znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 251/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, v mene ktorej koná advokátka ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného porušenia čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajskéhosúdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 239/2014 z 2. septembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára2016 osobne do podateľne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 1 Co 239/2014 z 2. septembra 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal v roku 2003 na Okresnom súde Košice I(ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie neplatnosti právnych úkonov proti pôvodnýmžalovaným ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛. Po smrti týchto osôb nastúpili na ichmiesto právni nástupcovia ⬛⬛⬛⬛ ako žalovaný 1, ⬛⬛⬛⬛ akožalovaná 2, ⬛⬛⬛⬛ ako žalovaný 3 a ⬛⬛⬛⬛ ako žalovaný 4 (spoluďalej aj „žalovaní“).

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 C 111/2003 z 13. januára 2010 bola určenáneplatnosť darovacej zmluvy z 27. novembra 1997, dohody o zrušení podielovéhospoluvlastníctva a vzájomnom vyporiadaní, ako aj kúpnej zmluvy, ktorej vklad bolpovolený 8. decembra 2003.

Uznesením krajského súdu č. k. 1 Co 132/2010-563 bol rozsudok okresného súduzrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Ďalším rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 111/2003-953 zo 14. novembra 2013bolo rozhodnuté znova tak ako v predchádzajúcom rozsudku z 13. januára 2010.

Napokon uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Co 239/2014 z 2. septembra 2015 bolrozsudok okresného súdu opätovne zrušený a vec bola opätovne vrátená na ďalšie konanie,ďalej bolo zmenené uznesenie okresného súdu z 26. apríla 2013 tak, že žalovaným 2 a 3nebola uložená povinnosť zložiť zálohu na znalecké dokazovanie, potom bolo odmietnutéodvolanie žalovaného 3 proti uzneseniu okresného súdu z 11. júna 2013 a napokon sarozhodlo, že sudkyňa JUDr. Iveta Slebodníková (ďalej len „zákonná sudkyňa“) je vylúčenáz prerokúvania a rozhodovania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C 111/2013.

Krajský súd výrok o vylúčení zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania veciodôvodnil s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, čl. 48ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), čl. 36 a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd, ako aj s poukazom na súdnuprax.

Podľa názoru krajského súdu zákonná sudkyňa porušila zásadu sudcovskejnezávislosti a nestrannosti a jasne vyjadrila svoj negatívny postoj k účastníkom konania,a to v jej písomnom podaní z 8. augusta 2013 adresovanom ústavnému súdu v súvislostiso sťažnosťou žalovaného 3 na prieťahy v konaní.

Podľa názoru sťažovateľa zákonná sudkyňa v podaní z 8. augusta 2013 v súvislostiso sťažnosťou žalovaného 3 pragmaticky a objektívne zhodnotila skutkový stav v konanía prezentovala svoj právny názor na prerokúvanú vec. Jednotlivé procesné úkonyžalovaného 3 a jeho právnych predchodcov spôsobovali prieťahy od začatia konania. Postupžalovaného 3 bol premyslený s cieľom oddialiť rozhodnutie vo veci, resp. dosiahnuť takýstav, aby sa vo veci konalo neprimerane dlho. To sa mu aj podarilo a následne podalsťažnosť na prieťahy v konaní. Spôsob konania žalovaného 3 vo veci je „doslovadeštruktívny“. Sťažovateľ v priebehu konania opakovane žiadal konajúci súd, abyneakceptoval opakujúce sa žiadosti žalovaných o rušenie nariadených termínovpojednávaní. Zo spisu vyplýva, že v danej veci bolo z dôvodov na strane žalovaných(vrátane ich právnych predchodcov) zmarených 11 termínov pojednávaní. Podanie zákonnejsudkyne, ktorá 10 rokov prerokúva vec a dôkladne ju pozná, v ktorom dá do pozornostiústavnému súdu skutočnosti objektívne vyplývajúce zo spisu, nemožno vyhodnotiť akonegatívny postoj k účastníkom konania. Krajský súd pri rozhodovaní o námietke zaujatostinevzal zreteľ na ďalšie objektívne skutočnosti vyplývajúce zo spisu, a to, že každý návrh nadoplnenie dokazovania daný žalovanými, aj keď bol opakovaný, resp. podaný dodatočne,bol zo strany zákonnej sudkyne akceptovaný. Táto skutočnosť podľa sťažovateľa nesvedčío jej negatívnom postoji k účastníkom konania.

