znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 254/07-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa v konaní o sťažnosti M. J., M., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 7 C 45/95 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 7 C 45/95   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. V-2 7 C 45/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M.   J. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   70   000 Sk   (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   J.   trovy   právneho zastúpenia v sume 5 819 Sk (slovom päťtisícosemstodevätnásť slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ľ. C., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. II. ÚS 254/07 zo 6. decembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 7 C 45/95.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ako   jediná   nadobudla   dedičstvo   po   svojej   matke   - poručiteľke Š. B., ktorá zomrela. Z tohto dôvodu vystupuje ako sťažovateľka.

Súdne konanie bolo pôvodne vedené na Okresnom   súde   Bratislava - vidiek   pod sp. zn. 7 C 45/95. V súčasnosti je súdne konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. V-2 7 C 45/95.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   vo   veci   nebolo   vydané   žiadne   prvostupňové rozhodnutie.

Sťažovateľka osobne, ako aj prostredníctvom advokáta podala na okresnom súde sťažnosť na prieťahy v konaní. V odpovedi okresného súdu sa uvádza, že sudkyňa, ktorá pôvodne vec prerokovávala, odišla v roku 2005 do dôchodku a nová sudkyňa sa potrebuje s prevzatými vecami oboznámiť.

Sťažovateľka   poukazuje   tiež   na   to,   že   predmetom   sporu   sú   otázky   spojené s vlastníctvom. Pritom vlastnícke právo patrí k tým najzákladnejším ľudským právam, ktoré ústava zakotvuje a chráni v čl. 20. Z toho vyplýva, že vlastníckemu právu by mala byť poskytovaná aj najvyššia forma ochrany, a teda aj súdy pri rozhodovaní sporov o otázkach vlastníctva   a   jeho   využitia   by   mali   na   túto   skutočnosť   prihliadať   z   hľadiska   časového faktoru rozhodovania.

Podľa   názoru   sťažovateľky   už   samotný   fakt,   že   konanie   vo   veci   trvá   už   vyše 11 rokov, a to bez právoplatného rozhodnutia, je ústavne neakceptovateľný a je porušením jej   základného práva   zaručeného čl.   48 ods.   2 ústavy   a práva zaručeného čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Sťažovateľka sa domnieva, že predmetný spor nie je taký zložitý, aby nebolo možné v   primeranom   čase   o ňom   rozhodnúť.   Ona   sama,   ako   aj   jej   právny   zástupca   počas doterajšieho konania na súde vždy konali tak, aby konanie mohlo prebiehať bez prieťahov, pravidelne sa pojednávaní zúčastňovali a predkladali požadované doklady, resp. poskytovali súdu potrebnú súčinnosť.

Uvedené skutočnosti zakladajú podľa sťažovateľky možnosť, aby ústavný súd priznal v prípade vyhovenia sťažnosti sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 250 000 Sk. Sťažovateľka   požadované   finančné   zadosťučinenie   odôvodňuje   psychickou   a finančnou záťažou z doterajšieho priebehu a času konania a poukazuje pritom aj na dlhotrvajúci stav právnej   neistoty.   Je presvedčená, že stav   právnej   neistoty   prispel   k úmrtiu   jej   matky   - pôvodnej navrhovateľky žalobného návrhu na okresnom súde,   ktorá sa začala domáhať svojho práva vo veku 85 rokov života a ani počas troch rokov do jej úmrtia súd o veci nerozhodol. Po jej úmrtí sa sťažovateľka spoliehala na to, že nadobudnutím majetku svojich právnych predchodcov bude môcť s týmto majetkom hospodáriť a mať z neho primeraný úžitok,   napr.   zlepšenie   kvality   svojho   života   vzhľadom   na   dôchodkový   vek   a   súčasnú úroveň   dôchodkového   zabezpečenia,   čo   sa   však   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu nestalo.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom:„1. Okresný súd Bratislava 3 v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 7 C 45/95 porušil základné   právo   sťažovateľky   M.   J.,   bytom   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Bratislava 3 v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 7 C 45/95 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. sťažovateľke M. J., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 250 000 Sk (slovom dvestopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   jej   Okresný   súd   Bratislava   3   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava 3 je povinný M. J. zaplatiť náhradu trov konania v sume 5 819,- Sk na účet advokáta do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti, z predloženého súvisiaceho spisu okresného súdu a z vyjadrení účastníkov konania ústavný súd konštatuje nasledovný priebeh a stav konania:

Dňa 24. marca 1995 podala právna predchodkyňa sťažovateľky Š. B. na okresom súde žalobu o vypratanie pozemku a odstránenie stavby.

