znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 253/2014-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   E., zastúpeného   advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Advokátska kancelária, Kutlíková 17, Bratislava, vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl.   47   ods.   4   Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I a jeho rozsudkom sp. zn. 6 T 19/2010 z 26. augusta 2011, postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho rozsudkom sp.   zn.   4 To 144/2011   z 1.   decembra   2011   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky a jeho uznesením sp. zn. 3 Tdo 57/2012 z 18. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. E.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013 doručená   sťažnosť   A.   E.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená   podaniami   doručenými ústavnému súdu 5. septembra 2013, 7. októbra 2013, 29. októbra 2013, 5. decembra 2013, 16. decembra 2013 a 20. januára 2014, ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) a jeho rozsudkom   sp.   zn.   6   T   19/2010   z 26.   augusta   2011,   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a jeho   rozsudkom   sp.   zn.   4 To 144/2011 z 1. decembra 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   a jeho   uznesením   sp.   zn.   3   Tdo   57/2012   z 18.   decembra   2012   (ďalej   spolu   aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo sťažnosti, z jej doplnení, príloh a zo spisu vyplýva, že sťažovateľ, štátny občan N., bol napadnutým rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T 19/2010 z 26. augusta 2011 (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“)   uznaný vinným   zo   spáchania   zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“), bol   mu   uložený   trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky v trvaní 15 rokov. Sťažovateľ podal v zákonnej lehote proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie,   ktorým   okrem   iného   napadol   výrok   o   vine   a   treste   a   konanie,   ktoré   mu predchádzalo. V zákonnej   lehote   podal   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu vo vzťahu   ku všetkým   jeho   výrokom   odvolanie   v neprospech   sťažovateľa   aj   krajský prokurátor,   ktorý   navrhol,   aby   druhostupňový   súd   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu zrušil, uznal sťažovateľa vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody v dolnej polovici trestnej sadzby so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia   slobody   s minimálnym   stupňom   stráženia.   Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom sp. zn. 4 To 144/2011 z 1. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu v plnom rozsahu a sťažovateľa uznal vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a písm. d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona, uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov, zaradil ho na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia a uložil mu trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 15 rokov. Dňa 8. augusta 2012 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote dovolanie z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g), h) a i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný   poriadok“).   Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením sp.   zn.   3   Tdo   57/2012 z 18. decembra   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu“) dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu, že neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

3. Celé trestné konanie od prípravného konania až po konanie pred všeobecnými súdmi   bolo   na   základe   sťažovateľovho   vyhlásenia   z prípravného   konania   o ovládaní anglického   jazyka   a jeho   žiadosti   o tlmočenie   celého   priebehu   trestného   konania   do anglického jazyka tlmočené do anglického jazyka, sťažovateľ bol po zadržaní a obmedzení osobnej   slobody   informovaný   v anglickom   jazyku   o dôvodoch   zadržania   a dôvodoch obvinenia, bol poučený o svojich právach a rovnako aj najdôležitejšie úradné dokumenty boli počas celého trestného konania prekladané do anglického jazyka. Sťažovateľovi bol v prípravnom   konaní   ustanovený   obhajca,   pričom   sťažovateľ   pred   okresným   súdom pri predbežnom prerokovaní obžaloby požiadal o ustanovenie nového obhajcu, ktorý ovláda anglický jazyk. Následne však sťažovateľ na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom, ako aj pred odvolacím súdom a dovolacím súdom namietol, že neovláda anglický jazyk pre účely   porozumenia   trestnému   konaniu,   a požiadal   o tlmočenie   do   materinského   jazyka biafra igbo, pričom všeobecné súdy túto námietku a žiadosť sťažovateľa vyhodnotili ako účelovú. Aj keď krajský súd opatrením pribral do konania tlmočníka do jazyka biafra igbo, opatrenie   krajského   súdu   o pribratí   tlmočníka   sa   nepodarilo   tomuto   doručiť   a priebeh konania pred všeobecnými súdmi bol tak aj naďalej tlmočený len do jazyka anglického. Najvyšší súd v dovolacom konaní neprisvedčil ani námietke sťažovateľa, že krajský súd napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   porušil   zákaz   reformationis   in   peius,   pričom najvyšší   súd   v tejto   súvislosti   odkázal   na   podané   odvolanie   krajského   prokurátora v neprospech sťažovateľa a konštatoval nemožnosť porušenia zákazu reformationis in peius napadnutým rozsudkom krajského súdu.

