znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 251/04-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M., spol. s r. o., P., zastúpenej advokátom Mgr. V. L., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dodatočným platobným výmerom Daňového úradu   I   Žilina   č.   694/321/66935/2000/Ba   z   28.   augusta   2000,   rozhodnutím   Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko Žilina, č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla 2002, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2004 doručená sťažnosť M., spol. s r. o., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom Mgr. V. L., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol   k   dohovoru“)   dodatočným   platobným   výmerom Daňového úradu I Žilina (ďalej len „daňový úrad“) č. 694/321/66935/2000/Ba z 28. augusta 2000, rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko Žilina (ďalej len „daňové riaditeľstvo), č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla 2002, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004.

Spolu so sťažnosťou sťažovateľ predložil ústavnému súdu aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. O tejto žiadosti rozhodol 23. novembra 2004 II. senát ústavného súdu tak, že jej nevyhovel.

Na výzvu ústavného súdu zo 17. februára 2005 sťažovateľ 31. marca 2005 doplnil sťažnosť   o odôvodnenie   namietaného   porušenia   označených   práv   a upresnil   výrok rozhodnutia, ktorého sa v konaní pred ústavným súdom domáha.

Zo sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že na základe výsledkov daňovej kontroly vykonanej u sťažovateľa daňový úrad ako správca dane 28. augusta 2000 vydal dodatočný platobný   výmer   na   daň   z pridanej   hodnoty   (ďalej   len   „DPH“)   za   zdaňovacie   obdobie roku 1999 č. 694/321/66935/2000/Ba, ktorým sťažovateľovi vyrubil rozdiel DPH v sume 528 540   Sk.   Dôvodom   dorubenia   dane   bolo   neuznanie   dane   na   vstupe   z faktúr,   ktoré vystavil   P.   K.   (ďalej   len   „sprostredkovateľ“)   v roku   1999   na   základe   zmluvy o sprostredkovaní   z   2.   júna   1999   č. 01/1999.   Predmetom   zmluvy   bol   záväzok sprostredkovateľa   vyvíjať   činnosť   smerujúcu   k tomu,   aby   záujemca   (sťažovateľ)   mal príležitosť   uzatvoriť   obchod   na   dlhodobé   dodávky   elektroinštalačného   materiálu   pre spoločnosť T., a. s., T. (ďalej len „T., a. s.“). Podľa bodu 4.1 zmluvy mal sprostredkovateľ dohodnutú províziu 10 % z dohodnutého objemu dodávok tovaru pre T., a. s.

Sprostredkovateľ vystavil v roku 1999 nasledovné faktúry:

- DF 14/99 zo 16. augusta 1999 v sume 199 260 Sk, z toho DPH 23 % v sume 37 260 Sk,

- DF 15/99 z 20. augusta 1999 v sume 55 350 Sk, z toho DPH 23 % v sume 10 350 Sk,

- DF 18/99 z 13. septembra 1999 v sume 568 710 Sk, z toho DPH 23 % v sume 109 710 Sk,

- DF 30/99 z 12. októbra 1999 v sume 974 160 Sk, z toho DPH 23 % v sume 182 160 Sk,

- DF   37/99 zo   16.   novembra   1999 v sume 1   011   060 Sk,   z toho DPH   23 %   v sume 189 060 Sk.

Daňový úrad neuznal oprávnenosť nároku sťažovateľa na odpočet DPH z uvedených dodávateľských   faktúr   vystavených   sprostredkovateľom   celkom   v sume   528   540   Sk. V daňovom   konaní   zistil,   že   v roku   1999   bola   len   jedna   objednávka   od   T.,   a.   s. č. 308/6321/99 na dodávku 14-tich sád elektroprvkov pre SN 400 - 500 S 400 V-50 Hz z 5. novembra 1999. Dodávka tovaru v hodnote 247 469 Sk bola realizovaná a fakturovaná až 5. januára 2000. Podľa zistenia daňového úradu v roku 1999 neboli teda pre sťažovateľa sprostredkované žiadne iné obchody.

