znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 255/05-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti A. S., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. Ing. P. H., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 681/94) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 681/94) p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 289/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice I p o v i n n ý   jej   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť A.   S. trovy konania 5 302 Sk (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr. Ing. P. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 14. novembra 2005 doručená sťažnosť A. S., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. Ing. P. H., K., vo veci   namietaného porušenia jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94, pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 681/94 o návrhu na odstránenie neoprávnenej stavby.

Označené konanie začalo v roku 1994 na základe žaloby o odstránenie neoprávnenej stavby na pozemku   vyvlastnenom   bez náhrady   z 22.   augusta   1994,   ktorú   podal   právny predchodca   -   otec   sťažovateľky,   a bolo   pôvodne   vedené   pod   sp.   zn.   15   C   681/94. Sťažovateľka vstúpila do konania popri iných dedičoch po smrti svojho otca v roku 1997. Konanie vo veci trvá viac ako 11 rokov, podstatnú časť konania je jeho účastníčkou aj sťažovateľka a spor stále nie je právoplatne skončený. Sťažovateľka podala 25. apríla 2005 sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi   okresného   súdu.   Predseda   okresného   súdu oznámil sťažovateľke, že predĺžil lehotu na vybavenie sťažnosti do 5. júla 2005. Po tomto dátume však sťažovateľku o vybavení sťažnosti neinformoval.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a jej   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo pani A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.: 15 C 681/94 neskôr spojenom do sp. zn.: 15 C 289/94 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I prikazuje aby v konaní vedenom na OS Košice I pod sp. zn. 15 C 681/94 neskôr spojenom do sp. zn. 15C 289/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A.   S.   priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000,- Sk slovom osemdesiat   tisíc   korún,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť A. S. trovy konania vo výške 5 302,- Sk slovom päťtisíc tristodva korún slovenských na účet právneho zástupcu advokáta menom JUDr. P. H., so sídlom... K., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

Ústavný   súd   návrh   na   začatie   konania   predbežne   prerokoval   podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a pretože nezistil dôvody na odmietnutie sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   prijal   sťažnosť   uznesením č. k. II. ÚS 255/05-7 zo 7. decembra 2005 na ďalšie konanie.

Sťažovateľka ústavnému súdu oznámila, že vo veci netrvá na ústnom pojednávaní, okresný   súd   na   výzvu   na   vyjadrenie   k   potrebe   ústneho   pojednávania   nereagoval a ústavnému súdu napriek prísľubu v liste Spr 2364/05 z 27. decembra 2005 a opakovanej výzve ústavného súdu zo 4. apríla 2006 vyjadrenie k sťažnosti nepredložil.

Okresný súd sa napokon vyjadril 27. apríla 2006, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd pri hodnotení skutkového stavu veci vychádzal zo spisov okresného súdu sp. zn. 15 C 681/94 a 15 C 289/94, ktoré mu boli zaslané v súvislosti s konaniami vedenými na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 232/05 a II. ÚS 200/05.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“   a práva   upraveného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 681/94).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „Odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov“   (napr.   IV.   ÚS   59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (I. ÚS 76/03, II. ÚS 157/02). K vytvoreniu „stavu právnej istoty   preto   dochádza   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo iného   štátneho   orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   20/02,   I.   ÚS   41/02, III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02)   ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   žaloba,   ktorou   sa   sťažovateľka (v procesnom   postavení   žalobkyne   po   svojom   právnom   predchodcovi)   domáhala odstránenia neoprávnenej stavby, resp. alternatívne zriadenia vecného bremena za náhradu v prospech   žalovaných   v 1.   a 2.   rade.   Konanie   aj   vzhľadom   na   nutnosť   nariadenia znaleckého   dokazovania   a na   pristupovanie   nových   účastníkov   do   konania   možno považovať za fakticky zložitejšie. Táto faktická zložitosť veci však nemôže ospravedlniť úplnú   nečinnosť   súdu   v trvaní   viac   ako   troch   rokov,   dĺžku   období   medzi   jednotlivými úkonmi uskutočnenými súdom, ani doby uplynutej od podania žaloby do nariadenia prvého pojednávania   vo   veci   a celkovú   dĺžku   konania,   ktoré   trvá   už   viac   ako   11   rokov.   Vec nemožno považovať za právne zložitú, pretože výklad a používanie platnej právnej úpravy v takýchto prípadoch sú stabilizované v judikatúre vyšších súdov.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v konaní,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho   konania. V priebehu konania došlo na základe návrhu sťažovateľky, resp. jej právneho predchodcu k zmene   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   a k   opakovanému   rozšíreniu   okruhu žalovaných i rozhodovaniu o oslobodení od súdnych poplatkov. Podľa názoru ústavného súdu nemožno vykonanie týchto procesných úkonov, na ktoré boli oprávnení na základe OSP, považovať za skutočnosť, ktorá by mohla významnejším spôsobom ovplyvniť postup okresného súdu.

Správanie sťažovateľky ústavný súd hodnotil ako také, ktoré neprispelo k doterajšej dĺžke konania.

3.   Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z analýzy dosiaľ vykonaných úkonov súdu na základe predloženého súdneho spisu vyplýva, že okresný súd bol v spore sťažovateľky v úvodnom období od 22. augusta 1994, keď vec bola na tomto súde vedená pod sp. zn. 15 C 681/94, nečinný viac ako 3 roky. V ďalšom období vykonával úkony len sporadicky, prvé pojednávanie vo veci uskutočnil po viac ako 6 rokoch od podania žaloby, s oneskorením rozhodol o oslobodení žalobcov od súdnych poplatkov a znalecké dokazovanie nariadil po 10 rokoch od podania žaloby, keď vec uznesením č. k. 15 C 289/94-150 spojil na spoločné konanie a ustanovil znalca z odboru geodézie a kartografie na podanie znaleckého posudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov považuje konanie, ktoré ani po viac ako jedenástich rokoch   nie   je   právoplatne   skončené,   za   také,   ktoré   je   poznačené   obdobiami   nečinnosti a zbytočnými prieťahmi ako celok. Preto ústavný súd uzavrel, že doterajší postup okresného súdu   neviedol   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky   a že   v jeho   dôsledku   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   odseku   5   citovaného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 80 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Ústavný súd žiadosti   sťažovateľky   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vyhovel a požadovanú sumu jej vzhľadom na celkovú doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, konkrétne   okolnosti   prípadu,   najmä   nečinnosť   okresného   súdu,   ako   aj   so   zreteľom   na skutočnosť,   že okresný   súd   do   vydania   tohto   nálezu   meritórne   nerozhodol,   priznal v požadovanej výške - 80 000 Sk podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Ing. P. H., ktoré vyčíslil sumou 5 302 Sk za dva úkony po 2 501 Sk a dvakrát 150 Sk režijný paušál, v súlade   s § 1 ods.   3,   §   11 ods.   2,   § 14   ods.   1 písm.   a) a c)   a §   16   ods.   3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2006