4.   Vo   svojej   sťažnosti   a doplnených   podaniach   doručených   ústavnému   súdu sťažovateľ namieta, že v predmetných konaniach a napadnutými rozhodnutiami došlo podľa jeho názoru k závažnému porušeniu práv garantovaných právnym poriadkom Slovenskej republiky, ako aj medzinárodnými dohovormi, čo mu znemožnilo, aby porozumel priebehu trestného konania, vyjadril sa k relevantným skutočnostiam, účinne sa obhajoval, a teda aby bola   jeho   vec   prerokovaná   v   zmysle   práva   účastníka   na   spravodlivý   súdny   proces. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že v priebehu trestného konania pred všeobecnými súdmi   zistil,   že   jeho znalosti   anglického   jazyka, do   ktorého   bol   celý   priebeh   trestného konania tlmočený, nie sú na takej úrovni, aby porozumel a pochopil zmysel niektorých podstatných   inštitútov   trestného   konania,   a teda   aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ v prípravnom konaní vyhlásil, že anglický jazyk ovláda veľmi dobre slovom aj písmom, považuje   postup   dovolacieho   súdu   za   postup   v   rozpore   s   jeho   základnými   právami a slobodami, keďže mu nebolo na základe jeho vyhlásenia na hlavnom pojednávaní pred okresným   súdom   zabezpečené   tlmočenie   priebehu   trestného   konania   pred   všeobecnými súdmi do jeho materinského jazyka biafra igbo. Podľa sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní   a všeobecné   súdy   v   priebehu   trestného   konania   opomenuli   svoju   povinnosť zabezpečiť   sťažovateľovi   tlmočníka   do jazyka,   ktorému   rozumie   pre   účely   trestného konania, a do konania automaticky pribrali tlmočníka do anglického jazyka. Sťažovateľ však nebol podľa svojho vyjadrenia v anglickom jazyku spôsobilý porozumieť podstate trestného konania ani obvineniu, ktoré mu bolo vznesené, nemal vôbec žiaden prehľad o tom, ako je klasifikované jeho konanie a aká trestná sadzba mu hrozí. Podľa sťažovateľa neboli splnené základné podmienky zachovania práv v trestnom konaní, a to z dôvodu, že viaceré   rozhodnutia   vrátane   poučenia   o   možnosti   podať   opravný   prostriedok   neboli adekvátne pretlmočené, aspoň ich podstatné časti. V inom jazyku ako v jeho materinskom jazyku biafra igbo nebol schopný porozumieť konaniu v takom rozsahu, aby si uvedomoval, aké sú jeho práva, dôležitosť trestného konania a prípadné následky, či možnosť relevantne sa brániť.

