znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 252/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   V.   P.,   T.,   zastúpeného   JUDr.   M.   B.,   P.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní   vedenom   pod sp. zn.   13 C 117/2004   a postupom   Okresného   súdu   Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 342/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2006 doručená sťažnosť JUDr. V. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   13 C 117/2004   a   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 342/2004.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   žalobným   návrhom   z 10. mája 2003   podaným Okresnému   súdu   Bratislava III   (zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   však   vyplýva,   že   žaloba sťažovateľa   bola   doručená   Okresnému   súdu   Bratislava III   až   8. júna 2004),   ktorý po postúpení   veci   miestne   príslušnému   súdu   je   vedený   na   okresnom   súde   pod   sp. zn. 18 C 342/2004,   sa   domáha   ochrany   osobnosti   a zaplatenia   nemajetkovej   ujmy   proti odporcovi P., a. s., B.

Podľa sťažovateľa dochádza v tomto konaní k neodôvodneným prieťahom, pričom poukazuje na to, že „Od tohto času (od postúpenia veci miestne príslušnému súdu, pozn.) sa vo veci nekonalo a do dnešného dňa nebol vo veci vytýčený termín pojednávania. Bola daná len výzva na zaplatenie SÚP“.

Sťažovateľ   odvolávajúc   sa   na   skutočnosti   a dôkazy   uvedené   vo   svojej   sťažnosti s poukazom na podanú sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní predsedovi okresného súdu z 13. júna 2006   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   jeho   sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že:

„Základné   právo   sťažovateľa   JUDr.   V.   P.   (...)   zakotvené   v čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v konaní   pod   spis. zn. 13 C 117/04, Okresného súdu Bratislava I v konaní pod spis. zn. 18 C 342/2004 porušené bolo. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 100.00,- Sk.

Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia podľa ust. § 11 ods. 2 vyhl. MS SR č. 655/2004 vo výške 5.788,- Sk plus 19 % DPH 1.100 Sk, celkom 6.888,- Sk (...)“

V   súvislosti   s   prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti   podľa   § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   si   ústavný   súd   vyžiadal   súvisiaci   spis okresného súdu, ktorý mu bol doručený 19. júla 2006 a z ktorého zistil takýto priebeh a stav konania.

Dňa   8. júna 2004   bol   Okresnému   súdu   Bratislava III   doručený   sťažovateľov „Žalobný   návrh   na   ochranu   osobnosti   a zaplatenie   nemajetkovej   ujmy   vo   výške 300.000,- Sk.“,   ktorý   bol   prípisom   z   28. júla 2004   postúpený   miestne   príslušnému okresnému   súdu,   ktorému   bol   doručený   17. septembra 2004.   Okresný   súd   vyzval 27. septembra 2004   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   (sťažovateľ   tak   urobil 13. októbra 2004), doplnenie príloh žaloby a o jej ďalšie exempláre (sťažovateľ tak urobil 8. októbra 2004). Ďalším úkonom okresného súdu bolo uznesenie z 10. júla 2006, ktorým bol   sťažovateľ   vyzvaný,   aby   v lehote   10 dní   doplnil   žalobu   o požadované   rozhodujúce skutočnosti.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 117/2004

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. III. ÚS 206/03)   je   jedným z dôvodov odmietnutia návrhu jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú v konaní o sťažnosti možno   vysloviť   v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistil   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi postupom   orgánu   štátu   a namietaným   porušením   základných   práv.   O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti, alebo z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   konanie (napr. IV. ÚS 188/03, IV. ÚS 213/03).

Súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   aj   názor   (napr.   II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03,   IV. ÚS 205/03,   I. ÚS 16/04),   že   ochrana   základnému   právu   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľova   žaloba   bola   8. júna 2004   doručená   Okresnému   súdu   Bratislava III, ktorý ju prípisom z 28. júla 2004 postúpil miestne príslušnému okresnému súdu po siedmich týždňoch. Vychádzajúc už z opísaného priebehu konania neprichádza do úvahy, aby postup Okresného súdu Bratislava III mohol byť kvalifikovaný ako porušenie základného práva sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   preto   je   daný   dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti   pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Navyše, sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 27. júna 2006, teda v čase, keď vec už bola postúpená miestne príslušnému okresnému súdu a Okresný súd Bratislava III v nej nekonal.

Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 342/2004

Podľa   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa   čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní [podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a   o   voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) účinného do 31. marca 2005 a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“)] je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou.   Preto   ústavný   súd   o   sťažnosti,   ktorej   predmetom   je   namietané   porušenie základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   že   sťažovateľ preukáže, že   účinne využil   označené právne prostriedky   podľa   zákona o štátnej   správe súdov v spojení so zákonom o súdoch, alebo že sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj so   základným právom   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov (napr.   IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a   prísediacich   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať bez zbytočných   prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa podaním z 13. júna 2006 (na poštovú prepravu podaného 14. júna 2006) sťažoval predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl.   zákona   o súdoch.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   využitie   uvedeného   právneho prostriedku,   na uplatnenie   ktorého   mal   sťažovateľ   právo   podľa   citovaných   ustanovení zákona o súdoch, nie celé dva týždne pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (27. júna 2006), navyše, bez vyčkania na uplynutie zákonnej 30-dňovej lehoty na jeho vybavenie, nepredstavuje   dostatočný   časový   priestor   na poskytnutie   možnosti   napadnutému všeobecnému súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený nečinnosťou okresného súdu.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že predmetná   sťažnosť   bola   v okolnostiach   prípadu zo strany sťažovateľa iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 74/05, IV. ÚS 155/05).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd zastáva názor, že hoci sťažovateľ podal pred tým, než sa obrátil na ústavný súd, sťažnosť podľa zákona o súdoch, takéto formálne využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažovateľom   nemožno   považovať za   efektívny   postup,   ktorý   by   predstavoval   splnenie podmienky prípustnosti sťažnosti podľa označeného ustanovenia zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo   možné   dospieť   k záveru, že by   vyčerpanie   právneho   prostriedku,   ktorý   zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorého je oprávnený podľa osobitných predpisov, bolo bezúspešné a neprinieslo sledovaný cieľ, ani k záveru, že napriek jeho využitiu predseda okresného súdu primerane nereagoval a nevyužil príležitosť, aby sám urobil vo veci nápravu.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006