znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 252/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 4 Tos 9/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2008 doručená sťažnosť M. Č., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Krajským   súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Tos 9/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 20. mája 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 142/06 z 2. februára 2007 bol sťažovateľ vzatý   do   väzby   z dôvodov uvedených v ustanovení § 61 ods.   1 písm.   a)   a c)   Trestného poriadku. Uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Tpo 1001/08 z 22. januára 2008 bola väzba sťažovateľa predĺžená do 1. apríla 2008. Krajský prokurátor v Prešove podal 13. februára 2008   na   sťažovateľa   a ďalšie   osoby   obžalobu   pre   trestný   čin   vraždy   okresnému   súdu. Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   3   T   23/08-9151   zo   14.   marca   2008   vyhláseným   na verejnom zasadnutí bolo rozhodnuté, že väzba sťažovateľa ďalej trvá z rovnakých dôvodov, aké boli uvedené v uznesení okresného súdu z 2. februára 2007. Hoci väzba bola uznesením krajského súdu z 22. januára 2008 predĺžená do 1. apríla 2008, do uplynutia tejto lehoty krajský súd nerozhodol o sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu zo 14. marca 2008, lebo až uznesením krajského súdu č. k. 4 Tos 9/2008-9170 zo 17. apríla 2008 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu zo 14. marca 2008 zamietnutá. Uznesenie krajského súdu bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 7. mája 2008. Z uvedeného je podľa názoru sťažovateľa zrejmé, že hoci bolo povinnosťou krajského súdu rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa do uplynutia termínu jej posledného predĺženia v prípravnom konaní, teda najneskôr do 1. apríla 2008, nestalo sa tak, a preto mal byť sťažovateľ 1. apríla 2008 z väzby prepustený.

Uvedeným postupom krajského súdu došlo podľa sťažovateľa k hrubému porušeniu jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru, a to aj s poukazom na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 187/07.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 Tos 9/2008 s tým, aby bolo uznesenie zo 17. apríla 2008 v časti týkajúcej sa sťažovateľa zrušené a vec v rozsahu zrušenia vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v celkovej sume 7 940,88 Sk.

2. Z uznesenia okresného súdu č. k. 3 T 23/08-9151 zo 14. marca 2008 vyplýva, že väzba sťažovateľa ďalej trvá z tých istých dôvodov, ktoré boli ustálené pri jeho vzatí do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 142/06 z 2. februára 2007. Väzba sťažovateľa bola v prípravnom konaní predĺžená do 1. apríla 2008. Obžaloba bola podaná okresnému súdu 13. februára 2008. Vzhľadom na to bolo potrebné rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa do 1. apríla 2008. K takémuto záveru dospel okresný súd na základe nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 271/06 z 8. marca 2007, podľa ktorého, ak má byť väzba zákonná, musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu. Preto aj v danom prípade vždy musí existovať uznesenie všeobecného súdu. Nemôže byť totiž dôvodom držania vo väzbe len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho,   aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim   súdom   rozhodlo   ešte   predtým,   ako   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená. Iná prax súdov nie je v súlade s ustanovením čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru. Ustanovením Trestného poriadku, ktoré ukladá súdu po podaní obžaloby povinnosť skúmať dôvodnosť ďalšieho trvania väzby, je § 244   ods.   5.   Toto   ustanovenie   však   predpokladá   nariadenie   verejného,   prípadne neverejného   zasadnutia   na   predbežné   prerokovanie   obžaloby.   Vzhľadom   na   enormnú rozsiahlosť spisového materiálu nie je možné v čase od 13. februára 2008 do 1. apríla 2008 oboznámiť sa so spisom do takej miery, aby bolo možné v stanovenej lehote určiť termín predbežného   prerokovania   obžaloby.   Okresný   súd   preto   svoje   rozhodnutie   oprel o ustanovenie § 79 ods. 2 Trestného poriadku a 27. februára 2008 určil termín verejného zasadnutia   na   14.   marec   2008.   Na   verejnom   zasadnutí   dostali   možnosť   vyjadriť   sa k ďalšiemu trvaniu väzby tak prokurátor, ako aj sťažovateľ. Okresný súd napokon dospel k záveru, že väzba je i naďalej dôvodná.

3. Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 Tos 9/2008-9170 zo 17. apríla 2008 vyplýva, že sťažnosť podaná sťažovateľom a ďalšou osobou proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 23/08   zo   14.   marca   2008   bola   zamietnutá.   Podľa   názoru   krajského   súdu   rozhodol okresný súd správne. Uznesenie krajského súdu bolo podľa dátumovej pečiatky doručené obhajcovi sťažovateľa 7. mája 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07).

Z uvedenej   zásady   vyplýva, že porušenie zákona v prípade   rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.

V zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná   obžaloba,   bez   toho,   aby   sa   o ďalšom   trvaní   väzby   výslovne   konajúcim   súdom rozhodlo   ešte   predtým,   ako   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba   v prípravnom   konaní naposledy predĺžená (I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05, III. ÚS 271/06, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“   väzby v zmysle čl.   5   ods.   1   dohovoru   a nemôže   bez príslušného   súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti nenamieta neexistenciu dôvodov na ďalšie trvanie väzby, pretože vytýka skutočnosť, že po podaní obžaloby 13. februára 2008 nedošlo do 1. apríla 2008 k vydaniu právoplatného uznesenia, ktorým by bolo vyslovené ďalšie trvanie väzby i po 1. apríli 2008. Poukazuje na to, že okresný súd síce rozhodol o ďalšom trvaní väzby 14. marca 2008, avšak uznesenie krajského súdu o zamietnutí podanej sťažnosti bolo vydané až 17. apríla 2008 a doručené 7. mája 2008, teda po uplynutí lehoty posledného predĺženia väzby v prípravnom konaní.

Ústavný súd nemôže súhlasiť s právnym názorom sťažovateľa.

Základnou   zásadou,   ktorej   sa   sťažovateľ   dovoláva,   je,   že   obmedzenie   osobnej slobody väzbou sa musí vždy a bezvýnimočne opierať o rozhodnutie všeobecného súdu. Absencia takéhoto rozhodnutia znamená porušenie označených článkov ústavy a dohovoru. V predmetnej veci preto treba posúdiť, či neprávoplatné uznesenie okresného súdu č. k. 3 T 23/08-9151 zo 14. marca 2008 je dostatočným podkladom na trvanie väzby sťažovateľa po 1. apríli 2008.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa § 83 ods. 3 prvej vety Trestného poriadku odkladný účinok má iba sťažnosť prokurátora   proti   rozhodnutiu   o prepustení   obvineného   z väzby   alebo proti   rozhodnutiu, ktorým nebola predĺžená lehota väzby.

Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   nepochybne   vyplýva,   že   uznesenie okresného súdu č. k. 3 T 23/08-9151 zo 14. marca 2008 bolo predbežne vykonateľné, hoci ešte nenadobudlo právoplatnosť. Je to zrejmé zo skutočnosti, že sťažnosť, ktorú sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal, nemala odkladný účinok.

Z uvedených   úvah   možno   vyvodiť   záver,   že   neprávoplatné,   ale   predbežne vykonateľné uznesenie všeobecného súdu o väzbe spĺňa podmienku existencie rozhodnutia všeobecného súdu o trvaní väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2008