znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 252/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   Š.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   L.   L.,   P., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S 48/2012 z 1. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012 doručená sťažnosť P. Š., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 S 48/2012 z 1. augusta 2012.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol že «ako právny nástupca po svojej matke Ž. Š., je účastníkom   súdneho   konania   na   strane   žalovaných   vo   veci   určenia   vlastníckeho   práva vedeného na OS Prešov pod sp. zn. 13 C 141/2005. V tomto konaní boli zo strany žalobcu predložené   rozhodnutia   Okresného   úradu   P.,   odbor   pozemkový,   poľnohospodárstva   a lesného hospodárstva, č.j.: OPPaLH 99/92 -1/SI zo dňa 22.01.1999, OPPaLH 99/92 11/SI zo dňa 07.04.1999 a OPPaLH 99/92 -13/Sf zo dňa 14.04.1999.

Všetky uvedené rozhodnutia boli označené doložkou právoplatnosti a vyplýva z nich, že prebehlo reštitučné konanie na základe návrhu U. Š. - pozemkové spoločenstvo. V konaní mal spoločenstvo zastupovať vtedajší predseda S. K.. Pán S. K. však nebol splnomocnený konať za oprávnené osoby - členov pozemkového spoločenstva U. Š. a zastupovať ich v tomto   konaní   a   taktiež   nebol   splnomocnený   zastupovať   ani   právnu   predchodkyňu sťažovateľa – Ž. Š., ako to uviedla v čestnom prehlásení dňa 07.10.2008.

Sťažovateľ listom z 28.03.2012, doručeným OPÚ PO dňa 29.03.2012, vyzval OPÚ PO na doručenie rozhodnutí vydaných v tomto konaní, keďže mal vedomosť o tom, že OPÚ PO v roku 2011 ostatným - žijúcim členom U. Š. doručoval vydané rozhodnutia na základe uznesenia Krajského súdu Prešov sp. zn. 2 S 39/2009 z 31.03.2011. (konanie podľa tvrdenia sťažovateľa v totožnej právnej veci podielnika U. Š.– žalobcu: J. W., v ktorom krajský súd uznesením   prikázal   obvodnému   pozemkovému   úradu   konať   a rozhodnutie   v správnom konaní   žalobcovi   doručiť,   pozn.). Keďže   OPÚ   PO   na   výzvu   sťažovateľa   nereagoval   a požadované rozhodnutia mu nedoručil, dňa 04.05.2012 podal sťažovateľ voči postupu OPÚ PO sťažnosť na jeho nečinnosť.

Dňa 31.05.2012 bola sťažovateľovi zo strany OPÚ PO doručená odpoveď na jeho sťažnosť -upovedomenie o odložení sťažnosti z 28.05.2012.».

3.   Následne   sťažovateľ   podal   na   krajskom   súde   žalobu   proti   Obvodnému pozemkovému úradu P. (ďalej len „OPÚ PO“ alebo „obvodný pozemkový úrad“) proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).   Touto   žalobou   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   krajský   súd   zaviazal   žalovaného   - obvodný   pozemkový   úrad   -   doručiť   sťažovateľovi   rozhodnutia   vydané   v konaní sp. zn. OPPaLH   99/92   vo   veci   navrátenia   vlastníctva   k pozemkom   U.   Š.–   pozemkové spoločenstvo. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 S 48/2012 z 1. augusta 2012 návrh sťažovateľa odmietol.

4. Sťažovateľ v sťažnosti   tvrdí,   že „Napadnutým uznesením,   postupom Krajského súdu Prešov boli porušené základné práva sťažovateľa, zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   porušovateľa   je v rozpore so zákonom, a to z týchto dôvodov:

«Je nepravdivé tvrdenie porušovateľa, že návrh bol podaný predčasne, keďže pred podaním žaloby nebol sťažovateľ povinný podať okrem sťažnosti na nečinnosť aj podnet na prokuratúre. Okrem iného prokurátor listom z 25.07.2012 podnet sťažovateľa odložil a v odôvodnení poukázal na to, že konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t O.s.p. predstavuje účinnejší prostriedok nápravy ako upozornenie prokurátora. Žiaden   právny   predpis   neukladá   navrhovateľovi   povinnosť   pred   podaním   žaloby podľa   §   250t   O.s.p.,   vyčerpať   všetky   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný predpis, tak, ako to od sťažovateľa požadoval súd.

