znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 251/06-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., M., zastúpeného advokátom JUDr. A. B., B., vo veci porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 162/03, ako aj neprejednaním a nerozhodnutím o námietke zaujatosti voči sudcovi Okresného súdu Považská Bystrica JUDr. L. V. Krajským súdom v Trenčíne a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2006 doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 162/03, ako aj neprejednaním a nerozhodnutím o námietke   zaujatosti   voči   sudcovi   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   JUDr. L. V. Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“).

Sťažovateľ   uviedol,   že   na   pojednávaní   v jeho   právnej   veci   vedenej   okresným súdom pod sp. zn. 6 C 162/03 uskutočnenom 23. februára 2006 nadobudol pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu. Z toho dôvodu podal voči nemu 7. marca 2006 v súlade s § 15a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) námietku zaujatosti s návrhom na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Vznesenú   námietku   zaujatosti   odôvodnil   sťažovateľ   okrem   iného   takto: „Pojednávanie konané dňa 23. 02. 2006 bolo prvým pojednávaním vo veci po tom, ako Krajský   súd   v   Trenčíne   uznesením   zo   dňa   21. júna 2006   pre   závažné   procesné a hmotnoprávne   pochybenia   zrušil   rozsudok   Okresného   súdu   v   Považskej   Bystrici v horeuvedenej právnej veci prejednávanej sudcom JUDr. V. a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Krajský súd ako odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nerešpektoval prekážku res rei iudicata a dokazoval skutočnosti, ktoré už boli v inom konaní   raz   rozhodnuté.   Podľa   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   sa   súd   prvého   stupňa nezaoberal vecou po skutkovej stránke, a preto dokazovanie patrične nevyhodnotil... pričom jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné.

V súlade s § 226 O. s. p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.   Sudca   JUDr.   V.   je   povinný   viesť   konanie   a   ďalšie   dokazovanie   v   intenciách rozhodnutia   nadriadeného   Krajského   súdu   v   Trenčíne   a   za   tým   účelom   aj   vykonávať dôkazy.

Podľa   § 120   ods. 1   O. s. p.   účastníci   sú   povinní   označiť   dôkazy   na   preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať   aj   iné   dôkazy,   ako   navrhujú   účastníci,   ak   je   ich   vykonanie   nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V   rozpore   s   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   a   citovaným   ustanovením   predvolal sudca JUDr. L. V. na pojednávanie konané dňa 23. 02. 2006 svedka Ing. Š. L. za účelom jeho výsluchu.

Sudca JUDr. V. predvolal svedka Ing. L. bez toho, aby jeho vypočutie ktorákoľvek zo sporových strán po vrátení veci na ďalšie konanie navrhla a bez toho, aby bolo známe, k akým   skutočnostiam   má   byť   predvolaný   svedok   vypočutý.   Z priebehu   výsluchu   svedka Ing. L.   som   vyvodil   záver,   že   sudca   si   bez   námietky   protistrany   predsavzal   dokazovať platnosť a účinnosť zmlúv uzavretých s mojimi obchodnými partnermi napriek tomu, že bol odvolacím súdom zaviazaný len k preukázaniu, či medzi účastníkmi konania vznikol určitý právny vzťah... Platnosť a účinnosť zmlúv s mojimi obchodnými partnermi som preukázal v priebehu doterajšieho konania, pričom súd na preukázanie opaku nevykonal ani jeden dôkaz a dokazovanie aj v tejto časti vyhlásil za skončené. Sudca si tak predsavzal dokazovať skutočnosti svedčiace v môj neprospech bez toho, aby vykonával dokazovanie svedčiace aj v môj prospech. Sudca JUDr. V. rovnako ako v predchádzajúcom konaní (v ktorom sa rozhodol   dokazovať   platnosť   nájomnej   zmluvy,   o ktorej   už   rozhodol   Najvyšší   súd   SR a bez toho,   aby   túto   argumentáciu   uplatnila   najprv   protistrana,   čo   bolo   namietané   aj v mojom   odvolaní   zo   dňa   21. 05. 2004   na   str.   2   odvolania)   si   predsavzal   dokazovať skutočnosti   nad   rámec   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   (čo   vyvracia   aj   možnosť   súdu vykonať dôkazy bez návrhu sporových strán) a bez návrhu účastníkov konania.“