O odvolaní sťažovateľa proti dodatočnému platobnému výmeru z 28. augusta 2000 rozhodlo daňové riaditeľstvo tak, že rozhodnutím č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla 2002 potvrdilo prvostupňové rozhodnutie.

Žalobou podanou proti daňovému riaditeľstvu sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti   jeho   rozhodnutia.   Najvyšší   súd   ako   súd   prvého   stupňa   žalobu   sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003 zamietol ako nedôvodnú, pretože sa stotožnil   s argumentáciou   daňových   orgánov,   že   sprostredkovanie,   ktoré   sťažovateľ deklaroval daňovými dokladmi, sa neuskutočnilo, a tento právny názor potvrdil aj najvyšší súd v konaní o odvolaní sťažovateľa.

Podľa tvrdenia sťažovateľa boli z jeho strany splnené všetky podmienky nároku na odpočet DPH ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 289/1995 Z. z.“) a tento nárok riadne uplatnil podľa § 20 ods. 3 cit. zákona.

Podľa   sťažovateľa   daňové   orgány   skutkový   stav   nedostatočne   zistili   a následne nesprávne posúdili, ich rozhodnutia nemajú oporu v zákone, čím je sťažovateľ ukrátený na svojich právach. Daňové orgány vychádzali iba z pochybností a vlastnej úvahy bez ohľadu na obsah uzatvorenej zmluvy o sprostredkovaní.

Sťažovateľ   uvádza,   že   daňové   orgány   ho „nevyzvali   na   preukázanie   žiadnej skutočnosti,   daňové   doklady,   ktoré   sme   odporcom...   predložili,   nikdy   z ich   strany spochybnené neboli, ani nás nikdy nevyzvali na odstránenie nejakých pochybností, alebo nejasností“. Podľa   neho   daňové   orgány   a tiež   najvyšší   súd   vykladali   zmluvu o sprostredkovaní   podľa   jej   nadpisu,   teda   ako   zmluvu   uzatvorenú   podľa   §   642   a nasl. Obchodného zákonníka, keď vo svojich rozhodnutiach ustálili, že k sprostredkovaniu ako zdaniteľnému plneniu nedošlo.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „V daňových dokladoch však sprostredkovanie deklarované nie je. Z obsahu zmluvy o sprostredkovaní vyplýva, že sa jedná o nepomenovanú zmluvu, ktorá nie je uzatvorená podľa § 624 a nasl. Obch. zák., že sa v nej P. K. zaviazal uskutočniť pre   nás   rôzne   činnosti,   pričom   sa   nejednalo   o takú   činnosť,   ktorá   by   korešpondovala sprostredkovaniu, ktoré je upravené ako typ zmluvy v Obchodnom zákonníku.

Skutočnosť,   že   v daňových   dokladoch   nie   je   deklarované   sprostredkovanie,   ale činnosť P. K., ktorú pre nás vykonal na základe zmluvy o sprostredkovaní, jednoznačne vyplýva z daňových dokladov.

Konečným výsledkom činnosti P. K. bolo vždy to, že spoločnosť T., a. s., T... zmenila svoju   pôvodnú   technickú   dokumentáciu   tak,   že   do   rozpisiek   strojov,   ktoré   vyrábala, zakomponovala   elektroprvky   vyrábané   spoločnosťou   G.,   ktoré   sme   chceli   dodávať spoločnosti T., a. s. (predtým pri výrobe strojov používali iné elektroprvky), čím nám P. K. vytvoril príležitosť uzatvoriť so spoločnosťou T., a. s. obchod na dlhodobé dodávky týchto elektroprvkov, na základe čoho mu podľa bodu 4.2 zmluvy o sprostredkovaní vznikol nárok na fakturovanie provízie, nakoľko až na základe týchto zmien v technickej dokumentácii mohla   spoločnosť   T.,   a. s.   od   nás   odoberať   a my   sme   jej   mohli   dodávať   elektroprvky vyrábané   spoločnosťou G.   Takúto   zmluvu   sme   so   spoločnosťou   T.,   a.   s.   nakoniec   aj uzatvorili.“

Sťažovateľ namieta, že daňové orgány zmluvu o sprostredkovaní a vystavené daňové doklady   takto   neposúdili,   naopak,   uložili   mu   povinnosť   zaplatiť   DPH   v rozpore   so zákonom, čo rozsudkom sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003 a rozsudkom o odvolaní sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004 potvrdil aj najvyšší súd.

