znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 255/2010-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Horvátha a zo sudcov   Sergeja   Kohuta a   Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť P. S., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., DrSc., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prijímanie a rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 10 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Obecného zastupiteľstva obce V. č. 13/2009 z 25. novembra 2009, ktorým mu bolo znemožnené vyhotovenie zvukovo-obrazového záznamu z rokovania Obecného zastupiteľstva obce V. a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. S. na prijímanie a rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Obecného   zastupiteľstva   obce   V. č. 13/2009   z 25.   novembra   2009,   ktorým   v bode   I   nesúhlasilo   s vyhotovením   zvukovo-obrazového záznamu z rokovania Obecného zastupiteľstva obce V.,   p o r u š e n é   b o l o.

2. Bod I uznesenia   Obecného zastupiteľstva   obce   V.   č.   13/2009 z 25.   novembra 2009,   ktorým   nesúhlasilo   s   vyhotovením   zvukovo-obrazového   záznamu   z rokovania Obecného zastupiteľstva obce V.,   z r u š u j e.

3. P. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 900 € (slovom deväťsto   eur),   ktoré   mu   j e   Obec   V. p o v i n n á   vyplatiť   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. P. S.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri   eur   a osemdesiatosem   centov),   ktorú j e   Obec   V. p o v i n n á vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. J. D., DrSc., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti P. S. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 255/2010-16 z 19. mája 2010 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť P. S., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prijímanie a rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a uznesením   Obecného zastupiteľstva obce V. č. 13/2009 z 25. novembra 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým   mu   bolo   znemožnené   vyhotovenie   zvukovo-obrazového   záznamu   z rokovania obecného zastupiteľstva.

Z   obsahu   sťažnosti   sťažovateľa,   pripojených   listinných   dôkazov   a zvukovo-obrazového   záznamu   zachytávajúceho   priebeh   mimoriadneho   zasadnutia   Obecného zastupiteľstva obce V. konaného 25. novembra 2009 vyplynulo:

«Obecné zastupiteľstvo obce V. konalo dňa 25.11.2009 mimoriadne zasadnutie. Na zasadnutí   sa   malo   rozhodnúť   o   udelení   plnomocenstva   zástupkyni   starostu   na   zmluvné zabezpečenie právnej pomoci pre obec pri zastupovaní v konaniach pred Krajským súdom v Žiline, kde je podaných šesť žalôb na nečinnosť obce, resp. za neposkytnutie informácií v rozpore so zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Mimoriadnemu zasadnutiu konanému 25. novembra 2009 predsedala zástupkyňa starostu obce V. Sťažovateľ sa tohto zasadnutia zúčastnil ako predstaviteľ verejnosti a ako volič s trvalým pobytom na území obce   V.   Počas   mimoriadneho   zasadnutia   sťažovateľ   uplatnil   svoje   základné   právo   na informácie   tak,   že   si   vyhotovoval   zvukovo-obrazový   záznam   zo   zasadnutia   pomocou videokamery.   Keď   poslanci   obecného   zastupiteľstva   zistili,   že   sťažovateľ   vyhotovuje zvukovo-obrazový   záznam   z   verejného   zasadnutia,   obecné   zastupiteľstvo   schválilo Uznesenie č. 13/2009, podľa ktorého:

„I.   Schvaľuje   nedovolenie   filmovania   pozorovateľmi rokovania z dôvodu   rušenia priebehu rokovania obecného zastupiteľstva.“...

Príčinou   pre   schválenie   tohto   bodu   uznesenia   neboli   konkrétne   rušivé   prejavy verejnosti.   Uznesenie   poslanci   obecného   zastupiteľstva   schválili   na   návrh   zástupkyne starostky odôvodnený formuláciou: „Ako viete z predchádzajúcich zasadnutí, vždy to malo rušivý   efekt   na   priebeh   nášho   rokovania.“   Následne   zástupkyňa   starostu   vyzvala prítomných   poslancov   na   hlasovanie:   „Je   niekto   za   to,   kto   je   za   to,   aby   sa   dnešné zasadnutie nenatáčalo?“

Sťažovateľ   v   čase   konania   obecného   zastupiteľstva   obce   V.   bol   oboznámený s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 57/00,   ktorým ústavný súd uznal právo fyzických osôb na vyhotovenie zvukového a zvukovo-obrazového záznamu z verejného rokovania   Mestského   zastupiteľstva   v   D.   V   záujme   ochrany   svojho   základného   práva sťažovateľ   odmietol   rešpektovať   rozhodnutie   obecného   zastupiteľstva   V.   a   prejavil odhodlanie   pokračovať   vo   vyhotovovaní   zvukovo-obrazového   záznamu   z mimoriadneho zasadnutia obecného zastupiteľstva.

Vznikol   spor   medzi   sťažovateľmi   a   poslancami   obecného   zastupiteľstva.   Jeden z poslancov vyhlásil: „Ja som neni ochotný, aby sa tu natáčalo.“ Ďalší poslanec sa pokúsil sťažovateľa presvedčiť o oprávnenosti poslaneckých požiadaviek argumentáciou o ľudských právach   a   o   tom,   že   ako   poslanec   má   osobné   právo,   aby   sa   v   priestore   zasadnutia nenatáčalo. Sťažovateľ tento argument odmietol tvrdením, že ako osoba také právo má, ako poslanec nie.

Zástupkyňa starostu, ktorá viedla mimoriadne zasadnutie obecného zastupiteľstva trvala na tom, že „ona tu rozhoduje“. Sťažovateľ márne namietol: „Sú tu platné zákony, ktoré vy máte dodržiavať.“...

