znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 252/03-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 17.   decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., nar. 14. 7. 1972, bytom O., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby v Leopoldove, zastúpeného advokátom JUDr. J. F., G., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru Trenčín, čl. 17 ods. 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3 Tp 68/2003 zo 14. júla 2003 o predĺžení väzby, ako aj čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Trenčín v konaniach o jeho žiadostiach o prepustenie na slobodu a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť M. M. v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru Trenčín   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

2. Sťažnosť M. M. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3 Tp 68/2003 o predĺžení väzby   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

3. Sťažnosť M. M. v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Trenčín   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. septembra 2003 doručené podanie M. M., (ďalej len „sťažovateľ“), bytom O., t. č. vo väzbe v Ústave na   výkon   väzby   v Leopoldove,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   F.,   G.,   označené   ako „Ústavná sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že voči sťažovateľovi bolo 5. februára 2002 začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené obvinenie podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku uznesením   vyšetrovateľa   Krajského   úradu   justičnej   polície   Policajného   zboru   Trenčín. Uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Tp 11/2002 z 8. februára 2002 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 2/03 z 31. januára 2003 bola väzba sťažovateľa predĺžená do 5. augusta 2003 a napokon uznesením okresného súdu sp. zn.   3   Tp   68/2003   zo   14.   júla   2003   bola   jeho   väzba   predĺžená   do   5.   decembra   2003. Sťažovateľ   namietal,   že   ako   počas   doterajšieho   trvania   väzby,   tak   aj   v dôsledku   jej predĺženia došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd tak podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Pokiaľ   ide   o porušenie   jeho   základných   práv   počas trvania   väzby   (čl.   17   ods.   5 a čl. 48   ods.   2   ústavy),   sťažovateľ   uvádza,   že   počas   celej   doby   väzby „boli   so   mnou vykonané len štyri vyšetrovacie úkony“ napriek tomu, že orgány činné v trestnom konaní „musia   trestné   veci   prejednávať   čo   najrýchlejšie“ (§   2   ods.   4   Trestného   poriadku). Sťažovateľ tiež namietal porušenie svojho základného práva byť vo väzbe iba nevyhnutne dlhú dobu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 3 dohovoru. Jeho porušenia sa mal dopustiť okresný súd vo svojom uznesení o predĺžení väzby zo 14. júla 2003 sp. zn. 3 Tp 68/2003. Sťažovateľ napáda toto uznesenie v jeho odôvodnení, keďže okresný súd uviedol: «rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch, keď rozhodoval o predĺžení lehoty trvania väzby, že návrh na predĺženie lehoty trvania väzby je dôvodný a naďalej sú dané dôvody väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. Vo svojom odôvodnení súd neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali moje ďalšie zotrvanie vo väzbe, a to napriek   tomu,   že   väzba   znamená   vážny   zásah   do   ústavou   garantovaných   občianskych práv.... Zákonom vyžadované „konkrétne skutočnosti“ ako predpoklad väzby obvineného musia byť preukázané nielen pri vzatí obvineného do väzby, ale musia byť dané počas celého trvania väzby. Ak tieto skutočnosti odpadnú a nie sú nahradené inými relevantnými skutočnosťami, zanikne aj dôvod zákonnej väzby obvineného.»

V dôsledku   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   sú   po   preskúmaní   veci rozhodol takto:

„Okresný súd uznesením zo dňa 14. 7. 2003 pod sp. zn. 3 Tp 68/2003 porušil právo M. M., byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo byť súdený v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a právo   na   urýchlené rozhodnutie súdu a nariadenie prepustenia ak je pozbavenie slobody tejto osoby nezákonné podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ruší   sa   uznesenie   Okresného   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   14.   7.   2003   pod   sp.   zn. 3 Tp 68/2003.“

