znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 254/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   B.,   T.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   K.   P.,   K., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 409/2011 z 25. januára 2012, rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 6 C 3/2000 z 22. marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 194/2012 zo 17. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. decembra 2012 doručená sťažnosť B. B., T. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 409/2011 z 25. januára 2012, rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 3/2000 z 22. marca 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 194/2012 zo 17. októbra 2012.

2. Sťažnosť sťažovateľky sa týka rozhodnutí všeobecných súdov v konaní o rozvode a úprave   práv   a   povinností   rodičov   sťažovateľky   k   (v   tom   čase)   maloletým   deťom. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza chronologický prehľad konania o rozvode a úprave práv a povinností   rodičov   sťažovateľky   k maloletým   deťom   a k predmetu   sťažnosti   uvádza: „Uznesením   Okresného   súdu   v   Martine   sp.   zn.   6   C   3/2000   zo   dňa   17.   9.   2008   bola sťažovateľka   pribratá do   konania ako účastníčka   konania   -   odporkyňa v rade   2/,   a   to z dôvodu,   že   počas   konania   nadobudla   plnoletosť.   Uvedené   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 10. 2008.

Rozsudkom sp. zn. 6 C 3/2000 zo dňa 22. 9. 2011 rozhodol Okresný súd v Martine tak, že otca sťažovateľky zaviazal platiť výživné vo výške 663,88 € mesačne počnúc dňom 17. 8. 2006 ( odo dňa právoplatnosti výroku o rozvode manželstva) do 15. 11. 2007 (do času nadobudnutia plnoletosti sťažovateľky), zameškané výživné zaviazal otca sťažovateľky zaplatiť   k   rukám   matky a súčasne   ho   zaviazal   platiť   výživné na sťažovateľku vo   výške 663,88 € mesačne počnúc dňom 16. 11. 2007 (deň dosiahnutia plnoletosti sťažovateľky) do budúcna, pričom rozhodol aj o zameškanom výživnom.

Proti   uvedenému   rozsudku   Okresného   súdu   Martin   sp.   zn.   6   C   3/2000   zo   dňa 22. 9. 2011   podala   odvolanie   matka   sťažovateľky,   ktorým   žiadala   zrušiť   napadnutý rozsudok a vec vrátiť na ďalšie konanie. Proti výrokom rozsudku, ktorými bol zaviazaný platiť výživné na sťažovateľku podal odvolanie aj otec.

Krajský súd v Žiline ako odvolací súd svojím rozhodnutím sp. zn. 7 Co 409/2011 zo dňa 25.   1.   2012 potvrdil výrok,   ktorým otec sťažovateľky bol povinný platiť výživné na sťažovateľku vo výške 663,88 € počnúc dňom 17. 8. 2006 (odo dňa právoplatnosti výroku o rozvode manželstva) do 15. 11. 2007 (do času nadobudnutia plnoletosti sťažovateľky). Rozsudok   Okresného   súdu   v   Martine   vo   výroku,   v   ktorom   zaviazal   otca   sťažovateľky zaplatiť zameškané výživné zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Súčasne   odvolací   súd   zrušil   výrok,   ktorým   súd   zaviazal   otca   sťažovateľky   platiť výživné na už plnoletú sťažovateľku a všetky s tým súvisiace výroky...

Následne Okresný súd Martin rozsudkom sp. zn. 6 C 3/2000 zo dňa 22. 3. 2012 rozhodol   tak,   že   otca   sťažovateľky   zaviazal   uhradiť   zameškané   výživné   za   obdobie 17. 8. 2006 do 15. 11. 2007 v sume 3301,54 €, ďalej opätovne konal a rozhodol o výživnom na sťažovateľku od 16.11.2007 (od plnoletosti sťažovateľky) do budúcna tak, že konanie v danom   výroku   zastavil.   Toto   rozhodnutie   okresný   súd   odôvodnil   tak,   že   vychádzal z právneho   názoru   odvolacieho   súdu,   keďže   sťažovateľka   už   ako   plnoletá   nepodala samostatný návrh na určenie výživného. Súd tiež rozhodol aj o trovách konania...

Neústavnosť   rozhodnutia   vidíme   práve   v   zrušujúcich   výrokoch   spomínaného rozsudku Krajského súdu Žilina.