5. Sťažovateľ ďalej namietal, že porušenie svojich práv vidí aj v tom, že krajský súd ako odvolací súd v jeho veci porušil zásadu zákazu reformationis in peius. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že okresný súd mu napadnutým rozsudkom uložil trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia a trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 15 rokov. V odvolacom konaní však krajský súd uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov, pričom ho zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia   slobody   so   stredným   stupňom   stráženia,   a   zároveň   mu   krajský   súd   uložil   trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 15 rokov. Podľa názoru sťažovateľa je pravdou, že možnosť zmeny rozhodnutia prvostupňového súdu v neprospech obžalovaného vo výroku o vine a treste je podmienená odvolaním prokurátora podaným v neprospech obžalovaného, avšak v predmetnom prípade bol krajským súdom uložený trest dokonca ťažší,   ako   trest   požadovaný   prokurátorom   v   podanom   odvolaní,   keďže   prokurátor v doplnenom odvolaní navrhol, aby krajský súd uznal sťažovateľa vinným zo spáchania konkrétneho trestného činu a uložil mu trest odňatia slobody   v dolnej polovici   trestnej sadzby   so   zaradením   pre   jeho   výkon   do   ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody s minimálnym   stupňom   stráženia.   Na   základe   uvedeného   možno   podľa   sťažovateľa analogicky pripustiť, že keď sa zásada zákazu zmien k horšiemu týka aj zmien k horšiemu v rozsudku   oproti   obžalobe,   týka   sa   aj   zákazu   zmien   k   horšiemu   oproti   odvolaniu prokurátora.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne rozhodol, že jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47   ods.   4   ústavy   a práva   na   zaručené   v   čl.   6   ods.   3   písm.   a)   a e)   dohovoru   boli postupom   všeobecných   súdov   a napadnutými   rozhodnutiami   porušené,   napadnuté rozhodnutia zrušil a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa čl. 47 ods. 2, má právo na tlmočníka.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom, alebo ak týmto jazykom nehovorí.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva,   ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (porov.   napr. IV. ÚS 92/04 alebo III. ÚS 168/05).

III.

9. Predmetom sťažnosti je sťažovateľova námietka porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru   postupom   a napadnutými   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu,   krajského   súdu a okresného   súdu.   Ústavný   súd   na   tomto   mieste   uvádza,   že   si   je   vedomý   princípu subsidiarity   vzťahujúceho   sa   na   rozhodovaciu   činnosť   ústavného   súdu   a s tým   spojenú konštantnú   judikatúru   ústavného   súdu,   na   základe   ktorej   by   mohol   sťažnosť   v časti smerujúcej voči postupu a rozsudku okresného súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie, avšak vzhľadom na špecifiká sťažovateľovej veci a s prihliadnutím na skutočnosť,   že   otázku   ústavou   a dohovorom   akceptovateľného   spôsobu   zabezpečenia výkonu   práva   každého byť   bez   meškania   a   v   jazyku,   ktorému   rozumie,   podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu a práva každého na bezplatnú pomoc tlmočníka zo strany orgánov verejnej moci je nutné v predmetnej veci sťažovateľa   posudzovať   vo   vzájomnej   súvislosti   prípravného   konania   s   konaním   pred všetkými stupňami všeobecných súdov, ústavný súd preskúmal sťažnosť ako celok a vyjadrí sa k postupu a rozhodovacej činnosti všetkých stupňov všeobecných súdov v sťažovateľovej veci.

A. Namietané porušenie čl. 47 ods. 4 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru

10. Právo každého, kto je obvinený z trestného činu, byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru a právo každého na bezplatnú pomoc tlmočníka za podmienok ustanovených v čl. 47 ods. 4 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru sú špecifické aspekty práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Bolo preto   vhodné   sťažnosť   pri   predbežnom   prerokovaní preskúmať v rámci   oboch   aspektov súčasne [rovnaký prístup porovnaj napr. v Mulosmani v. Albánsko, č. 29864/03, rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   z 8.   10.   2013,   bod   122; A.S. v. Fínsko, č. 40156/07, rozsudok ESĽP z 28. 9. 2010, bod 47].

11. Po prvé a predovšetkým, účelom práva obvineného byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu a práva na   bezplatnú   pomoc   tlmočníka,   ak   nerozumie   jazyku   používanému   pred súdom   alebo   ak   týmto   jazykom   nehovorí, je   zabezpečenie   spravodlivých   podmienok súdneho konania pre každého bez ohľadu na jeho jazykové preferencie. Po druhé, uvedené práva obvineného, ich garancia a nerušený výkon sa nemenej dotýkajú samotnej integrity výkonu (nielen) trestného súdnictva, a to aj s ohľadom na členstvo Slovenskej republiky v multilinguálnej Európskej únii v spojitosti s vnútorným trhom Európskej únie zahŕňajúcim oblasť bez vnútorných hraníc, v ktorej je zaručený o. i. aj voľný pohyb osôb (porov. čl. 26 ods. 2 a nasl. Zmluvy o fungovaní Európskej únie).

