SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 253/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Advokátska kancelária, NámestieM. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žilineč. k. 9 Co 637/2013-510 zo 17. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súduv Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 673/2013-510 zo 17. júla 2014, ktorou žiadavydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie a prerokovanie veci nestranným súdom a iné podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 17. 07. 2014, sp. zn. 9 Co 673/2013-510 2013 (správne má byť č.k. 9 Co 637/2013-510, pozn.) bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 17. 07. 2014, sp. zn. 9 Co 673/2013-510 (správne má byť č. k. 9 Co 637/2013-510, pozn.).

3. Sťažovateľke súd priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka saako žalobkyňa (právna nástupkyňa pôvodnej žalobkyne) v konaní sp. zn. 14 C 20/2005 predOkresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti Obvodnému stavebnémubytovému družstvu Žilina (ďalej len „žalovaný“) a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaná“,spolu ďalej len „žalovaní“) určenia, že parc. ⬛⬛⬛⬛ záhrada o výmere 501 m2, k. ú. zapísaná na (ďalej len „nehnuteľnosť“) patrí do dedičstva po neb. ⬛⬛⬛⬛.

Okresný súd rozsudkom č. k. 14 C 20/2005-330 z 29. júna 2010 zamietol žalobusťažovateľky v časti smerujúcej proti žalovanej a zastavil konanie v časti smerujúcej protižalovanému, a to na základe späťvzatia žaloby sťažovateľkou v tejto časti. Okresný súdsúčasne vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Na odvolaniesťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 264/2010-361 z 21. októbra 2010 potvrdilrozsudok okresného súdu.

Okresný súd o trovách konania rozhodol uznesením č. k. 14 C 20/2005-369 z 8. júna2011   tak,   že   sťažovateľku   zaviazal   na   náhradu   trov   konania   žalovaných   spolu   v   sume1 635,02 €. Pri rozhodovaní o trovách konania vo vzťahu k žalovanému vychádzal z § 146ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a vo vzťahu k žalovanejz § 142 ods. 1 OSP (celková výška náhrady trov konania predstavuje 3 270,03 €), avšaks poukazom   na   §   150   OSP   priznal   žalovaným   iba   1/2   im   prislúchajúcej   náhrady,   keďzohľadnil dôvody osobitného zreteľa na strane žalobkyne – nepriaznivú sociálnu situáciu,berúc   do   úvahy   aj   skutočnosť,   že   žalobkyňa   spor   sama   vyvolala,   viackrát   zapríčinilaodročenie   pojednávania,   čím   spôsobila   predĺženie   konania   a   nárast   trov   na   stranežalovaných.