Ako bolo uvedené v skutkovom popise veci, sťažovateľka bola do konania sp. zn. 6 C 3/2000 vedeného na Okresnom súde Martin pribratá uznesením zo dňa 17. 9. 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. 10. 2008. Od toho momentu sťažovateľka uplatňovala voči otcovi svoje nároky na výživné pre plnoleté dieťa. Pribratie sťažovateľky do konania predstavovalo naplnenie obsahu ust. § 113 ods.1 OSP, ktoré upravuje zákonné spojenie vecí, keďže sťažovateľka v čase právoplatnosti výroku o rozvode manželstva rodičov ešte nebola plnoletá. Samotné pribratie sťažovateľky do konania je iba procesným dôsledkom dosiahnutia plnoletosti a skutočnosti, že ju v konaní nemusí ďalej zastupovať opatrovník a sama ako aktívne legitimovaná osoba vstúpila do procesu určenia výživného.

Prijatý   záver   odvolacieho   súdu,   v   zmysle   ktorého   bolo   potrebné   dosiahnutím plnoletosti   sťažovateľky   podať   samostatný   návrh,   považujeme   za   neprijateľný   a   prudko formalistický. Jednalo by sa o postup, ktorý je nad rámec obvyklého postupu súdov. Táto skutočnosť je podporená tak samotným správaním sa všetkých účastníkov v konaní, kedy pribratie sťažovateľky do konania nenamietal ani jej otec, ako aj samotným súdom, ktorý sťažovateľku do konania pribral.

Uvedeným postupom Krajského súdu Žilina bolo sťažovateľke nepochybne upreté právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces, pričom Krajský súd zároveň zavinil aj stav právnej neistoty sťažovateľky a to najmä z dôvodu, že do konania bola sťažovateľka pribratá v roku 2008, zatiaľ čo Krajský súd rozhodol o zrušení uvedených výrokov až v roku 2012.   Daným   postupom   bola   sťažovateľka   ukrátená   na   právach,   ktoré   má   v   súvislosti s konaním,   ktoré   je   obligatórne   spojené   do   jedného   konania,   a   to   za   časové   obdobie predstavujúce rozdiel medzi momentom jej pribratia do konania a rozhodnutím Krajského súdu sp. zn. 7Co 409/2011 zo dňa 25.01.2012, keďže v dôsledku namietaného zrušujúceho rozsudku bola sťažovateľke zmarená možnosť domáhať sa plnenia vyživovacej povinnosti zo strany otca práve za uvedené časové obdobie. Táto ujma na právach by pri rešpektovaní rozsudku odvolacieho súdu bola nezvratná, keďže v zmysle ust. § 77 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine možno právo na výživné priznať len odo dňa začatia súdneho konania. V prípade,   ak   sa   odvolací   súd   nestotožňoval   s   názorom   prvostupňového   súdu,   mohol eventuálne rozhodnúť tak, že otázku výživného pre sťažovateľku už ako plnoleté dieťa vylúči na   samostatné konanie,   kde lehoty by   boli uplatnené a   nedošlo   by   k ujme na   právach sťažovateľky.

Namietame aj neústavnosť následného rozhodnutia Okresného súdu Martin, sp. zn. 6 C 3/2000 z 22. 3. 2012, ktorý vo svojom rozsudku zastavil konanie o zaplatenie výživného na sťažovateľku   za   obdobie   od   16.   11.   2007   (dosiahnutie   plnoletosti   sťažovateľky) do budúcna. Z odôvodnenia namietaného rozsudku okresného súdu nie je možné spoľahlivo určiť,   prečo   súd   opätovne   pristúpil   k   prejednávaniu   uvedenej   otázky   výživného   na   čas po dosiahnutí   plnoletosti   sťažovateľky.   Máme   za   to,   že   pokiaľ   Krajský   súd   svojím rozsudkom sp. zn. 7Co 409/2011 bez ďalšieho zrušil všetky výroky týkajúce sa výživného na sťažovateľku už ako plnoletú, nemal okresný súd v danej veci už vôbec ďalej konať a rozhodovať.   Svojím   postupom   a   rozhodnutím   Okresný   súd   Martin   porušil   právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces, no najmä zavinil pretrvávanie stavu právnej neistoty. Sťažovateľka sa nemohla domáhať ochrany svojich práv na Ústavnom súde,   keďže   spornú   otázku   znovu   prejednával   prvostupňový   súd   a   neústavnosť   jeho rozsudku   nemohla   byť   namietaná   z   dôvodu   absencie   doložky   právoplatnosti a vykonateľnosti.