Tvrdenie porušovateľa (že návrh bol podaný predčasne, pozn.) je však naviac aj v rozpore s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR podľa ktorej platí, že „odmietnutie žaloby   podľa   §   250t   Občianskeho   súdneho   poriadku   len   z   toho   dôvodu,   že   sťažovateľ nevyužil podanie podnetu u prokurátora, nemôže byť dôvodom na zamietnutie jeho žaloby“

- nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 124/2008 z 22.05.2008.

Ďalej   neobstojí   ani   názor   porušovateľa   v   tom,   že   „okrem   neprípustnosti   bolo potrebné   návrh   zamietnuť   aj   pre   jeho   nedôvodnosť“», pretože   podľa   sťažovateľa v obdobných konaniach vedených na krajskom súde podielnikmi U. Š. bolo preukázané, že rozhodnutia   vydané   OPÚ   PO   neboli   účastníkom   predmetného   správneho   konania oznámené. Navyše, podľa sťažovateľa je splnomocnenie z 22. novembra 1992, na ktoré sa odvolával obvodný pozemkový úrad, v rozpore s § 37 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady   č.   330/1991   Zb.   o   pozemkových   úpravách,   usporiadaní   pozemkového   vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov, keďže predmetné splnomocnenie nepodpísali podielnici, ktorí majú   väčšinu   podielov.   Sťažovateľ   namieta,   že „porušovateľ   nedostatočne   zisťoval skutkové okolnosti   týkajúce sa   ustanovenia spoločného   zástupcu na   uplatnenie   nárokov v zmysle ustanovenia § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. V rozhodovanej veci sa preto postup porušovateľa nedá nazvať ináč ako svojvôľa“.

5. Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. Š. podľa článku 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   uznesením Krajského súdu v Prešove,   sp. zn. 3 S 48/2012,   z 01.08.2012, porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu Prešov z 01.08.2012, sp. zn. 3 S 48/2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Prešov na ďalšie konanie.

Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.“

II.

6. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9. Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom   tým,   že je v   konaní nečinný, môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

10. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

12. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva na spravodlivý proces podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením krajského súdu sp. zn. 3 S 48/2012 z 1. augusta 2012, ktorým krajský súd zamietol jeho návrh   proti nečinnosti orgánu verejnej správy, Obvodnému pozemkovému úradu P., ako neprípustný a nedôvodný. Všeobecný súd podľa sťažovateľa   interpretoval   a aplikoval   jednoduché   právo   spôsobom,   ktorý   nie   je   možné aprobovať a v dôsledku tejto interpretácie a aplikácie sa jeho rozhodnutie stalo rozporným s ústavne zakotveným právom na spravodlivý proces.

13. Krajský súd   v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia sp zn. 3 S 48/2012 z 1. augusta 2012 uviedol:

«V danom prípade sa navrhovateľ domáha súdnej ochrany pred nečinnosťou orgánu verejnej správy ktorá má spočívať vtom, že odporca nekoná bez vážneho dôvodu, t.j. aj napriek výzve zo dna 28.3.2012 (doručenej dňa 29.3.2012) do podania návrhu na súd (dňa 5.6.2012) mu nedoručil reštitučné rozhodnutia..., preto s poukazom na § 51 Správneho poriadku, ako aj uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. 2S 39/09 je nečinný.

Z ustanovení § 250t O.s.p. (viď § 250t ods. 1, posledná veta O.s.p.) vyplýva, že návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.   Takto   vymedzená   prípustnosť   návrhu   vyjadruje   princíp   subsidiarity   správneho súdnictva,   totiž   aby   jeho   právomoc   nesuplovala   iné   účinné   právne   prostriedky   právnej ochrany (komentár k § 250t ods. 1 O.s.p.).

Podaním   zo   dňa   4.5.2012,   doručeným   odporcovi   dňa   4.5.2012,   označeným   ako Sťažnosť na nečinnosť v zmysle zákona o sťažnostiach, sa navrhovateľ domáhal nápravy podľa zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach.