Keď   sťažovateľ   neopustil   priestory   verejného   zasadnutia,   zástupkyňa   starostu mimoriadne zasadnutie   skončila.   Obecné zastupiteľstvo v bode   II   uznesenia   č.   13/2009 „vzalo   na   vedomie   predčasné   ukončenie   rokovania   z   dôvodu   rušenia   pozorujúcimi občanmi.“»

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol: „… Právo na informácie sa nepriznáva iba ako pasívne právo informáciu dostať, ale aj ako aktívne právo informácie vyhľadávať. Podmienky obmedzenia základného práva na informácie   ustanovené v čl.   26 ods.   4   Ústavy   SR   sa   týkajú   prijímania a   vyhľadávania informácií oprávnenou osobou,   nie povinnosti orgánu verejnej moci ustanovenej čl.   26 ods. 5 Ústavy SR. Orgán verejnej moci je pri uplatnení čl. 26 ods. 4 ústavy iba povinný strpieť, že oprávnená osoba informácie o jeho činnosti vyhľadáva a nesmie konaniu osoby vyhľadávajúcej   informácie   klásť   prekážky,   obmedzovať   získavanie   informácií   o   svojej činnosti spôsobom alebo za podmienok presahujúcich režim určený čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.... Sťažovateľ uplatnil právo na informácie, ktoré má právo získať vlastným konaním, pokiaľ neporušuje podmienky ustanovené čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.

Z úpravy čl. 26 ods. 2 Ústavy SR možno vyvodiť, že právo na informácie má tri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. …

Sťažovateľ   uplatnil   prvú   zložku   práva   na   informácie   pred   zasadnutím   obecného zastupiteľstva. Informáciu o informácii získal, keď sa dozvedel o čase a mieste konania mimoriadneho zasadnutia obecného zastupiteľstva. Sťažovateľ nenamieta porušenie svojho práva na informácie v prvej zložke.

Na mimoriadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva konanom 25. novembra 2009 uplatnil druhú zložku práva na informácie, keď informácie prijímal s využitím technického prostriedku,   ktorým   vyhotovoval   zvukovo-obrazový   záznam   o   priebehu   mimoriadneho zasadnutia obecného zastupiteľstva V.

Obmedzenie základného práva na informácie v každej zložke tohto práva v súlade s ústavou je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka zákona a dve kumulatívne materiálne podmienky....“

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 15/98, v zmysle ktorého: „Formálna podmienka znamená, že obmedzenie prijme národná rada v právnom predpise so silou zákona.... Prvou materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných, alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej materiálnej podmienky stačí preukázanie existencie jedného z citovaných záujmov. Druhou materiálnou podmienkou je podmienka nevyhnutnosti prijatia obmedzenia.“ Podmienku   nevyhnutnosti   obmedzenia   ústavný   súd   vymedzil   takto:   «V   súlade s medzinárodným   štandardom   termín   „nevyhnutný   v   demokratickej   spoločnosti“   možno vysvetliť ako naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody.   Obmedzenie   práv   a   slobôd   je   nevyhnutné,   keď   možno   konštatovať,   že   cieľ obmedzenia inak dosiahnuť nemožno. Predpokladom teda je, že obmedzenie je nutné aj v demokratickej   spoločnosti.   Zákon   obmedzujúci   slobodu   prejavu   alebo   právo   na informácie z iného dôvodu ako ustanovuje druhá materiálna podmienka čl. 26 ods. 4 ústavy a nad mieru nevyhnutnosti alebo bez toho, aby nevyhnutnosť existovala, treba pokladať za protiústavný.» (PL. ÚS 15/98)

Podľa názoru sťažovateľa: «... obecné zastupiteľstvo V. v krátkom časovom intervale opakovane, trikrát za sebou porušilo jeho základné právo na prijímanie informácií. Obecné zastupiteľstvo prvýkrát porušilo sťažovateľovo základné právo na prijímanie informácií, keď   schválilo   uznesenie   č.   13/2009   „nedovoľujúce   filmovať“   rokovanie   obecného zastupiteľstva. Obecné zastupiteľstvo V. druhýkrát porušilo sťažovateľovo základné právo na prijímanie informácií, keď za účelom „vymáhania vykonateľnosti“ svojho uznesenia č. 13/2009 sa pokúsilo pokračovať v rokovaní v neprítomnosti verejnosti, „za zatvorenými dverami“.   Obecné   zastupiteľstvo   V.   tretíkrát   porušilo   sťažovateľovo   základné   právo   na prijímanie informácií, keď predčasne skončilo rokovanie „z dôvodu rušenia pozorujúcimi občanmi“.

V okolnostiach prípadu obecné zastupiteľstvo obce V. nevydalo všeobecne záväzné nariadenie, ktorým by vo fáze tvorby práva porušilo úpravu čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Vo fáze aplikácie práva schválilo uznesenie, ktoré nemá základ v zákone. Tým sa v okolnostiach prípadu nesplnila formálna podmienka pre obmedzenie sťažovateľovho práva na informácie v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.

Obecné zastupiteľstvo V. neidentifikovalo záujem, ktorý podľa čl. 26 ods. 4 ústavy legitimizuje obmedzenie práva na informácie. Obecné zastupiteľstvo V. konštatovalo, že filmovanie   ruší   priebeh   rokovania   obecného   zastupiteľstva.   Toto   konštatovanie   nemalo základ v skutkovom stave. Sťažovateľ nevyhotovoval zvukovo-obrazový záznam pomocou technického   prostriedku,   ktorý   by   bol   nadmerne   hlučný,   vypúšťal   by   dym,   nepríjemný zápach alebo akokoľvek inak negatívne pôsobil na zmysly zasadajúcich poslancov obecného zastupiteľstva.   V   okolnostiach   prípadu   nebola   splnená   prvá   materiálna   podmienka ustanovená čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.

