znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 251/2012-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   septembra   2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov   Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť mal. J. K., K., a L. K., K., zastúpených advokátom JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 23 P 66/09 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Košice   II   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 23   P   66/09 p o r u š i l základné právo mal. J. K. a L. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Mal.   J.   K.   a L.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   každej   v   sume po 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Mal.   J.   K.   a L.   K. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 416,28 € (slovom štyristošestnásť eur a dvadsaťosem centov), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   ich   advokáta   JUDr.   M.   H.,   K., do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 251/2012-10   z 10.   júla   2012   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť mal. J. K. a L. K. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 P 66/09.

Sťažovateľky   uviedli,   že «Sťažovateľka   L.   K.,   matka   maloletej   J.   K.,   návrhom z 13. marca 2009 požiadala o úpravu styku otca s maloletou, ktorých styk bol pôvodne upravený rozsudkom Okresného súdu Košice II(...), sp. zn. 11 C 45/2005 z 10. decembra 2007. Napriek viac ako trojročnému trvaniu súdneho konania v tak citlivej veci, okresný súd žiadnym, čo i len neprávoplatným spôsobom vo veci samej nerozhodol.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľka podľa § 62 odsek 1 zákona č. 754/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov podala 19. marca 2012 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Predseda   okresného   súdu   v   odpovedi   z   22.   marca   2012   konštatoval   čiastočnú dôvodnosť sťažnosti „v dôsledku dlhodobej práceneschopnosti pôvodnej zákonnej sudkyne“ a následnému prideleniu veci iným sudcom, ktorí „z objektívnych dôvodov“ neboli schopní konať   a   rozhodovať   plynulo.   Zároveň   poukázal   na   potrebu   znaleckých   dokazovaní, ustanovovaní tlmočníka a opakované podávanie predbežných opatrení.

Od tejto odpovede predsedu okresného súdu nebol vykonaný vo veci žiaden úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej.».

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd o sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 23P 66/2009 porušil základné právo J. K. a L. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy(…)   a   právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru(…)

J. K. a L.   K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie každej v sume 3 500,- Eur(...),   ktoré   im   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

J. K. a L. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia(…)“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. SprV 437/2012 z 8. augusta 2012 a právny zástupca sťažovateliek stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 12. septembra 2012.

2.1 Predseda okresného súdu s poukazom na vykonané úkony v namietanom konaní uviedol, že „jediným prieťahom v danom konaní bolo obdobie nečinnosti tunajšieho súdu od 29. 1. 2010 do 9. 9. 2010. Jednalo sa však o prieťah ojedinelý a v predmetnom konaní výnimočný,   spôsobený   dlhodobou   práceneschopnosťou   zákonnej   sudkyne,   ktorá   trvala od 11. 1. 2010 do 9. 12. 2010. V uvedenom období boli všetky nerozhodnuté a nevybavené veci   súdneho   oddelenia   tejto   sudkyne   prerozdelené   do   súdnych   oddelení   dvoch   sudkýň rozhodujúcich   v   tejto   agende,   ktoré   z   objektívnych   dôvodov   neboli   schopné   konať vo všetkých   pridelených   veciach   plynulo.   Následne   neboli   zo   strany   súdnych   osôb tunajšieho súdu zistené žiadne prieťahy.

Je   však   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   dĺžka   predmetného   konania   bola zapríčinená   predovšetkým   jeho   skutkovou   obtiažnosťou,   o   čom   svedčí   fakt   nutnosti zabezpečenia znaleckého dokazovania, zabezpečením dôkazu z cudziny, ktorý navrhla sama sťažovateľka, s čím súvisela nevyhnutne potreba zabezpečenia prekladateľa v konaní, a to opakovane.   Na   dĺžku   daného   konania   nepochybne   vplývalo   i   správanie   samotnej sťažovateľky, ktorá dvakrát požiadala o odročenie vytýčeného pojednávania, po nariadení znaleckého   dokazovania   neposkytla   súčinnosť   ustanovenej   znalkyni,   keď   táto   z   dôvodu nemožnosti vypracovania posudku práve z tohto dôvodu musela túto skutočnosť oznámiť súdu, ale i opakovanými návrhmi na vydanie predbežných opatrení. Jedná sa nepochybne o procesné právo sťažovateľky, avšak pri jeho využití jej musí byť zrejmé, že vytvára časový posun pre vytýčenie pojednávania vo veci samej. Napokon rozhodnutia tunajšieho súdu o oboch predbežných opatreniach boli odvolacím súdom potvrdené, jednalo sa teda o vecne správne rozhodnutia.