12. Pre potenciálny záver o porušení alebo neporušení, prípadne o samotnej možnosti porušenia práva obvineného byť bez meškania a v jazyku, ktorému   rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu a práva na bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo ak týmto jazykom nehovorí, je potrebné ustáliť, čo predstavuje, nahliadajúc prizmou dodržiavania a ochrany ľudských práv a slobôd, akceptovateľnú úroveň aplikácie čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru a čl. 47 ods. 4 ústavy.

13. Právu každého, kto je obvinený z trestného činu, byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   a)   dohovoru,   zodpovedá   povinnosť   orgánov   činných v trestnom   konaní   už   v prípravnom   konaní   v rámci   trestného   konania   zabezpečiť   plné a podrobné   informovanie   obvineného v   jazyku,   ktorému   rozumie, nielen   o dôvodoch obvinenia, ale aj o právnej charakteristike činu, ktorý sa mu kladie za vinu, pričom úroveň a povaha informovania musí zároveň zohľadňovať i právo obvineného na prípravu jeho obhajoby (porov. Juha Nuutinen v. Fínsko, č. 45830/99, rozsudok ESĽP z 24. 4. 2007, bod 30). Uvedené je podmienkou sine qua non spravodlivého trestného konania v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru.

14. Ustanovenie tlmočníka a následné ústne alebo písomné kontinuálne, kompetentné a nestranné tlmočenie počas celého priebehu trestného konania od jeho začiatku (teda od predsúdneho konania) na základe uplatnenia práva na bezplatnú pomoc tlmočníka v zmysle čl. 47 ods. 4 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru musí zabezpečiť taký štandard, aby obvinený   porozumel   dôvodom   obvinenia,   porozumel   svojim   právam   v rámci   trestného konania   a   mohol   predniesť   a obhajovať   (i   keď   prostredníctvom   svojho   obhajcu)   svoju verziu udalosti (porov. Kamasinski v. Rakúsko, č. 9783/82, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1989, bod 74; R. v. Tran, [1994] 2 S.C.R. 951, rozsudok Najvyššieho súdu Kanady z 1. 9. 1994). V súvislosti   s uvedeným   musí   konajúci   súd   (resp.   orgány   činné   v trestnom   konaní v predsúdnom   konaní)   postupovať   tak,   aby   tlmočenie   do   konkrétneho   jazyka   spĺňalo uvedené atribúty garantujúce spravodlivé súdne konanie.

