znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 253/03-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   februára   2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a sudcu Jána Klučku v konaní o sťažnosti J. B., bytom K., Z. B., bytom K., a M. B., bytom K., zastúpených advokátom JUDr. R. Ž., K., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 80/94 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   J.   B.,   Z.   B.   a M.   B.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich veci   v primeranej   lehote   upravené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 80/94 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 80/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   25 000   Sk   (slovom dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Z.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   25 000   Sk   (slovom dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   M.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   25 000 Sk   (slovom dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   nahradiť J. B., Z. B., M. B. trovy konania vo výške 8 800 Sk (slovom osemtisíc osemsto korún) na účet advokáta JUDr. R. Ž., K., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. novembra 2003 doručené podanie J. B., bytom K., Z. B., bytom K., a M. B., bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), označené ako „Sťažnosť pre porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Keďže   sťažnosť   v predloženej   podobe   nespĺňala   náležitosti   predpísané   zákonom Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   ústavný súd   vyzval   1.   decembra   2003 sťažovateľmi označeného advokáta, aby sa vyjadril k zastúpeniu sťažovateľov v označenej veci, ako aj k ďalším náležitostiam sťažnosti. V odpovedi na výzvu doručenú ústavnému súdu 8. decembra 2003 oznámil JUDr. R. Ž., advokát so sídlom v K., že potvrdzuje prijatie právneho zastupovania v konaní pred ústavným súdom vo veci sťažnosti sťažovateľov, ktorí namietajú zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) o žalobe proti sťažovateľom o vydanie a vypratanie nehnuteľnosti, ktoré je na tomto súde vedené pod sp. zn. 12 C 80/94, a ďalej uviedol:

„... Po prerokovaní veci s mojimi klientmi títo uviedli, že zbytočné prieťahy v konaní 12 C 80/94 vedenom na Okresnom súde Košice 2 vidia v rámci vedenia celého konania. Menovaní mi udali, že súdny proces v danej cause trvá už vyše 9 rokov a vec nie je dodnes právoplatne ukončená. Sme toho názoru, že tento fakt nepotrebuje ďalšie komentáre. Samotné prieťahy súdneho konania klienti špecifikovali nasledovne:

- v rokoch 1994 - 1999 súd vytyčoval v priemere jedno pojednávanie ročne. Toto vedenie pojednávania   považujeme   za   nanajvýš   nekonštruktívne   a to   z dôvodu,   že   dlhé   časové odstupy medzi jednotlivými jednaniami viedli k narušeniu kontinuity dokazovania, čím sa jednotlivé fakty a skutočnosti prípadu dostávali do roviny nepreskúmateľnosti a vytrhnutia z kontextu.   Naviac   medzičasom   zomrela   matka   mojich   klientov,   čo   ešte   viac   sťažuje procesné   postavenie   dotyčných,   nakoľko   ich   matka   najlepšie   poznala   všetky   okolnosti prípadu, ktoré poznatky už po jej smrti nebudú môcť v konaní využiť, čo len umocňuje ich stav právnej neistoty.

- Od zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach v roku 1999 súd nariadil iba jedno pojednávanie a to v roku 2000 a od uvedenej doby súd až dodnes nekoná. Vec nie je riešená už vyše troch rokov vôbec!!!

Toto považujeme za ďalší prejav zbytočných prieťahov vo veci samej. Tento postup súd dodnes vôbec nezdôvodnil a nebolo nám dodnes ani odpovedané na našu sťažnosť doručenú predsedovi Okresného súdu Košice 2“ (pozn. podaná 19. novembra 2003).   Svoju sťažnosť   doplnili   podaním   doručeným   ústavnému súdu   8.   decembra   2003, v ktorom navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1.   Ústavné   právo   sťažovateľov   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj základné právo na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní 12 C 80/94 vedenom na Okresnom súde Košice 2 porušené bolo.  

2.   Okresnému   súdu   Košice   2   v konaní   12   C   80/94   zakazuje   činiť   prieťahy. Okresnému   súdu   Košice   2   v konaní   12   C   80/94   prikazuje   konať   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. Sťažovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume Sk 150.000.– slovom jednostopäťdesiattisíc korún slovenských, ktoré je porušiteľ práva povinný zaplatiť sťažovateľom   do   2   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   z dôvodov,   ktoré   sme špecifikovali v pôvodnom texte sťažnosti.