V takomto „formalistickom postupe daňových orgánov a najvyššieho súdu, ktoré sa vôbec   nezaoberali   skutkovou   a právnou   argumentáciou   sťažovateľa“, vidí   sťažovateľ porušenie svojich základných práv.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

- deklaroval porušenie jeho základných práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru   dodatočným   platobným   výmerom   daňového   úradu č. 694/321/66935/2000/Ba   z   28.   augusta   2000   a konaním,   ktoré   mu   predchádzalo, rozhodnutím daňového riaditeľstva č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla 2002 a konaním, ktoré   mu   predchádzalo,   ako   aj   rozsudkami   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž   130/02 z 25. februára 2003 a sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004,

- zrušil   dodatočný   platobný   výmer   daňového   úradu   č.   694/321/66935/2000/Ba z 28. augusta 2000, rozhodnutie daňového riaditeľstva č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla 2002, rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003 a sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004 a vec vrátil daňovému úradu na ďalšie konanie,

- priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk, ktoré je daňový úrad, daňové riaditeľstvo a najvyšší súd povinný zaplatiť mu každý po 100 000 Sk,

- priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 29 400 Sk.

O žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu rozhodol II. senát ústavného súdu. Na základe Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 bola vec pridelená   sudcovi   Ladislavovi   Oroszovi   ako   sudcovi   spravodajcovi.   Vzhľadom   na   to sťažnosť na neverejnom zasadnutí predbežne prerokoval IV. senát ústavného súdu.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ namieta porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu k dohovoru dodatočným platobným výmerom daňového úradu č. 694/321/66935/2000/Ba z 28. augusta 2000, rozhodnutím daňového riaditeľstva č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla 2002, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   subsidiárna.   Z tohto dôvodu nemá ústavný súd právomoc vo veci rozhodovať v prípadoch, keď o namietanom porušení základných práv rozhodnutiami správnych orgánov rozhodujú všeobecné súdy, alebo keď na preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv, je príslušný všeobecný súd vyššieho stupňa.

Ústavný   súd   zistil,   že   v namietanej   veci   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti dodatočnému platobnému výmeru daňového úradu daňovému riaditeľstvu a následne podal najvyššiemu   súdu   žalobu   o preskúmanie   postupu   a   zákonnosti   rozhodnutia   daňového riaditeľstva   č. V/2500/4711/02/Jar   z   15.   júla   2002   (o   odvolaní   sťažovateľa   proti dodatočnému platobnému výmeru č. 694/321/66935/2000/Ba z 28. augusta 2000). Potom podal odvolanie proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003, o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd v odvolacom   konaní rozsudkom   sp.   zn. Sž-o-NS   50/03 z 18. februára   2004   tak,   že   prvostupňové   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   potvrdil. Z uvedeného   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   v súlade   s ustanovením   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde vyčerpal všetky právne opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   účinne   poskytuje,   a na   použitie   ktorých   bol   oprávnený   podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   ústavný   súd   nemal   právomoc   na   preskúmanie   namietaných   rozhodnutí daňového úradu a daňového riaditeľstva, ani namietaného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4   Sž   130/02   z 25.   februára   2003,   keďže   preskúmanie   týchto   rozhodnutí   patrilo   do právomoci všeobecných súdov (najvyššieho súdu) v rámci správneho súdnictva. Na základe toho ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v častiach namietajúcich porušenie jeho základných práv rozhodnutiami daňového úradu, daňového riaditeľstva a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. V súvislosti   s namietaným porušením označených základných práv sťažovateľa pre ústavný súd bolo v tomto prípade preto podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004.

