znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 253/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   R.,   R.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   K.,   K., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl.   37   ods.   2   Listiny   základných   práva   a slobôd   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Michalovce sp. zn. 7 P 82/2010 z 3. novembra 2010, rozhodnutím Centra právnej pomoci, kancelária K., sp. zn. 3 N 519/10 z 27. apríla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 36/2011 z 22. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. novembra 2012 doručená sťažnosť M. R., R. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 37 ods. 2 Listiny základných práva a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 P 82/2010 z 3. novembra 2010 (v sťažnosti uvedené nesprávne 3. novembra 2011, pozn.), rozhodnutím Centra právnej pomoci, kancelária K. (ďalej len „Centrum právnej pomoci“), sp. zn. 3 N 519/10 z 27. apríla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 36/2011 z 22. augusta 2012.

2. Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol: «Návrhom   zo   dňa   12.03.2010   sa   sťažovateľ v konaní pred Okresným súdom Michalovce, č. k. 7 P/82/2010 domáha zmeny rodičovských práv a povinností k maloletému synovi...

V súvislosti s predmetným konaním požiadal sťažovateľ dňa 07.04.2010 Centrum právnej   pomoci,   IČO:   30798841,   Kancelária   K.,   (ďalej   len   „Centrum“)   o   poskytnutie právnej pomoci.

Centrum   svojim   rozhodnutím   zo   dňa   27.04.2010   sťažovateľovi   nepriznalo   nárok na poskytnutie právnej pomoci z dôvodu, že vykonanom dokazovaní dospelo k záveru, že aj keď síce sťažovateľ spĺňa podmienku materiálnej núdze, nepreukázal však zmenu pomerov oproti stavu v roku 2001, kedy naposledy rozhodoval Okresný súd Michalovce a doklady, ktoré sťažovateľ predložil, nie sú podľa názoru Centra dostatočné na vyslovenie záveru o zmene osobnej starostlivosti. Centrum vo svojom rozhodnutí prijalo záver, že sťažovateľ ako žiadateľ neuviedol také skutočnosti, ktoré by viedli k odôvodnenému záveru o potrebe zmeny výchovného prostredia maloletého a prevážili požiadavku stálosti tohto prostredia. Vychádzajúc   z   dokazovania   vykonaného   Centrom   toto   uzavrelo   žiadosť   sťažovateľa konštatovaním, že v predmetnej právnej veci, s ktorou sa sťažovateľ na Centrum obrátil, nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť v spore v zmysle ustanovenia § 8 zákona č. 327/2005 Z. z., pričom skutočnosť, že nejde o zrejme bezúspešný spor je jednou z troch kumulatívnych podmienok   na   poskytnutie   právnej   pomoci   (materiálna   núdza,   že   sa   nejdená   o   zrejmú bezúspešnosť, a že hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy), ktoré musia byť splnené   súčasne,   aby   bolo   možné   sťažovateľovi   priznať   nárok   na   poskytnutie   právnej pomoci.

Rozhodnutie   Centra   napadol   sťažovateľ   žalobou   o   preskúmanie   rozhodnutia podanou na Krajskom súde Košice, ktorý rozsudkom zo dňa 18.05.2011 rozhodnutie Centra zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

Voči rozhodnutiu Krajského súdu Košice č. k. 7 S/8654/2010 zo dňa 18.05.2011, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Centra, podalo Centrum dňa 29.06.2011 odvolanie... O odvolaní Centra proti rozsudku Krajského súdu Košice rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 22.08.2012, ktorým tento rozsudok zmenil a žalobu zamietol...

