znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 252/2012-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   septembra   2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov   Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť mal. J. K., K., a L. K., K., zastúpených advokátom JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 25 P 270/09 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 270/09 p o r u š i l základné právo mal. J. K. a L. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 25 P 270/09 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mal.   J.   K.   a L.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   každej   v   sume   po 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Mal.   J.   K.   a L.   K. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 386,40 €   (slovom   tristoosemdesiatšesť   eur a   štyridsať   centov),   ktoré j e   Okresný   súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť na účet ich advokáta JUDr. M. H., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 252/2012-10   z 10.   júla   2012   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť mal. J. K. a L. K. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 270/09.

Sťažovateľky   uviedli,   že «Sťažovateľka   L.   K.,   matka   maloletej   J.   K.,   návrhom z 26. októbra   2009   požiadala   o zvýšenie   výživného,   ktoré   bolo   pôvodne   upravené rozsudkom Okresného súdu Košice II(...), sp. zn. 11 C 45/2005 z 10. decembra 2007. Napriek skoro trojročnému trvaniu súdneho konania v tak citlivej veci, okresný súd žiadnym, čo i len neprávoplatným spôsobom vo veci samej nerozhodol.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľka podľa § 62 odsek 1 zákona č. 754/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov podala 19. marca 2012 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Predseda   okresného   súdu   v   odpovedi   z   22.   marca   2012   konštatoval   čiastočnú dôvodnosť sťažnosti „v dôsledku dlhodobej práceneschopnosti pôvodnej zákonnej sudkyne“ a následnému prideleniu veci iným sudcom, ktorí z „objektívnych dôvodov“ neboli schopní konať   a   rozhodovať   plynulo.   Zároveň   poukázal   na   potrebu   znaleckých   dokazovaní, ustanovovaní tlmočníka a opakované podávanie predbežných opatrení.

Od tejto odpovede predsedu okresného súdu nebol vykonaný vo veci žiaden úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej.».

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd o sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 25P 270/2009 porušil základné právo J. K. a L. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy(…)   a   právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru(…)

J. K. a L.   K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie každej v sume 3 000,- Eur(...),   ktoré   im   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

J. K. a L. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia(…)“

2.1 Predseda okresného súdu s poukazom na vykonané úkony v namietanom konaní uviedol, že „dané konanie bolo poznamenané nečinnosťou v priebehu kalendárneho roka 2010, ako som to uviedol vo svojej odpovedi na sťažnosť sťažovateľky dňa 22. 3. 2012. Uvedená   situácia   bola   spôsobená   dlhodobou   práceneschopnosťou   zákonnej   sudkyne JUDr. G. T., ktorá trvala od 11. 1. 2012 do 9. 12. 2010, kedy všetky veci jej súdneho oddelenia, boli prerozdelené medzi dve sudkyne konajúce a rozhodujúce v uvedenej agende, ktoré z objektívnych dôvodov neboli schopné vo všetkých pridelených veciach rozhodovať plynulo. Po ukončení dlhodobej práceneschopnosti boli všetky nerozhodnuté a nevybavené veci pridelené späť do súdneho oddelenia pôvodne konajúcej zákonnej sudkyne v súlade s príslušným Rozvrhom práce tunajšieho súdu pre daný kalendárny rok.

Zároveň je tiež potrebné poukázať na skutočnosť, že sa jedná o konanie, v ktorom je potrebné zabezpečovať dôkazy zo zahraničia, čo navrhovala i sama sťažovateľka. Takýto postup si ale vyžaduje väčšiu časovú náročnosť z hľadiska nutnosti zabezpečenia prekladu do   i   z   cudzieho   jazyka   (v   danom   konaní   španielčina),   ale   i   dlhší   časový   úsek   pre zabezpečenie   vybavenia   samotného   dožiadania   z   cudzieho   štátu.   Sama   sťažovateľka v jednom zo svojich podaní uvádza, že nevie zabezpečiť preklad získaných dôkazov jednak z dôvodov finančných, jednak nemožnosťou zabezpečiť prekladateľa z katalánčiny (podanie zo   dňa   15.   2.   2011),   sama   teda   uznáva,   že   sa   v   danej   veci   jedná   o   komplikované zabezpečenie dôkazov, ktoré majú slúžiť k rozhodnutiu veci. Lehota na rozhodnutie veci by mohla byť zachovaná v prípade, ak by účastníci predložili súdu všetky dôkazy tak, aby bez vykonania ďalších dôkazov mal súd možnosť vo veci rozhodnúť.“