15. V zmysle čl. 47 ods. 4 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru však obvinený nemá   právo   požadovať   a   konajúci   súd   alebo   orgány   činné   v trestnom   konaní   nemajú povinnosť zabezpečiť tlmočenie do materinského jazyka obvineného, ak majú súdy alebo orgány   činné   v trestnom   konaní   za   preukázané   (ústavný   súd   spresňuje,   že   na   účely preukázania   schopnosti   obvineného   porozumieť   konkrétnemu   jazyku,   resp.   že v konkrétnom jazyku obvinený porozumel dôvodom obvinenia, porozumel svojim právam v rámci   trestného   konania   a   mohol   predniesť   a obhajovať   svoju   verziu   udalosti,   je   bez ďalšieho irelevantné a neslúži ako dôkazný prostriedok len samotné poukázanie na úradný jazyk štátu, ktorého je obvinený štátnym príslušníkom),   že obvinený rozumie aj inému jazyku, do ktorého sa priebeh trestného konania má tlmočiť. Rovnaké závery vo vzťahu k právu   na   bezplatnú   pomoc   tlmočníka   sú   signifikantné   i pre   aplikačnú   prax   v rámci medzinárodných mechanizmov ochrany ľudských práv a slobôd, konkrétne pre aplikáciu čl. 6   ods.   3   písm.   e)   dohovoru,   ale   aj čl.   14   ods.   3   písm. f)   Medzinárodného   paktu   o občianskych a politických právach, podľa ktorého každému, kto je obvinený z trestného činu, sa má poskytnúť pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku alebo nehovorí jazykom, ktorý sa používa pri súde (porov. Sandel v. Macedónsko, č. 21790/03, rozsudok ESĽP z 27. 5.   2010,   body   50   –   56; Dominique   Guesdon   v.   Francúzsko,   č.   219/1986,   rozhodnutie Výboru   OSN pre   ľudské   práva   z 25.   7.   1990,   bod   10.2).   Taktiež   sa v trestnom   konaní nevyžaduje písomný preklad každého listinného dôkazu alebo úradného dokumentu (porov. už uvedený rozsudok ESĽP vo veci Kamasinski v. Rakúsko, bod 74). V rámci polemiky o výkone trestného súdnictva v spojení s garanciou ochrany ľudských práv a slobôd prvej generácie (a teda v užšom aj práva na bezplatnú pomoc tlmočníka ako aspekt práva na spravodlivé súdne konanie) možno odkázať aj na čl. 67 ods. 1 písm. f) Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu, podľa ktorého pri rozhodovaní o akomkoľvek obvinení má obžalovaný nárok   na bezplatnú pomoc   kvalifikovaného tlmočníka   a preklady   v rozsahu nutnom na zabezpečenie spravodlivosti, ak sa niektoré pojednávanie nekoná alebo niektoré dokumenty nepredkladajú súdu v jazyku, ktorému obžalovaný dokonale rozumie a ktorým hovorí   (prijatý   v Ríme   17.   júla 1998,   platný   pre   Slovenskú   republiku   od   1.   júla 2002, vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 333/2002 Z. z.) a jeho aplikáciu pred Medzinárodným trestným súdom, ktorého rozhodovacia činnosť akcentuje už uvedenú judikatúru a závery ESĽP vo veci práva na bezplatnú pomoc tlmočníka (porov. Prosecutor v.   Thomas   Lubanga   Dyilo,   č.   ICC-01/04-01/06,   rozhodnutie   Medzinárodného   trestného súdu o žiadosti obhajoby zo 4. 8. 2006).

16. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zo spisu zistil, že sťažovateľ v prípravnom   konaní   opakovane   pred   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   vyhlásil,   že požaduje zabezpečiť tlmočníka do anglického jazyka, požadoval tlmočiť priebeh celého trestného konania do anglického jazyka a vyhlásil, že anglický jazyk ovláda veľmi dobre slovom   i písmom.   Zo   spisu   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   po   zadržaní   a jeho   vyhlásení o ovládaní anglického jazyka oboznámený v anglickom jazyku s dôvodmi zadržania, ďalej bol oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu a poučený o jeho právach v trestnom konaní. Sťažovateľ v prípravnom konaní vyhlásil, že obvineniu v plnej miere porozumel. V rámci celého trestného konania (predsúdneho i súdneho) bol priebeh trestného konania tlmočený do anglického jazyka a do anglického jazyka boli prekladané všetky najvýznamnejšie úradné dokumenty, mnohé z nich (najmä zápisnice vyhotovované v prípravnom   konaní)   sťažovateľ   po   prečítaní   vlastnoručne   podpísal   a vyhlásil,   že oznámeniam a poučeniam v nich uvedených porozumel (pozri listy č. 26, 135, 142, 143, 144 trestného spisu). Pred okresným súdom pri predbežnom prerokovaní obžaloby požiadal o ustanovenie   obhajcu,   ktorý   ovláda   anglický   jazyk.   Ústavný   súd,   berúc   do úvahy vyhlásenia   sťažovateľa,   najmä   o ovládaní   anglického   jazyka, o   pochopení   dôvodov obvinenia a poučenia o jeho právach, konštatuje, že najvyšší súd, ako aj ostatné všeobecné súdy a orgány činné v trestnom konaní nerezignovali na svoju povinnosť zabezpečiť férový proces vo vzťahu k sťažovateľovi s ohľadom na jeho práva garantované čl. 47 ods. 4 ústavy a čl.   6   ods.   3   písm.   a)   a e)   dohovoru.   Všeobecné   súdy   pribratím   tlmočníka   pre   účely tlmočenia priebehu trestného konania do anglického jazyka postupovali intra legem, keďže mali za preukázané, že sťažovateľ ovláda anglický jazyk pre účely porozumenia trestnému konaniu,   pričom   podľa   ústavného   súdu,   zohľadňujúc   už   podrobne   popísané   vyhlásenia sťažovateľa   z prípravného   konania,   nemožno   vyhodnotenie   sťažovateľovho   ovládania anglického jazyka pre účely porozumenia trestnému konaniu zo strany najvyššieho súdu a ostatných   všeobecných   súdov   považovať   za   arbitrárne.   Postupom   najvyššieho súdu, ostatných   všeobecných   súdov   a   napadnutými   rozhodnutiami   nemohlo   dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa garantovaných čl. 47 ods. 4 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

B. Namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy (porušenie zákazu reformationis in peius)

17.   Druhú   námietku   sťažovateľ   vzniesol   pre   ním   namietané   porušenie   zákazu reformácie   in   peius   (zákaz   zmeny   k horšiemu)   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Zákaz reformationis in peius [„Sudcovi, ktorý prejednáva odvolanie, nie je dovolené zmeniť rozsudok k horšiemu – Reformatio in peius iudici appellato non licet“ (porov. Digesta 49, 1, 1, pr. – Ulpianus)] je jedna z esenciálnych zásad trestného procesu. Ide o zásadu rímskoprávnej tradície zakotvenú v európskej právnej kultúre   a do   dnešných   dní   sa   nachádzajúcu   v   právnych   poriadkoch   štátov   Európy   ako imanentná súčasť všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich trestný proces, v Slovenskej republike nevynímajúc [porov. napr. Spolková republika Nemecko – § 358 ods. 2 Strafprozeßordnung (StPO); Slovenská republika – § 322 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku]. Zákaz reformationis in peius, teda zásadu, že postavenie obvineného sa nemôže zhoršiť iba tým, že využije právo na podanie opravného prostriedku, je potrebné dôsledne chápať ako garanciu slobody odvolacieho práva a v dôsledku toho i práva na obhajobu. Ide však   prirodzene   iba   o situáciu,   keď   obžaloba   rozhodnutie   nenapadla   (porov.   nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 670/05, sp. zn. II. ÚS 304/04; Cryer, R. – Friman, H. – Robinson, D. – Wilmshurst, E. An introduction to international criminal law and procedure. New York : Cambridge University Press, 2007, s. 388). Podstatou tejto zásady   je   teda   garantovať   možnosť   obvineného   napadnúť   rozhodnutie   opravným prostriedkom bez obáv a rizika, že sa jeho situácia zhorší (porov. Šámal, P. a kolektiv: Trestní řád. Komentář. II. díl. 5. vydání. Praha : C. H. Beck, 2005, s. 1959).

18. Podľa § 322 ods. 3 druhej vety Trestného poriadku v neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo   podané   v   neprospech   obžalovaného.   Podľa   názoru ústavného   súdu   z citovaného ustanovenia Trestného poriadku nepochybne vyplýva, že v prípade, ak podal prokurátor odvolanie voči prvostupňovému rozsudku v neprospech obžalovaného, odvolací súd je bez ohľadu na to, či bolo podané aj odvolanie v prospech obžalovaného, oprávnený zmeniť napadnutý   rozsudok   prvostupňového   súdu   v neprospech   obžalovaného.   V prípade sťažovateľa   krajský   prokurátor   podal   voči   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu odvolanie,   a to   v neprospech   obžalovaného.   Nadväzujúci   napadnutý   rozsudok   krajského súdu   a napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   dovolania   plne   rešpektovali ustanovenia § 322 ods. 3 druhej vety Trestného poriadku a čl. 46 ods. 1 ústavy.