Obecné   zastupiteľstvo   V.   sa   nezaoberalo   ani   otázkou   alternatív   k   „nedovoleniu filmovania pozorovateľmi rokovania,“ ktoré by s menšou intenzitou zasiahlo do základného práva   na   informácie.   Obecné   zastupiteľstvo   V.   sa   teda   vôbec   nezaoberalo   otázkou,   či v demokratickej   spoločnosti   je   nevyhnutné   obmedziť   základné   právo   na   informácie prostredníctvom „nedovolenia filmovania“. V okolnostiach prípadu teda nebola splnená ani druhá materiálna podmienka ustanovená čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.»

Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že «Obecné zastupiteľstvo V. po schválení uznesenia č. 13/2009 sa pokúsilo zabezpečiť „vykonateľnosť“ bodu I spôsobom, ktorý znovu nemal   základ   v   zákone   a   ktorým   obecné   zastupiteľstvo   znovu   obmedzilo   sťažovateľovo právo na informácie v nesúlade s podmienkami čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.

Zákonom   určujúcim   podmienky   obmedzenia   práva   na   informácie   o   priebehu rokovania obecného zastupiteľstva je zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Podľa § 12 ods. 4 tohto zákona rokovania obecného (mestského) zastupiteľstva sú v zásade verejné. Vyhlásiť rokovanie obecného (mestského) zastupiteľstva za   neverejné   možno   iba   vtedy,   ak   sa   prerokúvajú   veci,   ktoré   majú   byť   predmetom utajovania v štátnom záujme. To znamená, že v prípade vyhlásenia rokovania zastupiteľstva za neverejné z dôvodu utajenia v štátnom záujme nemôže dôjsť k prijímaniu informácií akýmkoľvek spôsobom z takéhoto rokovania vrátane technických prostriedkov a nemôže dôjsť ani k rozširovaniu takýchto informácií (I. ÚS 57/00).

V okolnostiach prípadu nedošlo k rokovaniu obecného zastupiteľstva V. o veci, ktorá mala   byť   utajená   v   štátnom   záujme.   Obecné   zastupiteľstvo   sa   pokúsilo   zneužiť   úpravu zákona na jeho aplikáciu za podmienok, ktorých sa zákonná úprava netýka. Zástupkyňa starostu   ani   nikto   z   poslancov   obecného   zastupiteľstva   nenavrhol,   aby   sa   predmetom rokovania obecného zastupiteľstva stala vec utajená v štátnom záujme. Príčinu pre pokus o utajenie časti rokovania pred verejnosťou prostredníctvom neverejného zasadnutia možno v   okolnostiach   prípadu   jednoznačne   určiť.   Stala   sa   ňou   neskrývaná   vôľa   sťažovateľa pokračovať vo vyhotovovaní zvukovo-obrazového záznamu z priebehu verejného rokovania obecného zastupiteľstva.».

Sťažovateľ v tejto súvislosti citoval z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 57/00: „Keďže   nejestvuje   také   obmedzenie   práva   na   informácie,   ktoré   by   na   úrovni   zákona umožňovalo   zasahovať   do   práva   na   informácie   z   verejného   zasadnutia   mestského zastupiteľstva,   nie   je   naplnená   základná   podmienka   čl.   26   ods.   4   ústavy   pre   možnosť obmedziť právo na informácie.“ V nadväznosti na to je sťažovateľ toho názoru, že „Postup poslancov   obecného   zastupiteľstva   V.   a   zástupkyne   starostu,   ktorá   viedla   rokovanie obecného zastupiteľstva na mimoriadnom zasadnutí konanom 25. novembra 2009 bol vo vzťahu k uplatneniu sťažovateľovho práva na prijímanie informácií celkom svojvoľný. … Zmarenia prijímania informácií sa obecné zastupiteľstvo V. dopustilo voči sťažovateľovi, keď predčasne ukončilo svoje rokovanie, aby zamedzilo ďalšiemu prijímaniu informácií o veciach   prerokovaných   a   rozhodovaných   na   mimoriadnom   zasadnutí   konanom 25. novembra 2009...“.

Sťažovateľ   poukázal   aj   na   to,   že „Základnou   podmienkou   obmedzenia   ľudského práva   prijímať   a   rozširovať   informácie   zaručeného   podľa   čl.   10   Európskeho   dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je ustanovenie zákona, ktoré obmedzenie umožňuje. Sťažovateľ v argumentácii k porušeniu ochrany priznanej podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy   SR   už   uviedol,   že   zákonné   ustanovenie   umožňujúce   obmedzenie   prijímania informácií   na   verejnom   zasadnutí   zastupiteľstva   obce   neexistuje.   Preto   obecné zastupiteľstvo V. postupom uplatneným v okolnostiach prípadu porušilo aj čl. 10 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Postup obecného zastupiteľstva v okolnostiach prípadu bol podľa názoru sťažovateľa aj v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol:

«Obecné zastupiteľstvo V. na mimoriadnom zasadnutí konanom 25. novembra 2009 „nedovolilo   filmovanie“   priebehu   rokovania   obecného   zastupiteľstva   bez   zachovania podstaty   a   zmyslu   práva   na   prijímanie   informácií   na   verejnom   zasadnutí   obecného zastupiteľstva.   V   úsilí   zamedziť   oprávneným   osobám   prijímanie   informácií  ...   obecné zastupiteľstvo sa pokúsilo časť rokovania uskutočniť formou neverejného zasadnutia a keď tento zákonu odporujúci postup zlyhal, uznesením „vzalo na vedomie“ predčasné ukončenie rokovania z predstieraného právneho dôvodu „rušenia rokovania pozorujúcimi občanmi.“»

Sťažovateľ namietol aj porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy argumentujúc: „K základným znakom   materiálneho   právneho   štátu   patrí   dôsledné   dodržiavanie   základných   práv a slobôd.   Porušením   základného   práva   na   informácie   obecné   zastupiteľstvo   V.   na mimoriadnom zasadnutí   konanom 25.   novembra   2009   zároveň porušilo aj čl.   1   ods.   1 ústavy v rozsahu týkajúcom sa právneho štátu.