2.3   Právny   zástupca   sťažovateliek   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedu okresného súdu uviedol, že «Predovšetkým by som chcel poukázať na skutočnosť, že prvé pojednávanie v súdnom konaní bolo nariadené až na 28. 01. 2011, hoc návrh na zvýšenie výživného pre maloleté dieťa bol podaný 34. 10. 2009, čiže viac ako 15 mesiacov po podaní návrhu; úkony, ktoré boli dovtedy súdom vykonané, nemajú z hľadiska dokazovania vo veci samej bezprostredný vplyv na vydanie tzv. „konečného“ rozhodnutia vo veci samej (ide o formálne, procesné úkony – napr. ustanovenie kolízneho opatrovníka, zamietnutie žiadosti sťažovateľky o ustanovenie zástupcu z radu advokátov). Chcem podotknúť, že to bolo prvé a zároveň   posledné   pojednávanie   konané   vo   veci,   pričom   dodnes   sa   nekonalo   ďalšie (nariadené pojednávanie na 15. 08. 2011 bolo odročené na neurčito).».

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 25 P 270/09:

Dňa 14. októbra 2009 bol okresnému súdu doručený návrh na zvýšenie výživného na maloleté dieťa.

Dňa   22.   decembra   2009   okresný   súd   vydal   uznesenie   o   ustanovení   kolízneho opatrovníka maloletému dieťaťu, zároveň bol daný pokyn na doručenie opisu návrhu otcovi dieťaťa a o podanie správy bol požiadaný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v K.Dňa 8. januára 2010 požiadala sťažovateľka o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie zástupcu z radov advokátov v danom konaní.

Dňa 22. februára 2010 bol z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti pôvodnej zákonnej sudkyne JUDr. G. T. pridelený do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. D. D.

Dňa   16.   apríla   2010   okresný   súd   uznesením   zamietol   žiadosť   sťažovateľky o ustanovenie zástupcu   z radov   advokátov. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 7.   mája 2010.Dňa 17. decembra 2010 okresný súd určil termín pojednávania na 28. január 2011. Dňa 28. januára 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre účely doplnenia dokazovania.

Dňa 11. februára 2011 bol zaslaný prípis Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v K. a podaním z 15. februára 2011 sťažovateľka oznámila, že predkladá okresnému súdu listiny preložené zo španielčiny.

Dňa 18. februára 2011 okresný súd uskutočnil informatívny výsluch otca maloletej sťažovateľky.

Dňa   29.   marca   2011   okresný   súd   vydal   pokyn   na   zaslanie   urgencie   právnemu zástupcovi   odporcu   na   predloženie   požadovaných   dokladov   (predloženie   daňového priznania   otca   preloženého   do   slovenského   jazyka)   a   Okresný   súd   Michalovce   bol požiadaný   o   predloženie   súvisiaceho   spisu.   Žiadané   doklady   predložil   právny   zástupca odporcu 19. apríla 2011.

Dňa   24.   mája   2011   okresný   súd   uznesením   ustanovil   v konaní   prekladateľku. Z odôvodnenia citovaného uznesenia vyplýva, že pre potreby konania je nutné vykonať dôkaz   navrhnutý   sťažovateľkou,   a   to   požiadať   príslušný   Daňový   úrad   v   Španielsku o podanie správy o otcovi maloletej v súvislosti s jeho príjmami, výdavkami a majetkovými pomermi. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. júla 2011.

Dňa 16. júna 2011 doručila sťažovateľka žiadosť o odpustenie prípadných súdnych poplatkov vo veci prekladateľského úkonu. Ešte v uvedený deň jej bola zasielaná výzva na preukázanie jej majetkových pomerov.

Dňa 22. júna 2011 doručila prekladateľka určený preklad spolu s vyúčtovaním.Dňa 23. júna 2011 okresný súd uznesením rozhodol o odmene prekladateľky.Dňa   20.   septembra   2011   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   potvrdenie o majetkových pomeroch.

Dňa 7. novembra 2011 bola sťažovateľka opätovne vyzvaná, aby v lehote 10 dní predložila potvrdenie o výške svojho príjmu, keďže požiadala o oslobodenie od zaplatenia súdneho   poplatku   v   konaní.   Okresný   súd   zároveň   prípisom   požiadal   Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Španielsku o súčinnosť pri zistení príslušného orgánu v Španielsku, ktorý   by   mohol   poskytnúť   správy   o   majetkových   pomeroch   odporcu.   V   uvedený   deň okresný   súd   uznesením   rozhodol   o uložení   povinnosti   vykonať   prekladateľský   úkon spočívajúci v preložení žiadosti okresného súdu o vykonanie dôkazu.

Dňa   15.   novembra   2011   okresný   súd   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty vyzval   odporcu   na   predloženie   daňového   priznania   za   rok   2010   v   Španielsku   spolu s overeným prekladom.