Na ostatných bodoch sťažnosti trváme v celom rozsahu.“

Zároveň navrhli (v podaní z 24. novembra 2003): „V prípade   úspechu   požadujeme   aj   náhradu   trov   právnej   pomoci,   ktoré   nech   sú uhradené nášmu právnemu zástupcovi do lehoty 15 dní od právoplatnosti Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky a ktoré náš právny zástupca vyčísli osobitným podaním. Na ústnom pojednávaní veci netrváme. Nárok na priznanie primeranej finančnej satisfakcie dôvodíme dlhoročnou právnou neistotou sťažovateľov, porušovaním ich vlastníckeho práva z dôvodu reálnej nemožnosti užívania ich vlastníctva, znížením kvality života z dôvodov trvalej frustrácie, vypätia a s tým súvisiacimi rodinnými nezhodami sťažovateľov, ako aj súdnymi výlohami.“  

Ústavný   súd   prijal   sťažnosť   sťažovateľov   na   ďalšie   konanie   uznesením   č.   k. II. ÚS 253/03-14 zo 17. decembra 2003.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na ústnom pojednávaní, a predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľov a predseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedol:„...Je pravdou, že žaloba o vydanie a vypratanie nehnuteľnosti bola podaná proti sťažovateľom   dňa   31.   1.   1994.   Po   vykonaní   dokazovania   bolo   vo   veci   rozhodnuté rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 13. 5. 1997. V dôsledku účastníkmi podaných odvolaní sa spis v období od 6. 7. 1998 do 11. 11. 1999 nachádzal na Krajskom súde v Košiciach, odkiaľ bol vrátený s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok nášho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

Dňa   8.   7.   1999   zomrel   žalobca   a dedičské   konanie   po   ňom   bolo   právoplatne ukončené až dňa 19. 5. 2001.

Po oboznámení sa s priebehom konania v danej veci je nutné pripustiť, že v konaní k určitým prieťahom skutočne došlo. Túto skutočnosť som uviedol aj v odpovedi na sťažnosť žalovaných zo dňa 24. 11. 2003.

Uvedenú situáciu spôsobili objektívne okolnosti, a to zmena zákonného sudcu v danej veci po odchode JUDr. R. L. z funkcie sudcu tunajšieho súdu, enormná zaťaženosť oboch vo veci konajúcich sudcov, ako i skutočnosť, že žalobca v priebehu konania zomrel a dedičské konanie po ňom bolo ukončené až po dvoch rokoch.

Na obranu súdu je potrebné uviesť i to, že vo veci meritórne rozhodol už dňa 13. 5. 1997.“

Právny zástupca sťažovateľov oznámil ústavnému súdu listom z 21. januára 2004, že si uplatňuje náhradu trov konania v prípade úspechu vo veci „za dva úkony právnej pomoci a to prevzatie veci a podanie súdu. Cena za úkon právnej pomoci predstavuje čiastku Sk 3.900.- + 100.- Sk režijný paušál“.

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov...“, a porušenia práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným... rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). „K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred okresným súdom vo veci sp. zn. 12 C 80/94 ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd ako z obsahu sťažnosti, tak aj z vyžiadaného spisu zistil, že predmetom konania pred okresným súdom vo veci sp. zn.   12   C   80/94   je   žaloba   o   vydanie   a vypratanie   nehnuteľnosti.   Žaloby   na   ochranu vlastníckeho   práva   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov. Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   konštatoval,   že   vec   nemožno   posúdiť   ako   právne a skutkovo zložitú.

2. Druhým kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, bol postup sťažovateľov ako účastníkov konania (odporcovia v 2. - 4. rade). Vychádzajúc z vyžiadaného súdneho spisu   okresného súdu   sp. zn. 12 C 80/94 ústavný súd zistil, že správanie sťažovateľov bolo v doterajšom priebehu konania aktívne a súčinnostné (zúčastnili sa na všetkých nariadených pojednávaniach) a zásadne neprispelo k celkovej dĺžke pôvodného konania pred okresným súdom. Po rozhodnutí o odvolaní bolo ich správanie vo vzťahu k výzvam okresného súdu rovnako súčinnostné.  

3. Tretím kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, bol postup okresného súdu.

Žaloba   proti   sťažovateľom   (odporcovia   v 2.   -   4.   rade)   bola   Obvodnému   súdu Košice II (v súčasnosti okresný súd) doručená 19. januára 1994. Obvodný súd Košice II po vykonaní   prípravných   úkonov   nariadil   prvé   meritórne   pojednávanie   vo   veci   na 22. november 1996. Podaním z 10. decembra 1996 žalobca (navrhovateľ) doplnil listinné dôkazy. Po vykonaní dokazovania okresný súd nariadil pojednávanie na 13. máj 1997, na ktorom rozsudkom vo veci samej rozhodol o tom, že sťažovatelia sú povinní navrhovateľovi vydať pozemok, a to záhradu s výmerou 1773 m2, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Proti tomuto rozsudku sa sťažovatelia odvolali (odvolania doručené okresnému súdu 14., 21. a 26. augusta 1997).

