SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 254/2015-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, t. č. Ústav na výkontrestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia základných práv podľačl. 17 ods. 2 a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3 a čl. 5 ods. 1 a 4Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnavav konaní vedenom pod sp. zn. 30 PP 92/2014 a jeho uznesením z 3. júla 2014 a postupomKrajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 171/2014 a jeho uznesenímz 9. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 12. januára2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietanéhoporušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3 a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 PP 92/2014 a jeho uznesením z 3. júla2014 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom podsp. zn. 3 Tos 171/2014 a jeho uznesením z 9. októbra 2014.

V rozsiahlom podaní sťažovateľ „rozpracoval“ svoje úvahy bez konkrétneho odkazuna   označené   základné   práva   a   vyslovil   svoju   nespokojnosť   s „mechanizmom   ochrany ústavnosti   a   medzinárodného   práva   u   všeobecných   súdov...“,   pretože,   ako   uvádza,po odpykaní 20 rokov jemu uloženého doživotného trestu odňatia slobody okresný súdzamietol jeho žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu (uznesenie okresnéhosúdu sp. zn. 30 PP 92/2014 z 3. júla 2014). Jeho námietky formulované v sťažnosti protitomuto   rozhodnutiu   krajský   súd   neuznal   a   uznesenie   prvostupňového   súdu   potvrdil(uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 171/2014 z 9. októbra 2014).

Sťažovateľ   uvádza,   že   podľa   jeho   názoru   splnil   podmienky   na   podmienečnéprepustenie,   preto   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   a   krajského   súdu   došlok porušeniu ním označených práv.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd „určil   presné   a   konkrétne   podmienky podmienečného prepustenia z doživotného trestu, ktoré budú vychádzať z reálnych možností a podmienok. Aby čo v najväčšej miere zabránil orgánom Slovenskej republiky zamietať žiadosti len z preventívnych a teoretických dôvodov...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemáprávomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorenemôže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavnýsúd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ namietal porušenie označených práv napadnutým rozhodnutím okresnéhosúdu,   ktorý   neakceptoval   jeho   žiadosť   o   podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestudoživotného odňatia slobody, a krajský súd sa plne s výrokom i dôvodmi prvostupňovéhorozhodnutia stotožnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom aleboslobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavneneopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorejústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutiaI. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

K napadnutému uzneseniu okresného súdu

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základnýchpráv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom   právomocvšeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne   a   právomoc   ústavného   súdu   lensubsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomocvšeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS20/02, III. ÚS 152/03, II. ÚS 48/2015).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   napadnutým   uznesenímokresného   súdu.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   využil   svoje   právo   podať   protinapadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť, o ktorej   bol oprávnený a aj povinnýrozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danomprípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pripredbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v   časti   namietaného   porušenia   sťažovateľovýchzákladných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 16 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 3 a čl. 5 ods. 1 a 4dohovoru   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

K napadnutému uzneseniu krajského súdu

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl.16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskémuči ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému aleboponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikohonemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základepostupu stanového zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, máprávo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnostipozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   sa   v   prvom   rade   vysporiadať   s   rozsahomnamietaného porušenia označených práv v petite a odôvodnení sťažnosti, kde sťažovateľoznačil   namietané   porušenie   práv   len   článkami   ústavy   a   dohovoru,   pričom   celý   obsahsťažnosti   bol   nejasný.   Z   charakteru   sťažnosti   je   možné   uzavrieť,   že   sťažovateľ   namietaporušenie svojich práv garantovaných čl. 16 ods. 2 a čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 3 a čl. 5 ods. 1a 4 dohovoru.

Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásade nieje oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci,ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   anipreskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stava aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010, II. ÚS48/2015).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:„Napadnutým uznesením okresný súd podľa 62 odsek 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení neskorších predpisov súd zamietol žiadosť odsúdeného,..., o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu uložil: Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 24.05.1995 pod sp. zn. 2T/38/1994 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.02.1996 pod sp. zn. 1To/78/1995 podľa § 219 odsek 2 Trestného zákona č. 140/1961 na doživotie so zaradením do III. NVS.

