znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 254/05-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2006 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra Bröstla v konaní o sťažnosti E. E., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. P. H., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 452/00 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. E. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 452/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I   p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 16 C 452/00 konať bez zbytočných prieťahov.

3. E.   E. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   30 000 Sk   (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť E.   E. trovy   konania 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských   korún) na účet advokáta JUDr. Ing. P. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. novembra 2005 doručené podanie E. E., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ing. P. H., K., označené ako „Sťažnosť pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.:   16 C 452/00“. Z   jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie označených   práv   Okresným súdom   Košice   I (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní o jeho žalobe o uznanie prechodu nájmu k bytu zo zákona.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„V   zhora   uvedenej   právnej   veci   dňa   07.   04.   2000   podal   sťažovateľ   E.   E.   na OS Košice I proti odporcovi BPMK, žalobu o uznanie práva prechodu nájmu zo zákona k bytu.   Neskôr   navrhol   pripustiť   rozšírenie   účastníkov   na   strane   odporcov   aj   o MČ   K. a o Mesto K. Tento spor dostal na Okresnom súde Košice I sp. zn.: 16 C 452/00...

V rokoch   2000   a 2001   a čiastočne   aj   v roku   2002   spor   pokračoval   relatívne intenzívne...

Avšak od určitého momentu v roku 2003 ako keby celý súdny prípad zamrzol napriek tomu, že uplynulo už viac ako 5 a pol roka od doby podania žaloby sťažovateľom.

Pretože   ide   o súdny   prípad   z roku   2000,   nie   je   vlastne   skončený   ani   po   vyše 5 rokoch...

Pretože sťažovateľ má právo na vyriešenie veci bez zbytočných prieťahov a nemohol toho dosiahnuť, podal dňa 29. 10. 2003 oficiálnu písomnú sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní adresovanú predsedovi OS Košice I...

Nie je jasné, či a ako bola sťažnosť vybavená, ale je jasné, že od tej doby sa spor ďalej aj tak nepohol.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom:

„1. Základné právo pána E. E. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 452/00 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I prikazuje aby v konaní vedenom na OS Košice I pod sp. zn. 16 C 452/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. E. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000.- Sk slovom sto tisíc korún,   ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť E. E. trovy konania vo výške 5 302.- Sk slovom päťtisíc tristodva korún slovenských na účet právneho zástupcu advokáta menom JUDr. Ing. P. H., so sídlom K., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, uznesením č. k. II. 254/05-6 zo 7. decembra 2005 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľa JUDr. Ing. P. H. v sťažnosti ústavnému súdu uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 21. decembra 2005 okrem iného uviedol:

„... Sťažovateľ podal návrh na tunajší súd 7. 4. 2000. Predmetom konania je určenie prechodu práva nájmu k bytu v K.

18. 4. 2000 doručil súd rovnopis návrhu na vyjadrenie odporcovi. Odporca, B., dňa 3. 5. 2000 oznámil súdu, že nie je v predmetnom spore pasívne legitimovaný, nakoľko byt v K. nemá v správe.

19. 6. 2000 vyjadrenie odporcu súd doručoval navrhovateľovi. Zásielka sa vrátila späť s poznámkou, adresát odsťahovaný.

3. 8. 2000 súd opätovne doručoval vyjadrenie odporcu navrhovateľovi na adresu...

26. 3. 2001 súd vytýčil termín pojednávania na 27. 4. 2001. Navrhovateľ sa pojednávania nezúčastnil, predvolanie si na pošte nevyzdvihol. Prípismi zo dňa 9. 5. 2001 súd zisťoval kto je vlastníkom bytu... v K. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 15. 6. 2001. Pojednávanie bolo odročené na 23. 8. 2001 za účelom doplnenia dokazovania výsluchom svedkov.

Na pojednávaní 23. 8. 2001, 26. 10. 2001, 18. 1. 2002, 21. 3. 2002 súd vykonal vo veci navrhnuté dôkazy.

Dňa 26. 11. 2002 navrhovateľ žiadal súd vydať predbežné opatrenie. Uznesením č. k. 16 C 452/00-109 zo dňa 17. 1. 2003 súd vydal vo veci predbežné opatrenie.

Ďalšie pojednávanie 29. 4. 2003 bolo pre neprítomnosť odporcu v 1. rade odročené na 11. 9. 2003. Toto pojednávanie z dôvodu práceneschopnosti sudkyne bolo odročené na 29. 10. 2003. Navrhovateľ sa pojednávania nezúčastnil.

Posledný termín pojednávania bol vytýčený na 5. 2. 2004. Pre práceneschopnosť sudkyne však bolo pojednávanie odročené na neurčito.

Od 21. 1. 2004 až doposiaľ súd vo veci neurobil žiaden úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej.

Sťažnosť kvalifikujem ako dôvodnú.

