znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 255/07-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ú, H., zastúpeného advokátom JUDr. D. F., H., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Krajského súdu   v Prešove sp. zn. 1 S 191/2005 z 21. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ú.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2007 doručená sťažnosť Ú., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. F., H., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 191/2005 z 21. novembra 2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd rozsudkom z 21. novembra 2006 zrušil rozhodnutie sťažovateľa zo 17. októbra 2005 sp. zn. 13324/05/ÚR a vrátil mu vec na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy najmä v tom, že v čase rozhodovania krajského súdu proti rozhodnutiu sťažovateľa zo 17. októbra 2005 už objektívne prebiehalo konanie o vydanie protestu prokurátora proti rozhodnutiu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny z 25. júla 2005 a výsledok tohto konania mal mimoriadny význam pre meritórne rozhodnutie krajského súdu. V tomto čase už existoval aj vydaný protest prokurátora proti rozhodnutiu   Ústredia   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny,   o čom   však   sťažovateľ   nemal vedomosť. Keďže z odôvodnenia rozhodnutia prokurátora o vydanom proteste vyplýva, že štátnozamestnanecký pomer D. R. skončil zo zákona 31. marca 2005, krajský súd nemohol v tom čase na základe vydaného rozhodnutia uložiť, aby vo veci skončenia takého pomeru u D. R. vydal nové rozhodnutie. Krajský súd mal teda povinnosť prerušiť konanie, ak bol vydaný   vo   veci   podnet   na   vydanie   protestu   prokurátora   a   ak   mu   krajský   súd   uložil rozhodnúť o právnom vzťahu, ktorý v čase rozhodovania krajského súdu už neexistoval a ani   v súčasnej   dobe   neexistuje,   postupoval   v   rozpore   so   zákonom.   Výklad   zákona č. 312/2001   Z.   z.   o štátnej   službe   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   službe“)   zo   strany   súdu   bol   v rozpore s jeho obsahom.

Sťažovateľ preto navrhol ústavnému súdu vydať tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa Ú., H. právo na súdnu ochranu upravenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Prešove spis. zn. 1 S 191/2005-55 zo dňa 21. 11. 2006 bolo porušené

2.   Rozsudok   1   S   191/2005-55   zo   dňa   21.   11.   2006   sa   zrušuje   a vec   sa   vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie

3. Súd priznáva sťažovateľovi nárok na úhradu trov konania a právnemu zástupcovi sťažovateľa nárok na náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný súd“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané niekým zjavne neoprávneným, ako   aj návrhy   podané oneskorene, môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa   o porušení   základného   práva zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 S 191/2005.

Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného súdu v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v čl. 127 ods. 1 ústavy   je,   že   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa,   porušenie   ktorých namieta pred ústavným súdom, nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu týchto práv,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namietal,   neposkytujú   všeobecné   súdy   na   základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Uvedené   sa   v plnom   rozsahu   vzťahuje   aj   na   sťažnosti,   v   ktorých   sa   namieta   aj porušenie základných práv a slobôd postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov vrátane ich rozhodnutí a procesných postupov.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu, ktoré videl v procesnom pochybení s tvrdením, že krajský súd   mal   prerušiť   konanie   vo   veci   a vyčkať   na   konanie   o proteste   prokurátora,   pričom namietal aj výklad zákona o štátnej službe.

Krajský   súd   konal   vo   veci   a rozhodol   podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku – Správne súdnictvo.

Z citovaného   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Z   tohto   postavenia   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím,   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, II. ÚS 55/98).

Krajský súd okrem iného vo svojom rozhodnutí uviedol:„... aj pri vydávaní rozhodnutí vo veciach skončenia štátnozamestnaneckého pomeru je treba aplikovať ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov vrátane ustanovení § 46 a § 47 ods. 3 Zákona o správnom konaní, podľa ktorých rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Žalovaný však pri vydávaní predmetného rozhodnutia podľa citovaných ustanovení nepostupoval,   pretože   okrem   opisu   priebehu   konania   stroho   konštatoval,   že   štátny zamestnanec   neabsolvoval   odborné   vzdelávanie,   ktoré   je   podmienkou   vymenovania štátneho zamestnanca do stálej štátnej služby, (...).

Zo strohého odôvodnenia rozhodnutia žalovaného nie je možné zistiť, na základe akých   skutočností   aplikoval   v konaní   ustanovenie   §   154a   v spojení   s ustanovením   §   43 ods. 1 písm. b) Zákona o dočasnej štátnej službe. (...)

Žalovaný   v ďalšom   konaní   je   povinný   meritórne   vo   veci   skončenia štátnozamestnaneckého   pomeru   žalobkyne   rozhodnúť,   v konaní   dôsledne   rešpektovať ustanovenia   zákona   č.   312/2001   Z.   z.   o štátnej   službe   v znení   neskorších   predpisov a procesné   ustanovenia   zákona   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní   v znení   neskorších predpisov.“

Na   základe   uvedených   skutočnosti   krajský   súd   konštatoval,   že   rozhodnutie žalovaného bolo nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto zrušil jeho rozhodnutie a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Z obsahu   spisu   vyplývalo,   že   krajský   súd   v čase   rozhodovania   o veci   nevedel o konaní prokurátora.   Táto   skutočnosť   však pre rozhodovanie ústavného súdu   bola bez právneho významu pri posudzovaní ústavnosti rozhodnutia krajského súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní svojho skutkového a právneho záberu vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neopodstatnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by   bolo   možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tieto   natoľko   odchýlili   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje a na meritórne preskúmanie napadnutého rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený. Ústavný súd nezistil taký výklad piatej časti OSP (Správne súdnictvo) a zákona o štátnej službe, ktorý by mohol   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s označeným   článkom   ústavy.   Preto   bolo   potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2007