Krajský súd na odvolanie všetkých účastníkov uznesením sp. zn. 9 Co 296/2011z 29. septembra 2011 zmenil uznesenie okresného súdu o trovách konania tak, že náhradutrov prvostupňového konania žalovaným nepriznal a žiadnemu z účastníkov nepriznal anináhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa,pokiaľ pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa z hľadiska § 150 OSPdospel k záveru, že na strane žalobkyne vzhľadom na jej sociálne a zdravotné pomery jedaný dôvod v danom zákonnom ustanovení uvedený. Odvolací súd na rozdiel od súduprvého stupňa však pri rozhodovaní o náhrade trov konania zvažoval aj pomery na stranežalovaných z hľadiska toho, či nepriznanie trov (aj čiastočné) môže mať dopad na osobné,prípadne   majetkové   pomery   oboch   žalovaných.   Pri   tomto   posudzovaní   zohľadnil,   žežalovaný je právnickou osobou, ktorého spočiatku zastupovala ⬛⬛⬛⬛ a až neskôrsa nechal zastupovať advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ktorá reálne žiadne úkony nevykonávalaa   preniesla   zastupovanie   na   Advokátsku   kanceláriu ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorú poverila zastupovaním v konaní aj žalovaná.Pokiaľ ide o žalovanú, poukázal na to, že vykonáva povolanie advokáta a že je neúčelné,aby ju v konaní „zastupovala vlastná advokátska kancelária a za zastupovanie si účtovala trovy   v   zmysle   jednotlivých   úkonov,   ktoré   v   niektorých   prípadoch   vykonávala   sama“.Vzhľadom na uvedené bol odvolací súd tohto názoru, že je daný dôvod v zmysle § 150 OSPnepriznať   žalovaným   žiadnu   náhradu   trov   konania,   pričom   takýmto   spôsobom   nebudezasiahnuté do ich majetkových práv. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP, keď žalobkyňa si náhradu trov neuplatnila a žalovaníneboli v odvolacom konaní úspešní.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na   základemimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   podanéhoz podnetu   žalovaných   uznesením   sp.   zn.   3 MCdo 30/2012   zo   17.   októbra   2003   zrušiluznesenie krajského súdu o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súdv dôvodoch svojho uznesenia uviedol: „V danom prípade odvolací súd pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania dospel k zhodnému názoru ako súd prvého stupňa, že sú dané   dôvody   pre aplikáciu   § 150   ods. 1   O. s. p.;   rozdiel bol len v   názore v rozsahu priznania, resp. nepriznania náhrady trov konania procesne úspešným žalovaným 1/ a 2/. Podstata odvolacím súdom zohľadnených dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O. s. p. mala spočívať v nepriaznivej sociálnej a zdravotnej situácii žalobkyne a na strane žalovaných akcentoval to, že na ich strane išlo o neúčelné vynaložené trovy, nakoľko žalovaný 1/ ako právnická osoba sa nechal zastupovať advokátkou, ktorá následne substitučne splnomocnila zastupovaním v konaní zástupcu žalovanej 2/ a žalovaná 2/ hoci vykonáva sama advokátsku činnosť sa nechala naviac zastupovať advokátskou kanceláriou, ktorej   je   jedným   zo spoločníkom   a   konateľov.   Zohľadnenie   vyššie   uvedených   dôvodov vo vzťahu k žalovaným z hľadiska posúdenia účelnosti nimi vynaložených trov dovolací súd nepovažuje za správne... Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno považovať za správny a zákonu   zodpovedajúci   postup   odvolacieho   súdu,   keď   pri   posudzovaní   dôvodov   pre aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania, zohľadnil na strane žalovaných také okolnosti, ktorými im uprel právo vyplývajúce z § 24 O. s. p. a vyhodnotil udelenie plnomocenstva žalovaným 1/ na zastupovanie v konaní advokátovi a ním následné substitučné plnomocenstvo na zastupovanie pre advokátsku kanceláriu, ako i zastupovanie žalovanej   2/,   ktorá   vykonáva   advokátsku   činnosť,   advokátskou   kanceláriou,   a   s   tým súvisiace náklady za neúčelné vynaložené. V tomto smere treba prisvedčiť generálnemu prokurátorovi, že konanie žalovaného 1/, aj keď je právnickou osobou, keď sa dal v konaní zastupovať   advokátom   a   úkony   advokáta   v   súvislosti   so   substitučným   splnomocnením Advokátskej kancelárie ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, so sídlom ⬛⬛⬛⬛, sú plne súladné s § 24 a § 25 ods. 3 O. s. p., ako i že konanie žalovanej 2/, ktorá splnomocnila na jej zastupovanie v konaní Advokátsku kanceláriu ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, so sídlom v ⬛⬛⬛⬛, a to aj napriek tomu, že je sama   advokátkou   a   že   je   jednou   zo   spoločníkov   a   konateľov   menovanej   advokátskej kancelárie, je úplne súladné s § 24 O. s. p. a neprieči sa ani zákonu č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov, a že tieto skutočnosti nemôžu byť zohľadnené v neprospech žalovaných z hľadiska § 150 ods. 1 O. s. p. nakoľko konanie žalovaných 1/ a 2/ dať sa v konaní zastupovať advokátom je legitímne.“

Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 30/2012 zo 17. októbra 2003podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietala porušenie čl. 46 ods. 1 a 2ústavy   v spojení   s   čl.   2   ods.   2   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   sťažnosťsťažovateľky odmietol uznesením č. k. I. ÚS 10/2014-8 z 22. januára 2014 z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti   v   podstate   s   odôvodnením,   že   toto   rozhodnutie   je   rozhodnutímzrušujúcim, a teda konečné rozhodnutie o náhrade trov dosiaľ nebolo vydané.