Nie je tiež zrejmé, z akého dôvodu podala sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v čase, keď súd vo veci plynulo konal, keď dokonca obdržala predvolanie na pojednávanie. Na vytýčenom pojednávaní dňa 29. 6. 2012 bolo vo veci rozhodnuté a proti rozsudku sťažovateľka   nepodala   odvolanie.   Možno   teda   predpokladať,   že   sa   s   týmto   rozsudkom stotožňuje.“

2.3   Právny   zástupca   sťažovateliek   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedu okresného súdu uviedol, že «Predovšetkým podávanie návrhov na vydanie predbežných opatrení sťažovateľkou v súdnom konaní nebolo samoúčelným aktom sťažovateľky. Prvý takýto návrh na vydanie predbežného opatrenia bol sťažovateľkou podaný až 23. 11. 2011, čiže po viac ako 32 mesiacoch od podania návrhu vo veci samej (18. 03. 2009), pričom podnetom   k   takémuto   konaniu   sťažovateľky   bola   práve   nečinnosť   súdu.   Dôvodom podávania návrhov na vydanie predbežných opatrení bolo zabezpečiť, aspoň predbežne a teda   dočasne   do   rozhodnutia   súdu   vo   veci   samej,   zdravý,   a   to   najmä   psychický   vývin maloletej J. K. Styk maloletej J. K. s otcom jej totiž spôsobuje emocionálnu traumu, o čom svedčí Lekárska správa – nález(...) zo dňa 05. 01. 2012, Zápisnica o výsluchu osoby mladšej ako   14   rokov   zo dňa   27.   02.   2012   (ČVS: ORP   960/2   0VK-KE-2011),   ako   aj   samotný Znalecký posudok PhDr. E. S. č. 87/2011 (vypracovaný pre účely súdneho konania). To, že sťažovateľka   nepodala   odvolanie   vo   veci   samej,   neznamená   jej   úplné   stotožnenie   sa   s rozsudkom,   no vzhľadom   na prebiehajúce   prieťahy   v   konaní   a   aby   vec   bola   konečne právoplatne   ukončená,   nepodanie   odvolania   vo veci samej   bolo   tak povediac   „menším zlom“   (aj vzhľadom   na skutočnosť,   že   styk   otca   s   maloletou   mal   byť   realizovaný   za prítomnosti matky, resp. starej matky maloletej, čo maloletej bude spôsobovať určite menšiu emocionálnu traumu ako bez zabezpečenia ich prítomnosti, s ktorým „počíta“ pôvodné rozhodnutie o úprave styku).».

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 23 P 66/09:

Dňa 18. marca 2009 sťažovateľky doručili okresnému súdu návrh na úpravu styku otca s maloletou sťažovateľkou.

Dňa   24.   apríla   2009   okresný   súd   uznesením   ustanovil   maloletej   kolízneho opatrovníka, ktorý bol zároveň požiadaný o prešetrenie pomerov a podanie správy v lehote 30 dní, opis návrhu bol doručovaný odporcovi (otcovi maloletej). Správa z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v K. bola okresnému súdu doručená 20. mája 2009.

Dňa 30. septembra 2009 okresný súd určil termín pojednávania na 20. november 2009.Dňa 19. novembra 2009 požiadala sťažovateľka o odročenie pojednávania určeného na 20. november 2009 zo zdravotných dôvodov. Pojednávanie bolo odročené na 29. január 2010. Pojednávanie z 29. januára 2010 bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti sudkyne na neurčito.

Dňa 22. februára 2010 bol predmetný spis z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti zákonnej sudkyne pridelený inému sudcovi.

