znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 254/06-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   25.   októbra   2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti K. S. a A. S., obaja bytom D., zastúpených advokátkou JUDr. D. S. P., ktorou namietali porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. PN 12 C 237/2002,   pôvodne   vedenom   Okresným   súdom   Piešťany   (pred   zlúčením s Okresným   súdom   Trnava   od 1. januára 2005)   pod   sp. zn.   12 C 237/2002,   za   účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   K.   S.   a   A.   S.   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom   pod   sp. zn.   PN 12 C 237/2002,   pôvodne   vedenom   Okresným   súdom   Piešťany (pred zlúčením s Okresným súdom Trnava od 1. januára 2005) pod sp. zn. 12 C 237/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. PN 12 C 237/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. K. S. a A. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré im je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť   K.   S.   a A. S.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   9   392 Sk   (slovom   deväťtisíctristodeväťdesiatdva   slovenských   korún) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. D. S., P., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. II. ÚS 254/06   z 23.   augusta   2006   prijal podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť K.   S.   a A.   S. (ďalej len   „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Trnava (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní   vedenom pod   sp. zn. PN 12 C 237/2002,   pôvodne   vedenom   Okresným   súdom   Piešťany   (pred zlúčením s Okresným súdom Trnava od 1. januára 2005) pod sp. zn. 12 C 237/2002.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   podali   23. októbra   2002   Okresnému   súdu Piešťany   žalobu,   ktorou   sa   domáhali   určenia   vlastníckeho práva   k   pozemkom   proti 31 žalovaným.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie vo veci právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   ich   základné   právo   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   aby   prikázal   porušovateľovi   ich základného   práva   konať v ich   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Súčasne   žiadali,   aby   im ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie   v sume   100 000 Sk,   ako   aj   úhradu   trov konania.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 1511/06 doručeným ústavnému súdu 2. októbra 2006, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„K. S. a A. S. podali 23. 10. 2002 na býv. Okresný súd Piešťany žalobu o určenie vlastníckeho práva, na strane žalovaných označili 31 účastníkov. S návrhom na začatie konania nebol zaplatený súdny poplatok a ani v návrhu neboli uvedené žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, aká bola cena predmetu poplatkového úkonu.

Výzvou zo dňa 27. 5. 2004 boli žalobcovia vyzvaní, aby oznámili súdu cenu predmetu poplatkového   úkonu.   Dňa   2. 6. 2004   oznámili   žalobcovia   súdu,   že   všeobecná   hodnota nehnuteľnosti   je   133.900,-   Sk   a   zároveň   uhradili   súdny   poplatok   kolkovými   známkami v sume 6.695,- Sk. Vzhľadom k tomu, že návrh neobsahoval všetky náležitosti v zm. § 42 ods. 3   a   § 79   ods. 1   O. s. p.,   boli   žalobcovia   vyzvaní   uznesením   dňa   9. 6. 2004 na odstránenie vád návrhu a jeho doplnenie. Žalobcovia podaním z 25. 6. 2004 doručili súdu   podanie   označené   ako   „Úprava   žaloby   zo   dňa   18. 10. 2002“,   zmenili   označenie žalovaného   v 15. rade,   keď   namiesto   „Čs.   štát - Okresný   úrad   Bratislava   II“   uviedli „Slovenský pozemkový fond, Búdková 36, Bratislava“ a ostatných žalovaných, pri ktorých nebolo uvedené ich bydlisko už v pôvodnom návrhu, t. j. v tomto smere neodstránili vadu návrhu. Keďže nedošlo k odstráneniu vád podania, súd uznesením č. k. PN-12 C 237/02-55 zo dňa 7. 8. 2006 podanie žalobcov odmietol.

V konaní je potrebné preukázať, že prípadným ustanovením opatrovníkov osobám, ktoré sú, ako je uvedené v žalobe, na neznámom mieste, ide o osoby nepochybne identické, aby sa vylúčila možnosť zámeny účastníkov konania v prípade osôb s totožným menom a priezviskom, kde by súd nevedel jednoznačne potvrdiť, či osoba, ktorá je označená ako účastník konania je osobou, s ktorou fakticky koná. Je nutné, aby žalobcovia identifikovali účastníka konania tak, ako to ukladá zákon, čo je ich jednoznačnou povinnosťou.