Krajský   súd   vo   veci   rozhodol   o   náhrade   trov   konania   znova   uznesením   č.   k.9 Co 637/2013-510 zo 17. júla 2014 a uznesenie okresného súdu č. k. 14 C 20/2005-369z 8. júna 2011 zmenil tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalovaným spolu 1 502,37 €a žiadnemu   z   účastníkov   náhradu   trov   odvolacieho   a   dovolacieho   konania   nepriznal.Súčasne zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutiaústavného súdu vo veci jej ústavnej sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdusp.   zn.   3   MCdo   30/2012   zo   17.   októbra   2003.   Uznesenie   krajského   súdu   č.   k.9 Co 637/2013-510   zo   17.   júla   2014   v   spojení   s   uznesením   okresného   súdu   č.   k.14 C 20/2005-369 z 8. júna 2011 nadobudlo právoplatnosť 6. októbra 2014.

Sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k.9 Co 637/2013-510 zo 17. júla 2014 odôvodnila tým, že nesúhlasí s právnym posúdenímveci   krajským   súdom.   Sťažovateľka   poukázala   najmä   na   to,   že   náhrada   trov   konaniaspočívajúca v trovách právneho zastúpenia nemala byť priznaná za tie úkony, ktoré žalovanásama vyhotovila a podpísala, pretože sa tým popiera podstata právnej služby advokátom,nejde o výkon advokácie a nejde ani o trovy vynaložené účelne. Ďalej sťažovateľka uviedla,že na nehnuteľnosti mala postavenú drevenomurovanú garáž, v ktorej uskladňovala veci,na nehnuteľnosti sušila bielizeň a na nehnuteľnosť viedli schody z jej balkónu; inak než cezbytový dom nebola nehnuteľnosť prístupná. Stavbu garáže treba považovať za príslušenstvojej bytu a aj nehnuteľnosť slúžiacu jej bytovým potrebám. Keďže nehnuteľnosť, ktorá jepredmetom sporu, slúži na bývanie a sú splnené aj ostatné podmienky pre aplikáciu § 11ods. 1 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „advokátska tarifa“), malo byť aplikované toto ustanovenie. S toutoargumentáciou   sťažovateľky   sa   krajský   súd   dostatočne   nevysporiadal.   Sťažovateľkapovažuje uznesenie krajského súdu za nepreskúmateľné aj preto, že z jeho odôvodnenia nieje zrejmé, ktoré z trov v bodoch 1 – 12 boli priznané, v bodoch 2 – 12 nie sú uvedenépríslušné zákonné ustanovenia, odôvodnenie neobsahuje výpočet jedného úkonu právnejslužby, t. j. z akej hodnoty sporu súdy vychádzali, a nie je zrejmé ani to, či a ako bolakrátená odmena advokáta za zastupovanie dvoch účastníkov konania v závislosti od zmenyprávnej úpravy v § 13 ods. 2 advokátskej tarify.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti sťažovateľky na porušenie týchto ustanovení ústavy a dohovoruuznesením   krajského   súdu   č.   k.   9   Co   637/2013-510   zo   17.   júla   2014   je   jej   tvrdenieo nedostatočnom odôvodnení tohto rozhodnutia krajským súdom a nesprávnom právnomposúdení veci.

