znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 252/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Združenia   bývalých   urbarialistov,   pozemkového spoločenstva Gerlachov, Hlavná 110, Gerlachov, zastúpeného advokátom JUDr. D. Š., P., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 4 a podľa čl. 46 ods. 1 až 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej republiky v konaní č. 5689/1739/03-5.1 a jeho rozhodnutím č. 47/2004-rozkl. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Združenia bývalých urbarialistov, pozemkového spoločenstva Gerlachov o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. septembra 2004   doručené   podanie   Združenia   bývalých   urbarialistov,   pozemkového   spoločenstva Gerlachov, Hlavná 110, Gerlachov (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D.   Š.,   P.,   ktoré   bolo označené   ako „Sťažnosť   podľa   článku   127   ods.   1   Ústavy   SR   na porušenie základných práv upravených v článku 20 ods. 4 a v článku 46 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej   republiky“. Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   namieta   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 4 a podľa čl. 46 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej   republiky (ďalej len „ministerstvo“) v konaní č. 5689/1739/03-5.1 a jeho rozhodnutím č. 47/2004-rozkl.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:«...   Spoluvlastníci,   členovia   Združenia   bývalých   urbarialistov   pozemkové spoločenstvo   Gerlachov,   podávame   týmto   sťažnosť   podľa   článku   127   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky vo   veci porušenia   našich základných   práv (slobody):   a)   právo   na ochranu vlastníctva - v prípade núteného obmedzenia vlastníckeho práva a to len podľa zákona a v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu, upravené v článku 20 ods. 4 Ústavy SR, b) právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces, upravené v článku 46 ods. 1 až 4 Ústavy SR.

Naše   základné   práva   boli   porušené   postupom   Ministerstva   životného   prostredia Slovenskej republiky (MŽP SR) v správnom konaní a to rozhodnutím ministra o zamietnutí rozkladu č. 47/2004-rozkl. zo dňa 16. 7. 2004 a potvrdením rozhodnutia MŽP SR v konaní č. 5689/1739/03-5.1 zo dňa 14. 4. 2004, ktorými bola zamietnutá naša žiadosť na náhradu majetkovej ujmy vzniknutej obmedzením bežného hospodárenia našich pozemkov a lesov v ochrannom území TANAP-u. Podľa poučenia rozhodnutie o zamietnutí rozkladu MŽP SR je konečné a nie je prípustný opravný prostriedok.

Dňa 25. júna 2002 (...) sme uplatnili nárok na náhradu majetkovej ujmy v dôsledku obmedzenia vlastníckeho práva k pozemkom a lesom v ochrannom území TANAP-u spolu so znaleckým   posudkom   vypracovaným   Lesníckym   výskumným   ústavom   vo   Zvolene. Uplatnenie bolo podľa pôvodného jednoznačného znenia § 47 zákona č. 287/1994 Z. z. o ochrane prírody a krajiny a podľa nariadenia vlády č. 24/2002 Z. z. a podľa Pokynu MŽP SR č. 1/2002-5.1 z 7. 2. 2002. Aj ďalšie naše písomnosti a podania na MŽP SR požadovali postupovať   a konať   podľa   uplatnenia,   t.   j.   podľa   pôvodného   znenia   zákona   NR   SR č. 287/1994 Z. z. (t. j. pred novelou § 47 podľa zákona NR SR č. 261/2002 Z. z.).

Napriek   uvedenému,   správny   orgán   nedodržal   postup   a lehoty   podľa   zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a za určujúce podanie na začatie konania uznal až náš list   z 15.   12.   2003   (prevzatý   MŽP   SR   29.   12.   2003)   a rozhodnutím   MŽP   SR   č. 5689/1739/03-5.1 zo 14. 4. 2004 zastavil konanie podľa 82 ods. 9 písm. c) zákona NR SR č. 543/2002   Z.   z.   o ochrane   prírody a krajiny.   (Rozhodnutie   prikladáme).   Dňa 3.   5.   2004 podľa § 61 zákona č. 71/1968 Zb. o správnom konaní v znení zákona NR SR č. 527/2003 Z. z. sme uplatnili rozklad z dôvodov porušovania ústavných práv správnym orgánom s tým, že aj   náš   list   z 15. 12.   2003   požaduje   konať   podľa   pôvodného   uplatnenia.   (Náš   návrh   na rozklad   prikladáme   a poukazujeme   na   uvedené   dôvody   i na   obmedzenia   vlastníctva   bez náhrady od r. 1949).

Dňa 16. 7. 2004 rozhodnutím č. 47/2004-rozkl. minister MŽP SR rozklad zamietol podľa § 61 ods. 2 zákona č. 71/1968 Zb. o správnom konaní a zároveň podľa § 59 ods. 1 zákona o správnom konaní potvrdil rozhodnutie MŽP SR č. 5689/1739/03-5.1 o zamietnutí našich nárokov na náhradu majetkovej ujmy za obmedzenie vlastníctva v ochrannom území, s poučením, že toto rozhodnutie je konečné a opravný prostriedok nie je prípustný aj s poučením, že podľa § 248 písm. a) O. s. p. toto rozhodnutie nepodlieha preskúmavaniu súdom. (Rozhodnutie prikladáme).

