znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 255/06-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   22. novembra 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Š. F., K., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. P. H., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice I   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 681/94), za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 681/94)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice I p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 C 289/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Š. F. n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť Š. F. trovy právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. P. H., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. II. ÚS 255/06   z 23. augusta 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   Š. F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 681/94).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 22. augusta 1994 spolu s ďalšími dvoma žalobcami okresnému súdu žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby, ktorá bola postavená na jeho neoprávnene vyvlastnenom pozemku.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie vo veci   právoplatne   skončené   ani   napriek   sťažnosti   na   zbytočné   prieťahy   v   konaní adresovanej predsedovi okresného súdu doručenej 4. mája 2005.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a súčasne   žiadal,   aby mu ústavný   súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním č. Spr 2364/05   doručeným   ústavnému   súdu   31. októbra 2006,   v ktorom   sa   okrem   iného uvádza: „... dňa 22. 8. 1994 podali A. F., Š. F. a M. B. na Obvodnom súde Košice 1 žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby, proti žalovanému T. K. a neskôr žalobu rozšírili aj na žalovaného M. K. Žaloba bola pridelená na vybavenie do oddelenia 15 C (15 C 681/94). Dňa 6. 4. 1995 bolo žalobcom v 1.   až 3.   rade doručené tlačivo (vzor 6 O. s. p.) k žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a rovnopis žaloby bol doručený na vyjadrenie protistrane.

Dňa 25. 4. 1995 doručil žalovaný v 1. rade vyjadrenie k žalobe. Podaním, došlým súdu 12. 2. 1997, žalobcovia doplnili žalobu o alternatívny petit, ktorým žiadali zriadiť vecné bremeno.

Uznesením   č. k.   15 C 681/94-11   zo   dňa   27. 7. 2000   súd   pripustil   do   konania žalovaného v 2. rade.

Dňa 14. 8. 2000 súd vytýčil termín pojednávania vo veci na 8. 11. 2000. Dňa 17. 10. 2000 súd preročil termín pojednávania na 17. 1. 2001. Ďalší termín pojednávania bol 16. 10. 2003 a 1. 4. 2004. Uznesením č. k. 15 C 289/94-150 zo dňa 11. 11. 2004 súd spojil na spoločné konanie veci   15 C 313/94,   18 C 417/94,   15 C 681/94,   15 C 805/94,   15 C 806/94,   15 C 817/94 a 15 C 821/94, ktoré sa ďalej vedú pod sp. zn. 15 C 289/94.

Predmetom   konania   je   žaloba   o   odstránenie   stavby,   resp.   o   zriadenie   vecného bremena za odplatu.

Po skutkovej stránke je vec značne zložitá.   Vo veci bolo niekoľkokrát nariadené znalecké dokazovanie.

Vo   veci som   zistil aj obdobia nečinnosti   súdu a to od 6. 4. 1995 do 27. 7. 2000 a od 17. 1. 2001 do 16. 10. 2003. Od 16. 10. 2003 súd vo veci pravidelne koná.

K   sťažnosti   pána   Š.   F.   chcem dodať,   že ten   už obdržal   finančné zadosťučinenie Nálezom Ústavného súdu č. II. ÚS 95/06-48 vo výške 80.000,- Sk.

Keďže v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 je spojených ďalších 10 konaní, v ktorých   vystupujú   totožní   účastníci,   bolo   by   v   rozpore   s   dobrými   mravmi,   aby   boli odškodňovaní za prieťahy v každom konaní samostatne.“

Ústavný   súd   z vyžiadaného   súdneho   spisu   zistil   v zásade   rovnaké   skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedol okresný súd.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   garantovaného   v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 15 C 681/94 a neskôr pod sp. zn. 15 C 289/94 dochádza   k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   sťažovateľom   (a ďalšími   dvoma žalobcami) uplatnený nárok na odstránenie neoprávnenej stavby, resp. alternatívne zriadenie vecného   bremena.   Vzhľadom   na   nutnosť   nariadenia   znaleckého   dokazovania,   ako   aj so zreteľom   na   vstupovanie   ďalších   účastníkov   do   konania   v súvislosti   s právnym nástupníctvom   po zomrelých   žalobcoch   možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke   za   skutkovo   zložitejšie.   Touto   vecnou   zložitosťou   však   nemožno   ospravedlniť rozsiahlu nečinnosť okresného súdu bližšie špecifikovanú na inom mieste tohto nálezu. Na vec, ktorá je po skutkovej stránke „značne zložitá“, poukázal aj predseda okresného súdu   vo vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   31. októbra 2006.   Preskúmavané konanie nemožno podľa názoru ústavného súdu kvalifikovať ako zložité po právnej stránke, pretože výklad   a používanie   právnej   úpravy   vzťahujúcej   sa   na   daný   prípad   sú   stabilizované v judikatúre všeobecných súdov.

2. Čo sa týka ďalšieho kritéria, použitím ktorého ústavný súd posudzoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní (správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania v procesnom postavení jedného zo žalobcov), ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov okresného súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore sťažovateľa v podstate nečinný. Nečinnosť súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 15 C 289/94 ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť sporadické úkony   súdu   (nariadenie   pojednávania   po   6   rokoch,   nariadenie   znaleckého   dokazovania po viac ako 10 rokoch, atď.).

Doba nečinnosti okresného súdu v konaní do vydania tohto nálezu predstavuje deväť rokov.   Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 došlo k zbytočným prieťahom, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 80 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľ   bol   pôvodne, pred rozhodnutím okresného súdu o spojení veci na spoločné konanie z 11. novembra 2004, účastníkom   dvoch   konaní vedených   okresným   súdom   pred   spojením   pod   samostatnými spisovými značkami.

Sťažovateľ   v obidvoch   konaniach   vystupoval   na   strane   žalobcu   (resp.   jedného zo žalobcov),   pričom   sa   domáhal rovnakých   nárokov   (odstránenia   neoprávnenej stavby) voči tým istým odporcom, odlišné bolo iba číslo parcely, na ktorej je neoprávnená stavba postavená.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   už   nálezom   sp. zn.   II. ÚS 95/06   priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie za zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 15 C 289/94 v sume 80 000 Sk, teda predmetná sťažnosť sa týka zbytočných   prieťahov v tom istom konaní,   ibaže   v   súvislosti   s inou   nehnuteľnosťou   (pozemkom),   ústavný   súd   považoval v tomto   prípade   výrok   o porušení základného práva sťažovateľa,   výrok   ktorým   prikázal v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov a výrok, ktorým mu priznal úhradu trov právneho zastúpenia za dostatočnú ochranu jeho základného práva, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Ing. P. H. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mzdy zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to vo výške 2 730 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 164 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 788 Sk. Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2006