Krajský súd odôvodnil uznesenie č. k. 9 Co 637/2013-510 zo 17. júla 2014 takto:„Odvolací   súd   po   preskúmaní   rozhodnutia   prvostupňového   súdu,   ako   aj preskúmaním spisového materiálu zistil, že závery prvostupňového súdu ohľadom aplikácie ust. § 150 O. s. p. sú správne. Na základe toho rozhodol uznesením sp. zn. 9Co/296/2011 zo dňa 29. 9. 2011 tak, že odporcom v rade 1/, 2/ trovy konania nepriznal žiadne. Okrem dôvodov, ktoré uviedol prvostupňový súd (sociálna situácia navrhovateľky, zlý zdravotný stav), poukázal aj na skutočnosť, že odporcu v rade 1/ pôvodne v konaní zastupovala ⬛⬛⬛⬛ (pracovníčka),   neskôr   v   konaní   tento   účastník   poveril   zastupovaním advokáta ⬛⬛⬛⬛,   ktorá   v   ten   istý   deň   15.   1.   2009   poverila   substitučným zastupovaním Advokátsku kanceláriu ⬛⬛⬛⬛, so sídlom. Tiež poukázal na skutočnosť, že odporca v rade 2/ ( ⬛⬛⬛⬛ ) splnomocnila   na   zastupovanie   advokátsku   kanceláriu,   v   ktorej   je   spoločníčkou a konateľkou. Odporkyňa v rade 2/ vykonáva povolanie advokáta a je na pováženie, či v konaní bolo účelné, aby ju zastupovala vlastná advokátska kancelária a za zastupovanie si účtovala trovy v zmysle jednotlivých úkonov, ktoré v niektorých prípadoch vykonávala sama odporkyňa v rade 2/. Tieto skutočnosti, tiež považoval odvolací súd za dôvody hodné osobitného zreteľa a na rozdiel od záverov prvostupňového súdu s poukazom na ust. § 150 ods. 1 O. s. p. nepriznal odporcom žiadnu náhradu trov konania. Mal za to, že takýmto spôsobom nebude vážne zasiahnuté do majetkových práv odporcu v rade 1/, prípadne odporkyne v rade 2/.

Uznesenie odvolacieho súdu bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3M Cdo 30/2012 zo dňa 17. 10. 2013 zrušené a vec vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V tomto uznesení vyslovil najvyšší súd názor, že nemožno považovať za správny a zákonu zodpovedajúci postup odvolacieho súdu, keď pri posudzovaní dôvodov pre aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnil na strane   odporcov   také   okolnosti,   ktorými   im   uprel   právo   vyplývajúce   z   §   24   O.   s.   p. a vyhodnotil   udelenie   plnomocenstva   odporcom   v   rade   1/   na   zastupovanie   v   konaní advokátovi a   ním následné substitučné   plnomocenstvo na   zastupovanie pre advokátsku kanceláriu, ako i zastupovanie odporkyne v rade 2/, ktorá vykonáva advokátsku činnosť advokátskou   kanceláriou   a   s   tým   súvisiace   náklady   za   neúčelne   vynaložené.   V   tejto súvislosti uviedol, že konanie odporcu v rade 1/, aj keď je právnickou osobou, keď sa dal v konaní   zastupovať   advokátom   a   úkony   advokáta   v   súvislosti   so   substitučným splnomocnením advokátskej kancelárie sú plne súladné s § 24 a § 25 ods. 3 O. s. p., ako i že konanie odporkyne v rade 2/, ktorá splnomocnila na jej zastupovanie v konaní Advokátsku kanceláriu ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a to aj napriek tomu, že je sama advokátkou a že je jednou zo spoločníkov a konateľov menovanej advokátskej kancelárie, je úplne súladné s § 24 O. s. p. a neprieči sa ani zákonu č. 586/2003 Z. z. o advokácii a že tieto skutočnosti nemôžu byť zohľadnené v neprospech odporcov z hľadiska § 150 ods. 1 O. s. p., nakoľko konanie odporcov v rade 1/, 2/ dať sa v konaní zastupovať advokátom je legitímne.

Odvolací súd viazaný právnym názorom vysloveným v tejto veci najvyšším súdom opätovne rozhodoval o odvolaní účastníkov konania a o trovách rozhodol tak, že ust. § 150 ods. 1 O. s. p. aplikoval len vo vzťahu k sociálnym a majetkovým pomerom navrhovateľky. V tomto   sa   potom   zhodol   so   závermi   prvostupňového   súdu,   ktorý   pri   aplikácii   tohto zákonného ustanovenia posudzoval aj   ďalšie skutočnosti   súvisiace s konaním, keď síce sociálna situácia umožňuje aplikovať ust. § 150 ods. 1 O. s. p., avšak voči odporcom by nebolo spravodlivé nepriznať im aspoň časť náhrady trov konania, nakoľko súd posudzoval aj priebeh konania, poukázal na to, že viackrát konanie bolo odročené z dôvodov na strane navrhovateľky, čím došlo k jeho predĺženiu, a tým aj zvyšovaniu trov na druhej strane sporu. V tomto prípade aj odvolací súd sa potom stotožnil so závermi prvostupňového súdu a   priznal   odporcom v   rade   1/,   2/ náhradu trov konania   vo výške 1/2   s prihliadnutím na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O. s. p.