Keďže podanie sťažovateľa nespĺňalo náležitosti ustanovené zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“),   ústavný   súd   vyzval   listom   z   9.   októbra   2003   právneho   zástupcu sťažovateľa   na doplnenie   podania   o   listinné   dôkazy   potvrdzujúce   tvrdenia   sťažovateľa. Požadované listinné dôkazy boli ústavnému súdu doručené 23. októbra 2003.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými tieto namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach ako aj   ich   zákonom   predpísané   náležitosti   sú   upravené   v zákone   o ústavnom   súde,   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

1. V tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy v dôsledku toho, že počas doterajšej doby trvania väzby boli   s ním   vykonané   iba   štyri   vyšetrovacie   úkony   (a   napriek   tomu,   že   zákonnou povinnosťou   orgánov   činných   v trestnom   konaní   je   prejednávať   trestné   veci   čo najrýchlejšie), ju ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci. Opieral sa pritom o ústavnú   zásadu   subsidiarity   svojho   konania   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľov,   v dôsledku   ktorej   je   o nich   ústavný   súd oprávnený konať len vtedy, keď sťažovatelia nemajú k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy ich porušenia pred iným orgánom štátu. Ústavný súd už rozhodol predtým, že „nemá právomoc konať o návrhu fyzickej osoby na vyslovenie porušenia jej základných práv, ak im poskytuje ochranu právny poriadok použitím opravného prostriedku pred iným štátnym orgánom Slovenskej republiky, napríklad opravných prostriedkov v konaní pred orgánmi prípravného trestného konania (I. ÚS 1/97). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd poukazuje   na   §   167   Trestného   poriadku   (žiadosť   o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa alebo   policajného   orgánu),   ktorý   poskytuje   obvinenému   právo   kedykoľvek   v priebehu vyšetrovania   žiadať   prokurátora,   aby   boli   odstránené   prieťahy   vo   vyšetrovaní.   Takáto žiadosť   nie   je   viazaná   lehotou,   pričom   prokurátor   ju   musí   bez   meškania   vybaviť a o výsledku   preskúmania   musí   byť   žiadateľ   upovedomený.   Hoci   sťažovateľ   vo   svojej sťažnosti tvrdil, že viackrát žiadal o prepustenie na slobodu, netvrdil a ústavnému súdu ani nedokladoval, že by bol využil prostriedok nápravy, ktorý smeruje priamo proti nečinnosti vyšetrovacích orgánov. Z tohto dôvodu bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. V druhej časti svojej sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 3 dohovoru. Sťažovateľ predovšetkým namietal,   že   okresný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   o predĺžení   väzby   zo   14.   júla   2003 neuviedol   žiadne   konkrétne   dôvody,   resp. „skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   ďalšie zotrvanie sťažovateľa vo väzbe“. Ústavný súd už v konaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie   čl.   17   ústavy   rozhodol,   že   je „oprávnený   konať   len   vtedy,   ak   označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu došlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov spätých s garanciami a obmedzením osobnej slobody podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru a súčasne   ochranu   týmto   základným   právam   nemožno   poskytnúť   využitím   účinného opravného prostriedku nápravy dostupného sťažovateľovi“ (II. ÚS 76/02, II. ÚS 112/02).