Dňa 22. septembra 1998 právny zástupca žalobkyne oznámil, že žalobkyňa 14. mája 1998 zomrela. Žiadal, aby okresný súd pokračoval v konaní s ním označenými účastníkmi. Dňa 23. novembra 1998 doručil JUDr. C. splnomocnenia na zastupovanie siedmich zákonných dedičov žalobkyne, medzi nimi aj M. J. (sťažovateľky).

Dňa 2. novembra 1998 sa uskutočnilo pojednávanie. Dňa   22.   decembra   1998   právny   zástupca   oznámil,   že   dedičské   konanie   bolo právoplatne   skončené   a výlučnou   vlastníčkou   predmetných   nehnuteľností   sa   stala sťažovateľka.

Dňa 26. apríla 1999 sa uskutočnilo pojednávanie. Dňa   12.   novembra   1999   konajúci   sudca   Mgr.   T.   postúpil   vec   Krajskému   súdu v Bratislave na rozhodnutie o jeho vylúčení z prerokovávania a rozhodovania veci. Dňa 8. marca 2002 sa uskutočnilo pojednávanie. Dňa 11. septembra 2002 právny zástupca žalobcov oznámil, že výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností sa stala sťažovateľka.

Dňa 21. mája 2002 sa uskutočnilo pojednávanie. Dňa 10. júla 2003 sa uskutočnilo pojednávanieDňa   10.   júla   2003   okresný   súd   požiadal   Katastrálny   úrad   v B.   o zaslanie   LV a identifikáciu nehnuteľností.

Dňa   10.   júla   2003   okresný   súd   uznesením   ustanovil   znalca   z odboru   geodézie a kartografie – Ing. B.

Dňa 29. júla 2003 sťažovateľka zložila zálohu na znalca.Dňa 6. augusta 2003 zložila zálohu na znalca O. Z.Dňa 29. októbra 2003 okresný súd zaslal spis znalcovi.Dňa 22. októbra 2003 znalec Ing. B. oznámil, že navrhuje vymenovať iného znalca, pretože je do júna 2004 vyťažený inými pracovnými povinnosťami.

Dňa 11. decembra 2003 okresný súd uznesením č. k. V-2 7 C 45/95-184 nariadil znalecké dokazovanie znalcom Ing. M. T.

Dňa 5. decembra 2003 zložil zálohu na znalca žalovaný v 2. rade.

Dňa 6. septembra 2004 znalec Ing. T. vrátil spis súdu s tým, že požiadal o odvolanie z funkcie znalca.

Dňa 11.   októbra   2004 okresný   súd   uznesením   č.   k.   V-2 7 C 45/95-184 nariadil znalecké dokazovanie znalcom Ing. I. I.

Dňa 4. februára 2005 znalec Ing. I. urgoval nedodanie spisu. Dňa   26.   mája   2005   okresný   súd   zaslal   spis   znalcovi   s tým,   že   na   vypracovanie znaleckého posudku mu stanovil lehotu 60 dní.

Dňa   11.   októbra   2005   zložili   zálohu   na   znalca   O.   Z.   (za   žalovanú   v 1. rade) a žalobkyňa.

Dňa 19. októbra 2005 okresný súd uznesením sp. zn. V-2 7 C 45/95 priznal znalcovi preddavok na znalecké šetrenie.

Dňa 2. decembra 2005 znalec doručil znalecký posudok a vyúčtovanie znalečného.Dňa 27. januára 2006 žalobkyňa zložila zálohu na znalecké dokazovanie.Dňa 7. apríla 2006 okresný súd uznesením č. k. V-2 7C 45/95-237 priznal znalcovi odmenu 11 051 Sk.

Dňa 11. apríla 2006 okresný súd zaslal znalecký posudok žalovaným s tým, že sa do 15 dní môžu k nemu vyjadriť.

Dňa 11. apríla 2007 sa uskutočnilo pojednávanie. Dňa 20. júna 2007 sa uskutočnilo pojednávanie. Dňa 26. novembra 2007 sťažovateľka zobrala čiastočne žalobu späť.Dňa 29. januára 2008 okresný súd vyzval O. Z., aby sa vyjadrila k čiastočnému späťvzatiu žaloby (v lehote 15 dní sa nevyjadrila).

Sťažovateľka 14. januára 2008 doručila ústavnému súdu podanie z 9. januára 2008, v ktorom oznámila, že v časti návrhu petitu sťažnosti, v ktorej navrhla prikázať okresnému súdu, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov, berie svoj návrh späť. Súčasne oznámila, že   netrvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   V podaní   doručenom ústavnému   súdu   24.   januára   2008   oznámila,   že   jej   podanie   z 9.   januára   2008   treba považovať „iba ako oznámenie“, a nie je späťvzatím sťažnosti.

Podpredsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila iba vymenovaním časových úsekov,   v ktorých   sa   vec   nachádzala   u jednotlivých   sudcov.   Dňa   15.   januára   2008   sa predseda   okresného   súdu   vyjadril,   že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní.   Právny   zástupca sťažovateľky 14. januára 2008 tiež oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   a   zároveň   namietala   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   podľa   ktorého   každý   má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu ( IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v označenom konaní dochádzalo k porušovaniu označených práv sťažovateľky.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o prvé   z uvedených   kritérií,   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti nepoukázal na právnu zložitosť veci, ktorá by mohla mať vplyv na dĺžku trvania sporu. Ústavný súd konštatuje, že vec možno považovať za zložitú najmä zo skutkového hľadiska.   V konaní vystupovalo na strane žalobcov   aj   žalovaných   niekoľko   účastníkov, ktorí sa v priebehu konania menili. Okresný súd vykonával okrem úkonov týkajúcich sa merita   veci   aj   úkony   týkajúce   sa   ustálenia   účastníkov   konania,   zisťoval   ich   pobyty prostredníctvom   centrálnej   evidencie   obyvateľov.   Doručovanie   písomností   niektorým žalovaným musel vykonávať prostredníctvom Policajného zboru. Vo veci bolo potrebné vykonať aj znalecké dokazovanie, pričom až tretí vymenovaný znalec vypracoval znalecký posudok.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým   aj k porušeniu   označených   práv.   Sťažovateľka   vstúpila   do   konania   po   právnej predchodkyni 22. septembra 1998. Z piatich nariadených pojednávaní sa sťažovateľka ani jej   právny   zástupca   nezúčastnili   na   jednom.   Okrem   toho   možno   konštatovať,   že sťažovateľka poskytla konajúcemu súdu žiadanú súčinnosť a ničím neprispela k zbytočným prieťahom v konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutej veci vcelku, ktoré trvá už viac ako dvanásť rokov, pričom vo vzťahu k zásahu do sťažovateľkou namietaného porušenia základného práva bral do úvahy najmä obdobie od októbra 1998, keď vstúpila do konania po právnej predchodkyni Š. B. Ústavný súd konštatuje viaceré obdobia postupu okresného súdu, ktoré efektívne nesmerovali k meritórnemu rozhodnutiu veci. V niektorých obdobiach bol okresný súd aj niekoľko rokov absolútne nečinný (2000-2002,   tiež   od   apríla   2006   do   apríla   2007).   V ďalšom   možno   okresnému   súdu   vytknúť nesústredenosť v postupe,   keď postupne menoval troch   znalcov,   z ktorých   dvaja po ich vymenovaní požiadali o odvolanie z dôvodu   zaneprázdnenosti. V prípade efektívnejšieho postupu pri menovaní znalca a tiež dôslednom trvaní na dodržaní ustanovenej lehoty na vypracovanie znaleckého posudku by bolo možné konanie podstatne skrátiť. V roku 2007 okresný súd nariadil dve pojednávania, okrem toho však až do januára 2008 neurobil vo veci žiadny úkon.

Podľa názoru ústavného súdu takýto procesný postup okresného súdu nezodpovedal jeho povinnosti organizovať ho v preskúmavanom súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň sťažovateľka obrátila.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že doterajším postupom okresného súdu   pri   rozhodovaní   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   V-2   7   C   45/95   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv sťažovateľky.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka nachádza.

V záujme   zavŕšenia   procesu   ochrany   ústavnosti   v tomto   prípade   ústavný   súd neprihliadol   na   podanie   právneho   zástupcu   sťažovateľky   doručené   ústavnému   súdu 14. januára 2008, v ktorom oznámil čiastočné späťvzatie návrhu na rozhodnutie vo veci v časti, v ktorej sa okresnému súdu prikazuje konať bez zbytočných prieťahov (obdobne aj v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 381/06).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   žiadala   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 250   000 Sk   z   dôvodov „psychickej   a finančnej   záťaže   z doterajšieho   priebehu   a času konania“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú doterajšiu dĺžku napadnutého konania, vyhodnotenú súčinnosť sťažovateľky na priebehu konania, berúc do úvahy aj tú skutočnosť, že konanie vo veci nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 70 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil trovy právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v súvislosti so zastúpením sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom, v sume 5 819 Sk. Ústavný   súd   pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   vychádzal   z   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Za dva   úkony právnej   služby (prevzatie a prípravu   zastúpenia   a podanie sťažnosti)   patrí podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky náhrada trov za každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu 5 460 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 178 Sk predstavuje sumu   5   819   Sk.   (Keďže   uplatená   suma   nebola   v rozpore   s výpočtom   ústavného   súdu, ústavný súd náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky priznal v uplatnenej výške). Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2008