Dňa 31. 8. 2006 podali žalobcovia odvolanie proti uzneseniu, ktorým prvostupňový súd odmietol žalobu v danej veci.

Je faktom, ako to vyplýva zo spisu, že návrh bol podaný 23. 10. 2002 na býv. Okresný súd Piešťany, úkon sudcu vo veci bol následne vykonaný 27. 5. 2004, čo bolo spôsobené veľkým pracovným zaťažením sudcu. Ide o náročný spor čo do dokazovania vo veci, tiež skutočnosť, že žalobcovia neodstránili vady podania, malo vplyv na dĺžku konania vo veci, tiež dĺžku konania ovplyvnila skutočnosť, že s návrhom na začatie konania nebol zaplatený súdny poplatok za návrh a ani v návrhu neboli uvedené skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, aká bola cena poplatkového úkonu.“

Právna zástupkyňa nevyužila možnosť vyjadriť sa k stanovisku okresného súdu, keď v podaní zo 6. októbra 2006 iba oznámila, že sťažovatelia netrvajú na tom, aby sa v ich veci uskutočnilo verejné ústne pojednávanie.

V spojitosti   s   rozhodovaním   v   tomto   prípade   ústavný   súd   pripomína,   že   podľa § 15 ods. 2   písm. c)   zákona   č. 371/2004   Z. z.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sídlach a obvodoch súdov“) výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných právnych vzťahov a práv a povinností z osobitných vzťahov sudcu k štátu prešli od 1. januára 2005 z Okresného súdu Piešťany na Okresný súd Trnava.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. PN 12 C 237/2002 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a terajší stav konania:

- 23. októbra 2002 podali sťažovatelia Okresnému súdu Piešťany žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam proti 31 žalovaným,

- 27.   mája   2004   Okresný   súd   Piešťany   vyzval   sťažovateľov   na   oznámenie všeobecnej hodnoty označených parciel pre účely vyrubenia súdneho poplatku,

- 2. júna 2004 sťažovatelia vyčíslili hodnotu parciel, ku ktorým sa domáhajú určenia vlastníctva, a súčasne uhradili súdny poplatok kolkovými známkami,

- 9. júna 2004 Okresný súd Piešťany vyzval:

sťažovateľov   na   opravu   -   doplnenie   žaloby   o identifikačné   údaje označených žalovaných (sťažovatelia tak čiastočne urobili 25. júna 2004)Register   obyvateľstva   Slovenskej   republiky   a   obec   D.   na   oznámenie trvalého   pobytu   niektorých   žalovaných   (označené   subjekty   tak   urobili

24. júna 2006 a 21. júla 2006)

- 7. augusta 2006 okresný súd odmietol podanie sťažovateľov z dôvodu, že nebolo opravené   a doplnené   tak,   aby   spĺňalo   náležitosti   podľa   § 42   ods. 3   a   § 79   ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),

- 31. augusta 2006 podali sťažovatelia odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu o odmietnutí ich podania.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva   z § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

1. Vyhodnocujúc postup okresného súdu podľa prvého z uvedených kritérií, ústavný súd konštatuje, že síce „ide o náročný spor čo do dokazovania vo veci“, ako to uvádza aj okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti, avšak v konkrétnom prípade sa skutková zložitosť veci nedá objektívne posúdiť, pretože okresný súd počas doterajšej doby trvania konania vôbec nevykonával dokazovanie. Z hľadiska právnej zložitosti ústavný súd zastáva názor, že v danom   prípade   ide   o bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   súdov,   pričom   podklad pre rozhodnutie   tvorí   súdnou   praxou   ustálená   a používaná   právna   úprava   a existuje aj dostatok na vec sa vzťahujúcej stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov.

2. Pri posudzovaní správania sťažovateľov v konaní o predmetnej veci ústavný súd poukazuje na vyjadrenie okresného súdu, podľa ktorého aj správanie sťažovateľov malo vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania,   hlavne   to,   že „neodstránili   vady   podania“ a „že s návrhom   na   začatie   konania   nebol   zaplatený   súdny   poplatok   za   návrh   a ani v návrhu neboli uvedené skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, aká bola cena poplatkového úkonu“.