Sťažovateľ   má   za   to,   že   týmto   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   bolo   spečatené porušovanie jeho práva na súdnu ochranu garantované Ústavou SR, Listinou základných práv a slobôd, ako aj Dohovorom o ochrane základných ľudských právach a slobodách. NS   SR   svojim   rozhodnutím   prisvedčil   Centru,   že   sťažovateľovi   nepatrí   nárok na poskytnutie právnej pomoci z dôvodu zjavnej bezúspešnosti sporu, pretože sťažovateľ:

1. neoznačil dôkazy, z ktorých by bolo nesporné, že od roku 2001 došlo k zmene pomerov,   aby   bolo   možné   zmeniť   rozsudok   o   úprave   rodičovských   práv   a   povinností k maloletému dieťaťu;

2. v dôsledku nepriaznivých majetkových pomerov sťažovateľa je vopred vylúčené, aby mu mohlo byť zverené jeho maloleté dieťa do osobnej starostlivosti

NS   SR   tieto   dôvody   Centra   zvláštnej   iniciatívy   rozšíril   ešte   o   absenciu   ďalšieho dôkazu, ktorý bol podľa jeho názoru sťažovateľ k žiadosti opravnú pomoc povinný predložiť

-   že   sťažovateľ   neoznačil   dôkaz,   z   ktorého   by   vyplývalo,   že   matka   zanedbáva   výchovu maloletého M..»

Sťažovateľ ďalej poukazuje na skutočnosť, že sa domáha právnej pomoci v konaní o úprave   rodičovských   práv a povinností   k maloletému   dieťaťu,   ktoré je nesporovným konaním, a v tejto súvislosti argumentuje ustanovením § 120 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) („Vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, súd   je   povinný   vykonať   ďalšie   dôkazy   potrebné   na   zistenie   skutkového   stavu,   hoci   ich účastníci nenavrhli“) a uvádza: «Sťažovateľ sa vo vzťahu k medziam posudzovania splnenia podmienky   pre   poskytnutie   právnej   pomoci   Centrom,   t.   j.   že   nesmie   ísť   o   „zjavnú bezúspešnosť sporu“ - zvlášť vo veciach starostlivosti súdu o maloletých - v plnej miere stotožňuje s názorom vysloveným Krajským súdom K. v rozsudku, ktorým zrušil rozhodnutie Centra, keď tento vyslovil, že sa má jednať najmä o posudzovanie procesných podmienok konania. S ohľadom na zásadu právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní účastníkov civilného konania navyše sťažovateľ v súvislosti s obsahom pojmu „zjavná bezúspešnosť sporu“ poukazuje na súdnu prax slovenských a českých súdov, z povahy ktorých možno vyvodiť základné znaky tohto pojmu.»

3. K namietanému porušeniu svojich   základných práv uznesením okresného súdu sp. zn. 7 P 82/2010 z 3. novembra 2010, ktorým okresný súd v konaní o zmenu úpravy práv a povinností rodičov voči maloletému dieťaťu nevyhovel žiadosti sťažovateľa o ustanovenie zástupcu podľa § 30 ods. 1 a 3 OSP sťažovateľ uvádza, že „o žiadosti rozhodol (okresný súd, pozn.) uznesením zo dňa 3.11.2011 (správne má byť 3. novembra 2010, pozn.), v čase, keď už na NS SR prebiehalo odvolacie konanie proti rozhodnutiu Krajského súdu Košice, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Centra.

Konajúci Okresný súd Michalovce o žiadosti sťažovateľa rozhodol fakticky mesiac po tom, ako rozhodol vo veci samej- Žiadosť zamietol s odôvodnením, že pri rozhodovaní o žiadosti súd osobitne skúmal, či u odporcu nejde o zrejmé bezúspešne uplatňovanie práva alebo bránenie práva a dospel k záveru, že konanie, v ktorom sťažovateľ žiadal ustanovenie advokáta na zastupovanie nie je nijako mimoriadne náročné, a preto nie je potrebné, aby ochrana záujmov sťažovateľa vyžadovala ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Podľa názoru súdu, skutková a právna jednoduchosť konania si nevyžaduje potrebu väčšej ochrany záujmov navrhovateľa. Z uvedených dôvodov mal súd za to, že u sťažovateľa neboli splnené predpoklady na ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Vzhľadom na to, že v danom čase, ako bolo uvedené, NS SR už konal o odvolaní voči rozhodnutiu Krajského súdu Košice, ktorým bolo zrušené Rozhodnutie Centra, sťažovateľ nepodával   voči   uzneseniu   Okresného   súdu   Michalovce,   ktorým   bol   jeho   návrh na ustanovenie advokáta zamietnutý, odvolanie. Napriek tomu má sťažovateľ za to, že aj týmto rozhodnutím bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu a má za to, že nepodanie opravného prostriedku voči tomuto rozhodnutiu je možné za daných okolností považovať za dôvod   osobitného   zreteľa   podľa   §   53   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a táto skutočnosť   nebude   brániť   vysloveniu,   že   aj   týmto   rozhodnutím   bolo   porušené   právo sťažovateľa   na   súdnu   ochranu...   konkrétne   dôvody   uvádzané   Okresným   súdom v Michalovciach   nekorešpondujú   so   zákonnými   dôvodmi,   pre   ktoré   by   bolo   možné účastníkovi konania odoprieť právo na právnu pomoc.

4. Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Sžo/36/2011 zo dňa 22.08.2012 v spojení s rozhodnutiami: Rozhodnutie Centra právnej pomoci, Kancelária K., sp. zn. 3 N 519/10 zo dňa   27.04.2010,   uznesenie   Okresného   súdu   Michalovce   zo   dňa   03.11.2011   (správne   3. novembra   2010,   pozn.)   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu garantované v článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v článku 37 ods. 2 Listiny základných   práva   slobôd   a   v   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.“

5. Doplnením sťažnosti z 3. decembra 2012, doručeným ústavnému súdu 4. decembra 2012, sťažovateľ doplnil petit sťažnosti a navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Rozsudok Najvyššieho súdu SR. č. k. 6 Sžo/36/2011 zo dňa 22.08.2012 v spojení s rozhodnutiami: Rozhodnutie Centra právnej pomoci, Kancelária K., sp. zn. 3N 519/10 zo dňa 27.04.2010, uznesením Okresného súdu Michalovce zo dňa 03.11.2011 (správne má byť 3. novembra 2010, pozn.) bolo porušené jeho základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované v článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v článku 37 ods. 2 Listiny základných   práv   a   slobôd   a   v   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Ústavný súd zrušuje rozhodnutie NS SR,   č.   k.   6 Sžo/36/2011   zo dňa 22.08.2012 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ďalej   sťažovateľ   žiada,   aby   mu   Ústavný   súd   SR   priznal   náhradu   trov   právneho zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby   v   celkovej   výške   269,58   €,   ktoré   sú   zistený porušovatelia základného práva povinní nahradiť spoločne a nerozdielne do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým Ústavný súd SR vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa.“

II.

6. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

10. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.) v znení účinnom   do   31.   decembra   2012   (t.   j. v čase   vydania   predmetného rozhodnutia Centra právnej pomoci z 27. apríla 2010) fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci, ak

a) sa nachádza v stave materiálnej núdze,

b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu,

c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.

11. Podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2012 (t. j. v čase   vydania   predmetného   rozhodnutia   Centra   právnej   pomoci   z   27.   apríla   2010)   pri posudzovaní   zrejmej   bezúspešnosti   sporu   centrum   prihliadne   najmä   na   to,   či   právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.

12. Podľa § 120 ods. 2 OSP vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu,   ako   aj   v   konaniach   o   povolenie   uzavrieť   manželstvo,   o   určenie   a   zapretie rodičovstva, o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného registra a v konaniach o niektorých otázkach obchodných spoločností a družstiev (§ 200e) súd je povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli.

13. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

14. Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

16. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, čl. 37 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 36/2011 z 22. augusta 2012, ktorým najvyšší súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 S 8654/2010 z 18. mája   2011   tak,   že   žalobu   sťažovateľa   o preskúmanie   rozhodnutia   Centra   právnej pomoci   sp.   zn.   3N   519/10   z 27.   apríla   2010   zrušil   a vec   vrátil   Centru   právnej   pomoci na ďalšie konanie. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu v označenom rozsudku a tvrdí, že najvyšší súd nepostupoval v súlade s relevantnými právnymi predpismi, nesúhlasí   s právnym   názorom   Centra   právnej   pomoci   vyjadreným   v napadnutom rozhodnutí,   ktorým   sťažovateľovi   nepriznal   nárok   na   poskytnutie   právnej   pomoci. Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. 7 P 82/2010 z 3. novembra 2010 sťažovateľ nesúhlasí s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého konanie o zmenu úpravy práv a povinností rodičov voči maloletému dieťaťu nie je právne náročnou vecou, a preto nie je potrebné, aby si ochrana záujmov sťažovateľa vyžadovala ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, čl. 37 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 7 P 82/2010 z 3. novembra 2010

17. Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených základných práv uznesením okresného súdu sp. zn. 7 P 82/2010 z 3. novembra 2010, ktorým okresný súd v konaní o zmenu úpravy práv a povinností rodičov voči maloletému dieťaťu (t. j. v konaní o merite veci)   rozhodol   tak,   že   nevyhovel   žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   zástupcu na zastupovanie v predmetnom konaní.

18.   Ústavný   súd   zistil,   že   predmetné   uznesenie   okresného   súdu   nadobudlo právoplatnosť 1. decembra 2010.

19.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej podanie   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, kedy sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje.

20.   Vzhľadom   na skutočnosť,   že uznesenie okresného súdu   sp.   zn.   7 P   82/2010 z 3. novembra   2010   nadobudlo   právoplatnosť   1.   decembra   2010   a že   sťažovateľ   podal ústavnému   súdu   sťažnosť   30.   novembra   2012   (takmer   dva   roky   od   právoplatnosti predmetného   uznesenia   okresného   súdu),   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danom   prípade sťažnosť   sťažovateľa   nebola   podaná   v   dvojmesačnej   lehote   od   relevantnej   skutočnosti, a preto ju ústavný súd v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

21.   Nad rámec uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   mal   v   systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré   mali   byť   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   podľa   jeho   názoru   porušené. Zo sťažnosti   sťažovateľa   však   vyplýva,   že   tento   právny   prostriedok   –   odvolanie   proti napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu,   nevyužil.   Sťažovateľ   zároveň   v sťažnosti neuvádza   také   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   ktoré   by   odôvodňovali   nesplnenie podmienky   vyčerpania   opravných   prostriedkov.   Vzhľadom   na   uvedené   je   tu   aj   dôvod na odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľa   v tejto   časti   pri   predbežnom   prerokovaní   ako neprípustnej podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, čl. 37 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím Centra právnej pomoci sp. zn. 3 N 519/10 z 27. apríla 2010

22.   Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   porušenie   označených   základných   práv rozhodnutím Centra právnej pomoci sp. zn. 3 N 519/10 z 27. apríla 2010.

23. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ podal proti rozhodnutiu Centra právnej pomoci sp. zn. 3 N 519/10 z 27. apríla 2010 žalobu, o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 S 8654/2010 z 18. mája 2011.

24. Právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, podľa ktorého môže o ústavných sťažnostiach konať len vtedy, ak o ochrane označených   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľov   (porušenie   ktorých   sa   namieta) nerozhoduje iný (všeobecný) súd. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach predstavuje ústavný príkaz a zaväzuje každú fyzickú a právnickú osobu.   Ak   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   ústavnej   sťažnosti   zistí,   že o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa je oprávnený rozhodovať iný súd na základe dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy v systéme všeobecného súdnictva, ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci.

25. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv a slobôd označeným rozhodnutím Centra právnej pomoci ústavný súd zistil   existenciu   práve   takejto   situácie,   pretože   proti   jeho   rozhodnutiu   mal   sťažovateľ k dispozícii   účinný   právny   prostriedok   na   ochranu   svojich   základných   práv   a slobôd poskytovaný   zákonom   (žalobu   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia),   ktorý   aj   využil. Vzhľadom na to, že na zabezpečenie účinnej ochrany práv podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, čl. 37 ods.   2   listiny   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   údajne   porušených rozhodnutím   Centra   právnej pomoci mal sťažovateľ k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy, bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, čl. 37 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 36/2011 z 22. augusta 2012

26.   Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného Centra právnej pomoci a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné,   a   preto   odvolaním   napadnutý   rozsudok   zmenil   tak,   že   žalobu   sťažovateľa zamietol.

27. Najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. v znení účinnom   v   čase   vydania   rozhodnutia   a uviedol:   «Z   obsahu   napadnutého   rozhodnutia vyplýva, že dôvodom jeho vydania bola skutočnosť, že žalovaný mal na základe priložených listinných dokladov za preukázané, že Žalobca ako žiadateľ nesplnil podmienku vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu, ktorá je nevyhnutným predpokladom na poskytnutie právnej pomoci v zmysle ust. § 6 ods. 1 zák. č. 327/2005 Z. z. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia argumentoval tým, že úspešným žiadateľom v konaní o priznanie nároku na právnu pomoc môže   byť   len   ten,   kto   súčasne   preukáže   splnenie   všetkých   troch   podmienok   v   zmysle citovaného § 6 ods. 1 cit. zákona...

Ustanovenie § 8 zák. č. 327/2005 Z. z. nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností, na ktoré musí žalovaný pri   posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať, avšak na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení výslovne uvedené, podľa názoru   odvolacieho   súdu,   má   centrum   prihliadať   vždy.   Rozsah   posúdenia   zrejmej bezúspešnosti sporu je v kompetencii žalovaného a závisí od okolností konkrétneho prípadu. Za stavu, keď žalovaný v predmetnej veci posudzoval otázku zrejmej bezúspešnosti sporu aj z hľadiska posúdenia schopnosti žalobcu označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení postupoval v súlade s cit. zák. ustanovením.

Pri posudzovaní schopnosti žiadateľa je správny orgán oprávnený posúdiť schopnosť žiadateľa tieto dôkazy označiť, avšak bez ich následného vyhodnotenia vtom smere, či by žalobca uniesol dôkazné bremeno v konkrétnom konaní, nakoľko právne posúdenie veci

-kvôli ktorej sa domáha práva na poskytnutie právnej pomoci - patrí výlučne do právomoci súdu. Odvolací súd s odvolaním sa na ust. § 6 cit. zákona konštatuje, že žalovaný ako príslušný správny orgán, za účelom rozhodnutia o nároku fyzickej osoby na poskytnutie právnej pomoci sa musí otázkou zrejmej bezúspešnosti sporu zaoberať, pretože bez splnenia podmienky,   že   „nejde   o   zrejmú   bezúspešnosť   sporu“   nemožno   požadovaný   nárok   na poskytnutie právnej pomoci priznať, aj keď žiadateľ ďalšie dve podmienky splnil.

Za   stavu,   keď   žalobca   neoznačil   žiadne   dôkazy   na   podporu   svojich   tvrdení, týkajúcich   sa   zmeny pomerov oproti   stavu   v roku 2001,   kedy   Okresný   súd   Michalovce rozsudkom č. k. 13C 270/01-17 zo dňa 9. októbra 2001 zveril maloletého... do osobnej starostlivosti   matky,   podľa   názoru   senátu   Najvyššieho   súdu   SR,   žalovaný   správne konštatoval, že v danom prípade nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu, v rámci ktorého   žalobca   žiada   súd   o   zverenie   dieťaťa   do   výchovy   a   úpravu   práv   a   povinností k maloletému dieťaťu. Záver žalovaného, ktorý s poukazom na nesplnenie všetkých troch zákonných   podmienok   v   zmysle   §   6   zák.   č.   327/2005   Z.   z.   súčasne,   žalobcovi   nárok na poskytnutie právnej pomoci nepriznal, je preto v súlade so zákonom.

