znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 254/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť K. P., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. H. K., K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   -   okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 311/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. P. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. októbra 2004 doručená sťažnosť K. P., bytom K., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. H. K., K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 311/01.

Predmetom konania je náhrada škody za ublíženie na zdraví, ktoré začalo na základe návrhu vtedy ešte maloletej sťažovateľky z 21. júla 1998, ktorý bol upravený a doplnený podaním   jej   právnej   zástupkyne   zvolenej   jej   zákonným   zástupcom   –   otcom   z 8. septembra 1998. Sťažovateľka utrpela ujmu na zdraví pri dopravnej nehode a domáha sa odškodnenia   od   žalovaného   v napadnutom   konaní,   ktorým   je   Nákladná   automobilová doprava 1024 Košice, a. s. (ďalej len „žalovaný“).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   súd   vo   veci   nezačal   konať,   a preto opakovane urgovala pokračovanie v konaní svojimi 12 urgenciami v rokoch 1998 - 2000 (ktoré v prílohe dokladovala).

Po   poslednej   urgencii   8.   novembra   2000   okresný   súd   zastavil   konanie   voči zamestnancovi žalovaného, ktorého sťažovateľka tiež žalovala, a konanie voči žalovanému vylúčil na samostatné konanie sp. zn. 11 C 385/00 – po tri a pol roku. Okresný súd opätovne vo   veci   nekonal,   a tak   sťažovateľka   opäť   urgovala   nariadenie   pojednávania.   Po   tejto urgencii súd začal konať – postúpil vec z dôvodu miestnej nepríslušnosti Okresnému súdu Košice II, ktorý s postúpením nesúhlasil. Krajský súd v Košiciach určil, že na konanie je od počiatku   miestne   príslušný   okresný   súd,   ktorý   vec   vedie   pod   sp.   zn.   11   C   311/01. V nadväznosti na to okresný súd nariadil na 10. september 2001 pojednávanie (po vyše štyroch rokoch) a na tomto pojednávaní konanie prerušil z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok   žalovaného.   Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   č.   k.   2   K 30/98-10 z 15. marca 1999 vyhlásil konkurz. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4 Obo   49/2000   z 29.   júna   2000   zmenil   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach z 12. októbra 1999   č.   k.   K 30/98-28   tak,   že   návrh   zamietol.   Následne   Krajský   súd v Košiciach uznesením sp. zn. 5 K 82/00 z 11. septembra 2000 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka.

Sťažovateľka   uvádza,   že   svoj   návrh   si   nemohla   uplatniť   v konkurznom   konaní, pretože o tom môže rozhodnúť len súd a správca konkurznej podstaty túto právomoc nemá.

Na výzvu okresného súdu z 18. februára 2004 oznámila, že na podanej žalobe trvá a žiada, aby súd pokračoval v konaní a nariadil termín pojednávania, čo sa však nestalo. Sťažovateľka preto podala 13. apríla 2004 sťažnosť predsedovi okresného súdu, na ktorú predseda   okresného súdu   reagoval   tak, že konštatoval,   že sťažnosť   sťažovateľky   nie je dôvodná, pretože po vyhlásení konkurzu nemôže vo veci konať.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že od podania žaloby prešlo viac ako sedem rokov a bolo nariadené len jedno pojednávanie a v konaní nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej. Sťažovateľka je toho názoru, „že i po vyhlásení konkurzu mohol súd podľa zák. 328/1991 o konkurze a vyrovnaní platného v čase rozhodovania súdu o jeho prerušení ďalej konať podľa § 14 ods. 1 písm. d) tohto zákona na môj návrh ako úpadcovho odporcu. Súd však bez ďalšieho konanie prerušil. Ak by bol súd vo veci konal a konanie by sa právoplatne skončilo mohlo dôjsť k uspokojeniu môjho nároku zo strany vedľajšej účastníčky, čo však po očakávanom budúcom výmaze žalovaného z príslušného obchodného registra, teda po jeho zániku nebude možné.“.

Od ústavného súdu žiada vydať takéto rozhodnutie: „1./   Základné   právo   sťažovateľky,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo v konaní vedenom na Okresnom súde Košice – okolie, č. k. 11 C 311/01 porušené.

2./ Ústavný súd priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Košice – okolie povinný zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3./ Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľka   požaduje   vysloviť   porušenie   jej   základného   práva   v čase,   keď namietané konanie je prerušené.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že súdne konanie, v ktorom podľa sťažovateľky malo   dôjsť   k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, je t. č. v dôsledku skutočnosti, že uznesením Krajského súdu v Košiciach z 15. novembra 1999 sp. zn. 2 K 30/98 bol vyhlásený konkurz na   majetok   žalovaného,   t.   j.   povinného   v napadnutom   konaní   pred   okresným   súdom vedenom pod sp. zn. 19 C 1267/98, resp. 11 C 385/00, prerušené (§ 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, ďalej len „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“).   Z tohto   dôvodu   nemožno   v prerušenom   konaní vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty   jeho účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to bolo uvedené vyššie, a to až do času, kým nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v zákone o konkurze a vyrovnaní.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti neuviedla žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že   v danej   veci   neexistoval   zákonný   dôvod   na   prerušenie   konania,   resp.   že   prekážka prerušenia konania už odpadla. Vo svojej sťažnosti síce uviedla, že po vyhlásení konkurzu mohol okresný súd konať na základe jej návrhu, ale nepreukázala, že podala takýto návrh ako   odporkyňa   úpadcu,   resp.   že   využila   iné   prostriedky,   ktoré   mala k dispozícii   podľa zákona o konkurze a vyrovnaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02). Z uvedeného dôvodu ústavný súd v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (I. ÚS 122/03) sťažnosť sťažovateľky   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Vzhľadom   na   odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2004