Skutočnosť, že Okresný súd v rozsudku sp. zn. 6C 3/2000 z 22.03.2012 pochybil a rozhodol   nezákonne   podporuje   aj   následný   rozsudok   odvolacieho   súdu.   Krajský   súd Žilina rozhodol rozsudkom sp. zn. 7Co 194/2012 z 17.10.2012 okrem iného tak, že zrušil výrok okresného súdu, ktorým zastavil konanie o zaplatenie výživného na sťažovateľku za obdobie   od   16.   11.   2007   do   budúcna.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tak,   že   uvedeným postupom okresného súdu došlo ktzv. inej vade konania a preto odvolací súd napadnutý výrok zrušil.

V ďalšom odôvodnení zaujal odvolací súd takmer doslovne totožné stanovisko ako zaujal odvolací súd v predchádzajúcom rozsudku sp. zn. 7Co 409/2011 z 25.01.2012, kedy skonštatoval,   že   pribratím   sťažovateľky   do   konania   bolo   nesprávne   aplikované ust. § 113 ods. OSP...

Naviac,   spolu   s   ostatnými   namietanými   rozhodnutiami,   zavinil   odvolací   súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 194/2012 predĺženie trvania právnej neistoty u sťažovateľky, ktorá sa   mohla   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   Ústavnom   súde   až   od   momentu   jeho právoplatnosti, t.j. odo dňa 24. 10. 2012... Odvolací súd svoje rozhodnutie o výroku, ktorým zrušil výrok o zastavení konania o výživnom na sťažovateľku od 16. 11. 2007 do budúcna odôvodnil   opätovne   tým,   že   okresný   súd   pri   posudzovaní   veci   nesprávne   aplikoval ustanovenie   §113   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   s   konaním   o   rozvod   je   spojené   konanie o úpravu pomerov maloletých detí na čas po rozvode...“

3. Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 7 Co 409/2011 zo dňa 25.01.2012 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 6 C 3/2000 zo dňa 22. 03. 2012 porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 7 Co 194/2012 z 17. 10. 2012 porušené bolo.

4. Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7 Co 409/2011 zo dňa 25. 1. 2012, rozsudok   Okresného   súdu   Martin   sp.   zn.   6   C   3/2000   zo   dna   22.   3.   2012   a   rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7 Co 194/2012 z 17. 10. 2012 ruší a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu v Martine.

5. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Eur (slovom desaťtisíc Eur), ktoré sú Okresný súd v Martine a Krajský súd v Žiline povinní spoločne   a   nerozdielne   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto rozhodnutia.

6. Okresný   súd   v   Martine   a   Krajský   súd   v   Žiline   sú   povinní   nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení nálezu do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet jej právnej zástupkyne.“

II.

4. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

8. Podľa § 20 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) každý môže pred súdom ako účastník samostatne konať (procesná spôsobilosť) v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.

9. Podľa   § 113 ods.   1 OSP s konaním o   rozvod manželstva   je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom z ich manželstva na čas po rozvode.

10. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

12. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, a to:

- rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 409/2011 z 25. januára 2012 z dôvodu, že podľa sťažovateľky krajský súd ústavne nesúladným spôsobom aplikoval ustanovenie § 113 OSP, keď dospel k záveru, že sťažovateľka si nemohla uplatňovať právo na výživné v čase po   nadobudnutí   plnoletosti   v   rámci konania   o rozvod   a určenie   práv   a povinností k maloletým   deťom   (t.   j.   že   sťažovateľka   po   dosiahnutí   plnoletosti   mala   podať   návrh na začatie konania o určenie výživného na plnoleté dieťa), čo odôvodňuje skutočnosťou, že v čase právoplatnosti výroku o rozvode manželstva jej rodičov ešte nebola plnoletá, ako aj „správaním sa všetkých účastníkov v konaní“, na základe ktorého, bola toho názoru, že predmetom konania je aj výživné od nadobudnutia jej plnoletosti, a namieta, že v opačnom prípade malo byť konanie o výživnom na plnoleté dieťa vylúčené na samostatné konanie tak, aby nedošlo k ujme na právach sťažovateľky,

- rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 3/2000 z 22. marca 2012 tým, že napriek zrušujúcemu rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 409/2011 z 25. januára 2012 v časti o výživnom   na   plnoleté   dieťa   sa   opätovne   zaoberal   touto   otázkou   a v časti   výroku označeného rozsudku okresný súd zastavil konanie o zaplatenie výživného od nadobudnutia plnoletosti sťažovateľky, čím jej bolo zabránené uplatňovať si svoje práva prostredníctvom ústavnej sťažnosti z dôvodu „absencie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti“ rozsudku prvostupňového súdu,

- rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 194/2012 zo 17. októbra 2012 tým, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 3/2000 z 22. marca 2012 v časti zastavenia konania o výživnom   od   nadobudnutia   plnoletosti   zrušil   z dôvodu   zistenia „inej   vady   konania“, a z rovnakých dôvodov ako v rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 409/2011 z 25. januára 2012 nesprávne aplikoval ustanovenie § 113 OSP.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 409/2011 z 25. januára 2012

13.   Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   označených   základných   práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 409/2011 z 25. januára 2012.