Senát Najvyššieho súdu SR prisvedčil argumentácii žalovanému v tom, že za správny nemožno považovať výklad, že posúdenie otázky zrejmej bezúspešnosti sporu má ponechať len   na   tvrdení   žiadateľa   s   tým,   že   potom   by   posudzoval   len   otázku   materiálnej   núdze žiadateľa a otázku hodnoty sporu, pričom by priznal nárok aj v prípade, keď žiadateľ nemá dôkaz, ktorým by pred súdom preukázal oprávnenosť jeho nároku. Takýto postup by totiž znamenal v jednotlivých prípadoch uplatnenie šikanóznych návrhov a návrhov založených na   tvrdení   žalobcu,   ktoré   nevie   preukázať.   Stotožnil   sa   tiež   s   názorom   žalovaného,   že za účelom   odbremenenia   súdov   od   tzv.   šikanóznych   a   bagateľných   návrhov   zákon č. 327/2005 Z. z. citovaným ustanovením § 8 mu (Centru právnej pomoci) zveril právomoc tieto návrhy „eliminovať" v podobe vydávaní negatívnych rozhodnutí o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci, a to z dôvodu nesplnenia jednej z kumulatívnych podmienok priznania tohto nároku.

Podľa názoru odvolacieho súdu, žalovaný v predmetnej veci postupoval v súlade so zákonom, dôsledne zisťoval skutočný stav, za ktorým účelom si zadovážil dostatočné podklady pre rozhodnutie, aplikujúc ustanovenia § 32 ods. 1. 2 a § 34 ods. 1 až 6 správneho poriadku a pri rozhodovaní vzal do úvahy aj tvrdenia žalobcu o jeho pomeroch z ktorých vyplynulo,   že   jeho   jediným   príjmom   je   dávka   v   hmotnej   núdzi   a   tiež   že   nemá   bytové podmienky na zabezpečenie starostlivosti o maloleté dieťa, pričom jeho pomery neumožňujú uspokojovať   ani   jeho   vlastné   potreby,   nieto   potreby   maloletého   dieťaťa.   Vo   veci   bolo nesporne zistené, že žalobca neoznačil ani jeden dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia o tom, že výchova maloletého... je zo strany jeho matky zanedbávaná.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 220 OSP v spojení s § 246c. ods. 1 vety prvej OSP zmenil a žalobu zamietol.

Záverom   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konštatuje,   že   vydaním   napadnutého rozhodnutia   zo   strany   žalovaného   správneho   orgánu,   ktorým   z   dôvodu   nesplnenia zákonných podmienok nebol žalobcovi priznaný nárok na právnu pomoc v zmysle zákona o poskytovaní   právnej   pomoci,   právo   žalobcu   domáhať   sa   zmeny   zverenia   maloletého dieťaťa a úpravy práv a povinností k nemu nebolo dotknuté.»

28. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).

29. Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   ústavný   súd   za   potrebné uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie   len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody.   Skutkový   stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   IV.   ÚS   43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

30.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané porušenie   čl.   47   ods.   2   ústavy,   podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za   podmienok   ustanovených zákonom, ústavný súd už vyslovil (napr. IV. ÚS 345/04, II. ÚS 84/07), že k porušeniu základného práva na poskytnutie právnej pomoci podľa čl. 47 ods. 2 ústavy by došlo vtedy, ak by účastníkovi konania nebolo zo strany súdu, resp. iného orgánu umožnené hájiť jeho záujmy prostredníctvom zvoleného či ustanoveného právneho zástupcu alebo by mu bolo bránené pri realizácii jeho práva na právnu pomoc v rozpore s podmienkami ustanovenými zákonom.

31. V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu sú uvedené skutkové okolnosti veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Podstata rozsudku najvyššieho súdu spočívala v právnom názore, že sťažovateľ nesplnil podmienky upravené § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. na to, aby mu ako osobe v materiálnej núdzi bola poskytnutá právna   pomoc   Centrom   právnej   pomoci,   keďže   neoznačil   dôkazy   na   podporu   svojich tvrdení, a teda vzhľadom na okolnosti nebolo možné vylúčiť bezúspešnosť sporu, v rámci ktorého žiadal sťažovateľ úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu.

