znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 253/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. S. a M. S., obaja bytom H., zastúpených JUDr. P. Č., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na stíhanie a pozbavenie osobnej slobody výlučne iba na základe zákona zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na odsúdenie za trestný čin a na uloženie trestu výlučne iba na základe zákona zaručeného v čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To 28/2010 z 12. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. a M. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2011 doručená sťažnosť J. S. a M. S., obaja bytom H. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na stíhanie a pozbavenie osobnej slobody výlučne iba na základe zákona zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy, základného práva na odsúdenie za trestný čin a na uloženie trestu výlučne iba na základe zákona zaručeného v čl. 49 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   1   To   28/2010 z 12. októbra 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   ako   obžalovaní   boli rozsudkom   Okresného   súdu   Levice   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   3   T   202/2008 z 11. marca 2010 uznaní vinnými zo spáchania zločinu úžery spolupáchateľstvom podľa ustanovenia § 20 k ustanoveniu § 235 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon   v   znení   zákona   č.   650/2005   Z.   z.   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   s   poukazom   na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. d) a e) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že využijúc   pokročilý   vek,   zhoršený   zdravotný   stav,   odkázanosť   na   pomoc   iného,   ako   aj duševnú poruchu (vaskulárnu demenciu) toho času nebohej A. K., narodenej... (ďalej len „poškodená“), 9. novembra 2006 v „P.“ na... H., uzatvorili kúpnu zmluvu s poškodenou ako   predávajúcou,   ktorej   predmetom   bol   nehnuteľný   majetok   nachádzajúci   sa   v katastrálnom území Š., vedený katastrálnym úradom na liste vlastníctva č... ako rodinný dom so súpisným číslom..., zastavané plochy a nádvoria, záhrady a orná pôda, za dohodnutú kúpnu   cenu   v sume   100   000   Sk,   ktorú   sa   zaviazali   uhradiť   zápočtom   doživotnej starostlivosti   o poškodenú   v „P.“ v   nadväznosti   na   predchádzajúcu   nájomnú   zmluvu   z 25. októbra 2006 uzatvorenú v H. medzi poškodenou ako nájomcom a sťažovateľmi ako prenajímateľmi,   napriek   tomu,   že   hodnota   predmetných   nehnuteľností   ku   dňu   podpisu kúpnej zmluvy bola 25 131,22 € (t. j. 757 103 Sk).

Za   tento   skutok   bol   sťažovateľom,   každému   z   nich   samostatne,   uložený   podľa ustanovenia § 235 ods. 2 Trestného zákona za použitia ustanovení § 38 ods. 2 a 3 a § 36 písm.   j)   Trestného   zákona   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   troch   rokov,   pričom   podľa ustanovenia § 51 ods. 1 Trestného zákona v spojení s ustanovením § 49 ods. 1 písm. a) Trestného   zákona   bol   výkon   trestu   odňatia   slobody   obom   sťažovateľom   podmienečne odložený. Zároveň bola týmto rozsudkom okresného súdu obom sťažovateľom, každému z nich samostatne, podľa ustanovenia § 51 ods. 2 Trestného zákona určená skúšobná doba pod probačným dohľadom v trvaní štyroch rokov, ako aj povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom programu sociálneho výcviku. Napokon okresný súd právnu   nástupkyňu   poškodenej   označeným   rozsudkom   odkázal   s   nárokom   na   náhradu škody na občianske súdne konanie.

Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 202/2008 z 11. marca 2010   riadne   a   včas   odvolanie,   v ktorom   namietali,   že   vykonaným   dokazovaním   nebol náležite zistený skutkový stav. Sťažovatelia vyjadrili svoje presvedčenie, že v danej trestnej veci   nie   je   preukázané   naplnenie   jedného   z   obligatórnych   znakov   skutkovej   podstaty trestného činu úžery, a to konkrétne, že hodnota poskytnutého plnenia alebo sľubu plnenia, ktoré poskytovali alebo mali poskytnúť sťažovatelia poškodenej, je v hrubom nepomere k hodnote   vzájomného   plnenia,   ktoré   poskytla   obom   sťažovateľom   poškodená.   V   tejto súvislosti   sťažovatelia   poukázali   na   nezákonnosť   postupu   okresného   súdu   pre   rozpor so zásadou náležitého zistenie skutkového stavu veci podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku.