K základným znakom demokratického štátu, ktorý sa tiež zaručuje čl. 1 ods. 1 ústavy, patrí účasť obyvateľstva na uplatňovaní verejnej moci. Predpokladom účasti na uplatňovaní verejnej moci je informovanosť jednotlivých osôb... vrátane informácií o činnosti orgánov územnej   samosprávy.   Obecné   zastupiteľstvo   V.   na   mimoriadnom   zasadnutí   konanom 25. novembra   2009   uplatnilo   postup,   ktorý   nebol   v   súlade   s   požiadavkami   uplatnenia verejnej moci v demokratickom štáte.“

Podľa   názoru   sťažovateľa   obecné   zastupiteľstvo   na   mimoriadnom   zasadnutí konanom 25. novembra 2009 uplatnilo postup, ktorý nebol v súlade ani s čl. 2 ods. 2 ústavy. V nadväznosti na toto tvrdenie sťažovateľ uviedol: „Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR výslovne upravuje postavenie orgánov štátu. Toto ustanovenie predstavuje právny základ pre   zásadu   Čo   nie   je   dovolené,   je   zakázané,   ktorá   je   jednou   zo   základných   zásad materiálneho   právneho   štátu.   …   Tejto   zásade   v materiálnom   právnom   štáte   nemôžu podliehať iba orgány štátu. Musia sa jej podriadiť všetky orgány verejnej moci. Preto ju nemožno pred uplatnením interpretovať doslovne, ale v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy ju treba vysvetľovať pomocou extenzívneho výkladu ako zásadu, ktorej podlieha činnosť všetkých orgánov verejnej moci. V okolnostiach prípadu to má za následok, že aj orgán územnej samosprávy v obci V. pri uplatnení svojich právomocí musí postupovať v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.“

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia „z   dôvodu,   že   samé   rozhodnutie   o   porušení   jeho   základného   práva   na prístup   k   informáciám   v   okolnostiach   prípadu   nemá   povahu   dostatočnej   satisfakcie. Porušenie jeho základného práva sa nedá napraviť konštatovaním poškodenia sťažovateľa. Sťažovateľ   utrpel   psychickú   ujmu   spočívajúcu   v   pocitoch   márnosti,   nespravodlivosti a krivdy,   že   v rozhodnom čase nedosiahol   spravodlivú ochranu   svojich   práv a právom chránených záujmov. Kompenzáciou za túto ujmu je primerané finančné zadosťučinenie, o ktoré sťažovateľ žiada.“.

Na   základe   dôvodov   uvedených   v sťažnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd nálezom takto rozhodol:

«1. Schválením bodu I v uznesení č. 13/2009, ktorým obecné zastupiteľstvo obce V. na mimoriadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva obce V. vo V. dňa 25.11.2009 prijalo zákaz   filmovania   priebehu   zasadnutia   obecného   zastupiteľstva   formulovaný   ako „nedovolenie filmovania pozorovateľmi rokovania z dôvodu rušenia priebehu rokovania obecného   zastupiteľstva“   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   prijímanie a rozširovanie informácií pomocou zvukovo-obrazového záznamu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   10   ods.   1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Bod I uznesenia obecného zastupiteľstva č. 13/2009 zo dňa 25.11.2009, ktorým obecné   zastupiteľstvo   obce   V.   nedovolilo   vyhotovenie   zvukovo-obrazového   záznamu   zo svojho rokovania, sa zrušuje.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky sťažovateľovi   P.   S.   za   porušenie   jeho   základného   práva   prijímať   a rozširovať   idey a informácie priznáva primerané finančné zadosťučinenie 900 euro. Obec V. je povinná vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Obec V. platbu vykoná na účet, ktorý mu P. S. uvedie.

4.   Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   328   euro a 26 centov, ktorú je obec V. povinná vyplatiť advokátovi JUDr. J. D., DrSc, do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Obec V. platbu vykoná na účet, ktorý jej JUDr. J. D., DrSc. uvedie.»

II.

Napriek tomu, že ústavný súd listom č. k. II. ÚS 255/2010-23 z 2. júna 2010 vyzval starostu obce V., aby sa vyjadril k podanej sťažnosti Obec V. svoje právo nevyužila a do rozhodnutia ústavného súdu sa k veci nevyjadrila.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   oznámil   ústavnému   súdu listom z 11. júna 2010, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru.

Z   obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   zo   spisového   materiálu predloženého starostom obce V. a zvukovo-obrazového záznamu zachytávajúceho priebeh mimoriadneho zasadnutia Obecného zastupiteľstva obce V. konaného 25. novembra 2009 možno skutkový stav veci týkajúci sa predmetu konania zhrnúť takto:

Zástupkyňa starostu obce V. zvolala na 25. november 2009 mimoriadne zasadnutie obecného   zastupiteľstva   s týmto   návrhom   programu   rokovania: „1.   Otvorenie, 2. Ospravedlnenie neprítomných poslancov, 3. Odsúhlasenie natáčania rokovania obecného zastupiteľstva,   4.   Schválenie   programu,   5.   Voľba   návrhovej   a overovacej   komisie, 6. Riešenie právnej pomoci, 7. Diskusia, 8. Záver.“