Okresný súd postúpil odvolací spis Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 3. júla 1998 (doručený krajskému súdu 6. júla 1998). V odvolacom konaní krajský súd 30. septembra 1999 rozhodol tak, že rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu 11. novembra   1999   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Po   vrátení   veci   okresný   súd   nariadil pojednávanie na 18. apríl 2000, ktoré bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania (medzičasom 8. júla 1999 zomrel pôvodný navrhovateľ a dedičské konanie v tejto súvislosti skončilo 19. mája 2001). Aj so zreteľom na to sa ďalšie pojednávanie konalo 14. júna 2001. Toto pojednávanie sa konalo v neprítomnosti právnych nástupcov navrhovateľa (ďalej len „navrhovatelia“) a bolo po prednesení stanovísk sťažovateľov odročené na neurčito, pričom okresný súd uložil sťažovateľom (odporcom v 2. - 4. rade) predložiť vzájomný návrh proti navrhovateľom.   Protinávrh   sťažovateľov   bol   okresnému   súdu   doručený   26.   júna   2001. Okresný súd doručil protinávrh navrhovateľom 6. júla 2001.

Predseda   okresného   súdu   8.   januára   2002   (Spr.   2/02)   v zmysle   §   2   ods.   2 Spravovacieho   poriadku   presunul   vec   do   súdneho   oddelenia   Mgr.   A.   M.   Okresný   súd vyzval   30.   októbra   2003   navrhovateľov,   aby   sa   vyjadrili   k otázke,   či   vzhľadom   na protinávrh odporcov trvajú dôvody súdneho konania. Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku k sťažnosti sťažovateľov z 24. novembra 2003 ako aj v stanovisku k sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu pripustil existenciu prieťahov v tomto konaní.

Ústavný súd konštatoval, že okresný súd vo veci koná od januára 1994, pričom vec nie je doteraz právoplatne rozhodnutá. Rozsudok okresného súdu vo veci samej z 13. mája 1997 krajský súd ako nesprávny zrušil 30. septembra 1999 a vrátil mu vec na ďalšie konanie s tým,   že   „úlohou   súdu   prvého   stupňa   bude   opätovne   podrobne   vypočuť   účastníkov konania,   ujasniť   predmet   sporu   z hľadiska   žalovaných   a posúdiť   žalobu   žalobcov   aj z pohľadu ust. § 3 Občianskeho zákonníka“.

Ústavný súd vyhodnotil vyššie uvedený postup okresného súdu (pôvodne Obvodného súdu   Košice   II)   v prvej   etape   konania   ako   relatívne   plynulý   (s   ojedinelým   prieťahom v období roku 1995). Dospel tiež k záveru, že v konaní okresného súdu došlo po vrátení veci   k zbytočným   prieťahom   v konaní   predovšetkým   v období   od   6.   júla   2001   do 30. októbra 2003, t. j. v dĺžke viac ako 27 mesiacov, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Na   základe uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   sp.   zn.   12   C   80/94   konal   bez zbytočných prieťahov.  

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovatelia požadovali primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk, pričom   svoju   žiadosť   odôvodnili „dlhoročnou   právnou   neistotou   sťažovateľov, porušovaním ich vlastníckeho práva z dôvodu reálnej nemožnosti užívania ich vlastníctva, znížením kvality života z dôvodov trvalej frustrácie, vypätia a s tým súvisiacimi rodinnými nezhodami sťažovateľov, ako aj súdnymi výlohami“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie majetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označených súdnych konaniach konal   bez   zbytočných   prieťahov,   vychádzal   z názoru,   že   porušenie   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho (a aj vzhľadom na celkovú dobu nečinnosti) považoval preto za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá   sťažovateľom   v dôsledku   toho   vznikla,   a to   priznaním   primeraného   finančného zadosťučinenia.   Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu   v konaní   vo   veci sp. zn. 12 C 80/94, berúc do úvahy, že sťažovatelia sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinili   a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľov sprevádzanej   pocitom   neistoty,   ako   aj   naplnenie   princípu   spravodlivosti   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   25 000 Sk   každému   zo   sťažovateľov   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov (oznámené ústavnému   súdu   v   podaní   z 21.   januára   2004),   ktoré   im   vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. Ž., ktoré vyčíslil sumou 8 800 Sk   (§   1   ods.   3,   §   13   ods.   8,   §   16,   §   22   ods.   3   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   1.   polrok   roku   2002,   ktorá   bola 12 811 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2003). Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270 Sk a po 130 Sk režijný paušál.

Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. februára 2004