Dňa 9. septembra 2010 okresný súd určil termín pojednávania na 13. október 2010. Pojednávanie   sa   13.   októbra   2010   uskutočnilo   a   bolo   odročené   na   neurčito   pre   účely podania vyjadrenia zo strany odporcu a kolízneho opatrovníka.

Dňa 4. januára 2011 okresný súd určil termín pojednávania na 18. február 2011.Dňa 16. februára 2011 požiadala sťažovateľka o odročenie nariadeného pojednávania zo zdravotných dôvodov. Na základe jej žiadosti bolo pojednávanie zrušené.

Dňa 18. februára 2011 sa uskutočnil mimo pojednávania výsluch odporcu.Dňa   24.   februára   2011   okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na   1.   apríl   2011. Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito na účely nariadenia znaleckého dokazovania.

Dňa 15. apríla 2011 okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie. Dňa 21. apríla 2011 okresný súd uznesením ustanovil v konaní prekladateľa. Dňa 19. júla 2011 okresný súd zaslal spis ustanovenej znalkyni na vypracovanie znaleckého posudku a zároveň uznesením z uvedeného dňa bola ustanovená prekladateľka na vypracovanie prekladu správy doručenej zo Španielska.

Dňa 13. septembra 2011 ustanovená znalkyňa oznámila, že sťažovateľka s dieťaťom sa   dvakrát   na   jej   predvolanie   nedostavila   a   mailom   jej   oznámila,   že   so   znaleckým vyšetrením nesúhlasí. Požiadala teda okresný súd o odporúčanie, ako má v danej veci ďalej postupovať.

Prípisom z 3. októbra 2011 bola sťažovateľka upozornená na povinnosť poskytnúť ustanovenej znalkyni potrebnú súčinnosť a možnosť uloženia poriadkových opatrení.Uznesením   z 26. októbra   2011 bol   okresným súdom   ustanovený   iný   prekladateľ z dôvodu vyčiarknutia zo zoznamu pôvodného prekladateľa.

Dňa 11.   novembra   2011   požiadala   sťažovateľka   o   odpustenie   poplatkov   vo   veci prekladateľského úkonu.

Dňa 15. novembra 2011 okresný súd uznesením určil odmenu prekladateľa.Dňa   23.   novembra   2011   podala   sťažovateľka   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia. Uznesením z 25. novembra 2011 bol jej návrh zamietnutý.

Dňa   1.   decembra   2011   bol   ustanovenou   znalkyňou   okresnému   súdu   doručený znalecký posudok.

Dňa 6. decembra 2011 bol znalecký posudok doručený na vyjadrenie účastníkom konania.

Dňa   9.   decembra   2011   podala   sťažovateľka   proti   uzneseniu   o zamietnutí   návrhu na vydanie predbežného opatrenia odvolanie.

Dňa   11.   januára   2012   bol   spis   predložený   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“).

Dňa   6.   februára   2012   krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu.   Spis   bol vrátený 8. februára 2012.

Dňa 3. februára 2012 podala sťažovateľka opakovanú žiadosť o vydanie predbežného opatrenia. Uznesením z 13. februára 2012 bolo konanie o nariadenie predbežného opatrenia zastavené.

Dňa   1.   marca   2012   podala   sťažovateľka   opäť   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia. Uznesením z 5. marca 2012 bolo konanie o návrhu zastavené.

Dňa 1. marca 2012 podala sťažovateľka proti uzneseniu odvolanie.Dňa 12. marca 2012 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý ho vrátil 19. marca 2012 ako predčasne predložený s odôvodnením, že uznesenie o zastavení konania nebolo doručené všetkým účastníkom konania.

Dňa 18. mája 2012 bol spis opakovane predložený krajskému súdu.Dňa   21.   mája   2012   krajský   súd   uznesením   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu o zastavení konania o nariadenie predbežného opatrenia.