Vznik práva na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z. z. platného a účinného   v čase   rozhodovania   Centra   právnej   pomoci   bolo   podmienené   súčasným splnením   troch   kumulatívnych   podmienok   podľa   §   6   ods.   1   písm.   a) až c)   označeného zákona, t. j. preukázaním, že sa sťažovateľ nachádzal v stave materiálnej núdze, že nešlo o zrejmú bezúspešnosť sporu a že hodnota sporu prevyšovala hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.

Povinnosťou   Centra   právnej   pomoci   bolo   teda   v zmysle   uvedeného   ustanovenia preskúmať   splnenie   všetkých   troch   podmienok   súčasne   vrátane   otázky   zrejmej bezúspešnosti   sporu,   a   nielen   splnenie   podmienky   podľa   §   6   ods.   1   písm.   a)   zákona č. 327/2005 Z. z., t. j. preukázania hmotnej núdze sťažovateľa.

Pokiaľ ide o sťažovateľovu argumentáciu § 120 ods. 2 OSP, t. j. že v nesporových konaniach   sú   všeobecné   súdy   povinné   vykonať   aj   ďalšie   dôkazy   potrebné   na   zistenie skutkového   stavu,   hoci   ich   účastníci   nenavrhli,   je   potrebné   zdôrazniť,   že konanie o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Centra   právnej   pomoci   je   konaním   v rámci správneho   súdnictva   a je   potrebné   ho   odlíšiť   od   samotného   konania   o   úpravu   práv a povinností rodičov voči maloletému dieťaťu.

Je predovšetkým povinnosťou žiadateľa o poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z. z. preukázať, že splnil všetky podmienky na to, aby mu mohla byť právna pomoc podľa tohto právneho predpisu poskytnutá. Jednou zo zákonných podmienok je aj preukázanie skutočnosti, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu ním uplatňovaného práva, v súvislosti s ktorým žiada o poskytnutie právnej pomoci. V zmysle ustanovenia § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu Centrum právnej pomoci prihliada   okrem   iného   aj   na to,   či   je   žiadateľ   schopný   označiť   dôkazy   na preukázanie svojich   tvrdení,   ktoré   sú   dôležité   na   zistenie   skutkového   stavu,   pričom,   ako   vyplýva zo sťažnosti   a jej   príloh,   sťažovateľ   túto   podmienku   nesplnil.   Posudzovanie   zrejmej bezúspešnosti sporu zo strany Centra právnej pomoci podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005   Z.   z.   je   pritom   len   posúdením   splnenia   jednej   zo   zákonných   podmienok na poskytnutie právnej pomoci podľa ustanovení toho osobitného právneho predpisu, ide len o formálne preskúmanie odôvodnenosti návrhu žiadateľa o poskytnutie právnej pomoci ako osoby v materiálnej núdzi, čo v žiadnom prípade nie je možné stotožniť s právnym posúdením   úspechu   alebo   neúspechu   sťažovateľa   v   merite   veci,   čo   výlučne   patrí do právomoci všeobecného súdu, ktorý vo veci koná.

Právny názor, na ktorom je založený namietaný rozsudok najvyššieho súdu, ako aj celé   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   sú   z   ústavného   hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, čl. 37 ods. 2 listiny ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   postup   najvyššieho   súdu   v sťažovateľovom prípade   v   súlade   s   procesno-právnou   úpravou,   keď   po   zistení,   že   neboli   kumulatívne splnené všetky podmienky podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005   Z. z., zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 S 8684/2010 z 18. mája 2011 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ   mal navyše zachované právo   zvoliť   si   sám   právneho   zástupcu   mimo inštitútu právnej pomoci poskytovanej Centrom právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z.   z.   osobám   v materiálnej   núdzi.   Napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nebolo sťažovateľovi   v žiadnom   ohľade   zabránené   hájiť   jeho   záujmy   v konaní   o úpravu   práv a povinností rodičov voči maloletému dieťaťu prostredníctvom ním zvoleného právneho zástupcu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

32.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

33. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2013