Ústavný súd zistil, že predmetný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 30. januára 2012.

14.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej podanie   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, kedy sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje.

15. Vzhľadom na skutočnosť, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co 409/2011 z 25.   januára 2012 nadobudol   právoplatnosť 30.   januára 2012 a že sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosť 21. decembra 2012 (takmer rok od právoplatnosti predmetného rozsudku   krajského   súdu),   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danom   prípade   sťažnosť sťažovateľky nebola podaná v dvojmesačnej lehote od relevantnej skutočnosti, a preto ju ústavný   súd   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako oneskorene podanú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 3/2000 z 22. marca 2012

16.   Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala   porušenie   označených   práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 3/2000 z 22. marca 2012.

17. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 C 3/2000 z 22. marca 2012 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 194/2012 zo 17. októbra 2012.

18. Právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, podľa ktorého môže o ústavných sťažnostiach konať len vtedy, ak o ochrane označených   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľov   (porušenie   ktorých   sa   namieta) nerozhoduje iný (všeobecný) súd. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach predstavuje ústavný príkaz a zaväzuje každú fyzickú a právnickú osobu.   Ak   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   ústavnej   sťažnosti   zistí,   že o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa je oprávnený rozhodovať iný súd na základe dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy v systéme všeobecného súdnictva, ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci.

19.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   v   časti   namietajúcej porušenie jej základných práv a slobôd označeným rozsudkom okresného súdu ústavný súd zistil existenciu práve takejto situácie, pretože proti jeho rozhodnutiu mala sťažovateľka k dispozícii   účinný   právny   prostriedok   na   ochranu   svojich   základných   práv   a slobôd poskytovaný zákonom (odvolanie), ktorý aj využila. Vzhľadom na to, že na zabezpečenie účinnej ochrany práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru údajne porušených rozsudkom   okresného   súdu mala   sťažovateľka   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok nápravy, bolo potrebné jej   sťažnosť   v   tejto časti   odmietnuť podľa   §   25 ods.   2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 194/2012 zo 17. októbra 2012

20.   Krajský súd ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 6 C 3/2000   z   22.   marca   2012,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   v   rozsahu a z dôvodov   uvedených   v odvolaniach   účastníkov   konania   a rozsudkom   sp.   zn. 7 Co 194/2012   zo   17.   októbra   2012   rozhodol   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 6 C 3/2000 z 22. marca 2012 vo výroku o zameškanom výživnom za obdobie od 17. augusta 2006 do 15. novembra 2007 zmenil a zrušil výrok, ktorým konanie o zaplatenie výživného na sťažovateľku za obdobie od 16. novembra 2007 okresný súd zastavil.