Krajský   súd   o   odvolaní   sťažovateľov   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 3 T 202/2008   z   11.   marca   2010   po   preskúmaní veci   na   verejnom   zasadnutí   uznesením sp. zn.   1   To   28/2010   z   12.   októbra   2010   rozhodol   tak,   že   odvolanie   sťažovateľov   ako nedôvodné zamietol. Toto uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľom doručené 7. januára 2011.

Podľa sťažovateľov napadnuté uznesenie krajskému súdu im neposkytlo ochranu, najmä pokiaľ ide o nápravu nimi tvrdeného nesprávneho skutkového zistenia, že hodnota poskytnutého plnenia alebo sľubu plnenia sťažovateľmi bola k hodnote vzájomného plnenia poškodenou v hrubom nepomere.

Sťažovatelia svoju sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 To 28/2010 z 12. októbra 2010 odôvodňujú okrem iného takto:

«...   krajský   súd   ako   súd   odvolací   svojím   konaním   a   rozhodnutím   neposkytol sťažovateľom ústavne a zákonne konformnú právnu ochranu v odvolacom konaní, v rámci ktorého mal v dôsledku ústavne nekonformnej interpretácie zisteného skutkového stavu a jeho aplikácie na právne závery okresným súdom ohľadne objektívneho znaku skutkovej podstaty   trestného   činu   úžery   podľa   §   235   ods.   1   Tr.   zák.,   ktorým   je   preukázanie,   že hodnota poskytnutého plnenia alebo sľubu plnenia sťažovateľmi bola k hodnote vzájomného plnenia poškodenou v hrubom nepomere,   vykonať nápravu neústavného a nezákonného stavu zrušením rozsudku okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d) Tr. por. a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. mal vec vrátiť okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, lebo doplnenie konania krajským súdom by bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom...

...   nebol   zabezpečený   relevantný   a   procesné   spôsobilý   dôkazný   prostriedok, preukazujúci naplnenie objektívnej stránky žalovaného trestného činu podľa § 235 ods. 1 Tr. zák., t. j., že hodnota poskytnutého plnenia alebo sľubu plnenia sťažovateľmi bola k hodnote vzájomného plnenia poškodenou v hrubom nepomere.

...   okresný   súd   v   prejednávanej   veci   po   vykonanom   dokazovaní   ustálil   náležité zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. len z domnienok a hypotéz (pozri str. 8 odôvodnenia rozsudku okresného súdu) „... súdu sa javí obhajoba obžalovaných ako tendenčná...“ a ani z laických úvah (pozri str. 7 odôvodnenia rozsudku okresného súdu) z internetového   inzerátu   reklamnej   služby   nehnuteľnosti   T.   kraja   vyplýva,   že   obžalovaní kúpený dom od A. K. ponúkali na predaj za cenu 1 350 000,00 Sk.., v dôsledku čoho takýto stav vyvoláva vážne pochybnosti o náležitom zistení skutkového stavu veci a v žiadnom prípade neumožňuje úvahy o tom, že sťažovatelia by mali byť dôvodne trestne zodpovední za spáchaný skutok.

... Uvedené skutkové závery samy o sebe majú určitú výpovednú hodnotu, ale na druhej strane nie je z nich dostatočne zrejmé, v čom konkrétne videl okresný súd v rozsahu posudzovaného   trestného   skutku   „hrubý   nepomer   hodnoty   poskytnutého   plnenia   alebo sľubu plnenia sťažovateľmi k hodnote vzájomného plnenia poškodenou“. Pre naplnenie dispozície skutkovej podstaty trestného činu úžery pri prvej forme je rozhodujúce preukázať, že hodnota poskytnutého plnenia alebo sľubu plnenia sťažovateľmi k hodnote vzájomného plnenia poškodenou je v hrubom nepomere...

