znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 252/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods.   1   a   čl.   50   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl. 13 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 4/2009 z 11. februára 2009, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 273/08 z 2. októbra 2008 a uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 4 T 69/2006-391 z 9. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2009 doručená sťažnosť J. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 4/2009 z 11. februára 2009, rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 273/08 z 2. októbra 2008 a rozhodnutím Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 T 69/2006-391 z 9. januára 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 182/07 zo 4. apríla 2008 uznaný vinným z trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za čo bol odsúdený na päť rokov   nepodmienečne   so   zaradením   do   ústavu   na výkon   trestu   odňatia slobody s minimálnym   stupňom   stráženia.   Na   základe   podaného   opravného   prostriedku sťažovateľom   krajský   súd   uznesením   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   To   273/08 z 2. októbra   2008   sťažnosť   zamietol.   Toto   rozhodnutie   dovolaním   napadol   sťažovateľ, najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 4/2009 z 11. februára 2009 ho však odmietol. Následne okresný súd uznesením z 9. januára 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 4   T   69/2006   rozhodol,   že   sťažovateľ   sa   v   skúšobnej   dobe   podmienečného   odsúdenia (rozsudok   tohto   súdu   sp.   zn.   4   T   69/2006   z   30.   júna   2006)   neosvedčil,   a   nariadil   mu vykonať trest odňatia slobody v trvaní troch rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 4 roky. Zaradil ho do výkonu trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Sťažovateľ ďalej uviedol: «Právny záver všeobecných súdov o tom, že sa zo strany sťažovateľa jednalo o naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty zločinu podľa § 172 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. a) Tr. zák., je v extrémnom rozpore so skutkovým zistením všeobecných   súdov,   lebo   z   vykonaného   dokazovania   nemožno   bez   porušenia   princípu prezumpcie   neviny   vyvodiť,   že   sťažovateľ   obchodoval   s   drogami,   keď   pre   tento   záver svedčila len účelová výpoveď tzv. korunnej svedkyne L. M., ktorá bola tzv. spolupracujúcou obvinenou, ale doteraz neodsúdenou, lebo si svoju „beztrestnosť“ vykupovala účelovým svedectvom. V konaní vypočutí viacerí svedkovia potvrdili, že nie sťažovateľ, ale L. M. bola distribútorkou drog v okolí D. a H., no zatiaľ beztrestne. Bolo by zaujímavé zistiť, prečo je tomu tak a prečo je dovolené beztrestne klamať - viď jej tvrdenie, že drogy pre ňu kupoval aj   J.   H.,   ktorý   to   vzápätí   poprel   -   a   nevyvodiť   z   toho   aspoň   priaznivé   dôsledky   pre sťažovateľa,   keď   už   nie   potrestať   dílera   drog,   ktorým   L.   M.   bezpochyby   bola.   Ide o neprípustné kupčenie so spravodlivosťou, čo je v rozpore aj s čl. 1 ods. 1 ústavy. Uvedenú situáciu si uvedomovali aj súdy, ktoré „kompenzovali“ hodnotenie dôkazov v neprospech sťažovateľa, uložením trestu hlboko pod dolnú sadzbu v zmysle obľúbenej „trestňáckej“ zásady, in dubio mitius(...) Zmienená kompenzácia sa však mala premietnuť do   neodsúdenia   sťažovateľa,   pretože   výpoveď   korunnej   svedkyne   a   spolupracujúcej obvinenej nebola podporená žiadnym priamym či nepriamym dôkazom a teda k odsúdeniu sťažovateľa nemohlo dôjsť výlučne na základe predmetnej výpovede L. M., ktorá ju ešte aj účelovo menila (porov. Doorson p. Holandsku z 23. 6. 1996 ap.).

Za   tejto   situácie   sa   teda   mal   dovolací   súd   zaoberať   meritórne   námietkami uplatnenými sťažovateľom v dovolaní, a tak odstrániť právoplatné rozhodnutie krajského súdu(...)»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné práva J. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru   na   ochranu   ľudských   práv   a   základných   slobôd   boli   porušené   uznesením Najvyššieho súdu SR z 11. 2. 2009, sp. zn. 3 Tdo 4/2009.

2.   Základné   práva   J.   P.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v spojení s právom na prezumpciu neviny, garantovaných čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 Dohovoru a čl. 1 ods. 1 ústavy, boli porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 2. 10. 2008, sp. zn. 2 To 273/08.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. 2. 2009, sp. zn. 3 Tdo 4/2009 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 2. 10. 2008, sp. zn. 2 To 273/08 a naň nadväzujúce uznesenie Okresného súdu vo Zvolene z 9. 1. 2009, č. k. 4 T 69/2006-391 zrušuje a vec vracia KS Banská Bystrica.