Zároveň   z obsahu   vyjadrenia odporcu,   z obsahu predloženého   administratívneho spisu, ako aj z prípisu Okresnej prokuratúry P. č. Pd 193/12-5 zo dňa 24.7.2012 vyplýva, že dňa 31.5.2012 podal navrhovateľ podnet - upozornenie na nezákonný postup odporcu podľa zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre.

Kým   o   sťažnosti   bolo   rozhodnuté   upovedomením   o   odložení   sťažnosti   zo   dňa 28.5.2012, t.j. ešte pred podaním návrhu, o podnete - upozornení na nezákonný postup podľa zákona o prokuratúre ku dňu podania návrhu (dňa 3.6.2012), podľa vedomostí súdu ani   ku   dňu   rozhodnutia   súdu   (1.8.2012)   rozhodnuté   nebolo,   a   teda   návrh   bol   podaný predčasne.

Pre   nesplnenie   zákonnej   podmienky   uvedenej   v   §   250t   ods.   1   O.s.p.   je   preto neprípustný.

Okrem   neprípustnosti   bolo   potrebné   návrh   zamietnuť   aj   pre   jeho   nedôvodnosť. Ak navrhovateľ argumentoval ustanovením § 51 Správneho poriadku, je potrebné uviesť, že predložené Čestné prehlásenie - oznámenie nebohej Ž. Š. zo dňa 7.10.2008 samo o sebe nezakladá   povinnosť   pre   správny   orgán   doručiť   reštitučné   rozhodnutia   navrhovateľovi. Táto   povinnosť   pre   odporcu   vo   vzťahu   k   navrhovateľovi   nevyplýva   ani   z rozhodnutia uznesenia   Krajského   súdu   v   Prešove   č.k.   2S   39/09   zo   dňa   31.3.2011,   pretože   týmto rozhodnutím súd uložil povinnosť odporcovi konať a doručiť rozhodnutie len J. W., a teda je záväzná len vo vzťahu k J. W..

Osobitne   je   potrebné   poukázať   na   plnomocenstvo   zo   dňa   20.11.1992   pripojené k rozhodnutiu Č.j.: 2609/92/Ba, Ev.č. 520/93/22 zo dňa 23.2.1993, ktorým tam podpísané osoby (pod por. č. 31 aj Ž. Š., r.č. 235529/739) splnomocnili na zastupovanie, okrem iného, S. K. na zastupovanie... našich práv a právom chránených záujmov v styku s pozemkovým úradom... za tým účelom je splnomocnenec oprávnený podať výpoveď z nájmu podľa § 22 ods. 2 zákona o pôde, podať žiadosť o navrátenie užívacích práv v celosti, uzavierať a podpisovať zmluvy o vydaní nehnuteľností.

Ak   dodatočne   po   smrti   Ž.   Š.   spochybňuje   právny   nástupca   Ž.   Š.   platnosť   tohto plnomocenstva na základe čestného prehlásenia - oznámenia Ž. Š. zo dňa 7.10.2010, je krajský súd toho názoru, že posúdenie tejto otázky (posúdenie platnosti právneho úkonu - plnomocenstva zo dňa 20.11.1992) správnemu orgánu (odporcovi) neprislúcha, neprislúcha to ani krajskému súdu v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy, o platnosti či neplatnosti právneho úkonu môže rozhodnúť jedine súd v riadnom civilnom konaní a až do rozhodnutia súdu je správny orgán svojimi právoplatnými rozhodnutiami viazaný. Za   nečinnosť   nemožno   považovať   ani   nemožnosť   konať   vo   veci   z   objektívnych dôvodov, ku ktorým patrí zapožičanie administratívneho spisu súdu k veci 17CoE/43/2012, nesúčinnosť a nespolupráca žiadateľov o doručenie reštitučných rozhodnutí so správnym orgánom, či neustále zaťažovanie správneho orgánu rôznymi podaniami, na ktoré musel správny orgán reagovať.

Treba súhlasiť aj s argumentáciou odporcu, že sa jedná o vážne tvrdenia, ktoré bol odporca povinný   dôsledne prešetriť,   preto   aj z týchto dôvodov,   ako   aj   s poukazom na uplynutú dobu od podania žiadosti - výzvy na doručenie zo dňa 29.3.2012 do dňa podania návrhu na súd (5.6.2012), nemožno hovoriť o nečinnosti správneho orgánu.

