znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 254/2011-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. O. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., K., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Úradu   priemyselného   vlastníctva   Slovenskej republiky a jeho rozhodnutiami č. PP 598-94/P 278971-I/137-2007 zo 16. novembra 2007 a č. PP 598-94/P 278971-II/67-2009 z 9. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. O. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2011 doručená   sťažnosť   Ing.   O.   P.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) a jeho rozhodnutiami č. PP 598-94/P 278971-I/137-2007 zo 16. novembra 2007 a č. PP 598-94/P 278971-II/67-2009 z 9. apríla 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že úrad 6. mája 1998 udelil sťažovateľovi patent č.   278971   na   vynález   označený   ako   „Zariadenie   na   identifikáciu   legálneho   používania motorového   vozidla“.   Na   základe   návrhu   spoločnosti   I.,   a. s.,   B.   (ďalej   len „navrhovateľka“), z 11. mája 2007 úrad rozhodnutím č. PP 598-94/P 278971-I/137-2007 zo 16.   novembra   2007   patent   č.   278971   zrušil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   úradu   podal 12. decembra 2007 sťažovateľ rozklad, o ktorom predsedníčka úradu rozhodnutím č. PP 598-94/P 278971-II/67-2009 z 9. apríla 2009 rozhodla tak, že ho zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

Sťažovateľ následne podal Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedníčky úradu č. PP 598-94/P 278971-II/67-2009   z 9.   apríla   2009,   ktorej   krajský   súd   vyhovel   a   rozsudkom   č.   k. 23 S 60/2009-79 z 13. januára 2010 napadnuté rozhodnutie úradu zrušil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   úrad   odvolanie,   o ktorom   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sžh   1/2010 zo 7. decembra   2010   rozhodol   tak,   že   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   23   S 60/2009-79 z 13. januára 2010 potvrdil.

Rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   23   S 60/2009-79   z 13.   januára   2010   v spojení s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžh   1/2010   zo   7.   decembra   2010   nadobudol právoplatnosť 3. februára 2011 a vykonateľným sa stal 8. februára 2011.

Podľa názoru sťažovateľa postupom a rozhodnutiami úradu zo 16. novembra 2007 a 9.   apríla   2009   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy. Svoje tvrdenie odôvodnil takto:

„Úrad   priemyselného   vlastníctva...   ani   neumožnil   sťažovateľovi   ako   majiteľovi patentu vyjadriť sa ku všetkým podkladom, z ktorých tento pri rozhodovaní vychádzal, resp. k spôsobu ich zistenia. Argumenty a námietky sťažovateľa tak neboli vôbec brané do úvahy a Úrad priemyselného vlastníctva ich úplne ignoroval. Na rozhodnutie o zrušení patentu postačovali   Úradu   priemyselného   vlastníctva   SR   skutočnosti   a   pochybné   tvrdenia predložené navrhovateľom I., a.s., s ktorými sa plne stotožnil...

Odvolací orgán... napriek výslovnej žiadosti sťažovateľa, nepristúpil ani k výsluchu účastníkov   a   prakticky   iba   vychádzal   z   rozhodnutia   a   zistení   orgánu   prvého   stupňa. Rovnako tak vychádzal iba jednostranne z tvrdení tretieho subjektu, ignorujúc a odmietajúc skutočnosti uvádzané sťažovateľom v jeho vyjadreniach...

Úrad priemyselného vlastníctva SR... konal pri svojej rozhodovacej činnosti, ktorou zrušil patent sťažovateľa, neodborne, povrchne a bez dôkladného a riadneho preskúmania a prejednania veci. Úrad priemyselného vlastníctva SR sa ako odborný garant patentovej ochrany uspokojil a prisvojil si len tvrdenia tretieho subjektu, t. j. navrhovateľa zrušenia patentu, pričom vychádzal z ním predložených skutočností a dôkazov, najmä z neovereného, a ako sa potvrdilo, aj z neodborného prekladu amerického patentu. Rozhodnutie o zrušení tak Úrad priemyselného vlastníctva SR založil na nespoľahlivo zistenom skutkovom stave a pri rozhodovaní nepostupoval svedomito a zodpovedne. Ako uviedol vo svojom rozsudku aj   Najvyšší   súd,   udelením   patentu   nadobudol   sťažovateľ   stav   právnej   istoty,   kedy benefitoval z prezumpcie splnenia podmienok na udelenie patentu a Úradu priemyselného vlastníctva SR sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno a zabezpečiť takú kvalitu dôvodov, aby mohol byť tento stav právnej istoty zrušený. Pochybné a nepresvedčivé dôkazy tretieho subjektu tak prevážili nad sťažovateľovi riadne a oprávnene udeleným patentom.

