SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 251/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpenej advokátom JUDr. Markom Hroudom, Krmanova 16, Košice, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti vprimeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 2534/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva naprejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov(ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6 Er 2534/2008   (ďalej   aj„namietané konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že «Sťažovateľka   je   ako   oprávnená   účastníčkou exekučného   konania   vedeného   na   Exekútorskom   úrade   JUDr.   Ing.   Bohumila   Husťáka so sídlom Žriedlová 3, Košice... (ďalej aj ako „EU“). Exekučné konanie bolo začaté na základe návrhu oprávnenej zo dňa 8.7.2008, pričom exekučným titulom sa stalo predbežné opatrenie   vydané   dňa   12.   3.   2002   Okresným   súdom   Košice   -   okolie,   č.k. 16C 465/1995, potvrdené uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19. 11. 2007, č.k. 3 Co 325/2007-208 ktorým súd uložil povinným, aby umožnili oprávnenej voľný prechod na parcelu -   záhrada   s   výmerou   617m2 zapísanú   na v katastrálnom území ⬛⬛⬛⬛ a to cez parcelu s výmerou č. 386m2 - zastavané   plochy   a nádvoria   a   parcelu s   výmerou   293m2 -   zastavané   plochy a nádvoria   zapísané   na ⬛⬛⬛⬛ v   katastrálnom   území

....

V dôsledku chyby v písaní Okresného súdu Košice okolie nemohol Okresný súd v Prešove   (ďalej   aj   ako   „exekučný   súd“)   riadne   konať   a   bolo   potrebné   opraviť   meno žalovanej v prvom rade (povinnej v 1. rade), čo sa stalo až počas exekučného konania uznesením Okresného súdu Košice okolie zo dňa 7.5.2009.

Súdny exekútor v súlade s platnou právnou úpravou vydal opravné upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 24.8.2009, ktoré bolo dňa 10.9.2009 doručené do vlastných rúk povinnej   v   1.   rade.   Tá   proti   nemu   podala   námietky   dňa   23.9.2009,   ohľadom   ktorých exekučný súd dodnes právoplatne nerozhodol....

Po uplynutí viac ako 6 rokov od podania návrhu na EU sťažovateľka podala na exekučný súd sťažnosť na postup súdu pre jeho nečinnosť v konaní evidovanom pod sp. zn. 6Er 2534/2008 z dôvodu, že dochádza k prieťahom v konaní, nakoľko vyššie uvedený súd riadne nekoná a tým dochádza k porušovaniu jej práva na spravodlivý proces, na ktorú v podstate dostala odpoveď,   že k prieťahom skutočne došlo a zdržanie bolo spôsobené vysokým   nápadom   exekučných   vecí,   ktoré   sa   vybavujú   priebežne   a   personálnym poddimenzovaním súdu. Exekučný súd týmto považoval sťažnosť za vybavenú, de facto však uznal, že sťažovateľka má pravdu v celom rozsahu....

Keďže sa situácia žiadnym spôsobom nezmenila, sťažovateľka podala dňa 23.6.2014 druhú - opakovanú sťažnosť, v odpovedi na ktorú exekučný súd opisuje úkony, ktoré vo veci vykonal s tým, že či došlo alebo nedošlo k prieťahom sa reálne nevyjadril.».

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla: „... je zrejmé, že v uvedenom rozhodovaní o námietkach dochádzalo opakovane k prieťahom,   ktoré   trvajú   viac   ako   5   rokov.   Exekučným   titulom   je   pritom   predbežné opatrenie prvostupňového súdu, ktoré bolo vydané v roku 2002, teda pred viac ako 12 rokmi. Počas   vyššie   uvedeného   obdobia,   boli   síce   exekučným   súdom   vykonané   dielčie úkony, avšak tieto nijako nespejú ku konečnému - právoplatnému rozhodnutiu - zamietnutiu námietok povinnej v 1. rade.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že samotné rozhodovanie o námietkach nie je skutkovo ani právne náročné, a uvedený prístup exekučného súdu nie je naplnením zmyslu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak nespeje ku včasnému konečnému   -   právoplatnému   rozhodnutiu.   Reálna   súdna   ochrana   znamená   odstránenie stavu   právnej   neistoty,   čo   je   možné   dosiahnuť   len   aktívnou   činnosťou   súdu   zavŕšenou právoplatným rozhodnutím vo veci. Na základe uvedeného má sťažovateľka za to, že je nutné konať efektívne a predovšetkým právoplatne vec rozhodnúť....