Najvyšší   súd   (ako   odvolací   súd)   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   proti prvostupňovému rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003 tak, že tento rozsudok potvrdil ako vecne správny.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   vo   vzťahu   k porušeniu   jeho   označených   práv predmetným rozsudkom najvyššieho súdu bol formalistický prístup tohto súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí vo veci sťažovateľa vychádzal z toho, že v daňových dokladoch je ako zdaniteľné plnenie deklarované sprostredkovanie, čo je v rozpore so samotným obsahom týchto daňových dokladov, ďalej že najvyšší súd automaticky vychádzal podľa nadpisu zmluvy o sprostredkovaní z ustanovení § 624 a nasl. Obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu   o sprostredkovaní   a vôbec   sa   nezaujímal   o obsah   tejto   zmluvy   uzavretej   medzi sťažovateľom a sprostredkovateľom.

Sťažovateľ   namietal,   že   vo   veci   v obidvoch   stupňoch   rozhodoval   ten   istý   súd (najvyšší súd) a v takomto postupe najvyššieho súdu vidí sťažovateľ porušenie svojho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu, že na základe jeho právoplatného rozsudku sp. zn.   Sž-o-NS   50/03   z   18.   februára   2004   mu   vznikol   voči   štátu   záväzok   v sume 528 540 Sk,   čím   došlo   k zníženiu   hodnoty   jeho   majetku   (čistého   obchodného   imania) o uvedenú   čiastku.   Následne   daňový   úrad   ako   správca   dane   tento   záväzok   sťažovateľa započítal   s   jeho   pohľadávkami   voči   Slovenskej   republike,   čím   došlo   k porušeniu   jeho vlastníckych práv podľa označeného článku ústavy a dodatkového protokolu k dohovoru.

V súvislosti   s namietaným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu ústavný   súd   zdôraznil,   že   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale je   podľa   čl.   124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Vychádzajúc   z tohto   postavenia   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných   slobodách   (napr.   I.   ÚS   19/02).   Inými   slovami,   právomoc   ústavného   súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a slobôd   je   kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu   tejto   právomoci   všeobecnými   súdmi   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   podstata nesúhlasu   sťažovateľa   s hodnotením   vykonaného   preskúmania   rozhodnutia   správneho orgánu (daňového riaditeľstva) v daňovom konaní a právnym názorom všeobecného súdu (najvyššieho   súdu   ako   správneho   súdu)   spočíva   v nesprávnej   interpretácii   a aplikácii príslušných zákonných ustanovení a nesprávnym hodnotením skutkového stavu predmetnej veci.

Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   sa   stotožnil   so   záverom   prvostupňového   súdu o dostatočnom a náležitom zistení skutkového stavu veci správnymi orgánmi v daňovom konaní, ako aj záverom, že v danom prípade k zdaniteľnému plneniu - sprostredkovaniu v roku 1999 nedošlo, čoho dôsledkom bolo neuznanie nároku sťažovateľa na odpočet DPH na vstupe z faktúr vystavených sprostredkovateľom.

V odôvodnení rozhodnutia, ktorým nevyhovel odvolaniu sťažovateľa voči rozsudku najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž   130/02   z   25.   februára   2003,   odvolací   súd   okrem   iného uviedol:

„Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov má platiteľ nárok na odpočet dane pri prijatých zdaniteľných plneniach, ak sú prijaté na účely uskutočnenia svojich zdaniteľných plnení a ak zákon neustanovuje inak. V daňovom   konaní   bolo   preukázané,   že   sprostredkovateľ   nevyhľadával   nových odberateľov,   ale   priamo   v zmluve   bol   tento   označený   -   spoločnosť   T.,   a.   s.   T.,   pričom odberateľ sám vyhlásil výberové konanie na dodávku tovaru, ktorý žalobca predával. Keďže bolo preukázané, že k zdaniteľnému plneniu - sprostredkovaniu v roku 1999 nedošlo, postupovali správca dane i žalovaný v súlade so zákonom, keď neuznali žalobcovi nárok na odpočet dane na vstupe z faktúr vystavených P. K.