Mimoriadneho zasadnutia sa zúčastnil sťažovateľ ako predstaviteľ verejnosti a ako volič   s trvalým   pobytom   na   území   obce   V.   spolu   s ďalšími   „pozorujúcimi   občanmi“. Mimoriadnemu zasadnutiu predsedala zástupkyňa starostu obce V. Počas mimoriadneho zasadnutia si sťažovateľ vyhotovoval zvukovo-obrazový záznam zo zasadnutia pomocou videokamery.   Keď   poslanci   obecného   zastupiteľstva   zistili,   že   sťažovateľ   vyhotovuje zvukovo-obrazový záznam z verejného zasadnutia, zástupkyňa starostu vyzvala poslancov na „odsúhlasenie natáčania rokovania obecného zastupiteľstva“ podľa bodu 3 programu a uviedla: „Toto   je   potrebné   odhlasovať   páni   poslanci,   nakoľko,   ako   viete z predchádzajúcich   rokovaní,   vždy   to   malo   rušivý   efekt   na   priebeh   nášho   rokovania. V prípade,   že   toto   naše   rozhodnutie   nebude   rešpektované,   preruším   rokovanie   a ďalej budeme pokračovať neverejne.“

Následne   zástupkyňa   starostu   dala   hlasovať: „Kto   je   za   to,   aby   sa   dnešné   naše rokovanie nenatáčalo, pretože to má pre nás poslancov rušivý efekt ?“

Obecné   zastupiteľstvo   v bode   I   napadnutého   uznesenia   schválilo „nedovolenie filmovania   pozorovateľmi   rokovania   z dôvodu   rušenia   priebehu   rokovania   obecného zastupiteľstva“. Po   odhlasovaní „nedovolenia   filmovania“ všetkými   prítomnými poslancami zástupkyňa starostu vyzvala sťažovateľa: „Ak chcete tu zostať, rešpektujte naše rozhodnutie   celého   obecného   zastupiteľstva.“ Na   to   sťažovateľ   uviedol: „Nebudem   ho rešpektovať, lebo je protiústavné.“

Vznikol   spor   medzi   sťažovateľom   a poslancami   obecného   zastupiteľstva.   Jeden z poslancov   vyhlásil: „Ja   som   neni   ochotný,   aby   sa   tu   natáčalo.“ Ďalší   poslanec argumentoval   tým,   že   ako   poslanec   má   osobné   právo,   aby   sa   v priestore   zasadnutia nenatáčalo. Sťažovateľ tento argument odmietol s tým, že ako osoba také právo má, ale ako poslanec nie. Keď sťažovateľ neopustil priestory verejného zasadnutia (nerešpektujúc zákaz filmovania rokovania obecného zastupiteľstva), zástupkyňa starostu mimoriadne zasadnutie ukončila.   Obecné   zastupiteľstvo   v bode   II   napadnutého   uznesenia   vzalo   na   vedomie „predčasné ukončenie rokovania z dôvodu rušenia pozorujúcimi občanmi“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom a uznesením Obecného   zastupiteľstva   obce   V.   č.   13/2009   z 25.   novembra   2009,   ktorým   v bode   I nesúhlasilo   s vyhotovením   zvukovo-obrazového   záznamu   zo   svojho   rokovania,   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prijímanie a rozširovanie informácií pomocou zvukovo-obrazového záznamu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv   a   slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa   čl. 10   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   prejavu.   Toto   právo   zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice (odsek 1). Výkon týchto slobôd, pretože   zahŕňa   aj   povinnosti,   aj   zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo   práv   iných,   zabráneniu   úniku   dôverných   informácií   alebo   zachovania   autority a nestrannosti súdnej moci (odsek 2).

Osobný   rozsah   základného   práva   na   informácie   je   daný   slovom   každý.   Právo vyhľadávať a prijímať informácie treba pritom chápať ako konanie smerujúce k získaniu, prijímaniu a spracovaniu informácie. Realizácia tohto práva súvisí s uplatnením všeobecnej povinnosti   orgánov   verejnej   moci   poskytovať   informácie   o svojej   činnosti,   postupoch, konaniach, rozhodovacích procesoch a rozhodnutiach jednotlivým fyzickým osobám alebo hromadným informačným prostriedkom.

Podľa   právnych   názorov   ústavného   súdu   vyslovených   napr.   v   rozhodnutiach vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 28/96 a sp. zn. II. ÚS 7/00 sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa zaručuje každému jednotlivcovi ako jeho   základné   právo.   Prostredníctvom   práva   prijímať,   vyhľadávať   a   rozširovať   idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať informáciu do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať.

Právo   prijímať,   vyhľadávať   a   rozširovať   idey   a   informácie   teda   chráni   možnosť získať informácie nielen pasívnym správaním, ale aj aktívnym správaním oprávnenej osoby.

Z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy má tri zložky,   a to   vyhľadávanie,   prijímanie   a rozširovanie   informácií.   Ide   o tri   relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby   mohla   byť   subjektom   pre   vlastnú   potrebu,   ako   aj   pre   potrebu   iných   spracovaná. Získanie   informácie   sa   môže   uskutočňovať   tak   zmyslovými   orgánmi,   ako   aj   rôznymi technickými   prostriedkami,   akými   sú   za   súčasného   stavu   zvukové,   obrazové,   ako   aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je akýkoľvek   spôsob   odovzdania   prijatej   informácie   ďalšiemu   subjektu,   resp.   ďalším subjektom (mutatis mutandis I. ÚS 57/00).

Ústava   ponecháva   v   dispozičnej   sfére   každého   oprávneného   subjektu,   aby   sa rozhodol,   ako   právo   prijímať,   vyhľadávať   a   rozširovať   informácie   o   verejných   veciach uplatní   a   či   pritom   využije   technické   zariadenia   určené   na   vyhotovenie   obrazového, zvukovo-obrazového alebo zvukového záznamu (podobne aj II. ÚS 28/96).