Okresný   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   pri   posudzovaní   žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zistil, že tento nesplnil jak formálnu podmienku pre podmienečné prepustenie v zmysle ust. § 62 ods.2 zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestného   zákona,   nakoľko   nevykonal   potrebnú   časť   výkonu uloženého trestu (čo v danom prípade predstavuje najmenej 25 rokov výkonu trestu odňatia slobody), tak i obe materiálne podmienky pre prípadné podmienečné prepustenie a to v tom smere, že svojim správaním vo výkone trestu nepreukázal žiadne výrazné polepšenie a nie je možné od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. K takémuto záveru prišiel na základe tej skutočnosti, že odsúdený, bol už v minulosti viackrát súdne trestaný, aktuálne vykonáva trest odňatia slobody na doživotie za obzvlášť závažný zločin vraždy, pričom ani správanie   odsúdeného   počas   výkonu   trestu   nenasvedčuje   jeho   osobnostnej   náprave. Vzhľadom   na   osobu   páchateľa   nie   je   možné   podľa   prvostupňového   súdu   jednoznačne vyvodiť, že doterajší výkon trestu odňatia slobody mal na odsúdeného taký vplyv, že tento bude na slobode viesť riadny život.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal...   sťažnosť   odsúdený,   ktorou   sa   domáhal   zrušenia napadnutého uznesenia a následného podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.... poukázal na splnenie formálnej podmienky pre podmienečné prepustenie a to v tom zmysle, že v čase spáchania predmetnej trestnej činnosti... bol účinný Trestný zákon č. 140/1961. Zb. v znení zákona č. 177/1993 Z. z., ktorý v ust. § 62 odsek 2 uvádzal, že osoba odsúdená na výnimočný trest odňatia slobody na doživotie môže byť podmienečne prepustená až po najmenej dvadsiatich rokoch výkonu tohto   trestu, z čoho vyplýva že podmienku   vykonania   trestu   splnil   dňa   19.04.2014.   V   ďalšej   časti   písomnej   sťažnosti poukazoval   predovšetkým   na   svoj   nepriaznivý   zdravotný   stav   ako   i   na   nevyhovujúce pracovné podmienky vo výkone trestu odňatia slobody, ktoré mu nedovoľujú podávať vysoké pracovné výkony, odzrkadľujúc potom nie úplne priaznivé osobné hodnotenie v danom smere. Krajský súd podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého   uznesenia,   proti   ktorému   sťažovateľ   podal   sťažnosť,   ako   i   konanie predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia a tak zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Po preskúmaní obsahu spisového materiálu v rámci plnenia prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že okresný súd pred rozhodnutím o žiadosti ⬛⬛⬛⬛ o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vykonal všetky dostupné úkony potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie, následne všetky relevantné podklady rozhodujúce pre posúdenie takejto žiadosti náležitým spôsobom vyhodnotil a dospel k správnemu záveru, že žiadosti   odsúdeného   o   podmienečné   prepustenie   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody za existujúcich podmienok nie je možné vyhovieť.

Okresný súd následne v odôvodnení svojho rozhodnutia rozviedol, ktoré relevantné skutočnosti a zistenia mu bránia v pozitívnom rozhodnutí o prípadnom podmienečnom prepustení ⬛⬛⬛⬛ z výkonu trestu odňatia slobody.

Ustanovenia § 61 odsek 1 a § 62 odsek 2 Trestného zákona obsahujú dve podmienky, na základe ktorých môže fakultatívne súd odsúdenú osobu podmienečne prepustiť z výkonu trestu odňatia slobody.

Prvá   je   formálna,   ktorá   je   splnená   vtedy,   ak   odsúdený   vykonal   v   čase   podania žiadosti zákonom stanovenú dobu výkonu trestu odňatia slobody.

Podľa   §   62   odsek   2   Trestného   zákona   v   znení   zákona   č.   177/1993   Z.   z.   osoba odsúdená   na   výnimočný   trest   odňatia   slobody   na   doživotie   môže   byť   podmienečne prepustená až po najmenej dvadsiatich rokoch výkonu tohto trestu.

V   tejto   súvislosti   (na   margo   dôvodov   okresného   súdu   ohľadom   nesplnenia formálnych predpokladov odsúdeného pre podmienečné prepustenie) má krajský súd za potrebné uviesť, že spáchanie trestného činu je právna skutočnosť, ktorou vzniká právny vzťah   medzi   štátom   a   páchateľom,   t.j.   trestno-právny   vzťah.   Z   toho   je   evidentné,   že rozhodujúcim kritériom pre začiatok tohto vzťahu je moment (čas) spáchania trestného činu a   nie   čas   vyhlásenia   napr.   odsudzujúceho   rozsudku   alebo   čas   právoplatnosti   tohto rozhodnutia. Preto práva a povinnosti plynúce z trestno-právneho vzťahu sa musia posúdiť podľa   práva   účinného   v   čase   spáchania   trestného   činu.   Výnimka   použitia   neskoršieho zákona prichádza do úvahy, len keď je to pre páchateľa priaznivejšie. Ustanovenie § 62 je zaradené vo všeobecnej časti Trestného zákona a je súčasťou aj tých ustanovení, resp. noriem Trestného zákona, ktoré upravujú rozhodovanie súdov pri ukladaní a vykonávaní trestov.