Prvostupňový   súd   v   zmysle   vyhlášky   č.   655/2004   Z.z.   priznal   náhradu   trov pozostávajúcich:

1.) za úkon právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 7. 7, 2006 v sume 7 650,-Sk, t j. 253,93 eur podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky a režijný paušál podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky v sume 5,44 eur, spolu 259,37 eur,

2.) za úkon právnej služby vyjadrenie odporkyne v rade 2/ k odvolaniu navrhovateľky proti uzneseniu č. k. 14C/20/2005-26 zo dňa 15. 5. 2006 v sume 126,97 eur a režijný paušál 5,44 eur, spolu 132,41 eur,

3.) za úkon právnej služby vyjadrenie odporkyne v rade 2/ k odvolaniu navrhovateľky proti uzneseniu č. k. 14C/20/2005-96 zo dňa 22. 1. 2007 v sume 126,97 eur a režijný paušál 5,91 eur, spolu 132,88 eur,

4.) za úkon právnej služby vyjadrenie odporkyne v rade 2/ k návrhu vo veci samej zo dňa 13. 2. 2008 v sume 253,93 eur a režijný paušál 6,31 eur, spolu 260,24 eur.

5.) za úkon právnej služby účasť na pojednávaní dňa. 10. 3. 2008 (pojednávanie odročené) vo výške 63,48 eur a režijný paušál 6,31 eur, spolu 69,79 eur,

6.) za   úkon právnej služby   účasť   na pojednávaní   dňa 7. 4. 2008   (pojednávanie odročené) vo výške 63,48 eur a režijný paušál 6,31 eur, spolu 69,79 eur,

7.)   za   úkon   právnej   služby   príprava   a   prevzatie   veci   odporcu   v   rade   1/ ⬛⬛⬛⬛ v sume 253,94 eur + 19 % DPH v sume 48,25 eur + režijný paušál 6,95 eur, spolu 309,14 eur.

8.) za úkon právnej služby účasť na pojednávaní dňa 4. 6. 2009 v sume 406,30 eur (zastupovanie odporcu v rade 1/ podľa substitučnej plnej moci a odporkyne v rade 2/), režijný paušál 6,95 eur + 19 % DPH v sume 78,52 eur, spolu 491,77 eur,

9.) za úkon právnej služby odvolanie proti rozsudku čo do trov konania zo dňa 16. 7. 2009 v sume 203,15 eur (zastupovanie dvoch odporcov – polovičný úkon) + režijný paušál 6,95 eur a 19 % DPH v sume 39,92 eur, spolu 250,02 eur,

10.) za úkon právnej služby vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky proti rozsudku zo dňa 16. 7. 2009 vo výške 406,30 eur + režijný paušál 6,95 eur a 19 % DPH vo výške 78,52 eur, spolu 491,77 eur,

11.)   za   úkon   právnej   služby   účasť   na   pojednávaní   dňa   24.   6.   2010   vo   výške 406,30 eur á režijný paušál 7,21 eur + 19 % DPH v sume 78,57 eur, spolu 492,08 eur,

12.)   za   úkon   právnej   služby   vyjadrenie   odporkyne   v   rade   2/   k   odvolaniu navrhovateľky proti rozsudku zo dňa 30. 7. 2010 vo výške 253,94 eur a režijný paušál 7,21 eur + 19 % DPH v sume 49,62 eur, spolu 310,77 eur.