Dňa 25. mája 2012 okresný súd určil termín pojednávania na 29. jún 2012.Dňa   28.   júna   2012   okresný   súd   uznesením   nepriznal   sťažovateľke   oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 11. júla 2012 podala sťažovateľka proti uzneseniu odvolanie.Dňa 29. júna 2012 okresný súd rozsudkom vo veci rozhodol.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 P 66/09 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, dĺžka napadnutého konania podľa názoru ústavného súdu bola závislá od zložitosti veci len sčasti. Vec z právneho hľadiska nemožno považovať za zložitú, pretože ide o bežnú agendu všeobecných súdov. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť,   tú   predstavovala   potreba   zabezpečenia   dôkazu   z cudziny.   Tieto   skutočnosti ústavný súd zohľadnil pri určení finančného zadosťučinenia.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria, teda   správania   sťažovateliek v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľky okrem ojedinelého prípadu, keď krátku dobu došlo k zdržiavaniu vypracovania znaleckého posudku, neprispeli svojím správaním k zbytočným prieťahom v konaní, aktívne sa dožadovali pokračovania v konaní aj   podávaním   návrhov   na   vydanie   predbežných   opatrení.   Využitie   možností   daných sťažovateľkám   procesnými   predpismi   (podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku) na uplatňovanie   a presadzovanie   ich   práv   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd okrem opakovaného vykonávania úkonov v dvojmesačných intervaloch (napr. od 30. septembra 2009 do 19. novembra 2009, od 24. februára 2011 do 15. apríla 2011) bol vo veci nečinný v období od 24. apríla 2009 do 30. septembra 2009 (päť   mesiacov), v období   od   20.   novembra   2009   do   22.   februára   2010   (tri   mesiace), v období   od 22.   februára   2010   do   9.   septembra   2010   (sedem   mesiacov),   v období od 9. septembra 2010 do 4. januára 2011 (štyri mesiace) – pričom okresný súd v tomto období   okrem   ojedinelých   administratívnych   úkonov   nič   nevykonal.   Uvedené   obdobie nečinnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba   považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné, pretože k uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania sťažovateliek, ale predovšetkým v dôsledku nečinnosti okresného súdu. Ústavný súd pritom už opakovane uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a   teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov.

Uvedenú   nečinnosť   nie   je   možné   ospravedlniť   skutočnosťami   uvádzanými vo vyjadrení predsedu okresného súdu, pričom vec bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom na jej   povahu   a význam   pre   sťažovateľky.   Samotná   zákonná   úprava   (§   176   ods.   3 Občianskeho   súdneho   poriadku)   predpokladá   konanie   súdu   bez   zbytočných   prieťahov a rozhodnutie vo veci do šiestich mesiacov od začiatku konania. Zároveň Európsky súd pre ľudské   práva   zdôraznil,   že   ak   sú   predmetom   konania   vzájomné vzťahy   medzi   rodičmi a deťmi,   konaniu   o týchto   vzťahoch   príslušné   súdy   majú   venovať   „mimoriadnu starostlivosť, pretože procesné omeškanie v takejto veci môže mať za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (pozri H. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 8. júla 1987, § 85). Vo svetle tejto požiadavky sa potom podstatne mení aj pohľad na posúdenie prieťahov   v predmetnej   veci   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy, účelom ktorého je, aby sa čo najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty,   kvôli   čomu   prebieha   súdne   konanie   (mutatis mutandis II. ÚS 66/02).

S poukazom na uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 23 P 66/09 vyslovil porušenie základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom   na   to,   že   29.   júna   2012   bol   v predmetnej   veci   na   okresnom   súde vyhlásený rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľky požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie každej v sume 3 500 € vzhľadom na závažnosť konania, ktoré je pre ne bytostne dôležité, ovplyvňujúce ich každodenný život, a vzhľadom na to, že nečinnosť okresného súdu vyvoláva u nich „pocit márnosti, snahy dovolať sa spravodlivosti, ktorý sťažovateľky nezvratne nadobudli“.

S   prihliadnutím   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a v čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľky. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia základného práva sťažovateliek, najmä vzhľadom na povahu napadnutého konania považuje za primerané každej zo sťažovateliek v sume 1 500 €.

6. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateliek si uplatnil trovy právneho zastúpenia v sume 416,28 €, ktorú mu ústavný súd priznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateliek   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

7. Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateliek rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2012