V   danom   prípade   bol ⬛⬛⬛⬛ odsúdený   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave zo dňa 24.05.1995 pod sp. zn. 2T/38/1994 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.2.1996 pod sp. zn. 1To/78/1995 pre trestný čin vraždy podľa § 219 odsek 2 písm. a/, pím. d/, písm. f/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania   trestného   činu   dňa   08.04.1994.   V   danom   čase   bol   účinný   Trestný   zákon č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 177/1993 Z. z., ktorý v ustanovení § 62 odsek 2 uvádzal, že osoba odsúdená na výnimočný trest odňatia slobody na doživotie môže byť podmienečne prepustená až po najmenej dvadsiatich rokoch výkonu tohto   trestu z čoho vyplýva, že formálnu podmienku pre podmienečné prepustenie odsúdený splnil dňa 19.04.2014. Na druhej strane, odvolací súd rovnako ako súd prvostupňový dospel k záveru, že u odsúdeného   nie   sú   splnené   obe   materiálne   podmienky   pre   podmienečné   prepustenie z výkonu   trestu   odňatia   slobody   a   to   v   tej   podobe,   že   by   vo   výkone   trestu   preukázal polepšenie a že by bolo možné od neho očakávať, že v prípade prepustenia na slobodu, bude viesť riadny život.

Skutočnosť, či možno od odsúdeného očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život musí súd vyvodiť komplexne z celého radu kritérií, ako sú napr. osobné a charakterové vlastnosti odsúdenej osoby, celkový doteraz prejavovaný postoj k spoločenskému poriadku a k spoločenským   záujmom, jeho   doterajší spôsob   života,   v minulosti   prejavené   sklony a podobne.

Odvolací   súd   hodnotiac   všetky   relevantné   skutočnosti   v   ich   súvislostiach   dospel k názoru,   že   okresný   súd   odôvodnil   nesplnenie   materiálnej   podmienky   pre   prípadne podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody správne tým,   že vo výkone trestu odňatia slobody nie je jeho správanie hodnotené kladne, nedostatky boli u odsúdeného zaznamenané v dodržiavaní ústavného poriadku a časového rozvrhu dňa, a hoci   disciplinárne   previnenia   vykázané   nemá,   posledné   pozitívne   hodnotenie   má odsúdený z ÚVTOS (za vzorné plnenie si pracovných úloh) ešte z roku 2008, čo naznačuje potrebu ďalšieho prevýchovného a resocializačného procesu v podmienkach ÚVTOS. Odvolací súd v tomto smere poukazuje i na osobné pomery odsúdeného, z ktorých nie je možné ustáliť pozitívnu prognózu možného jeho správania v prípade prepustenia na slobodu, pretože sú u neho zakorenené sklony k páchaniu asociálnej závažnej trestnej činnosti.

Odsúdený ⬛⬛⬛⬛ totiž   už   pred   nástupom   do   výkonu   trestu   bol   viackrát právoplatne odsúdený za rôznorodú trestnú činnosť, pričom v súčasnosti vykonáva trest odňatia slobody pre trestný čin vraždy podľa § 219 odsek 2 písm. a/, písm. d/, písm. f/ Trestného zákona, ktorého obeťami boli viaceré osoby a motívom majetkový prospech, a teda   je   veľmi   ťažko   nájsť   pozitívny   dôvod,   ktorý   by   vedel   eliminovať   uvedenú   veľmi významnú skutočnosť dôležitú pri posudzovaní otázky, či ⬛⬛⬛⬛ je spôsobilý počas pobytu na slobode správať sa vo svojom blízkom sociálnom okolí tak, ako to vyžadujú záujmy spoločnosti.

Keďže doteraz sa takto nesprával, nie je ani možné od neho očakávať, že v prípade prepustenia na slobodu, bude viesť riadny život.“

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Priuplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať   všeobecné   súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu saobmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovaťpodľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnoumedzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínanýmprincípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhodujelen v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinkyvýkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súdnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný súd vyvodil.   Skutkové a právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak byním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 48/2015).

V   danej   veci   ústavný   súd   nezistil,   že   by   právne   závery   krajského   súdu   v   jehouznesení sp. zn. 3 Tos 171/2014 z 9. októbra 2014 boli svojvoľné, arbitrárne alebo zjavneneopodstatnené, v dôsledku čoho by zasahovali do základných práv a práv sťažovateľapodľa ústavy a dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu označené základné práva a právanemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojichzáveroch s požiadavkami sťažovateľa (obdobne II. ÚS 48/2015). Ústavný súd konštatuje, žekrajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné preposúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, súlogické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. S prihliadnutím na aplikáciupríslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonnýchustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutímkrajského súdu a namietaným porušením označených práv, rozhodol podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   o   odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   z   dôvodu   jej   zjavnejneopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku zároveň stratilo opodstatnenie zaoberaťsa návrhom sťažovateľa na ustanovenie advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2015