4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť J. P. trovy právneho zastúpenia v sume 248,70 EUR (odmena za dva úkony právnej pomoci + DPH) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ. do 1 mesiaca od doručenia nálezu(...)“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

A. Sťažovateľ napadol uznesenie okresného súdu č. k. 4 T 69/2006-391 z 9. januára 2009, ktorým bolo vyslovené, že sa neosvedčil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, a bolo mu uložené vykonať trest odňatia slobody v trvaní troch rokov.

Toto uznesenie sťažovateľ prevzal 26. januára 2009 s poučením o možnosti podať proti nemu sťažnosť.

Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Pretože   napadnuté   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   26.   januára   2009, predmetná sťažnosť bola podaná v čase (6. mája 2009), keď už dávno uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

B.   Sťažovateľ   namietal   aj   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   273/08 z 2. októbra 2008.

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   ak   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva   alebo slobody   je   oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho práva, porušenie ktorého sťažovateľ namietal, t. j. základného práva na spravodlivé súdne konanie,   k   porušeniu   ktorého   malo   dôjsť   dôsledkom   nedostatočného   odôvodnenia a nesprávneho   právneho   posúdenia   rozhodnutím   krajského súdu,   neposkytujú   všeobecné súdy na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práva.

Sťažovateľ   využil   možnosť   zákonného   opravného   prostriedku   –   dovolania   proti napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu,   o   ktorom   rozhodoval   najvyšší   súd   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 4/2009 11. februára 2009. Sťažovateľ sa tak domohol účinnej ochrany   ním   označeného   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ktorého porušenie namietal, pretože mal účinný prostriedok, ktorý mu poskytol na jeho ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o dovolaní teda v tomto prípade (vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd sťažnosť   v   tej   časti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   základných   práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu, po predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

C.   Sťažovateľ   napokon   namietal   aj   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Tdo 4/2009 z 11. februára 2009.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po jej prijatí   na ďalšie   konanie (muatius mutandis   rozhodnutie   III.   ÚS   138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciu a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:„Pokiaľ ide o dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda   že   zásadným   spôsobom   bolo   porušené   právo   obvineného   na   obhajobu,   dovolateľ v dovolaní neuviedol, akým spôsobom malo byť jeho právo na obhajobu porušené. Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že v trestnej veci obvineného P. bolo trestné stíhanie začaté 17. marca   2007,   kedy   vznikol   i   dôvod   nutnej   obhajoby   u   obvineného.   Obvinený   si   po prevzatí uznesenia o vznesení obvinenia chcel sám zvoliť obhajcu JUDr. B. Obhajca JUDr. B. však odmietol obhajobu obvineného prevziať, preto obvinený súhlasil, aby mu obhajca bol ustanovený. 17. marca 2007 mu bol ustanovený obhajca V. F. Obhajca bol vyrozumený o všetkých úkonoch, mal možnosť zúčastniť sa ich, čo aj využil. Dovolací súd nezistil žiadne porušenie ustanovení Trestného poriadku garantujúcich práva obvineného na obhajobu. Dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. nie je daný. Postupom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. môže dovolateľ napadnúť rozhodnutie len z dôvodu, že je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia.   V   rámci   dovolacieho   konania môže dovolací súd posudzovať iba právne otázky. Na riešenie skutkových otázok nie je oprávnený.   Dovolanie   neslúži   na   revíziu   skutkových   zistení   ustálených   súdmi   prvého   i druhého stupňa.

Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu   inštanciu   zameranú   k   preskúmaniu   rozhodnutí   súdu   druhého   stupňa.   Správnosť a úplnosť skutkových zistení dovolací súd nemôže posudzovať, pretože nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Námietka nesprávnosti skutkových zistení, námietka proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne nesúhlas s tým ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôže zakladať žiadny   z   dovolacích   dôvodov   podľa   §   371   ods.   1   Trestného   poriadku.   Nie   je   možné s poukazom na dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené. Správnosť a   úplnosť   zisteného   skutku   dovolací   súd   nemôže   skúmať   a   meniť.   Dovolací   súd   môže posudzovať len to či súdy na zistený skutkový stav, ktorý je v dovolacom konaný daný a nemenný aplikovali správne ustanovenia trestného zákona

Dovolateľ J. P., ako to vyplýva z obsahu ním podaného mimoriadneho opravného prostriedku,   vyjadruje   nesúhlas   s   rozsahom   vykonaného   dokazovania   a s hodnotením vykonaných dôkazov, a to najmä vo vzťahu k výpovedi svedkyne L. M., ktorú považoval za nevierohodnú

Z uvedeného je nepochybné, že dovolanie podané obvineným z dôvodu § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. sa neopiera o právne námietky, ale je založené výlučne na skutkových výhradách.   Ide   tak   o   námietky,   ktoré   vecne   nezodpovedajú   zákonnému   vymedzeniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   skutkovým   hodnotením   a   následne s právnym posúdením a názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   V   konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   všeobecných súdov,   ktoré   sú   „pánmi   zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   najvyššieho   súdu   takéto   nedostatky nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tomto   smere   ako   zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2009