znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 251/2010-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. V., M., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ct 20/03 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ct 20/03 p o r u š i l základné právo J.   V. na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Ct   20/03 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. J. V. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc   eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Bratislava   I   p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. V.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 454,96 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a deväťdesiatšesť centov), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokátky   JUDr.   E.   B.,   B.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 19. mája 2010 č. k. II. ÚS 251/2010-21 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   V.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“)   v   časti namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ct 20/03 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ 11. septembra 2003 podal okresnému súdu návrh na začatie konania vo veci ochrany osobnosti. Podľa názoru sťažovateľa:

„Porušovateľ svojím postupom ako aj nečinnosťou porušil(...) práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

V prvej fáze porušovateľ spôsobil neprimerané prieťahy v konaní svojou nečinnosťou a to v období od 11. 09. 2003, kedy bol návrh vo veci samej podaný až do 27. 10. 2005, kedy porušovateľ 1-krát vytýčil termín pojednávania. Porušovateľ v priebehu dvoch rokov nielenže vo veci nekonal, ale konal i nesprávne, keď navrhovateľa vyzýval, aby uhradil súdny poplatok a to i napriek tomu, že ide o osobu oslobodenú od súdnych poplatkov, o čom aj   následne   po   takmer   2   rokoch   rozhodol,   keď   uznesením   sp.   zn.   7   Ct   20/03   zo   dňa 13. 06. 2005 rozhodol oslobodení navrhovateľa od súdneho poplatku.

Porušovateľ sa i v ďalšom konaní dopustil prieťahov v konaní a to i napriek tomu, že od 27. 10. 2005 do 08. 11. 2007 v pravidelných termínoch vytyčoval termíny pojednávaní, ale nasledujúcom období 3-krát došlo k zmene zákonného sudcu, čo malo a aj naďalej má za následok neprimerané predlžovanie súdneho konania a dnes ani po 6 rokov nielenže nebolo vo veci rozhodnuté, ale pri každej zmene zákonného sudcu musí byť vec opätovne naštudovaná, nový sudca sa musí s vecou oboznámiť a až následne môže konať. (...) Nakoľko po 6 rokoch nič nenasvedčovalo tomu, že by mohla byť vec ukončená bol sťažovateľ nútený podať sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 22. 12. 2009, kde zároveň poukázal i na článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   ktorý   konštatoval,   že   práve   veci   súvisiace   s   ohrozením   života, slobody, zdravia a živobytia majú prednosť pred vybavovaním ostatných vecí.

Porušovateľ odpoveďou na sťažnosť Spr 2003/10 zo dňa 27. 01. 2010 konštatoval, že sťažnosť je dôvodná, pričom do dnešného dňa nebola nijakým spôsobom zriadená náprava! (...)“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   o   jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa J. V., M. v konaní Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 7 Ct 20/03(...), domáhať sa svojho práva, verejne prerokovať vec bez zbytočných prieťahov, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR(...) boli porušené.

2. (...)

3. Sťažovateľovi J. V.,(...) patrí finančné zadosťučinenie vo výške 33.200 €, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Súčasne porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 1 . 473,74 €(...) k rukám advokátky JUDr. E. B. a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn.   Spr   3532/2010 zo 16. júla 2010   a právna zástupkyňa sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 2. júla 2010.

2.1 Predsedníčka okresného súdu okrem podrobnej chronológie úkonov vykonaných okresným   súdom   v danej   veci   uviedla,   že   predmetné   konanie   je   poznačené   prieťahmi, a oznámila, že pristúpila k sledovaniu veci a požiadala zákonnú sudkyňu o konanie vo veci tak, aby k ďalším prieťahom v konaní nedochádzalo. Ďalej uviedla, že ak ústavný súd dospeje k názoru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, žiada vziať do úvahy skutočnosť, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila   vznik   prieťahov   v konaní,   uvedené   zohľadniť   pri   rozhodovaní   o   priznaní finančného   zadosťučinenia   a   nepriznať   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v   plnej výške.   Zároveň   oznámila,   že   súhlasí   s upustením   od   ústneho   pojednávania   o prijatej sťažnosti,   ak   ústavný   súd   dospeje   k názoru,   že   od   neho   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