Predmetom sporu je okrem iného aj dom, ktorý je od 11. júla 2011 odpojený odprípojky elektrickej energie a tiež od prípojky plynu a chátra. K jeho odpojeniu od médiídošlo na základe žiadosti žalovaného 3 potom, čo od 30. mája 2011 pôvodná žalovanábola umiestnená do zariadenia pre seniorov na ⬛⬛⬛⬛ v.Sťažovateľ v tomto dome býval od svojho detstva až do odpojenia domu od médií, kedy sadom stal neobývateľným. Býval v ňom aj potom, čo ho pôvodný žalovaný

23. januára 2008 odhlásil z trvalého pobytu na ⬛⬛⬛⬛ 7 v, kde sa predmetnánehnuteľnosť nachádza. Pre neukončený spor nikto v dome nebýva, nevykonáva sa jehoúdržba, je odpojený od elektrickej energie i plynu, chátra a jeho hodnota prudko klesá.Sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že spor prebieha už 13 rokov, čo treba považovaťza neprimerane dlhú dobu. Dôvod neprimeranej dĺžky konania je daný nielen obštrukciamižalovaných týkajúcimi sa ich účasti na pojednávaniach, ale aj tým, že žalovaný 3 opakovanepredkladal návrhy na doplnenie dokazovania, ktorým konajúci súd vždy vyhovel. Preto jepre sťažovateľa nelogický záver krajského súdu o negatívnom postoji zákonnej sudkynek účastníkom konania a jej neprofesionálnom postoji k účastníkom konania a k veci. Právenaopak, sťažovateľ sa domnieva, že pokiaľ by krajský súd vychádzal z objektívnezistiteľných skutočností, musel by dospieť k záveru, že zákonná sudkyňa bola profesionálnaa nezaujatá.

Z hľadiska dodržania zákonnej lehoty na podanie sťažnosti poukazuje sťažovateľ nato, že uznesenie krajského súdu z 2. septembra 2015 bolo jeho právnej zástupkyni doručené28. decembra 2015. Lehota na podanie sťažnosti preto uplynie najskôr 29. februára 2016.

Napokon sťažovateľ poukazuje aj na to, že napadnutý výrok uznesenia krajskéhosúdu, podľa ktorého je zákonná sudkyňa vylúčená z prerokovania a rozhodovania vo vecivedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C 111/2013, treba považovať za zmätočný, pretožesprávne ide o konanie vedené pod sp. zn. 15 C 111/2003.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 02.09.2015, sp. zn.: 1Co/239/2014 porušené bolo. II. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 02.09.2015, sp. zn.: 1Co/239/2014 sa zrušuje.

III. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v sume 363,79 € (slovom: tristo šesťdesiat tri eur a sedemdesiatdeväť centov) na účet právneho zástupcu ⬛⬛⬛⬛ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z vyjadrenia zákonnej sudkyne z 8. augusta 2013 adresovaného ústavnému súduvo veci sp. zn. III. ÚS 249/2013 doručeného ústavnému súdu 9. augusta 2013 a označenéhoako„Vyjadrenie k ústavnej sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo veci vedenej pod sp. zn. 15C 111/2003“predovšetkým vyplýva, že zákonnej sudkyni nebolo umožnené sak sťažnosti žalovaného 3 vyjadriť, pričom o existencii jeho sťažnosti sa dozvedela koncomjúla 2013. Ďalej zákonná sudkyňa uvádza, že vo veci koná sústredene v záujme účastníkovkonania podľa § 18 Občianskeho súdneho poriadku s tým, že nemôže straniť žiadnemuúčastníkovi konania, aj keď má 400 nerozhodnutých sporov. V ďalšom poukazuje nakonkrétne ťažkosti v súvislosti so znaleckým dokazovaním a s výsluchom svedkyne nadožiadanom súde. Uvádza tiež:„Nie je pravdou, že žalovaný v 2. rade ⬛⬛⬛⬛ je 10 rokov účastníkom konania, pretože účastníkom konania bol v čase podania žaloby jeho nebohý otec, ktorý v priebehu konania zomrel (asi v roku 2008). Je nehorázne a zarážajúce obviňovať súd z porušovania práv a požadovať finančné zadosťučinenie 15 000,- Eur z porušovania práv, ktoré sám spôsobuje žalovaný v 3. rade, ako aj žalovaný v 4. rade. Žalovaný v 3. rade a ďalší žalovaní majú záujem umelo zvrátiť skutkový stav, i keď závery znaleckého dokazovania vypracovaného MUDr. a výpoveď súdneho znalca na pojednávaní, sú jednoznačné, pričom k nim sa už niekoľkokrát vyjadrovali.“

Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 Co 239/2014-1029, 1 Co 240/2014,1 Co 241/2014, 1 NcC 13/2014 z 2. septembra 2015 vyplýva, že ním bol zrušený rozsudokokresného súdu č. k. 15 C 111/2003-953 zo 14. novembra 2013, ďalej bolo zmenenéuznesenie na č. l. 836 z 26. apríla 2013 tak, že sa žalovaným 2 a 3 povinnosť zložiť zálohuna znalecké dokazovanie neukladá, potom bolo odmietnuté odvolanie žalovaného 3 protiuzneseniu č. l. 867 z 11. júna 2013 a napokon bolo vyslovené, že zákonná sudkyňa jevylúčená z prerokúvania a rozhodovania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn.15 C 111/2013.