Sťažovatelia sú názoru, že vyššie uvedené závery krajského súdu sú v extrémnom nesúlade   s   vykonanými   skutkovými   zisteniami   vyššie   opísanými   a   zo   žiadnej   možnej interpretácie odôvodnenia vydaného uznesenia nevyplývajú.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sa nedá zistiť, ako vyhodnotil sťažovateľmi predložené listinné   dôkazy   o   výške   nákladov -   či už   vstupných   alebo priebežných -   na celodennú starostlivosť osôb s tak závažným ochorením, akým trpela nebohá A. K., či už vo verejných, ale aj v súkromných zariadeniach z pohľadu okresu, vyššieho územného celku alebo celoslovenského pohľadu.

Pritom nimi predložené listinné dôkazy predstavujú jeden z rozhodujúcich dôkazných prostriedkov   komparácie   hodnôt   vzájomného   plnenia   a   súčasne   aj   ich   ústavného   a zákonného   posúdenia   ako   obligatórneho   objektívneho   znaku   hrubého   nepomeru obsiahnutého v dispozícii skutkovej podstaty žalovaného trestného činu.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sa nedá zistiť, aké právne závery urobil vo vzťahu k hodnote záväzku sťažovateľov postarať sa do konca života o nebohú A. K. Vyvodiť právny   záver   o   hrubom   nepomere   plnenia   len   z   konštatácie   o   výške   dosahovaného starobného   dôchodku   nebohej   A.   K.,   bez   zohľadnenia   ostatných   ekonomických ukazovateľov, v tom čase objektívne pôsobiacich na trhu služieb s predmetom činnosti, aké poskytovali   sťažovatelia,   nezodpovedá   zákonnému   a   ústavne   konformnému   výkladu obligatórneho objektívneho znaku hrubého nepomeru obsiahnutého v ustanovení § 235 Tr. zák. Ignorovanie   vyššie   namietaných   závažných   skutkových   zistení,   nesprávna interpretácia a aplikácia takto nedostatočne zisteného skutkového stavu pod ustanovenie § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. malo za následok, že všeobecné súdy rozhodujúce vo veci porušili princíp nezávislosti rozhodovania, uskutočňujúci sa v ústavnom a zákonnom procesno-právnom a hmotno-právnom rámci. Procesno-právny rámec pritom predstavujú predovšetkým   princípy   riadneho   a   spravodlivého   procesu,   ako   vyplývajú   z   čl.   46   a nasledujúce ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležité odôvodniť (§ 163 a nasledujúce a § 176 a nasledujúce Tr. por.).»Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre právoplatným Uznesením sp. zn.: 1 To/28/2010 z 12. októbra 2010, porušil základné práva J. S. a M. S. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, ako i právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre sp. zn.: 1 To/28/2010 z 12. októbra 2010 a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,25 €..., ktorú   je   Krajský   súd   v   Nitre   povinný   vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu...   do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľov   je   namietané   porušenie   nimi   označených základných práv zaručených v ústave a práva zaručeného v dohovore uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 28/2010 z 12. októbra 2010, ktorým krajský súd zamietol ich odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 202/2008 z 11. marca 2010, a to z toho dôvodu, že podľa sťažovateľov sú skutkové zistenia krajského súdu opierajúce sa o skutkové zistenia okresného   súdu   nesprávne   a   neúplné,   jeho   rozhodnutie   nemá   oporu   vo   vykonanom dokazovaní, a krajský súd podľa ich názoru nesprávne právne kvalifikoval skutok, pre ktorý boli odsúdení.

A. Sťažovatelia namietajú porušenie nimi označených práv najmä z dôvodu, že boli odsúdení   aj   napriek   tomu,   že   podľa   ich   názoru   nebola   naplnená   objektívna   stránka skutkovej podstaty trestného činu úžery, pre ktorý boli obžalovaní a napokon aj odsúdení, t. j.,   že   podľa   ich   názoru   nebol   preukázaný   hrubý   nepomer   medzi   plnením,   ktoré sťažovateľom poskytla poškodená, a ich plnením, ktoré poskytli poškodenej.  

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia krajského súdu.

Krajský súd svoje uznesenie odôvodnil takto: „Súd I. stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonávaní dôkazov postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Tr. por. a nedopustil sa takých pochybení ktoré by bolo možné považovať za podstatné chyby konania v zmysle § 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por. V tomto smere odvolací súd nezistil ani žiaden z dôvodov odôvodňujúcich podanie dovolania podľa § 371 Tr. por.

