znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 253/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2005 prerokoval sťažnosť M. L., bytom S., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Trebišov sp. zn. 11 C 205/2003 z 29. júna 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 14 Co 285/2004-117 z 3. mája 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo   8. augusta 2005 doručené podanie M. L. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom S., zastúpeného advokátom JUDr.   J.   K.,   M.,   ktoré   bolo   označené   ako „Sťažnosť   proti   porušeniu   práva   v zmysle článku 1   Dodatkového   protokolu   č.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   (Európsky   dohovor)   a   základného   práva   v   zmysle   čl.   20   ods.   1,   ods.   4   Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.“ Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie svojich označených základných práv rozsudkom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 205/2003 z 29. júna 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 285/2004-117 z 3. mája 2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„...   Dňa   08.   júna   2003   sťažovateľ   podal   žalobu   o náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátnej správy na Okresný súd v Trebišove. Žalovaným tu je Slovenská republika v zastúpení Ministerstvo financií Slovenskej republiky.

Colný   úrad   K.   dňa   24.   11.   2000,   vydal   rozhodnutie,   sp.   zn.   62/2000/OCPaP, o zaistení dodávkového vozidla zn. VW LT 281; 2,4 D,... za účelom prejednania colného priestupku. Sťažovateľ... je vlastníkom, resp. držiteľom uvedeného vozidla, čo je aj uvedené v Technickom   preukaze.   Colný   úrad   Č.   vydal   dňa   28. 06.   2001,   rozhodnutie,   sp.   zn. 2231/146/2001,   kde   vyslovil   zhabanie   uvedeného   vozidla.   Proti   uvedenému rozhodnutiu bolo   podané   odvolanie   –   preskúmanie   rozhodnutia   mimo   odvolacieho   konania,   zo   dňa 21. 08.   2001.   Colné   riaditeľstvo   SR   dňa   19.   10.   2001,   rozhodnutím   č.   44480/2001, napadnuté rozhodnutie zmenilo. Proti cit. rozhodnutiu bolo opäť podané odvolanie, zo dňa 04. 11. 2001.

Ministerstvo   financií   SR   rozhodnutím   č.   19999/2001-76,   zo   dňa   11.   12.   2001, rozhodnutie   Colného   riaditeľstva   SR,   zrušilo   a konanie   o colnom   priestupku   zastavilo. Colné riaditeľstvo po viacerých urgenciách a podnetoch nezákonné rozhodnutie Colného úradu Č. č. 2231/146/2001, zo dňa 28. 06. 2001, zrušilo, a to rozhodnutím č. 55941/2002- 4644/02/1, zo dňa 10. 02. 2003.

Nezákonným rozhodnutím Colného úradu Č. bola sťažovateľovi spôsobená škoda. Dodávkové vozidlo bolo zaistené od 24. 11. 2000 a nezákonne predané dňa 19. 12. 2001. Po dobu zaistenia (390 dní) sťažovateľ nemohol pokojne užívať svoje vozidlo.

Som   toho   právneho   názoru,   že   sťažovateľ   má   nárok   na   náhradu škody odo dňa nezákonného zaistenia jeho dodávkového vozidla, a to od 24. 11. 2000 aj s príslušenstvom, t. j. s úrokmi z omeškania...

Okresný súd v Trebišove rozsudkom, zo dňa 29. 06. 2004, žalobu o náhradu škody zamietol s odôvodnením, že sťažovateľ nepreukázal vznik skutočnej škody. Okresný súd tu vyslovil právny názor, že skutočná škoda by mu vznikla vtedy, keby preukázal náklady požičovného,   t.   j.   predložil   doklad   o zaplatení,   že   v čase   zaistenia   vozidla   zaplatil   za požičanie iného vozidla. Okresný súd tiež vyslovil právny názor, že v konaní sťažovateľ nie je aktívne legitimovaný, lebo nie je vlastníkom sporného vozidla.

Proti rozsudku Okresného súdu v Trebišove sťažovateľ podal včas odvolanie, zo dňa 26. augusta 2004, kde žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Tu sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v spore je aktívne legitimovaný, lebo vlastníkom vozidla sa stal na základe prepisu na Dopravnom inšpektoráte PZ v S., dňa 19. 04. 1999...

V odvolaní sťažovateľ tiež poukázal, že skutočná škoda mu bola spôsobená tým, že v čase   nezákonného   zaistenia   vozidla   nemohol   realizovať   svoje   vlastnícke   práva,   t.   j. nemohol vozidlo slobodne užívať ani inak ním disponovať...