Podľa konštatovania krajského súdu žalovaný 3 podaním doručeným okresnémusúdu 4. septembra 2013 vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni. Uviedol, žeprostredníctvom jeho právneho zástupcu mu 23. augusta 2013 bolo doručené vyjadreniezákonnej sudkyne k jeho ústavnej sťažnosti v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn.III. ÚS 249/2013, z obsahu ktorého vyvodzuje zaujatosť zákonnej sudkyne, keďže jeevidentná jej citová zainteresovanosť. Poukázal na to, že zákonná sudkyňa toto svojevyjadrenie označila hlavičkou okresného súdu, ktorý sa však ako účastník konania vedenéhoústavným súdom k veci vyjadril už skôr prostredníctvom osoby oprávnenej konať v meneokresného súdu, a svoje vyjadrenie štylizovala v prvej osobe jednotného čísla. Je tedazrejmé, že sa vyjadrovala sama za seba, a nie v mene okresného súdu. Podľa názoružalovaného 3 z obsahu vyjadrenia je nepochybné, že zákonná sudkyňa sa cíti byť osobnedotknutá jeho sťažnosťou na prieťahy v konaní. Vo vyjadrení sa pohoršuje nad jednotlivýmiprocesnými úkonmi účastníkov a tieto považuje za konanie namierené proti jej osobe.Je toho názoru, že všetky uvedené skutočnosti indikujú osobne dotknutý, citovozainteresovaný a negatívny postoj zákonnej sudkyne k účastníkom konania. Je tiež tohonázoru, že uvedené tvrdenie zákonnej sudkyne má výlučne osobný a nepriateľský rozmerbez logickej väzby na prerokúvané prieťahy v konaní.

Ďalej krajský súd konštatuje, že k námietke zaujatosti zákonná sudkyňa uviedla, žejej nebolo umožnené písomne sa vyjadriť k ústavnej sťažnosti, a preto sa vyjadriladodatočne 8. augusta 2013, a to rovnako, ako sa vyjadruje aj k iným sťažnostiama k ústavným sťažnostiam účastníkov konania. Poukázala na to, že vo vyjadrení opísalaprocesnú situáciu, a zároveň požiadala ústavný súd, aby nahliadol do spisu s tým, že vo vecije skutkový stav zistený tak, aby sa mohlo rozhodnúť na už nariadenom pojednávaní.Napokon konštatovala, že účastníkov konania, ale ani ich právnych zástupcov nepozná,nemá k nim príbuzenský ani priateľský vzťah a nikdy v minulosti sa s nimi nestretla.Krajský súd tiež uvádza, že z obsahu vyjadrenia zákonnej sudkyne adresovanéhoústavnému súdu a doručeného 9. augusta 2013 vyplýva, že opísala stručný priebeh konaniaa vo vzťahu k sťažnosti žalovaného 3 adresovanej ústavnému súdu uviedla, že nie jepravdou, aby tento bol 10 rokov účastníkom konania, keďže ním bol v čase podania žalobyjeho nebohý otec, ktorý v priebehu konania zomrel. Považuje za nehorázne a zarážajúceobviňovať súd z porušovania práv a požadovať finančné zadosťučinenie 15 000 € zaporušovanie práv spôsobované žalovaným 3, ako aj žalovaným 4. Žalovaný 3 a ďalšížalovaní majú záujem umelo zvrátiť skutkový stav, i keď závery znaleckého dokazovaniavypracované MUDr.a výpoveď súdneho znalca na pojednávaní sú jednoznačné,pričom sa k nim už niekoľkokrát vyjadrili.