Je skutočnosťou, tak ako to ústavný súd zistil zo súvisiaceho spisu okresného súdu, že sťažovatelia súdny poplatok zaplatili až 2. júna 2004 (t. j. po výzve okresného súdu na vyčíslenie   všeobecnej   hodnoty   parciel).   Zároveň   podanie   sťažovateľov   nespĺňalo náležitosti   podľa   § 42   ods. 3   a   § 79   ods. 1   OSP   (nedostatok   špecifikácie   bydliska niektorých žalovaných), a to ani po výzve okresného súdu z 9. júna 2004. Z uvedeného je predovšetkým zrejmé, že sťažovatelia si nesplnili riadne a včas svoju poplatkovú povinnosť, čo je okolnosť, na ktorú ústavný súd musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým aj splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 55/02, II. ÚS 10/01). A fortiori musel ústavný súd na túto okolnosť prihliadnuť   v danej   veci   vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   ako   navrhovatelia   v konaní pred okresným súdom boli kvalifikovane právne zastúpení.

Hodnotiac   správanie   sťažovateľov   v doterajšom   priebehu   konania   dospel   preto ústavný   súd   k záveru,   že   aj   správanie   sťažovateľov   prispelo   k predĺženiu   doterajšieho priebehu konania vo veci samej, čo ústavný súd zohľadnil pri ustálení výšky priznaného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti daného prípadu. Ústavný súd konštatoval, že okresný súd bol bezdôvodne nečinný v týchto dvoch obdobiach:

- od 23. októbra 2002 (doručenie žaloby sťažovateľov okresnému súdu) do 27. mája 2004 (výzva okresného súdu na oznámenie všeobecnej hodnoty parciel), t. j. 19 mesiacov,

- od 25. júna 2004 (doručenie doplnenia žaloby okresnému súdu) do 7. augusta 2006 (odmietnutie žaloby sťažovateľov okresným súdom), t. j. viac ako 25 mesiacov. Nečinnosť   okresného   súdu   predstavuje   spolu   viac   ako   44   mesiacov   (takmer 3 a trištvrte roka).

Uvedenú dobu nečinnosti okresného súdu považuje ústavný súd za neprimerane dlhú s prihliadnutím na doterajšiu dobu trvania napadnutého konania, ktorá je 4 roky.

Okresný súd vo vyjadrení odôvodňuje vykonanie prvého úkonu vo veci po uplynutí roka a pol od podania žaloby „veľkým pracovným zaťažením sudcu“. Avšak podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu   (napr. I. ÚS 127/04)   nadmerné množstvo vecí,   v ktorých   štát musí   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Ústavný súd poznamenáva, že v žiadnom prípade nie

8

je   možné   prenášať   technicko-organizačné   problémy   štátnych   orgánov   na   účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   PN 12 C 237/2002   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk, a to spoločne a nerozdielne z dôvodov, že „sú starší ľudia“ a „podanou žalobou sa snažili usporiadať svoje vlastnícke práva k nehnuteľnostiam, ktoré   takmer   celý   život   užívajú   tak,   aby   svojim   dedičom   zanechali   majetok   právne usporiadaný“. Keďže   okresný   súd „v tejto   právnej   veci   sťažovateľov   riadne   nekonal

9

a nekoná (...), strácajú reálnu možnosť dosiahnuť usporiadanie svojich vlastníckych práv k nehnuteľnostiam ešte za života“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. PN 12 C 237/2002, ktorá predstavuje 4 roky, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä   podiel   sťažovateľov   na   spomalení   konania,   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie vo veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval priznanie sumy 40 000 Sk, ktorú im je okresný súd povinný vyplatiť spoločne a nerozdielne v lehote ustanovenej v § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde, za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. D.   S. Sťažovatelia požadovali úhradu trov konania spolu v sume 9 392 Sk.

Pri určení výšky úhrady trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk, a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2006 patrí odmena sťažovateľom každému v sume 2 730 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“.   Spolu   s režijným paušálom   v sume   164 Sk   v prípade   dvoch   sťažovateľov   predstavuje   táto   úhrada   trov za jeden   úkon   vykonaný   v roku   2006   sumu   2 348 Sk.   Podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov bola priznaná úhrada trov právneho   zastúpenia   pre   dvoch   sťažovateľov   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd) vykonané v roku 2006 v celkovej sume 9 392 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2006