Podľa   čl.   26   ods.   5   ústavy   orgány   verejnej   moci,   ku   ktorým   patrí   aj   obecné zastupiteľstvo   ako   orgán   obce   podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   369/1990 Zb. o obecnom   zriadení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o obecnom zriadení“), majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v   štátnom   jazyku. Podmienky   a spôsob   vykonania ustanoví   zákon.   Takým   zákonom   je v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe   k   informáciám   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o   slobode informácií) – ďalej len „zákon o slobode informácií“.

V prípade   obecného   zastupiteľstva   zákon   o slobode   informácií   ustanovuje podmienky a spôsob vykonania povinnosti poskytovať informácie o činnosti zastupiteľstva v § 5 ods. 9 v spojení s § 5 ods. 2 zákona.  

Zákon o slobode informácií však nepokrýva všetky aspekty základného práva na informácie v zmysle čl. 26 ods. 1 ústavy a na daný prípad sa nevzťahuje (podľa § 3 ods. 1 zákon sa vzťahuje len na informácie, ktoré má povinná osoba k dispozícii, nemožno ho použiť na nahrávanie práve prebiehajúcej udalosti, povinná osoba má povinnosť vybaviť žiadosť o sprístupnenie informácií v zákonom stanovených lehotách a pod.).

Podľa   právneho názoru   ústavného súdu   čl. 26   ods.   5   ústavy   hovorí   o povinnosti orgánov   územnej   samosprávy   poskytovať   informácie   o svojej   činnosti.   Naproti   tomu z čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy vyplýva právo každého na informácie, a to na ich vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie, ktoré je iné než povinnosť orgánov územnej samosprávy podľa čl. 26   ods.   5   ústavy.   V prípade   verejného   rokovania   orgánov   územnej   samosprávy   sa povinnosť   „primeraným   spôsobom“   poskytovať   informácie   o svojej   činnosti   nemôže vzťahovať na tých, ktorí sa takéhoto rokovania priamo zúčastňujú. Ustanovenie čl. 26 ods. 5 ústavy nemožno totiž chápať ako zrkadlový obraz čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, teda tak, že by čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy stanovoval právo každého na informácie a čl. 26 ods. 5 ústavy tomu zodpovedajúcu povinnosť orgánu územnej samosprávy (I. ÚS 57/00).

Vzhľadom   na   definíciu   jednotlivých   zložiek   práva   na   informácie   treba   dospieť k záveru, že nesúhlas Obecného zastupiteľstva obce V. s vykonávaním zvukovo-obrazového záznamu zo svojho mimoriadneho zasadnutia konaného 25. novembra 2009 opierajúci sa o bod   I   napadnutého   uznesenia   smeroval   bezprostredne   iba   proti   právu   sťažovateľa   na slobodné prijímanie informácií prostredníctvom zvukovo-obrazového záznamu. Nesmeroval proti právu sťažovateľa na prijímanie informácií vlastnými zmyslami alebo akýmkoľvek iným   spôsobom   a nesmeroval   ani   proti   právu   sťažovateľa   informácie   vyhľadávať a rozširovať. Napriek tomu však objektívne zasiahol aj do práva sťažovateľa informácie rozširovať pomocou vyhotoveného zvukovo-obrazového záznamu. Totiž, za situácie, keď bolo   sťažovateľovi   znemožnené   záznam   vyhotoviť,   stratil   možnosť   ním   zvoleným spôsobom získané informácie rozširovať.

Treba   preto   považovať   za   jednoznačne   preukázané,   že   napadnutým   uznesením, ktorým obecné zastupiteľstvo nesúhlasilo s vyhotovením zvukovo-obrazového záznamu zo svojho rokovania, sa zasiahlo do výkonu práva sťažovateľa prijímať a rozširovať informácie zvukovo-obrazovým záznamom tak podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru.

V rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 15/98 ústavný súd vyslovil, že obmedzenie práva na informácie   v súlade   s ústavou   je   dovolené   len   vtedy,   ak   sa   splní   formálna   podmienka zákona   a dve   kumulatívne   materiálne   podmienky.   Formálna   podmienka   znamená,   že obmedzenie prijme Národná rada Slovenskej republiky v právnom predpise so silou zákona. Prvou materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd   iných,   alebo sa   ním   musí   chrániť   bezpečnosť   štátu,   verejný   poriadok,   verejné zdravie   alebo   mravnosť.   Na   splnenie   prvej   materiálnej   podmienky   stačí   preukázanie existencie jedného z citovaných záujmov. Druhou materiálnou podmienkou je podmienka nevyhnutnosti   prijatia   obmedzenia.   Obdobné   kritériá   na   obmedzenie   slobody   prejavu a práva na informácie obsahuje aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 10 dohovoru.   Inými   slovami,   orgány   verejnej   moci   môžu   zasiahnuť   do   tohto   práva   za súčasného splnenia troch podmienok: zásah je ustanovený zákonom, zodpovedá niektorému legitímnemu cieľu ustanovenému v ústave (čl. 26 ods. 4), resp. dohovore (čl. 10 ods. 2), a je nevyhnutný   v demokratickej   spoločnosti   na   dosiahnutie   sledovaného   cieľa,   t.   j. ospravedlňuje   ho   existencia   naliehavej   spoločenskej   potreby   a primerane   (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom.

Základným predpokladom ústavnosti obmedzenia práva na informácie je to, aby bolo obmedzenie   uložené   zákonom. Termínom   „zákon“   sa   podľa   judikatúry   ústavného   súdu rozumie neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily (II. ÚS 28/96). Preto treba skúmať, či jestvuje v danej oblasti zákon, ktorý by obmedzenie práva na informácie pripúšťal.