Prvostupňový   súd   nepriznal   zástupcovi   odporkyne   v   rade   2/   náhradu   hotových výdavkov   za   fotokópie   listín   robených   zo   spisu   pri   nahliadnutí   dňa   27.   6.   2006,   dňa 19. 1. 2007 a dňa 22. 7. 2007 spolu v sume 1,59 eur (48,- Sk), nakoľko tieto náklady nemožno   prenášať   na   druhú   stranu   sporu,   keďže   boli   vyhotovené   výlučne   pre   právnu zástupkyňu   odporkyne   v   rade   2/   pre   jej   potrebu.   Taktiež   nepriznal   náhradu   hotových výdavkov za kolkové známky - správny poplatok katastru nehnuteľností s tým, že nebolo preukázané   ich   skutočné   vynaloženie.   Z   takto   priznaných   trov   právneho   zastúpenia vzhľadom k už vyššie uvedenej aplikácii ust. § 150 ods. 1 O. s. p. priznal náhradu trov odporcom v rade 1/, 2/ vo výške 1 635,02 eur. Odvolací súd s prihliadnutím na dôvody odvolania   vznesené   účastníkmi   konania   za   dôvodnú   považoval   len   argumentáciu navrhovateľky, týkajúcu sa priznania náhrady trov konania za úkony uvedené pod bodmi 2 a 3 uznesenia prvostupňového súdu. t. j. vyjadrenie odporkyne v rade 2/ k odvolaniu navrhovateľky proti uzneseniu o (ne) vydaní predbežného opatrenia zo dňa 15. 5. 2006 a 22. 1. 2007. Odvolací súd uznesením sp. zn. 5Co/152/2007 zo dňa 27. 9. 2007 rozhodol v tejto   súvislosti   (konanie   o   predbežnom   opatrení)   tak,   že   odporkyni   náhradu   trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení uznesenia uviedol, že o trovách konania rozhodoval s poukazom na ust. § 142 ods. 1 v nadväznosti na § 224 ods. 1 O. s. p., keď odporkyni vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, pričom tieto si aj uplatnila, avšak   v   zákonnej   lehote   ich   nevyčíslila.   Nakoľko   odvolací   súd   z   obsahu   spisu   nemal preukázaný vznik iných trov, než trov právneho zastúpenia, ktorých výška v zákonnej lehote vyčíslená   nebola,   odporkyni   právo   na   náhradu   nepriznal.   Odvolací   súd   tak   o   trovách súvisiacich s odvolacím konaním o predbežnom opatrení rozhodol (tak že ich nepriznal), a preto nemohol prvostupňový súd o týchto trovách opakovane rozhodnúť a tieto dodatočne priznať.   V   ostatnom   odvolací   súd   nepovažoval   námietky   vznesené   v   odvolaní   či   už navrhovateľky   alebo   odporcov   za   dôvodné.   Pokiaľ   navrhovateľka   žiadala   vyčísľovať jednotlivé základné sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby ako 1/13 výpočtového základu, s týmto sa odvolací súd nestotožnil, nakoľko nehnuteľnosť (záhrada), ku ktorej malo   byť   určené   vlastnícke   právo,   neslúži   na   bývanie   alebo   také   aktivity,   ktorými   by napĺňala   fyzická   osoba   bytové   potreby.   Ak   v   odvolaní   navrhovateľka   poukazovala   na nesprávne priznaný právny úkon zo dňa 16. 7. 2009 s poukazom na ust. § 14 ods. 2, písm. c/ vyhlášky (v znení platnom v čase vzniku úkonu), priznaná bola polovica odmeny (nejednalo sa o odvolanie vo veci samej), v čom je zohľadnené, že odvolanie smerovalo voči trovám (priznaný len polovičný úkon). Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením navrhovateľky, že späťvzatie voči odporcovi v rade 1/ bolo oznámené súdu pred začatím pojednávania dňa 24. 6. 2010, a preto následne zástupca odporcu v rade 1/ si za zastupovanie tohto klienta nemohol účtovať trovy, pričom však súd o späťvzatí rozhodol výrokom až pri vyhlásení samotného   rozsudku   (29.   6.   2010).   Odporca   v   rade   1/   bol   účastníkom   konania   až do právoplatnosti výroku o zastavení konania voči tomuto účastníkovi. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdeniami zástupcu odporcov v rade 1/, 2/ v odvolaní, keď za nesprávne v uznesení   prvostupňového   súdu   videl   to,   že   mu   nebola   priznaná   náhrada   hotových výdavkov za fotokópie listín vo výške 1,59 eur. O fotokópie požiadal právny zástupca, súd mu vyhovel, pričom odvolací súd tieto výdavky nepovažoval za účelné trovy konania. Pokiaľ tvrdí zástupca odporcov, že sa jednalo o listiny, ktoré mala doložiť do spisu navrhovateľka spolu   s   návrhom,   nič   mu   nebránilo   požiadať   súd   o   zaslanie   týchto   listín.   