Krajský súd v Banskej Bystrici a následne aj Najvyšší súd preto svojimi rozsudkami jasne a správne rozhodli, že konanie Úradu priemyselného vlastníctva SR, ktorým zrušil patent sťažovateľa č. 278971, bolo nesprávne a vydané rozhodnutia sú preto nezákonné... Na základe vyššie uvedených skutočností a rozsudku Najvyššieho súdu, sp. zn. 3 Sžh 1/2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 3. 2. 2011, máme za to, že Úrad priemyselného vlastníctva   SR   svojim   postupom   a   vydanými   rozhodnutiami   porušil   základné   právo sťažovateľa garantované Ústavou Slovenskej republiky v čl. 20 ods. 1...

Úrad priemyselného vlastníctva... svojim nezákonným konaním neoprávnene zrušil priemyselné právo sťažovateľa v podobe patentu, následkom čoho bol zánik vlastníckeho práva k tomuto patentu, na ktoré sa prihliada akoby nikdy nevzniklo.

Sťažovateľ tak zároveň stratil majetkové práva k patentu...

Zrušením patentu a stratou vlastníckeho práva k nemu tak súčasne bolo neoprávnene sťažovateľovi   odňaté   právo   na   ochranu   predmetného   vlastníckeho   práva   k   patentu. Sťažovateľ tak stratil možnosť uplatňovať si svoje práva pri ochrane patentu...

Rovnako   tak   máme   za   to,   že   nezákonným   zrušením   patentu   č.   278971   došlo   k narušeniu   a   obmedzeniu   právnej   ochrany   vlastníckeho   práva   k   vynálezu,   na   ktorý   sa uvedený patent vzťahoval...

Úrad   priemyselného   vlastníctva   tak   zrušením   patentu   priamo   poprel   a   odmietol existenciu vynálezu sťažovateľa, resp. jeho vlastnícke právo k nemu. Tým sa sťažovateľ dostal do právnej neistoty ohľadom svojho majetku a jeho vlastnenia...

Sťažovateľovi bolo zároveň znemožnené najmä požívať úžitky z tohto vynálezu, t. j. z veci,   ktorá   je   v   jeho   výlučnom   vlastníctve,   nakoľko   tento   zrušením   patentu   stratil celosvetovo uznávaný status jedinečnosti, ako aj garancie jeho funkčnosti a úžitkovosti, následkom   čoho   nemohol   sťažovateľ   profitovať   z   predaja   licencií   na   jeho   užívanie odbornou i laickou verejnosťou...

Sťažovateľovi súčasne vznikla majetková škoda vo forme ušlého zisku... Predpokladaný   ušlý   zisk   sťažovateľa   tak   predstavuje   len   pre   územie   Slovenska rádovo státisíce až milióny eur, ktoré si bude tento nárokovať v občianskoprávnom konaní od Úradu priemyselného vlastníctva SR...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa,   upravené   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, rozhodnutím Úradu priemyselného vlastníctva SR, sp. zn. PP 598-94/P 278971- I/137-2007 zo dňa 16. 11. 2007, ako aj rozhodnutím sp. zn. PP 598-94/P 278971-II/67-2009 zo dňa 09. 04. 2009, porušené bolo.

2. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- €..., ktoré je Úrad priemyselného vlastníctva SR   povinný   vyplatiť   na   účet sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania, ktoré je Úrad priemyselného vlastníctva SR povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy postupom úradu a jeho rozhodnutiami č. PP 598-94/P 278971-I/137-2007 zo 16. novembra 2007 a č. PP 598-94/P 278971-II/67-2009 z 9. apríla 2009.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

1.   Z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Uvedené platí v plnom rozsahu aj pre konanie v správnom súdnictve (obdobne II. ÚS 60/01, II. ÚS 142/02, II. ÚS 199/02).