Zákonom   určujúcim   podmienky   obmedzenia   práva   na   informácie   o priebehu rokovania obecného zastupiteľstva je zákon o obecnom zriadení. V tejto súvislosti treba súhlasiť   so   sťažovateľom,   že   len   ustanovenie   §   12   ods.   4   zákona   o obecnom   zriadení (s účinnosťou od 1. apríla 2010 je to ustanovenie § 12 ods. 9, pozn.) umožňuje obmedziť právo na informácie z rokovania obecného zastupiteľstva. Podľa tohto ustanovenia (v znení účinnom v čase uskutočnenia zasadnutia obecného zastupiteľstva) sú rokovania obecného zastupiteľstva zásadne verejné. Obecné zastupiteľstvo vyhlási rokovanie vždy za neverejné,

ak predmetom rokovania sú informácie alebo veci chránené podľa osobitných zákonov to neplatí, ak je predmetom rokovania obecného zastupiteľstva

a)   použitie   verejných   prostriedkov   na   platy,   odmeny   a iné   náležitosti   spojené s výkonom funkcie orgánov obce, členov orgánov obce, zamestnancov obce alebo osôb, ktoré vykonávajú za odplatu činnosť pre obec,

b) nakladanie s majetkom vo vlastníctve obce, najmä prevod vlastníctva k majetku vo vlastníctve obce, nadobudnutie majetku do vlastníctva obce alebo prenechanie majetku obce do užívania iným osobám.

Zákon   o obecnom   zriadení   v poznámke   k ustanoveniu   §   12   ods.   4   uvádza demonštratívny výpočet právnych predpisov (zákonov), ktoré upravujú obchodné tajomstvo, bankové tajomstvo,   daňové tajomstvo,   ochranu osobných   údajov   a ochranu utajovaných skutočností.

To znamená, že v prípade vyhlásenia rokovania obecného zastupiteľstva za neverejné (ak predmetom rokovania sú informácie alebo veci chránené podľa osobitných zákonov) nemôže dôjsť k prijímaniu informácií akýmkoľvek spôsobom z takéhoto rokovania vrátane technických   prostriedkov   a nemôže dôjsť ani k rozširovaniu   takýchto informácií   (m.   m. I. ÚS 57/00).

V okolnostiach danej veci z programu rokovania Obecného zastupiteľstva obce V. konaného 25. novembra 2009 nevyplývajú také body, v súvislosti s ktorými by bolo možné uvažovať   o splnení   podmienky   na   vyhlásenie   rokovania   obecného   zastupiteľstva   za neverejné. V posudzovanom prípade by bolo skôr možné uvažovať o obligatórnej verejnosti rokovania obecného zastupiteľstva, keďže v programe rokovania mimoriadneho zasadnutia bolo   aj   zmluvné   zabezpečenie   právnej   pomoci   pre   obec   pri   zastupovaní   v súdnych konaniach, teda predmetom rokovania malo byť použitie verejných prostriedkov na odmeny osôb, ktoré vykonávajú za odplatu činnosť pre obec [§ 12 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení].  

Z priebehu   mimoriadneho   zasadnutia   Obecného   zastupiteľstva   obce   V.   konaného 25. novembra   2009   vyplýva,   že   ani   potom,   ako   obecné   zastupiteľstvo   prijalo   zákaz vyhotovovania   zvukovo-obrazového   záznamu   zo   zasadnutia   obecného   zastupiteľstva, nemalo v úmysle vyhlásiť rokovanie obecného zastupiteľstva za neverejné, keď zástupkyňa starostu   uviedla: „Ak   chcete   tu   zostať,   rešpektujte   naše   rozhodnutie   celého   obecného zastupiteľstva.“ Dôvodom pre úmysel zástupkyne starostu pokračovať v rokovaní neverejne bolo až „nevynútenie vykonateľnosti“ bodu I napadnutého uznesenia.

Keďže nejestvuje také obmedzenie práva na informácie, ktoré by na úrovni zákona umožňovalo   zasahovať   do   práva   na   informácie   z verejného   zasadnutia   obecného zastupiteľstva,   nie   je   naplnená   základná   podmienka   čl.   26   ods.   4   ústavy   pre   možnosť obmedziť právo na informácie. Preto vlastne ani nie je potrebné skúmať, či sú naplnené ďalšie podmienky   ustanovené v čl. 26 ods.   4 ústavy, teda   či   ide   v konkrétnom prípade o opatrenie   v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné   na   ochranu   práv   a slobôd   iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Podmienky ustanovené   v čl.   10   ods.   2   dohovoru,   za   ktorých   možno   právo   prijímať   a rozširovať informácie alebo myšlienky obmedziť, sú do značnej miery zhodné s podmienkami podľa čl. 26 ods. 4 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že dôvodom nesúhlasu s vyhotovením zvukovo-obrazového záznamu bolo rušenie priebehu rokovania obecného zastupiteľstva, z čoho vyplýva, že obecné zastupiteľstvo sa do istej miery bránilo potrebou prijať opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie verejného poriadku. Jeden z poslancov tiež argumentoval svojimi osobnostnými právami.

Postup obecného zastupiteľstva a jeho hlasovanie o tom, že sťažovateľ nemá právo pokračovať   vo   vyhotovovaní   zvukovo-obrazového   záznamu   z rokovania   obecného zastupiteľstva, nemožno podľa názoru ústavného súdu ospravedlniť argumentom o rušení verejného poriadku pri rokovaní obecného zastupiteľstva. Sťažovateľ nenarušoval verejný poriadok,   ale, ako to   vyplynulo z predložených   dôkazov,   rušil   poslancov   len podľa   ich subjektívneho nazerania. Preto rozhodnutie obecného zastupiteľstva sa nedá považovať za opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku.