Tiež   sa   súd nestotožnil   s   tvrdením   odvolateľa   ohľadom   nepriznania   hotových   výdavkov   za   kolkové známky, ktoré uplatnil vo výške 6,64 eur (200,- Sk). V odvolaní síce doložil potvrdenie o zaplatení 200,- Sk v hotovosti na pošte za kolkové známky, avšak potvrdenie je zo dňa 5. 3. 1997, pričom dátum vyhotovenia výpisov z katastra nehnuteľností je zo dňa 7. 7. 2006, resp. 9. 5. 2006. Z uvedeného tak odvolací súd nemal preukázané, že predložený doklad z roku 1997 potvrdzuje použitie týchto kolkov pre kataster nehnuteľností v roku 2006. Ako   už   vyššie   uviedol   odvolací   súd,   aplikáciu   ust.   §   150   ods.   1   O.   s.   p. prvostupňovým súdom považoval za správnu. Prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené   všetky   predpoklady   na   priznanie   náhrady   trov   konania   (v   tomto   prípade odporcom v rade 1/, 2/ s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p.. resp. § 146 ods. 2 O. s. p.), avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody zvláštneho zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Tieto môžu spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ako i v okolnostiach na strane účastníkov konania. V sporovom konaní, ako je tomu aj v tomto prípade, sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa, že na strane navrhovateľky, vzhľadom na jej sociálne pomery, zdravotný stav, je takýto dôvod, s takýmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd s tým, že pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať nielen k majetkovým, sociálnym, osobným pomerom všetkých účastníkov, ale je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia   najmä   na   majetkové   pomery   účastníka,   ktorému   by   mali   byť   priznané. Už v predchádzajúcom   rozhodnutí   odvolací   súd   uviedol,   že   tiež   prihliadal   na   sociálne pomery   a   zdravotný   stav   navrhovateľky.   Prvostupňový   súd   sa   správne   vysporiadal s doloženými   listinnými   dôkazmi   (lekárske   správy   o   zdravotnom   stave   navrhovateľky, rozhodnutie   Centra   právnej   pomoci   o   bezplatnom   zastupovaní   navrhovateľky,   listy vlastníctva dokumentujúce majetok navrhovateľky) a pokiaľ aj uvádzajú odporcovia v rade 1/,   2/,   že   navrhovateľka   je   spoluvlastníčkou   nehnuteľností   vo   viacerých   katastrálnych územiach   (oblasť   Oravy),   navrhovateľka   poukázala,   že   výška   nájomného   predstavuje 3,19 eur   za   ha   ročne,   pričom   sa   jedná   o   poľnohospodársku   pôdu   a   lúky   prevažne v prenájme Roľníckeho družstva Krásna Hôrka. Spoluvlastníctvo týchto nehnuteľností tak nepredstavuje majetok,   ktorý   by   zásadným spôsobom   ovplyvnil   jej   sociálne postavenie. Pokiaľ argumentovala zlým zdravotným stavom, samotní odporcovia vo vyjadrení uviedli, že v súčasnej dobe by navrhovateľka mala byť poberateľkou invalidného dôchodku. To len potvrdzuje   existenciu   zdravotných   problémov   navrhovateľky.   Aj   odvolací   súd   sa   tak stotožnil s aplikáciou ust. § 150 ods. 1 O. s. p. z dôvodov zdravotného stavu a sociálneho postavenia   navrhovateľky,   pričom   však   do   úvahy   bral   aj   skutočnosti   uvedené prvostupňovým   súdom,   týkajúce   sa   priebehu   pojednávania,   keď   viaceré   odročenia pojednávania a s tým súvisiace navyšovanie trov zapríčinila navrhovateľka. Prvostupňový súd považoval preto za právne správne, aj spravodlivé, priznať odporcom ako úspešným v odvolacom   konaní   náhradu   trov   len   vo   výške   1/2   z toho   dôvodu,   že   druhú   polovicu nepriznal vzhľadom na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O. s. p. Priznané trovy tak predstavujú 1 502,37   eur.   Zmena   oproti   trovám   priznaným   prvostupňovým   súdom   (vo   výške 1 635,02 eur)   predstavuje   nepriznanie   dvoch   úkonov   (uvedených   pod   bodom   2,   3 prvostupňového uznesenia v odôvodnení) vo výške 132,41 eur a 132,88 eur ako trovy súvisiace s konaním o predbežnom opatrení. O týchto trovách už rozhodol odvolací súd predchádzajúcim uznesením.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p., pričom vychádzal z toho, že odporcovia v odvolaní úspešní neboli,   navrhovateľka   bola   úspešná   čiastočne,   avšak   jedná   sa   len   o   úspech   nepatrný, v ostatnej   časti   bola   prevažne   neúspešná,   žiadnemu   z   účastníkov   potom   odvolací   súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