Sťažovateľka by chcela zdôrazniť, že exekučným titulom je v tomto prípade predbežné opatrenie, pričom návrh na jeho vydanie podala už v roku 2002 v súdnom konaní, ktoré sa začalo   v   roku   1995.   Základným   problémom   v   tomto   súdnom   spore   je   prístup   na   jej pozemok, na ktorý sa nevie dostať už viac ako tridsať rokov. Práve pre komplikovanosť situácie   sťažovateľka   v   roku   2002   podala   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia, prostredníctvom   ktorého   sa   mala   domôcť   rýchlej   a   účinnej   dočasnej   obrany   svojho prístupového práva k vlastnému majetku.

Situácia   sa   však   do   dnešného   dňa   žiadnym   spôsobom   pre   ňu   nezmenila.   Práve skutočnosť, že exekučným titulom je práve predbežné opatrenie (ktorého jediným zákonným účelom je poskytnutie rýchlej ochrany), tak nečinnosť exekučného súdu má za následok výrazný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivý proces a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Pokiaľ by si bol exekučný súd náležite plnil svoje povinnosti, nedošlo by k výskytu mnohých prekážok, ktoré bránili postupu v konaní. Je len prirodzené, že počas uplynutia viac   ako   5   rokov,   počas   ktorých   nebolo   právoplatne   rozhodnuté   o   merite   veci (opodstatnenosti námietok povinnej v 1. rade), mohla byť vec bez problémov vyriešená už niekoľkokrát.

... sťažovateľka je toho názoru, že predmetná právna vec nie je natoľko komplikovaná a   náročná,   aby   mohla   ospravedlniť   5   -   ročné   prieťahy   v   konaní   súdu   (nehovoriac o prieťahoch   odvolacieho   súdu   –   Krajského   súdu   v   Košiciach).   Taktiež   má   za   to,   že správanie sťažovateľky v preskúmavanej veci absolútne nezapríčinilo spôsobené prieťahy v konaní.   Zo   súdneho   spisu   je   zrejmé,   že   prieťahy   v   konaní   boli   spôsobené   postupom súdu....

Vzhľadom na skutočnosť, že od podania námietok proti opravnému upovedomeniu o začatí exekúcie, t.j. od roku 2009, konajúci súd prvého stupňa do dnešného dňa t. j. necelých   5   rokov   o   veci   právoplatne   nerozhodol,   ako   aj   na   základe   vyššie   uvedených skutočností má sťažovateľka za to, že exekučný súd vo veci riadne nekonal a stále nekoná, čím   dochádza   k   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a nedôvodným prieťahom v konaní...“

Sťažovateľka   žiada   ústavný   súd   aj   o   priznanie   primeraného   finančnéhozadosťučinenia v sume 10 000 € ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch,poukazujúc na to, že „od právoplatného rozhodnutia exekučného súdu... závisí realizácia prístupu k nehnuteľnosti zo strany sťažovateľky ako vlastníčky tejto nehnuteľnosti, ktorú v dôsledku protiprávneho správania sa povinných nemôže užívať viac ako 30 rokov. Pre sťažovateľku, ktorej majetkové pomery ani príjmy nie sú nijako nadštandardné to má značný význam   a   to   aj   z   hľadiska   možnej   dispozície   s   týmto   nehnuteľným   majetkom.   Avšak zbytočnými a neodôvodniteľnými prieťahmi v konaní sa sťažovateľke bráni v dispozícii s ním a tým dochádza k umŕtveniu majetku, ktorý je vo vlastníctve sťažovateľky.

Uvedená dlhá doba čakania na rozhodnutie súdu nepriaznivo vplýva na psychiku sťažovateľky   a   nečinnosťou   súdu   bola   spôsobená   aj   nemajetková   ujma   pomerne   ťažko vyčísliteľná. Jedná sa o neistotu vo veci existencie vlastníckeho práva, spôsobená potupa sťažovateľky (predovšetkým v malej obci, kde každý každého pozná) atď. Nečinnosťou súdu fakticky dochádza k ochrane jedného z účastníkov súdneho konania...

Vzhľadom na vek sťažovateľky, ktorá je dôchodkyňa bez majetku a má dôvodnú obavu, že sa nedožije konca súdneho sporu a tohto exekučného konania, toto jeho dlhé trvanie jej spôsobuje len ďalší stres a obavu, že sa ani nedozvie, ako sa celá záležitosť skončí.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmtonálezom:

„Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 6Er 2534/2008 porušené bolo. Okresnému súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 6Er 2543/2008 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 Euro, ktoré je Okresný súd Prešov povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresnému   súdu   Prešov   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   právnemu zástupcovi JUDr. Marekovi Hroudovi, advokátovi za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, vo výške 511,34 €... do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavnýsúd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na uvedené   môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2ústavy). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľka   (kvalifikovane   zastúpená   advokátom)   za   porušovateľa   svojich   právoznačila iba okresný súd. Ústavný súd sa preto zaoberal tvrdením sťažovateľky o možnomporušení jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.6 Er 2534/2008 v súvislosti s konaním o námietkach povinnej v 1. rade proti exekúcii.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl.6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto vobsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ajpráva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   jeodstránenie   stavu   právnej   neistoty,   pričom   k   vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádzazásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98,I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamenánastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04,IV. ÚS 86/08).

Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I.ÚS 16/04) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy(a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovaniezákladného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade okresným súdom)ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nemohlodochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosťv zásade odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totižto, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci dozákladných   práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosťzohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, abysa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05,II. ÚS67/06).

Ústavný   súd   zo   zapožičaného   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.6 Er 2543/2008 zistil, že námietky povinnej v 1. rade boli okresnému súdu predloženéna rozhodnutie 5. októbra 2009. Okresný súd o týchto námietkach rozhodol uznesením č. k.6 Er 2543/2008-39 zo 17. septembra 2012 vydaným vyšším súdnym úradníkom. Z dôvoduodvolania   podaného   povinnou   v   1.   rade   proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdudošlo k jeho zrušeniu v zmysle § 374 ods. 4 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku(ďalej   len   „OSP“).   Vo   veci   opätovne   rozhodol   sudca   okresného   súdu   uznesením   č.   k.6 Er 2543/2008-50 z 23. apríla 2013 tak, že námietky povinnej v 1. rade, ako aj jej návrh nazastavenie exekúcie zamietol. Označené rozhodnutie bolo sťažovateľke doručené 29. apríla2013 prostredníctvom jej právneho zástupcu. Proti rozhodnutiu o námietkach sa povinnáv 1.   rade   odvolala   podaním   doručeným   okresnému   súdu   14.   mája   2013.   K   odvolaniupovinnej v 1. rade sa vyjadrila sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 13. júna2013. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“), ktorému bol spis predložený 19. júla2013 na rozhodnutie o odvolaní, uznesením sp. zn. 6 CoE 128/2013 z 30. augusta 2013vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa   podľa   §   374   ods.   4   OSP,   keďže   odvolaním   napadnutérozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, preto o podaných námietkach malopätovne rozhodnúť príslušný sudca okresného súdu. Spis bol vrátený okresnému súdu23. septembra 2013. Okresný súd 9. júla 2014 opätovne predložil exekučný spis krajskémusúdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní,   pretože   odvolaním   napadnuté   uznesenie   č.   k.6 Er 2543/2008-50   z   23.   apríla   2013   vydala   zákonná   sudkyňa.   Krajský   súd   rozhodolo odvolaní povinnej v 1. rade uznesením sp. zn. 6 CoE 75/2014 z 22. decembra 2014 tak, žeuznesenie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Označené   uznesenie   krajského   súdu   nadobudloprávoplatnosť 30. januára 2015.

Z   uvedeného   prehľadu   procesných   úkonov   vykonaných   v   namietanom   konanívyplýva, že o námietkach povinnej v 1. rade okresný súd rozhodol najprv 17. septembra2012   uznesením   vydaným   vyšším   súdnym   úradníkom   a   po   jeho   zrušení   v   dôsledkupodaného odvolania uznesením zákonného sudcu z 23. apríla 2013. Na základe odvolaniapodaného povinnou v 1. rade proti tomuto uzneseniu bol exekučný spis predložený 19. júla2013   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní.   V   dôsledku   nesústredeného   postupukrajského súdu bol exekučný spis zbytočne vrátený okresnému súdu, kde sa nachádzalv období od   23.   septembra   2013 do   8.   júla 2014. Okresný súd 9. júla 2014   opätovnepredložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní.

S   prihliadnutím   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   v   čase   doručenia   sťažnostiústavnému   súdu   (13.   augusta   2014)   okresný   súd   nemohol   podniknúť   žiadne   krokyna odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky v namietanom konaní, keďže v tom časeuž bolo o námietkach proti exekúcii meritórne rozhodnuté a exekučný spis už nebol v jehodispozičnej   sfére,   keďže   od   9.   júla   2014   sa   nachádzal   na   krajskom   súde   na   účelyrozhodnutia o opravnom prostriedku. Okresný súd tak v čase podania ústavnej sťažnostiv namietanom   konaní   už   nemohol   porušovať   základné   právo   sťažovateľky   podľa   čl.   48ods. 2 ústavy ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka sa napriek tomu na ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou v čase,keď   porušenie   označeného   základného   práva   na   všeobecnom   súde,   ktorý   označilaza účastníka konania, už netrvalo a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolospôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právuzaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   pri   jej   predbežnomprerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súdzaoberal ďalšími požiadavkami v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2015