Podľa názoru krajského súdu zákonná sudkyňa obsahom písomného podaniaz 8. augusta 2013 adresovaného ústavnému súdu porušila zásadu sudcovskej nezávislostia nestrannosti a jasne vyjadrila svoj negatívny postoj k účastníkom konania. Tento spočívav jej hodnotení postupu žalovaného 3, ktorý podal sťažnosť ústavnému súdu a v rámci nehožiadal o finančné zadosťučinenie. Tento postup žalovaného 3 považuje zákonná sudkyňa zanehorázny a zarážajúci. Jej kvalifikovaný subjektívny negatívny vzťah k žalovanému 3vyplýva aj z toho, že jeho postup v konaní kvalifikovala ako záujem umelo zvrátiť skutkovýstav, aj keď podľa jej názoru závery znaleckého dokazovania a výpoveď súdneho znalca sújednoznačné. Takýto jej prejav nemožno hodnotiť ako postup sudcu v konaní, ale ako prejavkvalifikovaného negatívneho postoja k účastníkovi konania, ktorý neodôvodňuje závero tom, že v ďalšom konaní bude postupovať objektívne a nezaujato. Takýto prejav zákonnejsudkyne vo vzťahu k účastníkovi konania je prejavom nedostatku vecnéhoa profesionálneho prístupu, neschopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávkuodstupu od veci, od účastníkov konania a od všetkého, čo súvisí s prerokúvaním veciv súdnom konaní.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pripredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ je presvedčený, že zo strany zákonnej sudkyne došlo vo vyjadreníz 8. augusta 2013 k pragmatickému a objektívnemu zhodnoteniu stavu konaniaa prezentovaniu jej právneho názoru na prerokúvanú vec. Navyše podľa sťažovateľa krajskýsúd neprihliadol na širšie aspekty prerokúvanej veci, a to na prieťahy v konaní spôsobovanéžalovanými a na prajný prístup zákonnej sudkyne k dôkazným návrhom žalovaných.

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu krajského súdu považovať zadostatočnú a presvedčivú. Táto nevykazuje žiadne známky arbitrárnosti či zjavenejneodôvodnenosti. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišnýnázor, keďže samotná táto okolnosť neznamená bez ďalšieho porušenie označenéhozákladného práva.

Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)a straníckosti a z hľadiska čl. 6 ods. 1 dohovoru ju možno posudzovať z rôznych hľadísk.Možno rozlišovať subjektívny prístup, ktorý sa pokúša zistiť, čo si sudca myslel pro forointerno, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky,aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti v tomto smere (Piersack c. Belgicko).

Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je preukázaný opak, čo však jezriedkavý prípad. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastne nedostatkomsubjektívnej zaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu.

Naproti tomu objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviskasudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútnenestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávnenýmpochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonáva. Uplatňuje satu tzv. teória zdania (théorie des apparences), podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívnenestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach účastníkov (Delcourt c.Belgicko).

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že krajský súd na základe vyjadreniazákonnej sudkyne z 8. augusta 2013 adresovaného ústavnému súdu správne dospel k záveruo nedostatku jej nestrannosti v subjektívnom zmysle. Ani podľa názoru ústavného súdu totižnemožno akceptovať, že zákonná sudkyňa označila za nehoráznu a zarážajúcu skutočnosť,že žalovaný 3„obviňuje“okresný súd z porušovania práv a požaduje zadosťučinenie15 000 €. Rovnako nie je možné z pohľadu požiadaviek na nestrannosť súdnehorozhodovania pripustiť, aby pred rozhodnutím vo veci samej sudca dal najavo svoj konečnýnázor na podanú žalobu tým, že procesné aktivity účastníka konania označí za záujemna umelom zvrátení skutkového stavu, ktorý podľa neho dostatočne jednoznačne vyplývaz doterajších dôkazov.

Napokon v súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej v napadnutom výrokuuznesenia krajského súdu je zmätočne uvedené, že sa zákonná sudkyňa vylučujez prerokovania a rozhodovania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C 111/2013,hoci správne ide o vec sp. zn. 15 C 111/2003, treba uviesť, že aj táto námietka je z pohľaduargumentácie uplatnenej v sťažnosti zjavne neopodstatnená.

Zo skutkového hľadiska treba prisvedčiť v danej súvislosti sťažovateľovi, pretožeskutočne správne ide o konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 15 C 111/2003. Takétopochybenie okresného súdu však z právneho hľadiska v žiadnom prípade nemožnopovažovať za porušenie označeného čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy, podľa ktorého nikohonemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Do úvahy by prípadne prichádzalo porušeniečl. 46 ods. 1 ústavy, čo však sťažovateľ nežiada vysloviť. Uvedené postačuje pre závero zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti.

Navyše možno poznamenať, že ani pri správnej právnej kvalifikácii porušenéhozákladného práva by nebolo možné námietku akceptovať, keďže podľa § 164 prvej a druhejvety v spojení s § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd kedykoľvek aj bez návrhuopraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti, pričomo oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Je teda zrejmé, že právomocústavného súdu v súvislosti s touto námietkou by nebola daná, pretože sťažovateľ (rovnakoako ostatní účastníci konania) má kedykoľvek možnosť požiadať krajský súd o opravuchyby vo výroku jeho uznesenia.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016