21. Krajský súd vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému rozhodovaniu o výživnom po   nadobudnutí   plnoletosti   poukázal   na   argumentáciu   v predchádzajúcom   rozsudku krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   409/2011   z 25.   januára   2012   a   uviedol: „...   krajský   súd v predchádzajúcom rozhodnutí uviedol, že okresný súd rozhodoval o výživnom na mal. B. v súlade s podmienkami uvedenými v § 113 OSP podľa ktorého, s konaním o rozvod je spojené konanie o úpravu pomerov mal. detí od ich manželstva na čas po rozvode. Z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že o úprave pomerov manželov k mal. deťom súd rozhoduje ex lege, pokiaľ deti pochádzajúce z manželstva sú maloleté. O úprave pomerov manželov k mal.   deťom   súd   rozhoduje   aj   v prípade,   keď   nadobudol   právoplatnosť   len   rozsudok o rozvode   manželstva   a v tom   čase   deti   pochádzajúce   z manželstva   boli   ešte   maloleté. Za situácie, ak by súd rozhodoval o rozvode manželstva už v čase, keď dieťa nadobudne plnoletosť,   podmienky   uvedené   v   §   113   ods.   1   OSP   sa   aplikovať   už   nemôžu.   Pokiaľ nadobudne právoplatnosť rozsudok vo výroku o rozvode manželstva v čase, keď ešte dieťa je maloleté, súd rozhodne o úprave pomerov (o výchove a výžive) do budúcna. Ak však o výžive rozhoduje súd rozsudkom už v čase, keď dieťa nadobudlo plnoletosť, výživné sa určuje za čas od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva do času plnoletosti. Pokiaľ však trvajú podmienky pre vyživovaciu povinnosť k dospelému dieťaťu a výživné by nebolo dobrovoľne hradené povinným rodičom, musí o tomto opätovne rozhodnúť súd, avšak už na základe   návrhu   plnoletého   dieťaťa.   Ak   okresný   súd   v konaní   o rozvod   manželstva a úpravu práv a povinností rozhodol o výživnom navrhovateľa na odporkyňu v rade 2/ už ako plnoletú (od 16. 11. 2007) nemohol byť aplikovaný postup podľa § 113 ods. 1 OSP. Z týchto dôvodov   krajský   súd rozsudkom   zo dňa 25.   1.   2012 rozsudok   okresného   súdu vo výrokoch   o určení   výživného   a o zameškanom   výživnom   za   obdobie   od   16.   11.   2007 do budúcna bez ďalšieho zrušil. Ak okresný súd v novom rozhodnutí zo dňa 22. marca 2011 (správne ma byť 2012, pozn.) o uvedenom nároku rozhodol tak, že konanie o zaplatenie výživného na odporkyňu v rade 2/ za obdobie od 16. 11. 2007 zastavil, došlo v postupe okresného   súdu   k tzv.   inej   vade   konania,   na   základe   ktorej   krajský   súd   uvedený   výrok rozsudku okresného súdu zrušil.“

22. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).

23. Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   ústavný   súd   za   potrebné uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie   len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody.   Skutkový   stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   IV.   ÚS   43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

24.   V napadnutom   rozsudku   krajského súdu   sú   uvedené   skutkové   okolnosti   veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Podstata rozsudku krajského súdu v sťažovateľkou namietanej časti spočívala v interpretácii § 113 OSP a jeho aplikácii na zistený skutkový stav.

Ústavný   súd   uvádza,   že   ustanovenie   §   113   ods.   1   upravuje obligatórne   spojenie konania o rozvod manželstva s konaním o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom z ich   manželstva   na   čas   po   rozvode.   Nadobudnutím   plnoletosti   dieťaťa   (voči   ktorému smeruje vyživovacia povinnosť v takomto konaní) nadobúda toto dieťa v zmysle § 20 OSP procesnú spôsobilosť, teda spôsobilosť ako účastník konania pred súdom samostatne konať, a   tiež   právo   disponovať predmetom   konania.   Všeobecný   súd   v takejto   situácii   v   rámci konania o rozvode a úprave práv a povinností voči maloletému dieťaťu nemôže upravovať výkon rodičovských práv a povinností k tomuto (plnoletému) dieťaťu, ale plnoleté dieťa má samo možnosť podať návrh na výživné voči rodičovi. Nároky sťažovateľky na výživné počas   obdobia   maloletosti   a   po   dosiahnutí   plnoletosti   vychádzajú   síce   z   toho   istého právneho základu (povinnosť plnenia výživného voči dieťaťu), avšak týkajú sa rôznych časových období, a preto v danom prípade (konanie o výživnom po nadobudnutí plnoletosti) predstavuje odlišný predmet konania.   V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že uznesenie okresného   súdu   sp.   zn.   6   C   3/2000   zo 17.   septembra   2008   sa   týkalo   len   pribratia sťažovateľky ako účastníka do konania o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov   voči   maloletým   deťom,   netýkalo   sa   uplatnenia   práva   na   určenie   výživného na plnoleté   dieťa.   Rovnako   z tvrdenia   sťažovateľky   ani z   dôkazov   predložených sťažovateľkou v konaní o sťažnosti nevyplýva, že by si relevantným procesným postupom uplatnila v tomto konaní aj právo na výživné za obdobie po nadobudnutí plnoletosti.

25. Pokiaľ ide o napadnutý spôsob a rozsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ako aj s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky   nezlučiteľné   s   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   s   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   to sťažovateľka tvrdí vo svojej sťažnosti. Závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú   jasne a dostatočne   právne zdôvodnené.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom krajského súdu nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je garancia, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval, že postup súdu vychádzajúci a súladný s konkrétnou procesnoprávnou úpravou nemožno hodnotiť per se ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.

26.   Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože napadnutý   postup   krajského   súdu   a   jeho   rozhodnutie   v   ničom   nesignalizuje   možnosť porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   na   spravodlivé   súdne   konanie, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

27.   Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   o ďalších   nárokoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2013