Skutkové závery uvedené vo výroku o vine v skutkovej vete napadnutého rozsudku vychádzajú z výsledkov úplného a zákonného dokazovania predovšetkým, z prípravného konania.   Vykonanými   dôkazmi   tak,   ako   na   ne   poukázal   súd   I.   stupňa   v   odôvodnení napadnutého rozsudku, bolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaní spáchali čin opísaný vo výroku o vine odvolaním napadnutého rozsudku. Súd I. stupňa zároveň v odôvodnení aj podrobne uviedol aj akými úvahami sa spravoval a svoje právne závery ku ktorým dospel. S týmito súhlasí aj odvolací súd a v podrobnostiach odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky obžalovaných tvoria súčasť ich obhajoby, ktorú prezentovali už pred súdom I. stupňa a ku ktorej súd I. stupňa zaujal správne právne stanovisko s ktorým súhlasí aj odvolací súd....

Odvolací   súd   nezistil   žiadne   právne   relevantné   a   významné   dôvody   na   zmenu niektorého z výrokov napadnutého rozsudku a preto odvolanie obžalovaných zamietol, ako nedôvodné.“

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa v napádanom uznesení v značnej miere obmedzil iba na odvolanie sa na rozhodnutie okresného súdu, v rozsahu ústavným súdom preskúmavanej   námietky   sťažovateľov   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť v nevyhnutnom rozsahu tejto námietky aj citáciu z rozhodnutia okresného súdu:   „... Obrana obžalovaných, že trestný čin úžery vyžaduje, aby hodnota poskytnutého plnenia bola k hodnote vzájomného plnenie v hrubom nepomere a na trestnú zodpovednosť sa vyžaduje, aby medzi zneužitím tiesne, rozumovej slabosti alebo rozrušenia a hrubým nepomerom vzájomného plnenia bol kauzálny nexus, čo v danej veci absentuje, pričom sa cítia byť nevinní, javí sa súdu byť tendenčnou, aby sa vyhli trestu... V priebehu trestného konania bolo preukázané, že nebohá A. K. bola v tiesni, teda v mimoriadnej ťaživej situácii, ktorej uspokojenie nebolo v jej možnostiach, bola v rozumovej slabosti, t.j. neschopnosti rozpoznať hodnotu svojho plnenia k hodnote vzájomného plnenia obžalovaných. Uvedená skutočnosť vyplýva i zo správy Nemocnice s poliklinikou Svätého Lukáša Galanta, kde bola krátko pred nástupom do penziónu nebohá A. K. hospitalizovaná a z ktorej vyplynulo, že mala   stavy   dezorientácie,   bola   u   nej   zistená   starecká   demencia,   porucha   osobnosti, vyžadovala   si   24-hodinovú   opateru   druhej   osoby   ako   aj   z   vypracovaného   odborného posudku č. 92/2007 MUDr. F. K., znalca z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, kde uviedol, že nebohá A. K. trpela dementným syndrómom ťažkého stupňa zmiešaného typu, t.j. mala   stav,   ktorý   u   nej   na   minimum   redukoval   schopnosť   orientácie   časom,   miestom   i situáciou,   minimalizoval   chápavosť   a   pamäťové   funkcie,   oberal   ju   o   schopnosť racionálneho   úsudku,   správneho   hodnotenia   kontextu   situácie   a   znemožňoval   chápať dôsledky   svojho   konania.   U   nebohej   sa   jednalo   o   stav   trvalý,   čo   potvrdil   aj   vo   svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní.

V danom prípade došlo k naplneniu aj pojmu hrubého nepomeru, keďže predávajúca A. K. predala do bezpodielového spoluvlastníctva kupujúcim - obžalovaným nehnuteľnosti vedené na liste vlastníctva č... kat. území Š. za kúpnu cenu 100.000.- Sk, pričom kúpna cena mala   byť   uhradená   zápočtom   doživotnej   starostlivosti   o   predávajúcu.   Z   výpovede jednotlivých znalcov na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že celková všeobecná hodnota domu s príslušenstvom, s pozemkami bola vyčíslená na sumu 720.000.- Sk a orná pôda na sumu 37.103.- Sk, teda celkovo spolu 757.103.- Sk /25.131,22.-eur/...