Sťažovateľ považuje za neštandardný tiež postup zákonného sudcu pri vykonávaní dôkazných prostriedkov, keď „... svedka Ing. L. kontaktoval osobne telefonicky, pričom ho upovedomil o skutočnostiach, ktorých sa vedenie konania týka...“, a navyše pred samotným výsluchom   v rozpore   s ustanovení   § 126   ods. 2   OSP   nepreveril   totožnosť   svedka a nezisťoval okolnosti, ktoré by mohli mať vplyv na jeho vierohodnosť. Následne počas výsluchu bol svedok zákonným sudcom navádzaný na odpovede s tým, že otázky, ktoré mu boli kladené, boli formulované často sugestívne.

Podľa sťažovateľa došlo zo strany zákonného sudcu aj k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania tým, že vopred vyslovil svoj názor na otázku platnosti pre výsledok konania relevantnej zmluvy. Takýmto postupom bola protistrane poskytnutá argumentácia, ktorú v doterajšom priebehu konania neuplatnila.

Okresný   súd   oznámil   sťažovateľovi   listom   z 23. mája 2006,   že „Krajský   súd v Trenčíne   písomne   oznámil   súdu,   že   je   potrebné   riadiť   sa   ustanovením   zákona,   podľa ktorého   na   námietku   týkajúcu   sa   postupu   sudcu   v konaní   o prejednávanej   veci   súd neprihliada“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd tým, že predložil nadriadenému krajskému súdu   jeho   námietku   zaujatosti   (ktorá   mu   bola   doručená   7. marca 2006), kvalifikoval ju ako oprávnenú, teda sám vyhodnotil, že námietka zaujatosti sa netýka len okolností,   ktoré   spočívajú   v postupe   sudcu   v konaní   o prejednávanej   veci.   Citujúc z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 27/98), ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd bol povinný jeho námietku riadne   prerokovať   a rozhodnúť   o nej.   Pokiaľ   sa   tak   v danej   veci   nestalo,   došlo   tým k denegatio iustitiae, a v dôsledku   toho   aj k   porušeniu   jeho základných   práv,   ktoré   mu garantuje ústava, listina a dohovor.

Napokon   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že „Vyhotovením   písomného   oznámenia zaslaného   Okresnému súdu v Považskej Bystrici mi   Krajský súd   v Trenčíne odňal   moje právo   na   prístup   k súdu,   keď   proti   takémuto   aktu   súdu   mi   zákon   nepripúšťa   opravný prostriedok“. Vzhľadom na to sťažovateľ tvrdí, že nemá inú možnosť domáhať sa svojich práv než cestou ústavného súdu, podal túto sťažnosť a navrhol, by ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol vo veci týmto nálezom:

„a) Základné právo J. P. M., domáhať sa svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   neprejednaním a nerozhodnutím o námietke zaujatosti sťažovateľa na sudcu Okresného súdu Považská Bystrica JUDr. L. V. zo dňa 02. 03. 2006 Krajským súdom v Trenčíne v spojení s postupom Okresného   súdu   v Považskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   č. k.   6 C 162/2003   bolo porušené.

b) Krajskému súdu v Trenčíne sa prikazuje, aby o námietke zaujatosti sťažovateľa J. P.   na   sudcu   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   JUDr.   L.   V.   zo dňa   02. 03. 2006 rozhodol.“

Sťažovateľ   taktiež   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   úhradu   trov   právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ústavy sa možno domáhať podľa čl. 51 ods. 1 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Ústavný súd   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01, I. ÚS 19/02).