Daňové   doklady   -   dodávateľské   faktúry   vystavoval   P.   K.   ako   čiastkové   plnenie Zmluvy o sprostredkovaní č. 01/99.

Podľa názoru odvolacieho súdu postupovali daňové orgány v súlade so zákonom, keď na základe daňového dokladu deklarujúceho plnenie sprostredkovania neuznali nárok na odpočet dane na vstupe za prípadné iné zdaniteľné plnenie P. K., pretože nebola splnená zákonná podmienka ustanovená v § 20 ods. 2 písm. a) v spojení s § 15 ods. 2 písm. f) zákona o dani z pridanej hodnoty.

Zákonom ustanovené podmienky pre uplatnenie a priznanie odpočtu dane z pridanej hodnoty   na   vstupe   sú   veľmi   prísne.   Musia   byť   splnené   jednak   po   formálnej   ako   aj materiálnej   stránke.   Daňový   subjekt   musí   preukázať,   že   skutočne   došlo   k zdaniteľnému plneniu,   že   toto   plnenie   prijal   a použil   na   uskutočnenie   svojich   zdaniteľných   plnení a taktiež, že spĺňa všetky ďalšie podmienky uvedené v ods. 2 § 20 zákona o dani z pridanej hodnoty.

Odvolací   súd   dospel   k záveru,   že   žalobcovi   sa   nepodarilo   preukázať   splnenie zákonných podmienok pre priznanie jeho nároku na odpočet dane na vstupe. Nepovažuje za dôvodné tvrdenie žalobcu, že mu správne orgány v daňovom konaní neposkytli dostatočný priestor, aby mohol preukázať pravdivosť jeho tvrdení, ani ho neupozornili na pochybnosti ohľadne ním predložených daňových dokladov, ktoré by mohli odstrániť.

Správca dane, ale najmä žalovaný ako odvolací orgán zisťovali dôsledne skutkový stav   veci,   žalobcovi   poskytli   všetky   zákonné   možnosti,   aby   preukázal   svoje   tvrdenia a predložil listinné dôkazy. Svedčia o tom doklady a písomné podania žalobcu, ktoré doručil najmä žalovanému v odvolacom konaní. Žalovaný sa zaoberal so všetkými skutočnosťami a jeho procesný postup hodnotil súd ako zákonný.

Námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní hodnotí preto odvolací súd ako skutkovo i právne bezvýznamné. Naopak svedčia o tom, že žalobca účelovo zamieňa rôzne zdaniteľné plnenia. Keď sa preukázalo, že zdaniteľné plnenie - sprostredkovanie nebolo uskutočnené, žiadal, aby mu bol nárok na odpočet dane uznaný za úplne odlišné zdaniteľné plnenie, ako pôvodne deklaroval.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   25.   februára   2003,   sp.   zn. 4 Sž 130/02, ako vecne správny potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu citovanú argumentáciu, ktorou najvyšší súd odôvodnil svoj rozsudok a potvrdil odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003, nemožno považovať za zjavne neodôvodnenú alebo arbitrárnu. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05).

Podľa § 2 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní (zásada zákonnosti). Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona.

Podľa ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje všetky   skutočnosti,   ktoré   je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých   preukázanie   bol   vyzvaný   správcom   dane   v priebehu   daňového   konania,   ako   aj vierohodnosť,   správnosť   alebo   úplnosť   povinných   evidencií   alebo   záznamov   vedených daňových subjektov.