Týmito rozhodnutiami boli porušené naše základné ústavné práva. Správny orgán o základe, vo veci samej nekonal a nerozhodol. V rozpore s ustanoveniami podľa §§ 3, 4, 18, 30, 46, 47 zákona o správnom poriadku rozhodnutie MŽP SR o rozklade, nie vo výroku ale   len   v   odôvodnení,   zamietlo   naše   podanie   z   25.   6.   2002   osobitnými   účelovými formuláciami: „Keďže podanie účastníka konania zo dňa 25. 6. 2002 nemohlo vyvolať správne   konanie...   podanie   totiž   nedošlo   (a   ani   nemohlo   dôjsť)   správnemu   orgánu príslušnému vo veci rozhodnúť. Preto takéto podanie ani nebolo právne spôsobilé vyvolať správne konanie a všetky úkony ministerstva a účastníka konania treba z toho hľadiska považovať za právne neúčinné.“ (!). Teda základným dôkazom oprávnenosti našej sťažnosti je samotné rozhodnutie, ktoré uznáva naše podanie z 25. 6. 2002 a uznáva aj splnenie ďalších požiadaviek ministerstvom ale zároveň toto podanie neuznáva z údajného dôvodu, že MŽP SR nie je povinnou osobou, napriek tomu, že uvedený Pokyn ministerstva 1/2002- 5.1 jednoznačne určuje, že na území národných parkov povinnou osobou je ministerstvo. Ústredným   orgánom   štátnej   správy   na   úseku   životného   prostredia   a   tiež   najvyšším správnym orgánom je ministerstvo životného prostredia, tak ako to jednoznačne uvádzajú ustanovenia   §   16   zákona   NR   SR   č.   575/2001   Z.   z.   o organizácii   činnosti   vlády   a   tiež ustanovenia § 51 a § 60 zákona č. 287/1994 Z. z. o pôsobnosti ministerstva a konanie podľa zákona o ochrane   prírody   a   krajiny,   aj   jednoznačné ustanovenia tohto zákona   tým,   že náhrady   za   ujmy   vlastníkov   v   ochrannom   území   patria   zo   zákona   a   že   tieto   priamo zabezpečuje štát (pôv. znenie § 47 ods. 1, 2). Teda ide o objektívnu zodpovednosť (viď judikáty). V tejto súvislosti rozhodnutie i postup správneho orgánu nezodpovedá ústavným a zákonným normám. Neboli dodržané hmotnoprávne i procesnoprávne postupy. Správny poriadok ukladá správnym orgánom vždy konať podľa zákona a v konaní ochraňovať práva a právom chránené záujmy účastníkov konania (§ 3 ods. 1 až 5). Tým, že správny orgán nekonal podľa nášho uplatnenia z 25. 6. 2002 a teda nekonal podľa pôvodného znenia § 47 zákona NR SR č. 287/1994 Z. z. porušil uvedené základné ustanovenia správneho poriadku ako aj ustanovenia uvedené napr. v §§ 5, 7 ods. 5 o vecnej i miestnej príslušnosti na konanie,   ustanovenia   o   začiatku   konania   (§   18)   i   ustanovenia   o   podmienkach   vydania rozhodnutia správnym orgánom (§ 46). V návrhu na rozklad sme požadovali aplikovať pôvodné znenie § 30 správneho poriadku o zastavení konania t. j. zastaviť konanie možno len so súhlasom účastníka. Porušením našich ústavných práv je najmä účelová aplikácia § 248 písm. a) O. s. p. tým, že pri rozhodovaní boli opomenuté ustanovenia §§ 244, 247 O. s.   p.,   ktoré   zabezpečujú   súdnu   ochranu   našich   základných   práv.   Základom   našich ústavných a zákonných práv je objektívna zodpovednosť štátu a ústredných orgánov priznať nároky na majetkovú ujmu podľa pôvodného jednoznačného znenia § 47 zákona NR SR č. 287/1994 Z. z.

Teda uvedenými rozhodnutiami a postupom MŽP SR boli porušené naše ústavné a zákonne práva. MŽP SR ako ústredný orgán štátnej správy a najvyšší správny orgán má dbať na zákonnosť i včasnosť konania najmä pri aplikácii vlastných právnych noriem pri realizácii   celospoločenského   zákona   o   ochrane   prírody   a krajiny   s   rešpektovaním vlastníckych   práv.   V   tomto   konaní   (i   nedostatky   v legislatíve   -   oneskorené   vydanie vykonávacích   predpisov,   podmienenosť   nárokov,   zložitosť   konania,   správny   orgán   ako účastník   konania   ako   povinná   osoba   a   pod.)   bol   uplatnený   účelový   rezortný   prístup vydaním technickoadministratívneho aktu o zastavení konania s dôsledkami individuálneho právneho aktu o nepriznaní našich práv ako vlastníkov. (Stav všeobecne kritizovaný napr. v Časopise LES č. 10/2003).