2.2   Právna zástupkyňa sťažovateľa   v reakcii   na uvedené   vyjadrenie predsedníčky okresného súdu uviedla, že sťažnosť na prieťahy v konaní podával sťažovateľ z dôvodu úplnej bezmocnosti a zároveň uvedomujúc si protiprávny zásah zo strany odporcov. „Jeho obavy   a zúfalstvo   sa   len   stupňujú   tým,   že   veril   v akú   takú   spravodlivosť   a v to,   že   sa u nezávislých súdov domôže ochrany svojich práv. Postup súdov však jeho obavy nijakým spôsobom   nezmenšuje,   ba   naopak,   vyvoláva   v   ňom   pocit,   že   jeho   situácia   je bezvýchodisková   a   každý   len   čaká   kedy   svoj   údel   neunesie(...)“ Právna   zástupkyňa sťažovateľa súhlasila s upustením od ústneho pojednávania.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 Ct 20/03:

Dňa 11. septembra 2003 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh vo veci ochrany osobnosti.

Dňa 22. marca 2004 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 10. augusta 2004 sťažovateľ doručil súdu návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 3. septembra 2004 súd vyzval sťažovateľa na predloženie dokladov potrebných na rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov.

Dňa 13. júna 2005 súd priznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 13. júna 2005 súd uznesením sp. zn. 7 Ct 20/2003 vyzval odporcov, aby sa vyjadrili k návrhu na začatie konania.

Dňa 19.   septembra   2005   súd   nariadil   v   predmetnej   veci   termín   pojednávania na 27. október 2005.

Dňa 27. októbra 2005 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré bolo na účely doplnenia dokazovania odročené na 12. január 2006.

Dňa   12.   januára   2006   súd   uskutočnil   pojednávanie,   ktoré   pre   účely   rozhodnutia o návrhu na pristúpenie účastníkov do konania odročil na 13. február 2006.

Dňa   12.   januára   2006   súd   uznesením   č.   k.   7   Ct   20/2003-111   pripustil   vstup Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave do konania na strane odporcu. Dňa   13.   februára   2006   súd   uskutočnil   pojednávanie,   ktoré   pre   účely   ďalšieho doplnenia dokazovania odročil na 23. marec 2006.

Dňa 23. marca 2006 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré pre účely ďalšieho doplnenia dokazovania odročil na 27. apríl 2006.

Dňa   27.   apríla   2006   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   opätovne   na   účely ďalšieho doplnenia dokazovania odročené na 25. máj 2006.

Dňa 25. mája 2006 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré na účely ďalšieho doplnenia dokazovania odročil na 14. september 2006.

Dňa 14. septembra 2006 bolo pojednávanie odročené na 16. november 2006. Dňa   16.   novembra   2006   bolo   súdu   doručené   ospravedlnenie   odporcu   v   3.   rade (Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky)   za   neúčasť   na   pojednávaní   z dôvodu neodkladných služobných povinnosti pracovníka odboru právnych služieb.

Dňa   16.   novembra   2006   súd   uskutočnil   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 14. december 2006.

Dňa 14. decembra 2006 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré na účely predvolania svedkov odročil na 8. február 2007.

Dňa 8. februára 2007 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré bolo odročené na 8. marec 2007. Dňa 8. marca 2007 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré na účely ďalšieho doplnenia dokazovania odročil na 12. apríl 2007.

Dňa 12. apríla 2007 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré na účely predvolania ďalších svedkov odročil na 17. máj 2007.

Dňa 17. mája 2007 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neúčasti jedného z odporcov.

Dňa 17. mája 2007 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré na účely ďalšieho doplnenia dokazovania odročil na 6. september 2007.

Dňa 8. augusta 2007 okresný súd zmenil termín nariadeného pojednávania na nový termín, a to 24. september 2007.

Dňa   24.   septembra   2007   súd   uskutočnil   pojednávanie,   ktoré   na   účely   ďalšieho doplnenia dokazovania odročil na 8. november 2007.

Dňa   5.   novembra   2007   bolo   okresnému   súdu   faxom   doručené   ospravedlnenie odporcu v 1. rade za neúčasť na pojednávaní.

