znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 253/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2009 prerokoval sťažnosť G. P., L., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn. 10 Co/5/2009 z 25. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2009 doručená   sťažnosť   G.   P.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co/5/2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo, že: „Dňa 15. 02. 2008 podal bývalý manžel sťažovateľky M. P. na Okresný súd Prešov návrh, ktorým sa domáhal, aby súd určil, že on a sťažovateľka sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 6 na 2. poschodí bytového domu v L. na Ul...., súp. č. bytového domu 352 v podiele 1/1, zapísaného na LV č. 2292, k. ú. L.. (...)

Sťažovateľka predložila súdu zmluvu o prevode vlastníctva k bytu zo dňa 01. 06. 1998   uzavretú   medzi   predávajúcim   Slovenská   republika   -   Okresný   úrad   S.   (...) a sťažovateľkou ako   kupujúcim.   Predmetom   tejto   kúpnej zmluvy bol vyššie uvedený byt a podiel na spoločných častiach bytového domu a na zastavanom pozemku. (...)

O návrhu M. P. rozhodol Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 27. 10. 2008, sp. zn. 9C/17/2008   tak,   že   vyhovel   návrhu   a   určil   že   predmetný   byt   je   v   bezpodielovom spoluvlastníctve navrhovateľa M. P. a sťažovateľky.

Sťažovateľka proti tomuto rozsudku podala odovolanie, ktoré odôvodnila tým, že peniaze na kúpu predmetného bytu jej poskytli jej rodičia ako dar, čo uviedla aj pred okresným súdom. Táto skutočnosť je uvedená aj v rozsudku zo dňa 27. 10. 2008. (...) Podľa vyhodnotenia Najvyššieho súdu ČSR uverejneného pod sp. zn. R 42/1972 veci získané výmenou za vec alebo z výťažku veci, ktorá bola v osobnom vlastníctve jedného z manželov sú naďalej v osobnom vlastníctve tohto manžela. Nejde tu totiž v takom prípade o   nadobudnutie   nového   majetku   ani   o   rozmnoženie   doterajšieho   majetku   za   trvania manželstva, ale o zmenu, ktorá nemá vplyv na povahu týchto vecí ako predmetu osobného vlastníctva (Cpj 88/71).

Sťažovateľka získala peniaze na kúpu predmetného bytu darom od svojich rodičov a tieto peňažné prostriedky boli teda v jej výlučnom vlastníctve. Byt nadobudla žalovaná za tieto darované peňažné prostriedky, a preto byt naďalej zostáva v jej výlučnom vlastníctve. O odvolaní sťažovateľky rozhodol Krajský súd Prešov rozsudkom zo dňa 25. 02. 2009,   sp.   zn.   10Co/5/2009,   ktorý   bol   doručený   sťažovateľke   dňa   06.   03.   2009   tak,   že potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Sťažovateľke namieta, že bolo porušené jej základné právo na to, aby jej záležitosť bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jej občianskych právach alebo záväzkoch alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti   nej   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)

Sťažovateľke namieta, že bolo porušené jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (...)

Sťažovateľka   nepodala   podnet   na   mimoriadne   dovolanie.   Podľa   uznesenia Ústavného   súdu   II.   ÚS   42/2001   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ktoré   sťažovateľka nemôže uplatniť osobne, nie je potrebné vyčerpať pred podaním podnetu na Ústavný súd Slovenskej republiky, keďže ich nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú jej priamo dostupné.“

Sťažovateľka   napokon   navrhla,   aby   ústavný   súd   o   jej   sťažnosti   nálezom   takto rozhodol:

„Základné   právo   G.   P.   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl.   6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom a rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. 10Co/5/2009 z 25. 02. 2009 porušené.

Rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 10Co/5/2009 z 25. 02. 2009 zrušuje a vec vracia Krajského súdu Prešov na ďalšie konanie.

G. P. priznáva náhradu trov konania.“

Sťažovateľka súčasne navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co/5/2009 z 25. februára 2009.

Obsahom   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je predovšetkým poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je nielen umožniť každému prístup k súdu, ale čl. 6 ods. 1 dohovoru priznáva aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, teda spravodlivý proces.

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   uplatňovania   s   ústavou,   respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 82/04).

Krajský súd svojím rozsudkom vo veci sp. zn. 10 Co/5/2009 z 25. februára 2009 ako súd   odvolací   zamietol   odvolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Prešov sp. zn. 9 C 17/2008 z 27. októbra 2008, pričom z odôvodnení napadnutého rozhodnutia najmä uviedol:

«(...)   Po(...)   preskúmaní   napadnutého   rozsudku,   ako   aj   konania,   ktoré   mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej nie je opodstatnené. Odvolací súd sa pritom v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a len na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p. dodáva:

Podľa   ustanovenia   §   143   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občianskeho   zákonníka v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo   nadobudol   niektorý   z   manželov   za   trvania   manželstva,   s   výnimkou   vecí   získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo   výkonu   povolania   len   jedného   z   manželov,   a   vecí   vydaných   v   rámci   predpisov o reštitúcii   majetku   jednému   z   manželov,   ktorý   mal   vydanú   vec   vo   vlastníctve   pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

Je pravdou, že v zmysle žalovanou uvedenej judikatúry (R 42/1972) aj veci získané výmenou   za   vec   alebo   z   výťažku   z   predaja   veci,   ktorá   bola   vo   vlastníctve   jedného z manželov, sú naďalej vo vlastníctve toho manžela. Ide o tzv. transformáciu veci. V tomto prípade ale predmetný byt nebol získaný výmenou za vec patriacu do vlastníctva žalovanej a ani z výťažku z predaja takejto veci Aj keď podľa právnej teórie občianskeho práva sú vecou aj peniaze (ide o zastupiteľnú vec), odvolací súd má za to, že v tomto prípade nie je možné   vykladať   právnu   vetu   uvedeného   judikátu   až   natoľko   extenzívne,   ako   to   uviedla žalovaná v odvolaní. Takýto extenzívny výklad by bol totiž spôsobilý absolútne rozvrátiť význam a obsah inštitútu bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Je nepochybné, že predmetný byt bol prevedený v čase, keď boli obaja účastníci konania manželmi a v čase, keď ich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov trvalo. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že na odkúpenie bytu použila peniaze, ktoré jej osobne darovali jej rodičia, tak toto jej tvrdenie je pre nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu bezvýznamné. Preto odvolací súd nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie výsluchom svedkov tak, ako to navrhla žalovaná. Uvedené tvrdenie by mohlo mať význam (v prípade jeho preukázania) pri vyporiadavaní BSM, pri ktorom sa podľa § 150 Občianskeho zákonníka prihliada na to, čo zo svojho majetku manžel vynaložil na spoločný majetok. (...)»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   so   skutkovým   hodnotením   a   následne s právnym posúdením a názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   V   konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   všeobecných súdov,   ktoré   sú   „pánmi   zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   krajského   súdu   takéto   nedostatky nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tomto   smere   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

V   nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy, pretože vzhľadom na okolnosti danej veci k porušeniu tohto základného práva ani nemohlo dôjsť (mutatis mutandis IV. ÚS 150/09).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2009