znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 251/2025-23

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a sudcov Petra Molnára a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky G.P.R. spol.s.r.o., Rybničná 40/E, Bratislava, IČO 17 319 463, zastúpenej Lacko & Partners s.r.o., Miletičova 46, Bratislava, proti postupu Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 49Ek/2417/2024 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a napadnuté konanie

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. marca 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 49Ek/2417/2024. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd konštatoval, že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené bolo, aby prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, aby priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 4 000 eur a aby uložil okresnému súdu povinnosť nahradiť jej trovy právneho zastúpenia.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je oprávnenou v napadnutom konaní, v ktorom bol 17. decembra 2024 okresnému súdu doručený návrh povinného na zastavenie exekúcie, ktorý má odkladný účinok podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, o ktorom do dňa podania ústavnej sťažnosti okresný súd nerozhodol napriek tomu, že o návrhoch na zastavenie exekúcie rozhoduje okresný súd prednostne v zmysle § 61l ods. 1 Exekučného poriadku. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh tiež vyplýva, že sťažovateľka v napadnutom konaní podala sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu 17. marca 2025, pričom uvádza, že Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti poukázal na to, že sťažnosť predsedovi súdu nie je účinný prostriedok nápravy. V rámci svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka poukazuje na to, že v napadnutom konaní bola jediným dôvodom podania návrhu na zastavenie exekúcie 17. decembra 2024 snaha povinného oddialiť plnenie sumy vo výške 290 159,14 eur v prospech sťažovateľky, hoci povinný v napadnutom konaní zložil zábezpeku v hodnote vymáhaného nároku na osobitný účet exekútora zriadený na tento účel. V rámci svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka poukazuje na to, že postupom súdu jej stále nebola vyplatená suma, ktorá jej chýba na vlastnú činnosť, ktorá bola splatná 12. februára 2024, čím sťažovateľka odôvodňuje aj výšku požadovaného finančného zadosťučinenia.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

3. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

4. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. Ústavný súd zohľadňuje aj rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. Humen proti Poľsku, rozsudok z 15. 10. 1999, body 58 a 69, Calvelli a Ciglio proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, body 64, 65 a 66).

5. Ústavný súd vo svojej judikatúre súvisiacej s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy opakovane pripomína, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).

6. V prejednávanom prípade sťažovateľka namieta v napadnutom konaní porušenie svojich práv v období od 20. decembra 2024, keď v napadnutom konaní došlo k doručeniu návrhu na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom okresnému súdu, do 17. marca 2025, keď okresný súd ešte nerozhodol o predmetnom návrhu a keď došlo k podaniu ústavnej sťažnosti, teda v období napadnutého konania v trvaní necelých troch mesiacov (2 mesiace, 3 týždne, 4 dni). Napriek tomu, že v napadnutom konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie má konať okresný súd prednostne podľa § 61l ods. 1 Exekučného poriadku, sa dĺžka napádaného obdobia, teda obdobie menej ako tri mesiace prípadného nekonania, vzhľadom na to, že ide o pomerne krátke obdobie, ktoré by okresný súd mal mať k dispozícii už len z dôvodov oboznámenia sa a vysporiadania sa s argumentáciou povinného v podanom návrhu, ako aj s argumentáciou sťažovateľky k tomuto návrhu, nejaví ústavnému súdu v súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľky ako dostatočne relevantná na konštatovanie ústavnej neakceptovateľnosti. V súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľky, ako aj jej legitímnych očakávaní v napadnutom konaní, ústavný súd poukazuje na to, že vymáhaná pohľadávka je zabezpečená zložením zábezpeky v hodnote vymáhaného nároku na osobitný účet exekútora, ako uvádza sama sťažovateľka vo svojej sťažnosti a ako vyplýva aj z príloh k jej sťažnosti. Vzhľadom na uvedené sa postup okresného súdu v sťažovateľkou namietanom období v napadnutom konaní z hľadiska intenzity prieťahov a zásahov do práv sťažovateľky nejaví ústavnému súdu ako ústavne neakceptovateľný.

7. Z uvedených dôvodov by ústavný súd ani po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne nemohol dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola vo všetkých jej častiach pri predbežnom prerokovaní odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2025

Ľuboš Szigeti

predseda senátu