Ak   sa   rozhodnutie   správneho   orgánu   (bez   ohľadu   na   jeho   druh   či   formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd (v tomto prípade práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy), jeho preskúmanie nesmie byť podľa čl. 46 ods. 2 ústavy vylúčené z právomoci všeobecných súdov bez ohľadu na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a iných zákonov (III. ÚS 138/03).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci...   pokiaľ   ich   podľa   zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.V zmysle ustanovenia § 247 ods. 1 OSP sa podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti tohto zákona postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že sťažovateľ bol oprávnený   podať   podľa   §   244   v   spojení   s   §   247   OSP   žalobu   o preskúmanie   jednak zákonnosti   postupu   úradu, ako aj zákonnosti   jeho rozhodnutí.   Napokon   sťažovateľ túto možnosť aj využil a žalobu podal. O nej rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 60/2009 a následne najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžh 1/2010. Všeobecné (správne) súdy rozhodnutie úradu z 9. apríla 2009 podľa § 250j ods. 2 písm. c) OSP zrušili, čím v konečnom dôsledku poskytli aj ochranu označenému základnému právu sťažovateľa vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy).

Hoci v rámci správneho súdnictva došlo k zrušeniu iba druhostupňového rozhodnutia úradu   z 9.   apríla   2009   a sťažovateľ   sa   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   domáha ochrany svojho základného práva aj vo vzťahu k rozhodnutiu úradu vydaného v prvom stupni (zo 16. novembra 2007), ktoré ostalo v tejto fáze konania nedotknuté, je potrebné konštatovať, že v zmysle poučenia uvedeného v rozhodnutí zo 16. novembra 2007 včas podaný rozklad má odkladný účinok, čo v podstate zachováva právny stav v sťažovateľovej veci v takej podobe, aká bola pred vydaním rozhodnutia o zrušení patentu.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k jednoznačnému záveru, že základnému právu sťažovateľa vlastniť majetok zaručenému v čl. 20 ods. 1 ústavy nepochybne poskytli ochranu všeobecné správne súdy a v ďalšom bude úlohou úradu, aby vo veci vrátenej mu na ďalšie   konanie   postupoval   aj   v súlade   s ústanoprávnymi   princípmi   zabezpečujúcimi ochranu základných práv sťažovateľa.

Už spomenutý princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy) umožňuje ústavnému súdu zásadne preskúmavať iba právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej moci, ktorými sa rozhodlo o zákonnosti postupu orgánu verejnej správy, v okolnostiach daného prípadu by do úvahy prichádzalo iba preskúmanie rozhodnutia správneho súdu, ktorý rozhodol vo veci v poslednom stupni, t. j. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžh 1/2010 zo 7. decembra 2010.   Sťažovateľ   však   toto   rozhodnutie   vo   svojej   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu nenamietal   z racionálnych   dôvodov,   keďže   toto   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   (ako   aj rozhodnutie krajského súdu) bolo v jeho prospech.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   právomoc správneho súdnictva v danej veci vo vzťahu k namietaným rozhodnutiam úradu vylučuje právomoc ústavného súdu, preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a začína   plynúť   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta   odo   dňa, keď sa   sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   napádal   iba   rozhodnutia   úradu č. PP 598-94/P 278971-I/137-2007 zo 16. novembra 2007 a č. PP 598-94/P 278971-II/67-2009 z 9. apríla 2009. Proti rozhodnutiu z 9. apríla 2009 sťažovateľ ešte v roku 2009 podal žalobu krajskému   súdu   o preskúmanie zákonnosti   tohto   rozhodnutia. Ústavný súd   preto nemal žiadnu pochybnosť o tom, že sťažovateľ už od roku 2009 mal vedomosť o prípadnom porušení jeho základných práv rozhodnutiami úradu. Sťažnosť však bola ústavnému súdu doručená až 4. apríla 2011. Je teda zrejmé, že od roku 2009 do podania sťažnosti ústavnému súdu 4. apríla 2011 nepochybne uplynula lehota dvoch mesiacov v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   mohol   sťažnosť   sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako podanú oneskorene.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať o jeho ďalších požiadavkách (priznať mu finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, ku ktorému v prípade sťažovateľa nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011