Ústavný súd preto podobne ako v prípadoch iných sťažností namietajúcich porušenie základných práv sťažovateľov súdom skúmal, či postup označeného súdneho orgánu nie je svojvoľný alebo arbitrárny a či   nezakladá možnosť porušenia   sťažovateľom   označených základných práv. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením súdu o predĺžení väzby je preto ústavný súd oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval zákonné predpoklady na predĺženie väzby a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli nielen k jej uvaleniu, ale aj k jej trvaniu (predĺženiu). Ústavný súd tiež v súlade so základným princípom, že väzba má trvať len nevyhnutnú dobu, hodnotil, či ju súd rozhodujúci o jej predĺžení predĺžil na dobu, aká sa javí v dobe rozhodovania ako nevyhnutná (I. ÚS 11/01). Z uvedených dôvodov si   ústavný   súd   vyžiadal   a preskúmal   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 3 Tp 68/2003 zo 14. júla 2003, z ktorého vyplynulo, že podľa pripojeného vyšetrovacieho spisu KUV 86/20-2001 okresný súd potvrdil pretrvávajúcu existenciu väzobných dôvodov u sťažovateľa, pričom uviedol, že „dôvodnosť podozrenia, že obvinení spáchali skutky, pre ktoré im boli vznesené obvinenia sú naďalej dané a nedošlo k takej zmene okolností, ktoré by dôvodnosť podozrenia u obvinených podstatne zoslabili alebo vylúčili a ani ku zmene konkrétnych skutočností, ktoré boli dôvodom ich vzatia do väzby.“

Konštatovanie o pretrvávaní pôvodných dôvodov väzby v dobe rozhodovania súdu o jej predĺžení s príslušným odkazom na ich predchádzajúce odôvodnenie (v prípadoch, že sa dôvody väzby nezmenili) ústavný súd nehodnotil ako nedostatok „konkrétnych dôvodov“ väzby“, tak ako to tvrdil sťažovateľ vo vzťahu k namietanému porušeniu svojich základných práv.   Pokiaľ   ide   o rozsah   ďalších   úkonov,   ktoré   je   s obvinenými   potrebné   vykonať   vo väzobnom   režime,   okresný   súd   uviedol,   že „sú   dôvodné   všetky   úkony,   ktoré   sa   ešte v priebehu   prípravného   konania   majú   vykonať   a na   ktoré   poukazuje   vo   svojej   žiadosti prokurátorka   krajskej   prokuratúry,   avšak   nie   v požadovanom   časovom   rozsahu,   aký navrhuje“. Okresný súd v tejto otázke zohľadnil postup a výsledky vyšetrovania dosiahnuté od svojho posledného rozhodnutia o predĺžení väzby z 31. januára 2003 a pri ich zohľadnení rozhodol   o jej   predĺžení   na   dobu   zodpovedajúcu   (primeranú)   na   vykonanie   ďalších nevyhnutných úkonov, a to do 5. decembra 2003 (na rozdiel od návrhu prokurátorky, ktorá požadovala jej predĺženie do 5. februára 2004). Ústavný súd preto uzavrel, že napadnuté uznesenie   okresného   súdu   o predĺžení   väzby   sťažovateľa   zo   14.   júla   2003   má   oporu a vychádza zo skutkových   okolností,   ako aj z doterajšieho priebehu vyšetrovania v jeho veci,   pričom pri jej predĺžení súd zohľadnil doterajší stav vyšetrovania, ako aj potrebu vykonania ďalších úkonov za trvania väzobného režimu sťažovateľa.

Keďže   sťažovateľ   okrem   námietky   nekonkrétnosti   dôvodov   uznesenia   neuviedol žiadnu ďalšiu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že toto je postihnuté takými   nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   jeho   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti, bolo potrebné jeho sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru odmietnuť pre zjavnú neopodstatnnenosť.

3. Sťažovateľ napokon namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, v súlade s ktorým má každý, kto je pozbavený slobody, právo podať návrh na   začatie   konania,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   pozbavenia   jeho slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné, pričom z okolností prípadu je zrejmé, že porušovateľom tohto práva má byť okresný súd v konaniach o jeho žiadostiach   o   prepustenie   na   slobodu   (žiadosťou   zo   6.   novembra   2002   –   zamietnutá 19. decembra 2002, žiadosťou z 13. februára 2002 – zamietnutá 28. marca 2002, žiadosťou z 15. júla 2003). Vo svojej sťažnosti však už žiadnym spôsobom neupresnil, v čom vidí jeho porušenie a čoho sa od ústavného súdu domáha. Z uvedeného dôvodu bola jeho sťažnosť v tejto časti odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2003