Dňa   8.   novembra   2007   súd   uskutočnil   pojednávanie,   ktoré   na   účely   ďalšieho doplnenia dokazovania odročil na 17. január 2008.

Dňa   21.   novembra   2007   bolo   doručené   ospravedlnenie   svedkyne   za   neúčasť   na pojednávaní.

Dňa 31. decembra 2007 okresný súd zrušil nariadený termín pojednávania. Dňa 1. októbra 2008 okresný súd nariadil termín pojednávania na 24. november 2008.

Dňa   24.   novembra   2008   súd   uskutočnil   pojednávame,   ktoré   na   účely   ďalšieho doplnenia dokazovania odročil na 16. február 2009.

Dňa   16.   februára   2009   súd   uskutočnil   pojednávanie,   ktoré   na   účely   ďalšieho doplnenia dokazovania odročil na 1. apríl 2009.

Dňa   6.   marca   2009   bolo   súdu   doručené   ospravedlnenie   svedkyne   o   neúčasti   na pojednávaní.

Dňa 1. apríla 2009 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré na účely ďalšieho doplnenia dokazovania odročil na 3. jún 2009.

Dňa 13. mája 2009 okresný súd zrušil nariadený termín pojednávania. Dňa 6. apríla 2010 súd nariadil termín pojednávania na 11. máj 2010. Dňa 11. mája 2010 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré na účely ďalšieho doplnenia dokazovania odročil na 1. jún 2010.

Dňa   11.   mája   2010   bolo   okresnému   súdu   doručené   ospravedlnenie   neúčasti   na pojednávaní krajského riaditeľstva Policajného zboru.

Dňa 25. mája 2010 súd zmenil určený termín pojednávania na 8. október 2010.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ct 20/03 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho   konania   je   ochrana   osobnosti,   t.   j.   vec,   ktorej   povaha   si   vyžaduje osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec   bola   čo   najrýchlejšie   prerokovaná   a skončená   (§   100   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku   –   ďalej   aj   „OSP“)   a aby   sa   čo   najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty,   kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 100/03).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o ochrane   osobnosti   môže   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   spravidla s náročným zisťovaním skutkového stavu. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však   ústavný   súd   nemôže   pripísať   na   vrub   faktickej   alebo   právnej   náročnosti prerokovávanej   veci.   Napokon   ani   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení nenamietala zložitosť napadnutej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria, teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom konaní, ústavný súd–okrem skutočnosti, že sťažovateľ podal návrh na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   iba   takmer   po   jednom   roku   od   podania   žalobného návrhu –nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v predmetnom   konaní   k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ   neprispel   svojím   správaním   k prieťahom   v konaní,   povinnosti uložené súdmi plnil v určených lehotách, nepožiadal o odročenie pojednávania z dôvodov na   jeho   strane.   Navyše,   využitie   možností   daných   sťažovateľovi   procesnými   predpismi (napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom   súdnom   konaní spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3. Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), ústavný súd sa z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy zameral na tieto štádiá konania:

a)   Štádium   konania   od   podania   návrhu   po   uskutočnenie   prvého   pojednávania (od 11. septembra 2003 do 27. októbra 2005) trvalo viac ako 25 mesiacov.

V tomto   štádiu   konania   je   úlohou   súdu   vo   všeobecnosti   preskúmať   podmienky konania a pripraviť vec tak, aby mohla byť prerokovaná na pojednávaní a spravidla na jedinom pojednávaní aj rozhodnutá (§ 114 ods. 1 OSP). Je zrejmé, že súd v tomto štádiu vykonáva spravidla   jednoduché a časovo nenáročné úkony (doručenie návrhu druhému účastníkovi,   šetrenie   splnenia   podmienok   konania   a pod.).   Len   osobitne   mimoriadne okolnosti môžu odôvodniť (ospravedlniť) také dlhé trvanie úvodného štádia konania, ako to bolo   v danom   prípade.   Zo   strany   okresného   súdu   pritom   žiadne   takéto   dôvody   neboli tvrdené a ani zistené.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   už   v úvodnom   štádiu   tohto   konania   okresný   súd postupoval so značnými zbytočnými prieťahmi.

b) Štádium konania od 27. októbra 2005 trvá i do dňa vydania tohto nálezu, pretože vo veci dosiaľ nebolo vydané meritórne rozhodnutie.