O trovách dovolacieho konania rozhodol súd v zmysle § 243d O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 150 ods. 1 O. s. p.. V tomto prípade odporcovia dali podnet na podanie mimoriadneho dovolania, následkom čoho bolo rozhodnutie najvyššieho súdu o zrušení   napadnutého   uznesenia   odvolacieho   súdu,   čo   možno   považovať   za   úspech odporcov, avšak ako už vyššie súd uviedol, v tomto prípade aplikoval ust. § 150 ods. 1 O. s. p., pričom za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval zdravotný stav a sociálne postavenie navrhovateľky, ako aj skutočnosť, že nepriznanie trov odporcom (uplatňovaná suma 51,99 eur) nebude pre nich výraznou ujmou vtákom rozsahu, aby to mohlo narušiť ich finančné zabezpečenie (o priznaní čiastočnej náhrady trov v tomto prípade súd neuvažoval, nakoľko na dovolacie konanie a jeho priebeh navrhovateľka vplyv nemala).

Dňa 19. 12. 2013 navrhovateľka žiadala, aby odvolací súd prerušil konanie v časti o trovách. Návrh zdôvodnila tým, že podala ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu   SR   3   M   Cdo   30/2012.   Odvolací   súd   takýto   návrh   nepovažoval   za   dôvodný a s poukazom   na   ust.   §   109   ods.   2,   písm.   c/   O.   s.   p.   návrh   zamietol,   nakoľko   nie   je preukázaná súvislosť medzi rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým bolo zrušené uznesenie odvolacieho súdu a konaním o porušení práv navrhovateľky. Nevidel dôvod, aby odvolacie konanie, v ktorom sa rieši náhrada trov, bolo prerušené.“

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces(IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdudospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svojerozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky neobstojí. Krajský súddal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, akým spôsobom výšku odmeny advokátaustálil. Vysvetlil, za ktoré úkony odmenu advokáta priznal a v akej výške a za ktoré junepriznal (v bodoch 2 a 3 uznesenia okresného súdu). Rozhodnutie krajského súdu a jehodôvody je potrebné posudzovať v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu č. k.14 C 20/2005-369 z 8. júna 2011, ktoré bolo krajským súdom preskúmavané. Odôvodnenierozhodnutia krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnuochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia. Ústavný súdv tejto súvislosti konštatuje, že ide o jeden z možných výkladov uvedeného ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutomuznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdunedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosťv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu malo dôjsť aj k porušeniučl. 46 ods. 2 ústavy, tu je jej sťažnosť zjavne neopodstatnená z dôvodu, že chýba akákoľvekpríčinná súvislosť medzi postupom krajského súdu a týmto základným právom. Ak ďalejsťažovateľka žiada vysloviť samostatne porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný súd pripomína,že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy preskúmava iba tvrdené porušenie základnýchpráv. Existencia základného princípu obsiahnutého v čl. 2 ods. 2 ústavy sa premieta do tohtopreskúmavania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2015