V danom prípade súd má za to, že medzi zneužitím tiesne a hrubým nepomerom vzájomného plnenia je v priamej príčinnej súvislosti s konaním obžalovaných.

Je nesporné, že pohnútkou k spáchaniu predmetného skutku bolo zneužitie celkovej situácie   u A.   K.,   za   účelom   zadováženia   si   finančných   prostriedkov   pre   svoje   osobné potreby,   čoho   príkladom   je   aj   skutočnosť,   že   po   nadobudnutí   predmetného   domu   dali obžalovaní inzerát na jeho predaj za cenu 1.350.000.- Sk.

Neobstojí obrana obhajoby, že náklady na opateru sú vysoké, resp. vstupný poplatok do zariadení,   nakoľko svedkyňa M.   R. uviedla,   že po dohode s obžalovanými priniesla sanitkou A. K. do penziónu, pričom z nákladov Obce Š. bol zaplatený vstupný poplatok vo výške 4.000.- Sk ako aj prevoz. Čo sa týkalo ďalšieho financovania pobytu v penzióne, všetko bolo už hradené z dôchodku nebohej, s čím obžalovaní súhlasili, že je to postačujúce. V tom čase poberala nebohá dôchodok vo výške 8.988.-Sk. Taktiež svedkyňa H. B. uviedla, že najprv telefonicky a potom osobne zisťovala u obžalovaného S., či nebohá A. K. niečo nepotrebuje, pričom jej povedal, že sa má dobre v penzióne a nič nepotrebuje...“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľom   potvrdil.   V   okolnostiach   posudzovanej   veci krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, podľa ktorého sa sťažovatelia dopustili skutku,   pre   ktorý   boli   obžalovaní.   Krajský   súd   svoje   závery,   opierajúce   sa   o zistenia okresného   súdu,   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil   a   z   jeho   rozhodnutia vyplýva,   že   do   odôvodnenia   svojho   rozsudku   uviedol   logický   postup,   akým   dospel k záverom, pre ktoré odvolaniu sťažovateľov nevyhovel. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľov   „nesprávnou   a svojvoľnou   aplikáciou a výkladom   práva“.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci   krajského   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo   účastníka   konania   (dotknutej   osoby)   vyjadrovať   sa   k   spôsobu   hodnotenia   ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č.   6172/73,   X v. United Kingdom,   sťažnosť č.   10000/83,   H v. United Kingdom),   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napríklad   v   prípade   Delcourt, resp. Monnel   a   Morris),   v   zmysle   ktorej   sa   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, ako vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Závery, ku ktorým dospel krajský súd na základe posúdenia rozhodnutia okresného súdu, sú podľa názoru ústavného súdu výsledkom postupu logickej úvahy pri hodnotení dôkazov, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom, vrátane svedeckých výpovedí. Pretože namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a za tejto situácie nemá dôvod zasiahnuť do jeho skutkových zistení.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Vzhľadom   na   uvedené   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o ustálenie skutkového zistenia, nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom označených základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania ústavnosti postupu krajského súdu v konaní o veci samej. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľov   v   tejto   časti   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

B. V súvislosti s námietkou sťažovateľov o porušení nimi označených základných práv a práva v dôsledku nesprávnej právnej kvalifikácie skutku, pre ktorý boli obžalovaní a napokon   aj   odsúdení,   ústavný   súd   poukazuje   na   ustanovenie   §   371   ods.   1   písm.   i) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom   právnom posúdení zisteného skutku   alebo na nesprávnom   právnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd (napr. v rámci konania o   dovolaní   –   mimoriadnom   opravnom   prostriedku),   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už   po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Z   uvedeného   dôvodu   preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   v časti,   ktorou namietajú   nesprávne   právne   posúdenie   skutku,   pre   ktorý   boli   obžalovaní,   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o zrušení sťažnosťou napadnutého uznesenia, ako aj o priznaní náhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný   súd   o   tejto   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovatelia   domáhali   ich   priznania,   už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011