Vec po právnej stránke nie je zložitá. K prieťahom   v konaní   došlo   v dôsledku   dlhodobej   práceneschopnosti   vybavujúcej sudkyne a následne personálnej zmeny v osobe zákonného sudcu.“

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd vo veci sťažovateľa konal a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   a práva   upraveného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 16 C 452/00.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zohľadňuje svoju ustálenú   judikatúru,   v súlade   s ktorou „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   účastníka   konania   považovať   také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k nastoleniu právnej istoty iným zákonom predpísaným spôsobom, ako je právoplatné rozhodnutie súdu. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru,   ústavný súd v súlade so   svojou   doterajšou   judikatúrou (II.   ÚS   74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   považuje   aj   povahu prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 452/00 ide o konanie o žalobe o uznanie prechodu nájmu bytu zo zákona. Ústavný súd vo vzťahu k predmetnej veci   konštatoval,   že   ju   nemožno   považovať   za   právne   zložitú,   čo   uviedol   vo   svojom stanovisku aj predseda okresného súdu. Skutkovú zložitosť však nemožno vylúčiť, pretože v spore je potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie. Napriek tomu ústavný súd konštatuje, že   pri   sústredenom   postupe   okresného   súdu   bolo   možné   vec   uzavrieť   bez   zbytočných prieťahov v konaní.

2. Správanie sťažovateľa hodnotil ústavný súd v zásade ako aktívne a súčinnostné. Sťažovateľ   sa   nezúčastnil   na   prvom   nariadenom   pojednaní   27.   apríla   2001   (doručenie predvolania nebolo vykázané). Na ďalších nariadených pojednávaniach sa sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca pravidelne zúčastňoval, predkladal vyjadrenia požadované okresným súdom   (upresnenie   a rozšírenie   petitu   vo   vzťahu   k žalovaným,   adresy   svedkov),   ako aj listinné dôkazy.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom konaní, bol postup samotného okresného súdu, ktorý možno opísať a hodnotiť nasledovne:

Sťažovateľ doručil 7. apríla 2000 žalobu okresnému súdu, ktorou sa domáhal uznania práva prechodu nájmu k bytu zo zákona.

Okresný súd následne vykonával prípravné úkony, v období od 3. augusta 2000 do 26. marca 2001, keď nariadil prvé pojednávanie vo veci (t. j. počas viac ako siedmich mesiacov), však nevykonal žiadny úkon.

V priebehu rokov   2001   až 2003 okresný   súd   vo   veci   nariadil   desať pojednávaní (27. apríl 2001, 15. jún 2001, 23. august 2001, 26. október 2001, 18. január 2002, 21. marec 2002, 29. apríl 2003, 11. september 2003, 29. október 2003 a 11. december 2003), z ktorých však   polovica   bola   odročená   (dva   razy   z dôvodov   na   strane   samosudkyne).   V rámci uskutočnených   pojednávaní   na   troch   z nich   v roku   2001,   na   jednom   v roku   2002   a na jednom   v   roku   2003   vykonával   okresný   súd   dokazovanie,   ktoré   má   tvoriť   základ   pre rozhodnutie vo veci samej. Keďže dokazovanie neukončil a ani nevyhodnotil, zatiaľ jeho konanie k takému rozhodnutiu nesmerovalo.

Okresný   súd   rozhodol   17.   januára   2003   na   žiadosť   sťažovateľa   predbežným opatrením vo vzťahu k žalovanému v 3. rade, ktorým mu zakázal disponovať s bytom, ktorý je predmetom sporu, až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Od 29. októbra 2003 až do rozhodovania o sťažnosti na ústavnom súde sa vo veci neuskutočnilo   žiadne   meritórne   pojednávanie   (pojednávania   nariadené   na   11.   december 2003 a 5. február 2004 boli odročené z dôvodov na strane okresného súdu, 6. júla 2005 bol spis pridelený novej zákonnej sudkyni).

Predseda okresného súdu   vo vyjadrení k sťažnosti uznal, že v označenom konaní došlo k prieťahom.

Ústavný súd so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti konštatoval, že v konaní okresného   súdu   o uznanie   práva   prechodu   nájmu   bytu   zo   zákona   sa   vyskytli   obdobia nesústredenej a neefektívnej činnosti, pričom obdobie nečinnosti okresného súdu trvá od októbra 2003. Okresný súd teda dosiaľ nerozhodol vo veci samej a ani po období viac ako päť   a pol   roka   neodstránil stav   právnej   neistoty   sťažovateľa.   Tieto   skutočnosti   viedli ústavný   súd   k záveru   o tom,   že   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 16 C 452/00 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 16 C 452/00 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných   prieťahov,   a   zaoberal   sa   aj   žiadosťou   sťažovateľa   o   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, podľa ktorého „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Sťažovateľ   požadoval   primerané finančné   zadosťučinenie   100 000 Sk,   pričom tento   rozsah   odôvodnil   tým,   že   sa   nachádza   v stave   právnej   neistoty „nielen   čo   do existencie   (alebo   neexistencie)   svojho   práva   na   užívanie   predmetného   bytu   ale   fyzicky skutočne nemôže užívať byt ku ktorému má s najväčšou pravdepodobnosťou užívateľské právo a 70 mesiacov sa potuluje s manželkou a dieťaťom po cudzích adresách“, a svoju ujmu vidí „aj v pocitoch márnosti, krivdy a úzkosti vyplývajúcich zo situácie, keď súd za neprimeranú dobu vyše 5 rokov nerozhodol a ani plynulo nekonal...“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 16 C 452/00 poznačenú zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti, ako aj nečinnosti, berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinil,   a zohľadňujúc   povahu   a   konkrétne   okolnosti   prípadu   rozhodol,   že   sumu 30 000 Sk   možno   považovať   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľovi vznikli v súvislosti s jeho zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. Ing. P. H., a priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v hodnote 5 302 Sk.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2006