Z uvedených dôvodov krajský súd návrh podľa § 250t ods. 4 O.s.p. zamietol.»

14. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).

15. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

16. Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   ústavný   súd   za   potrebné uviesť,   že   nie   je   opravnou   inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05),   a   preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

17. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu. Jedným z dôvodov, pre ktoré krajský súd návrh proti nečinnosti orgánu verejnej správy odmietol, bola jeho neprípustnosť   pre   nesplnenie   zákonnej   podmienky   uvedenej   v   §   250t   ods.   1   OSP, to znamená   vyčerpanie   opravných   prostriedkov,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný predpis.   Z uznesenia   krajského   súdu,   ako   aj   zo   samotnej   sťažnosti   totiž   vyplýva,   že sťažovateľ ešte pred podaním návrhu na krajskom súde, využil opravný prostriedok podľa osobitného prepisu, t. j. podnet – upozornenie prokurátora na nezákonný postup 31. mája 2012.   Bezprostredne potom - 5. júna 2012   (o päť dní) - podal sťažovateľ návrh proti nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   na   krajskom   súde.   Keďže   ku   dňu   rozhodovania krajského súdu, t. j. k 1. augustu 2012, nebolo podľa vedomostí konajúceho krajského súdu rozhodnuté vo veci podaného podnetu, krajský súd konštatoval, že sťažovateľom podaný návrh bol podaný predčasne.

Námietku   sťažovateľa,   že   takýto   postup   je   v rozpore   s ustálenou   judikatúrou ústavného   súdu,   nemožno   akceptovať,   keďže   krajský   súd   návrh   sťažovateľa   napriek vyslovenej   neprípustnosti   preskúmal,   postupom   napadnutého   orgánu   verejnej   správy   sa zaoberal a dospel k záveru, že návrh bol podaný nedôvodne.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že od podania žiadosti sťažovateľa na obvodný pozemkový úrad 29. marca   2012, ktorou sa domáhal doručenia rozhodnutí pozemkového   úradu,   do   podania   návrhu   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy na krajskom   súde   5.   júna   2012   uplynuli   dva   mesiace.   Počas   týchto   dvoch   mesiacov sťažovateľ neposkytol   odporcovi   (obvodnému pozemkovému úradu) potrebnú súčinnosť a nedostavil sa na predvolanie obvodného pozemkového úradu, navyše počas týchto dvoch mesiacov   bol   obvodný   pozemkový   úrad   povinný   zapožičať   administratívny   spis na vyžiadanie   krajského   súdu   pre   účely   iného   konania   vedeného   pod   sp.   zn. 17 CoE/43/2012.

Po preskúmaní napadnutého postupu správneho orgánu a po vykonanom dokazovaní krajský   súd   nezistil   nečinnosť   v postupe   správneho   orgánu,   a preto   návrh   sťažovateľa odmietol aj z dôvodu jeho nedôvodnosti.

18. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje,   že   krajský   súd   sa   jasným,   právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia dotknutých ustanovení právnych   predpisov   boli   vykonané   ústavne   súladným   spôsobom.   Ústavný   súd po preskúmaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   dospel   k   záveru,   že   napadnuté uznesenie   nevykazuje   znaky   svojvoľnosti   alebo   arbitrárnosti   a   závery   v   ňom   uvedené v súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu a na spravodlivé súdne konanie nie sú ústavne neudržateľné. Krajský súd v napadnutom uznesení   podľa   názoru   ústavného   súdu   primeraným   spôsobom   reagoval   na   námietky sťažovateľa   a   vysvetlil   dôvody,   na   ktorých   založil   svoje   rozhodnutie,   pričom   toto rozhodnutie nemožno považovať za nepresvedčivé.

19. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v zmysle jeho konštantnej judikatúry, ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   neznamenajú   právo   na   úspech   v   konaní   pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

20. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   neboli   zistené   také   skutočnosti,   ktoré   by   umožňovali   vysloviť   porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu sp. zn. 3 S/48/2012 z 1. augusta 2012. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

21. Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   o   ďalších   nárokoch   sťažovateľa ústavný súd nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2013