V súvislosti   s odmietnutím   sťažnosti   podanej   proti   postupu   všeobecných   súdov z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   o zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   podľa   konštantnej   judikatúry   ide   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom všeobecného súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namieta, prípadne z dôvodov,   ktoré   spočívajú   v osobitostiach   konania   pred   všeobecným   súdom.   Za zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   považuje   ústavný   súd   takú   sťažnosť,   pri   ktorej   predbežnom prerokovaní   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody,   ktorej   opodstatnenosť   alebo neopodstatnenosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

V danom prípade sťažovateľ podal sťažnosť proti postupu krajského súdu, ktorým v spojení s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 162/03 mali byť porušené jeho označené práva, a to najmä „... neprejednaním a nerozhodnutím o námietke zaujatosti sťažovateľa na sudcu Okresného súdu Považská Bystrica JUDr. L. V. zo dňa 02. 03. 2006...“.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   práv   v postupe   krajského   súdu,   ktorý   napriek tomu, že okresný súd „... ako konajúci vo veci vyhodnotil, že námietka zaujatosti a jej dôvody   uvedené   v mojom   podaní   zo   dňa   02. 03. 2006   sa   netýkajú   len   okolnosti,   ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, sú teda oprávnené...“ a predložil mu   námietku   zaujatosti   na   prejednanie   a rozhodnutie, o tejto   námietke   nerozhodol. Namiesto toho iba písomne oznámil okresnému súdu, že je potrebné riadiť sa ustanovením zákona, podľa ktorého na námietku týkajúcu sa postupu sudcu v konaní o prejednávanej veci súd neprihliada.

Sťažovateľ teda využil procesné právo na uplatnenie námietky zaujatosti, o ktorej krajský súd odvolávajúc sa na ustanovenie § 15a ods. 5 OSP nerozhodol, argumentujúc tým, že mu predmetná námietka nemala byť prvostupňovým súdom ani predložená, keďže sa týka   výlučne   okolností,   ktoré   spočívajú   v postupe   súdu   v konaní   o prejednávanej   veci (§ 14 ods. 3 OSP).

Podstatou námietok sťažovateľa je podľa ústavného súdu odlišné právne posúdenie dôvodov sťažovateľom uplatnenej námietky zaujatosti voči sudcovi prvostupňového súdu krajským súdom oproti jeho právnemu názoru, čo sťažovateľ vníma ako porušenie svojich práv. Ústavný súd preto podotýka, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je povinnosť všeobecného súdu akceptovať dôvody uvádzané sťažovateľom, pre ktoré má byť sudca vylúčený, resp. prerokovať každú námietku zaujatosti uplatnenú účastníkom konania a rozhodnúť o nej, pretože citované ustanovenie § 15a ods. 5 OSP ustanovuje, že sa na námietku uvedenú v ustanovení § 14 ods. 3 OSP neprihliada. Preto hoci v okolnostiach prípadu okresný súd (zrejme z opatrnosti)   predložil vec nadriadenému súdu   (čím podľa sťažovateľa vyhodnotil, že jeho námietka zaujatosti a jej dôvody sa netýkajú len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci), neznamená to, že by bol krajský   súd,   ktorý   predmetnú   námietku   podľa   jej   obsahu   posúdil   inak,   povinný   ju prerokovať a rozhodnúť o nej.

Podľa ústavného súdu právo na spravodlivý proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný (napr. m. m. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97), ani aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. jeho právnymi názormi.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že namietaným postupom krajského súdu   (v spojení   s postupom   okresného   súdu),   ktorý   v   súlade   s   citovaným   ustanovením Občianskeho   súdneho   poriadku   (§ 15a   ods. 5)   neprihliadol   na   sťažovateľom   podanú námietku zaujatosti, nemohlo zjavne dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľových práv. Keďže   Občiansky   súdny   poriadok   takýto   postup   v   záujme urýchlenia   súdneho   konania v prípadoch, keď by mohlo dôjsť k neopodstatneným pochybnostiam o nezaujatosti sudcu, výslovne umožňuje, neprichádza do úvahy, aby ním mohlo dôjsť v konkrétnom prípade k odopretiu prístupu sťažovateľa k súdnej a inej právnej ochrane v konaní o jeho námietke. Vzhľadom   na   to   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   interpretácia   a aplikácia   príslušných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   krajským   súdom   bola   v danej   veci   plne zlučiteľná s ústavou, ako aj s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   nezistil   medzi   dôvodmi a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádza   v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by boli ako zjavne neodôvodnené, svojvoľné či inak ústavne neudržateľné do takej miery, že by to zakladalo príčinnú súvislosť s možným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní.Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006