. proti napadnutému uzneseniu ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.»

V citovanej   časti   odôvodnenia   uznesenia   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom uviedol dôvody, prečo sťažnosťou napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu považoval za vecne správne, a teda prečo sťažnosť sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu zamietol ako nedôvodnú.

Postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, napr. nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych názorov   všeobecných   súdov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 6/2011 a jeho uznesením z 22. marca 2011) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.2   V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   práv   zaručených   mu dohovorom v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní o povolení obnovy konania.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:...

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú...

V tejto súvislosti s namietaným porušením práv zaručených v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom najvyššieho súdu v druhostupňovom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost   6/2011   o návrhu   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   ústavný   súd poznamenáva, že pôsobnosť (aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného,   právoplatného   rozhodnutia   o vine   a treste.   Nevzťahuje   sa   teda   na   konanie o povolení obnovy konania, ktorého predmetom tieto otázky (vina a trest) nie sú.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Z tohto pohľadu je teda sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie práv zaručených v čl. 6 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní o jeho návrhu na obnovu konania zjavne neopodstatnená, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.3   V danom   konkrétnom   prípade   sťažovateľa   ten   istý   záver   platí   aj   vo   vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 50 ods. 3 ústavy.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Predmetom   konania vedeného   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   2   Tost   6/2011   bolo rozhodovanie o sťažnosti podanej proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2 Nt 3/2010 z 28.   januára 2011,   ktorým   bol   návrh   sťažovateľa na obnovu   konania zamietnutý. V žiadnom prípade teda nešlo o posudzovanie a rozhodnutie o stíhaní alebo pozbavení slobody,   resp.   či   tak bolo urobené z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanovuje zákon. Taktiež nešlo o konanie, v ktorom by bolo namieste uplatňovanie si obhajobných práv v takom zmysle, ako to má na mysli čl. 50 ods. 3 ústavy. Sťažovateľ v tomto konaní (o povolení obnovy konania) vystupuje ako právoplatne odsúdený (t. j. o jeho vine a treste už   bolo   právoplatne   rozhodnuté),   nie   je   teda   obvineným   (obžalovaným),   ktorému   by v tomto konaní prináležali práva uvedené v § 34 Trestného poriadku. Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.4 Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie základného práva na právnu pomoc zaručeného   v čl.   47   ods.   2   ústavy   a základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Porušenie základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ namietal predovšetkým v rámci „základného“ trestného konania, keď podľa jeho názoru o jednom zo skutkov nemal rozhodovať špeciálny súd, ale Okresný súd Dunajská Streda. V tomto zmysle ústavný súd nemôže preskúmavať sťažnosť sťažovateľa, pretože, ako už vyslovil (bod 1 odôvodnenia), je vo vzťahu k namietanému porušeniu práv špeciálnym súdom a najvyšším súdom (ako odvolacím a dovolacím) podaná oneskorene.

V rámci konania o návrhu na obnovu konania sa špecializovaný trestný súd správne s touto otázkou vysporiadal tak, že z dôvodu nedostatku právomoci súdu rozhodujúceho o povolení obnovy skúmať právne chyby nemala táto námietka vo vzťahu k posudzovaniu prípustnosti návrhu na povolenie obnovy   konania právny   význam. Ústavný súd nezistil žiaden   dôvod   akýmkoľvek   spôsobom   tento   záver   špecializovaného   trestného   súdu spochybňovať.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu   základného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2   ústavy)   sťažovateľ   neuviedol   žiadnu   argumentáciu,   ktorá   by   tomu   nasvedčovala. Neuviedol nič, v čom malo podľa jeho názoru toto porušenie spočívať.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa aj v tejto   časti   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.5 Sťažovateľ v ďalšom namietal, že v rámci trestného konania vedeného proti jeho osobe bolo porušené právo na účinný prostriedok nápravy zaručené v čl. 13 dohovoru.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate namieta porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru v spojení s namietaným porušením svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, t. j. vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru sťažnosť neobsahuje osobitné odôvodnenie. Za týchto okolností ústavný súd aj vzhľadom   na   dôvody   zakladajúce   odmietnutie   sťažnosti   v   časti   namietajúcej   porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 13 dohovoru a skutkovým stavom popísaným v sťažnosti, ktorý by mohol reálne zakladať dôvod na vyslovenie porušenia tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.6 Napokon sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 17 dohovoru.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať ak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo   na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Ústavný súd konštatuje, že čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy neobsahuje garanciu základného práva   alebo   slobody,   pretože   je   súčasťou   všeobecných   ustanovení   ako   prvého   oddielu druhej hlavy ústavy pojednávajúcej o základných právach a slobodách. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že článok, ktorý nezakotvuje žiadne základné právo alebo slobodu, nemožno podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať samostatne. Ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Iné ustanovenie uvedených právnych aktov síce možno namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 32/08). To isté možno konštatovať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 17 dohovoru.

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších jeho požiadavkách (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a jeho prepustenie z výkonu trestu na slobodu) bolo podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,   k čomu   v prípade   sťažovateľa   nedošlo,   ústavný   súd   o týchto   požiadavkách   už nerozhodoval.

Z rovnakého   dôvodu   bolo   právne   irelevantné   rozhodovať   o žiadosti   sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011