19.   Nemožno   súhlasiť s   názorom   sťažovateľa,   podľa   ktorého   krajský   súd porušil zákaz   reformationis   in   peius   tým,   že   mu   uložil   trest   prísnejší   oproti   návrhu   krajského prokurátora na uloženie trestu odňatia slobody v dolnej polovici ustanovenej trestnej sadzby a zaradenie   sťažovateľa   pre   jeho   výkon   do   ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody s minimálnym stupňom stráženia uvedenom v odvolaní. Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy. Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej   funkcie   nezávislí   a   pri   rozhodovaní   sú   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom. Zásady ukladania trestov upravuje § 34 a nasl. Trestného zákona. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho   pomery   a   možnosť   jeho   nápravy.   Podmienky   zaradenia   odsúdeného   do   ústavu   na výkon   trestu   odňatia   slobody   s konkrétnym stupňom   stráženia   upravuje § 48   Trestného zákona.   Zohľadňujúc   ústavné   a zákonné   podmienky   rozhodovania   všeobecných   súdov a ukladania trestov páchateľom trestných činov v trestnom konaní, ústavný súd uvádza, že návrh prokurátora na uloženie trestu odňatia slobody v určitej výške v rámci ustanovenej trestnej sadzby a na zaradenie obvineného pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s konkrétnym stupňom stráženia nie je záväzný pre súd prvého stupňa ani pre súd druhého stupňa a nemá priamy vplyv na dodržanie alebo porušenie zákazu reformácie in peius   odvolacím   súdom.   Zákaz   reformationis   in   peius   je   previazaný   s   prvostupňovým rozhodnutím   súdu   o vine   a treste, s   tým   súvisiacou   právnou   situáciou   obvineného a následným rozhodnutím odvolacieho súdu (ktorým sa môže alebo nesmie právna situácia obvineného   zhoršiť   v závislosti   od   podaného   odvolania   v prospech   alebo   neprospech obvineného)   a   nie   je   viazaný   na   právny   názor   prokurátora   uvedený   v obžalobe   alebo v odvolaní,   ktorý   nemá   na   právnu   situáciu   sťažovateľa   žiaden   vplyv   (právna   situácia obvineného sa mení až rozhodnutím súdu). Navyše, obligatórnou náležitosťou obžaloby v zmysle § 235 Trestného poriadku nie je návrh konkrétnej výmery trestu odňatia slobody v rámci   ustanovenej   trestnej   sadzby   pre   trest   odňatia   slobody   a ani   návrh   na   zaradenie odsúdeného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s konkrétnym stupňom stráženia. Ide o fakultatívnu možnosť prokurátora uviesť takýto návrh v obžalobe. A fortiori nemôže byť tento   návrh   záväzný   pre   príslušné   súdy.   Z historického   a komparatívneho   náhľadu   na problematiku možno doplniť, že podľa § 315 ods. 1 zákonného článku č. 33/1986 o súdnom trestnom poriadku v znení neskorších predpisov [platný na území Slovenskej republiky do 1. augusta 1950, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 87/1950 Sb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok)] sa prokurátor (žalobca) nesmel v obžalobe (návrhu) o výške trestu, ktorý má byť uložený, vyjadriť.

20.   Najvyšší   súd   ani   ostatné   všeobecné   súdy   nemohli   porušiť   svojím   postupom v sťažovateľovej   veci   zákaz   reformationis   in   peuis.   Aj   v tejto   časti   musí   ústavný   súd konštatovať zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a odmietnuť ju v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014