Vzhľadom   na   značné   prieťahy   už   v úvodnom   štádiu   konania   bolo   možné   od okresného súdu legitímne očakávať, že vec riadne pripravil na prerokovanie, a ďalej to, že okresný súd bude konať s osobitnou starostlivosťou v záujme realizácie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd však dospel k záveru, že to tak ani v ďalšom štádiu napadnutého konania nebolo.

Vo veci sa konalo celkom devätnásť(!) pojednávaní, pričom druhé štádium konania trvá už skoro päť rokov bez vydania meritórneho rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd nekonal v tomto štádiu konania s osobitnou starostlivosťou, akú bolo možné od neho v záujme realizácie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy legitímne očakávať. Samotná skutočnosť, že sa v danej veci konalo viacero   pojednávaní,   ešte nenasvedčuje tomu, že okresný   súd   konal s osobitnou starostlivosťou. Táto skutočnosť sama osebe nemôže ospravedlniť už viac ako sedem rokov trvajúce   konanie   bez   meritórneho   rozhodnutia.   Vysoký   počet   pojednávaní   môže   totiž nasvedčovať   náročnosti   prerokúvanej   veci,   ale   aj   nedostatočnej   pripravenosti   súdu   na prerokovanie   veci   a neefektívnosti   vedenia   konania.   Preto   je   dôležité   rozlíšiť   konanie pomalé a neúčinné, to znamená konanie so zbytočnými prieťahmi, a konanie, ktoré trvá dlho z dôvodu zložitosti prerokúvanej veci (I. ÚS 92/97).

Ústavný súd už vyslovil, že pre naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,   prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet). K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98).

V druhom   štádiu   konania   teda   okresný   súd   opätovne konal so   značnými,   a treba konštatovať, že aj so zbytočnými prieťahmi. Opakované odročovanie pojednávaní z dôvodu doplnenia   dokazovania   napriek   potrebe   vypočuť   väčší   počet   svedkov   nesvedčia o sústredenosti   a efektivite   vykonaných   pojednávaní.   Navyše   pozornosti   ústavného   súdu neuniklo, že medzi pojednávaniami uplynulo v jednom prípade 10 mesiacov a opakovane v ďalšom   prípade   13   mesiacov,   pričom   uvedené   obdobia   nie   sú   vyplnené   efektívnou činnosťou okresného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu neboli ospravedlnené   žiadnymi   dôvodmi,   ktoré   by   bolo   možné   považovať   za   dostatočné a relevantné, a preto ústavný súd dospel k záveru, že bez akýchkoľvek zákonných dôvodov mali rozhodujúci vplyv na už sedem rokov trvajúce konanie.

Obranu   predsedníčky   okresného   súdu,   že treba   vziať   do   úvahy   skutočnosť,   že „zákonná   sudkyňa   subjektívnym   konaním   nezavinila   vznik   prieťahov   v konaní“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a teda   vykonanie spravodlivosti   bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno systémové nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   účastníkov   súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním napr.   na   dlhodobo   obmedzené   personálne   kapacity   príslušných   súdov   (pozri   napr. I. ÚS 119/03).

Z týchto dôvodov ústavný súd konštatuje, že uvedená nečinnosť okresného súdu je porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančného   zadosťučinenie   v   sume 33 200 €,   pretože   predlžovaním   súdneho   konania   výpovedná   hodnovernosť   svedkov   sa z roka na rok znižuje, čo odďaľuje súdne rozhodnutie.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä na povahu (predmet) napadnutého konania, považuje za primerané v sume 3 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia – splnomocnenie z 31. marca 2010, spísanie sťažnosti doručenej 12. apríla 2010, vyjadrenie z 2. júla 2010). Za   jeden   úkon   právnej   pomoci   vykonaný   v roku   2010   patri   odmena   v sume   trikrát   po 120,23 €, preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 360,69 €. Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (3 x 7,21 € v roku 2010) tvorí náhrada trov právnej služby advokátom celkovú sumu 382,32 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. K uvedenej sume v danom prípade bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 72,64 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 454,96 €.

Ústavný súd preto o uplatnených trovách konania sťažovateľom rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010