Zákonom ustanovenú 2-mesačnú lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona č 38/1993 Z. z. v platnom znení sme dodržali, pretože od doručenia právoplatného rozhodnutia neuplynuli 2 mesiace. Podľa poučenia toto rozhodnutie nepreskúmavajú súdy, z toho dôvodu návrh predkladáme Ústavnému súdu. Spoluvlastníci,   členovia Združenia bývalých urbarialistov pozemkové spoločenstvo obnovili a vykonávajú činnosť podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov a podľa zákona   č.   181/1995   Z.   z.   o   pozemkových   spoločenstvách.   Zastupovaním   podľa   zákona a stanov je poverený predseda pozemkového spoločenstva. Zastupovanie pred Ústavným súdom SR podľa § 20 ods.2 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov je uvedené na prílohe. (...)

Na   základe   uvedeného   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prijal tento nález:

1. Základné práva upravené v článku 20 ods. 4 a v článku 46 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej   republiky, nám.   Ľ.   Štúra   1,   Bratislava   v rozhodnutí   č.   47/2004-rozkl.   zo   16.   7.   2004   v konaní č. 5687/1739/03-5.1 (správne 5689/1739/03-5.1, pozn.) boli porušené.

2. Rozhodnutie Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, Bratislava č. 47/2004-rozkl. v konaní č. 5689/1739/03-5.1 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky, Bratislava prikazuje, aby vo   veci   konal   podľa   podania   a návrhov   Združenia   bývalých   urbarialistov   pozemkové spoločenstvo Gerlachov a obnovil stav pred porušovaním základných práv a slobôd.

4.   Združeniu   bývalých   urbarialistov   pozemkové   spoločenstvo   Gerlachov   priznáva finančné   zadosťučinenie   v čiastke   80   000.-   Sk,   ktoré   Ministerstvo   životného   prostredia Slovenskej republiky je povinné sťažovateľovi vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Združeniu   bývalých   urbarialistov   pozemkové   spoločenstvo   Gerlachov   priznáva trovy   zastúpenia v čiastke podľa   vyhlášky   MS SR   č.   163/2002   Z.   z.,   ktoré   Ministerstvo životného   prostredia   Slovenskej   republiky   je   povinné   zaplatiť   na   účet   JUDr.   D.   Š., advokáta, P. do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia - nálezu.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd alebo ľudských práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   vrátane   sťažnosti   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ k porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a podľa čl. 46 ods. 1 až 4 ústavy uviedol, že jeho základné práva boli „... porušené postupom Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky (MŽP SR) v správnom konaní a to rozhodnutím ministra o zamietnutí rozkladu č. 47/2004-rozkl. zo dňa 16. 7. 2004 a potvrdením rozhodnutia MŽP SR v konaní č. 5689/1739/03-5.1 zo dňa 14. 4. 2004, ktorými bola zamietnutá naša žiadosť na   náhradu   majetkovej   ujmy   vzniknutej   obmedzením   bežného   hospodárenia   našich pozemkov a lesov v ochrannom území TANAP-u. (...)

Porušením   našich   ústavných   práv   je   najmä   účelová   aplikácia   §   248   písm.   a) O. s. p. tým, že pri rozhodovaní boli opomenuté ustanovenia §§ 244, 247 O. s. p., ktoré zabezpečujú súdnu ochranu našich základných práv“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu   meritórne rozhodnúť   o sťažnosti   sťažovateľa.   Právomoc   ústavného   súdu   v zmysle   čl.   127   ods.   1 ústavy je iba subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv, ktorých porušenie sa namieta, nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   však   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 cit. ustanovenia ústavný súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti,   aj   keď   sa   nesplnila   podmienka   podľa   odseku   1,   ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)   v znení   účinnom   od   1.   septembra   2003   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   §   247   ods.   1   OSP   podľa   ustanovení   tejto   (druhej)   hlavy   sa   postupuje v prípadoch,   v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí,   že bola na svojich   právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného   v správnom   konaní   je   predpokladom   postupu   podľa   tejto   hlavy,   aby   išlo o rozhodnutie,   ktoré   po   vyčerpaní   riadnych   opravných   prostriedkov,   ktoré   sa   preň pripúšťajú,   nadobudlo   právoplatnosť.   Napokon   podľa   §   247   ods.   3   OSP   predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Z citovaných právnych noriem, najmä z čl. 46 ods. 2 ústavy vyplýva, že vo veci sťažovateľa   je   daná   právomoc   všeobecného   súdu   v správnom   súdnictve   rozhodovať o napadnutom   rozhodnutí,   najmä   so   zreteľom   na   to,   že   podľa   tvrdení   sťažovateľa   toto rozhodnutie   porušuje   jeho   základné   práva   upravené   v čl.   20   ods.   1   a   4   ústavy.   Túto právomoc správneho súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   po   jej predbežnom   prerokovaní podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   v celom rozsahu pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2004