Som toho právneho názoru, že sťažovateľ má nárok na náhradu škody a skutočná škoda mu bola spôsobená tým, že v čase nezákonného zaistenia jeho vozidla, bol pozbavený práva na pokojné užívanie majetku...

Krajský súd v Košiciach rozsudkom, zo dňa 03. mája 2005, sp. zn. 14 Co 285/2004- 117, rozsudok prvého stupňa potvrdil. Proti tomuto rozsudku nie je prípusté odvolanie. Krajský súd tu vyslovil právny názor, že skutočná škoda sa prejavuje zmenšením majetku poškodenej strany oproti stavu pred škodnou udalosťou. Ďalej, že táto skutočná škoda sa prejavuje v niektorej z foriem ako zničenie, strata, poškodenie alebo znehodnotenie veci. Ďalej, že skutočnú škodu by sťažovateľ preukázal vtedy, keby predložil súdu doklad za požičanie podobného motorového vozidla z požičovne...

Som toho právneho názoru, že rozsudkom Okresného súdu v Trebišove aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach bolo porušené právo sťažovateľa na pokojné užívanie majetku garantované v článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru a tiež základné vlastnícke právo garantované v čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Obidve uvedené rozhodnutia nie je možné napadnúť dovolaním. Z týchto dôvodov vyčerpal sťažovateľ v čase podania tejto sťažnosti všetky opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach bol doručený advokátovi dňa 13. 06. 2005 a týmto dňom nadobudol právoplatnosť...

Priznania primeraného finančného zadosťučinenia sa sťažovateľ nedomáha.“

Sťažovateľ v tejto súvislosti žiadal, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„1. Okresný súd v Trebišove rozsudkom, zo dňa 29. 06. 2004, sp. zn. 11 C 205/2003, porušil základné vlastnícke právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Krajský   súd   v Košiciach   rozsudkom,   zo   dňa   03.   mája   2005,   sp.   zn. 14 Co 285/2004-117, porušil základné vlastnícke právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Rozsudok   Okresného   súdu   v Trebišove,   zo   dňa   29.   06.   2004,   sp.   zn.   11   C 205/2003, sa zrušuje.

4.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach,   zo   dňa   03.   mája   2005,   sp.   zn. 14 Co 285/2004-117, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Trebišove na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd   upravených   v ústave, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach upravujú ustanovenia § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“).   Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   ods.   1 citovaného zákona predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   sťažnosti   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sa ústavný súd riadil princípom subsidiarity   v zmysle   čl.   127   ods.   1   i.   f.   ústavy.   Vychádzajúc   z tohto   princípu   dospel ústavný súd k záveru, že na prejednanie tejto časti sťažnosti nie je daná jeho právomoc, ktorá je vo všeobecnosti vyjadrená v čl. 124 ústavy a konkrétne v čl. 127 ods. 1 ústavy, kde sa ochrana základných práv a slobôd rozdeľuje medzi ústavný súd a všeobecné súdnictvo s tým, že všeobecné súdnictvo chráni v celom rozsahu aj základné práva a slobody, ak táto ochrana má oporu v obyčajných zákonoch.

Vlastnícke právo pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne chránia všeobecné súdy. Platí to aj pre ochranu pohľadávok, ktoré tvoria súčasť pojmu majetok. Ak sťažovateľ uplatnil žalobu o   zaplatenie 1 365 000 Sk   istiny   s prísl.   a všeobecné súdy   o jeho žalobe riadne   konali   a rozhodli   o nej   (vrátane   otázky   jeho   aktívnej   legitimácie   ako   osoby oprávnenej používať predmetné motorové vozidlo), nemožno pokračovať v ochrane jeho vlastníckeho práva podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom. Právomoc ústavného súdu   nemôže   v takom   prípade   založiť   to,   že   sa   sťažovateľ   nestotožnil   s postupom a rozsudkom okresného súdu   a krajského súdu pri ochrane jeho práva, ak tento postup a rozhodnutie rešpektuje ústavné limity vyjadrené v čl. 2 ods. 2 a v čl. 46 až 48 ústavy, kde sú   upravené   ústavnoprocesné   princípy   postupov   a rozhodnutí   všeobecných   súdov   aj   pri ochrane majetku účastníkov súdneho konania.

Vychádzajúc   z uvedeného   a   zo stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu (IV. ÚS 66/03,   IV.   ÚS   141/03)   ústavný   súd sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2005