Dňa   2.   decembra   2011   ustanovená   prekladateľka   oznámila,   že   bola   vyčiarknutá zo zoznamu prekladateľov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, preto žiadaný úkon nemôže vykonať.

Dňa   5.   decembra   2011   bol   v   konaní   ustanovený   iný   prekladateľ;   uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19. decembra 2011.

Dňa   17.   januára   2012   okresný   súd   zaslal   prekladateľovi   urgenciu   na   vykonanie znaleckého úkonu.

Dňa   25.   januára   2012   predložil   prekladateľ   preložený   text   spolu   s   vyúčtovaním odmeny.

Dňa 27. januára 2012 okresný súd uznesením priznal prekladateľovi odmenu.Dňa 27. februára 2012 okresný súd uznesením uložil preložiť ďalšie písomnosti. Dňa   16.   mája   2012   bola   prekladateľovi   priznaná   odmena;   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 7. júna 2012.

Dňa   27.   júna   2012   okresný   súd   uznesením   rozhodol   o   nepriznaní   oslobodenia od súdnych poplatkov sťažovateľke.

Dňa 9. júla 2012 okresný súd určil termín pojednávania na 15. august 2012, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Dňa 23. júla 2012 sťažovateľka podala proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov odvolanie a 31. júla 2012 bola vypracovaná predkladacia správa pre Krajský súd v Košiciach.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 270/09 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, dĺžka napadnutého konania podľa názoru ústavného súdu bola závislá od zložitosti veci len sčasti. Vec z právneho hľadiska nemožno považovať za zložitú, pretože ide o bežnú agendu všeobecných súdov. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť,   tú   predstavovala   potreba   zabezpečenia   dôkazu   z cudziny.   Tieto   skutočnosti ústavný súd zohľadnil pri určení finančného zadosťučinenia.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria, teda   správania   sťažovateliek v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   ich   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľky neprispeli svojím správaním k prieťahom v konaní, aktívne sa dožadovali pokračovania v konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd okrem opakovaného vykonávania málo efektívnych úkonov v dvojmesačných   intervaloch   (napr.   od   14.   októbra   2009   do   22.   decembra   2009, od 22. februára   2010 do   16.   apríla 2010,   od 17.   decembra   2010   do   11.   februára   2011, od 29. marca 2011 do 24. mája 2011) bol vo veci nečinný v období od 16. apríla 2010 do 17.   decembra   2010   (osem   mesiacov),   od   23.   júna   2011   do   7.   novembra   2011   (päť mesiacov),   od   27.   februára   2012   do   27.   júna   2012   (štyri   mesiace).   Uvedené   obdobie nečinnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba   považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné, pretože k uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania sťažovateliek, ale predovšetkým v dôsledku nečinnosti okresného súdu. Ústavný súd pritom už opakovane uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a   teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov.

Uvedenú   nečinnosť   nie   je   možné   ospravedlniť   skutočnosťami   uvádzanými vo vyjadrení predsedu okresného súdu, pričom vec bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom na jej   povahu   a význam   pre   sťažovateľky.   Samotná   zákonná   úprava   (§   176   ods.   3 Občianskeho   súdneho   poriadku)   predpokladá   konanie   súdu   bez   zbytočných   prieťahov a rozhodnutie vo veci do šiestich mesiacov od začiatku konania. Zároveň Európsky súd pre ľudské   práva   zdôraznil,   že   ak   sú   predmetom   konania   vzájomné vzťahy   medzi   rodičmi a deťmi,   konaniu   o týchto   vzťahoch   príslušné   súdy   majú   venovať   „mimoriadnu starostlivosť, pretože procesné omeškanie v takejto veci môže mať za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (pozri H. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 8. júla 1987, § 85). Vo svetle tejto požiadavky sa potom podstatne mení aj pohľad na posúdenie prieťahov   v predmetnej   veci   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy, účelom ktorého je, aby sa čo najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty,   kvôli   čomu   prebieha   súdne   konanie   (mutatis mutandis II. ÚS 66/02).

S poukazom na uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 25 P 270/09 vyslovil porušenie základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľky požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie každej v sume 3 000 € vzhľadom na závažnosť   konania, ktoré je pre ne bytostne dôležité, ovplyvňujúce ich každodenný život.

S   prihliadnutím   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a v čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľky. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia základného práva sťažovateliek, najmä vzhľadom na povahu napadnutého konania považuje za primerané každej zo sťažovateliek v sume 1 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateliek si uplatnil trovy právneho zastúpenia v sume 386,40 €, ktorú mu ústavný súd priznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateliek   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateliek rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2012