Prípadný   stret   základného   práva   poslancov   na   súkromie   (ochranu   osobnosti) so základným   právom   sťažovateľa   na   prijímanie   informácií   zvoleným   spôsobom   treba podľa názoru ústavného súdu riešiť v prospech sťažovateľa. Obecné zastupiteľstvo konalo a rozhodovalo verejne. Výkon práva sťažovateľa na prijímanie informácií vyhotovovaním zvukovo-obrazového záznamu zo zasadnutia obecného zastupiteľstva má síce určitý vzťah k ich   základnému   právu   na   súkromie,   ale v danom   prípade   prevažuje   bez akýchkoľvek pochýb uplatnenie základného práva sťažovateľa na informácie spôsobom, aký zvolil a aký mu obecné zastupiteľstvo prijatím zákazu filmovania a následným ukončením rokovania obecného zastupiteľstva odoprelo. Poslanci obecného zastupiteľstva sú verejnými činiteľmi a rokovania obecného zastupiteľstva sú zasadne verejné. V súvislosti s tým sa preto ani nedá uvažovať o tom, že by prevážilo základné právo poslancov na súkromie. V skutočnosti sa získavala   informácia   z ich   verejnej   činnosti,   teda   o ich   verejnoprávnom   úkone,   nie   zo súkromia. Tieto verejné úkony sú už z podstaty obmedzením základného práva na súkromie, ale v záujme otvorenosti verejnej moci voči občanom (v tomto prípade aj voči voličom). Preto   pri takom hlasovaní nie je nevyhnutné a potrebné rešpektovať základné právo na súkromie   na   úkor   garantovania   základného   práva   na   informácie.   Iný   prístup   by   poprel zmysel a obsah základného práva na informácie, ktoré má úzku väzbu na princíp verejnosti a transparentnosti postupov a priebehu zasadnutia obecného zastupiteľstva.

Ústavný súd v tomto konaní nezistil žiaden legitímny dôvod na také obmedzenie práva   sťažovateľa   prijímať   informácie   z   verejného   zasadnutia   obecného   zastupiteľstva, k akému   došlo   postupom   Obecného   zastupiteľstva   obce   V.   Z okolností   posudzovaného prípadu vyplýva, že nešlo o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv   a   slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného   zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 ústavy) ani o žiaden z dôvodov verejného záujmu podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru.

Zo   zistených   skutočností   a   uvedených   právnych   východísk   vyplýva,   že   Obecné zastupiteľstvo   obce   V.   na   svojom   zasadnutí   25.   novembra   2009   prijatím   nesúhlasu s vyhotovením   zvukovo-obrazového   záznamu   zo   svojho   rokovania   uplatnilo   proti sťažovateľovi zásah do výkonu jeho práva na informácie zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj v čl. 10 ods. 1 dohovoru, ktorý v okolnostiach daného prípadu nebol legálny, keďže sa neopieral o „zákon“ a nebol ani legitímny, keďže nebol odôvodnený niektorým z legitímnych cieľov.   Podľa   názoru   ústavného súdu   Obecné zastupiteľstvo   obce V.   ako orgán verejnej moci bolo povinné strpieť výkon tohto práva a nemohlo toto právo obmedziť alebo jeho výkon podmieniť hlasovaním poslancov obecného zastupiteľstva.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   uznesením   Obecného zastupiteľstva   obce   V. č.   13/2009   z 25.   novembra   2009,   ktorým   v bode   I   obecné zastupiteľstvo   nesúhlasilo   s   vyhotovením   zvukovo-obrazového   záznamu   zo   svojho rokovania, bolo porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   prijímanie   a rozširovanie informácií pomocou zvukovo-obrazového záznamu zaručené v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy ako aj právo zaručené v čl. 10 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd už nepovažoval za potrebné osobitne sa zaoberať namietaným porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy.

IV.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Vzhľadom   na   konštatované   porušenie   práv   sťažovateľa   uznesením   Obecného zastupiteľstva   obce   V.   č.   13/2009   z 25.   novembra   2009,   ktorým   v bode   I   obecné zastupiteľstvo   nesúhlasilo   s   vyhotovením   zvukovo-obrazového   záznamu   zo svojho rokovania,   ústavný   súd   toto   uznesenie   v napadnutej   časti   zrušil   (bod   2   výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva   boli porušené,   aj primerané finančné zadosťučinenie.   Podľa   odseku   5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 900 €, čo odôvodnil najmä tým, že utrpel psychickú ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti, nespravodlivosti a krivdy, že v rozhodnom čase nedosiahol spravodlivú ochranu svojich práv a právom chránených záujmov.

Ústavný súd dôsledne zvážiac všetky okolnosti prípadu sťažovateľa dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia jeho základného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy   a práva   podľa   čl.   10   ods.   1   dohovoru   a zrušenie   napadnutého   uznesenia   nie   je dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   prihliadol najmä na povahu a význam dotknutých práv, ako aj na intenzitu a dôsledky ich porušenia (zmarenie práva sťažovateľa prijímať a rozširovať informácie zvoleným spôsobom), ktoré už nemožno napraviť. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané v ním požadovanej výške, t. j. v sume 900 € (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   obligatórnym právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil trovy   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2010   v celkovej   sume 328,26 €, ktoré aj bližšie špecifikoval.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   zistil,   že   sťažovateľom uplatnená   náhrada   trov   konania   presahuje   sumu   vypočítanú   ústavným   súdom   podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“),   preto   sťažovateľovi   priznal   náhradu   trov   konania   v súlade s vyhláškou.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2010 (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky, t. j. 2 x 120,23 €, k tomu režijný paušál 2 x 7,21 €, t. j. trovy právneho   zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú   celkovú   sumu   254,88   €.   Ústavný   súd nepriznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v časti dane z pridanej hodnoty uplatnenej   sťažovateľom   vo   výške   52,41   €,   pretože   právny   zástupca   sťažovateľa nepreukázal, že je platiteľom tejto dane. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 € (bod   4   výroku   nálezu).   Uplatneným   trovám   konania   vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd nevyhovel.

Trovy konania je Obec V. povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010