Ustanovenie § 20 zákona č. 289/1995 Z. z. (zákon č. 289/1995 Z. z. bol účinný do 1. 5. 2004) formulovalo základné všeobecné podmienky nároku platiteľa na odpočet dane. Podľa jeho znenia platiteľ má nárok na odpočet dane pri prijatých zdaniteľných plneniach, ak ich prijal na účely uskutočňovania svojich zdaniteľných plnení. Vo všeobecnosti má teda platiteľ   nárok   na   odpočet   DPH   pri   všetkých   uskutočnených   zdaniteľných   plneniach, prijatých   na   účely   uskutočňovania   zdaniteľných   plnení   pri   dodržaní   podmienok ustanovených zákonom. V odseku 2 sú vymedzené konkrétne hmotnoprávne podmienky, ktoré je potrebné splniť, aby platiteľ mohol uplatniť nárok na odpočet dane.

Zákonná   úprava   postupu   pri   preukazovaní   oprávnenosti   nároku   na   odpočet   DPH podľa § 20 ods. 1 až 12 zákona č. 289/1995 Z. z. je špeciálnou zákonnou úpravou vo vzťahu ku všeobecnej zákonnej úprave dokazovania v daňovom konaní (§ 29 zákona č. 511/1992 Zb.). Zákon č. 289/1995 Z. z. z dôvodu zložitosti a náročnosti kontroly tejto dane určil pre dokazovanie nároku na jej odpočet prísnejšie podmienky, než aké sú platné pri dokazovaní nárokov   u iných   daní.   Tie   je   nutné   dodržať,   lebo   v opačnom   prípade   dôsledky   z ich porušenia znáša daňový subjekt.

Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočet DPH použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Podmienkou pre vznik nároku na odpočet   DPH   tiež   je,   aby platiteľ   ním   prijaté   zdaniteľné plnenie   uskutočnené   iným platiteľom použil na dosiahnutie obratu zo svojich zdaniteľných plnení. Nestačí, aby bola daná iba možnosť prijaté plnenie takto použiť a nestačí ani iba zámer platiteľa to urobiť (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sž 102-105/02 z 10. decembra 2002).

Uvedenými úvahami sa riadil najvyšší súd, keď dospel k záveru, že daňové orgány dospeli v danej   veci   k správnemu právnemu záveru, ktorý   korešponduje   platnej právnej úprave (zákonu č. 511/1992 Zb. a zákonu č. 289/1995 Z. z.). Najvyšší súd sa dostatočne vyrovnal s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa procesného postupu daňových orgánov v daňovom konaní, ktoré nemohol zohľadniť a priznať im relevanciu na výsledok súdneho preskúmavacieho konania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   obsahuje dostatok   skutkových   a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   tieto   jeho závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   a preto   sú   z ústavného   hľadiska akceptovateľné   a udržateľné.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   napadnutého   postupu   a rozhodnutia   najvyššieho   súdu   (I.   ÚS   131/05, IV. ÚS 219/05).

V tomto smere ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že všeobecný súd chráni princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje v tom, že všeobecný súd odpovedá na všetky konkrétne odvolacie námietky, čo podľa ústavného súdu (so   zreteľom   na   citované   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia)   najvyšší   súd v dostatočnom rozsahu urobil, keď jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vzhľadom na to neexistuje podľa názoru ústavného súdu žiadna súvislosť medzi obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a namietaným porušením práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo   vzťahu   k ďalšej   námietke   sťažovateľa,   že   v jeho   veci   v obidvoch   stupňoch rozhodoval ten istý súd (najvyšší súd), v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej ak orgán štátu aplikuje platný a účinný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody   (m. m.   II. ÚS 81/00,   II. ÚS 63/03).   Inak   povedané,   právo   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m.   IV. ÚS 36/04,   IV.   ÚS   219/05).   V danom   prípade   je   takýmto   predpisom   zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Podľa § 246b ods. 3 poslednej vety OSP (účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu) o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky koná a rozhoduje iný senát tohto súdu zložený z predsedu a štyroch sudcov.

Pretože v danom prípade najvyšší súd ako súd odvolací mal právomoc rozhodnúť spôsobom,   o ktorý   sťažovateľ   žiadal   (teda   bol   súdom   s plnou   jurisdikciou),   pričom   pri svojom   rozhodovaní   nevybočil   z existujúceho   rámca   platných   a účinných   právnych predpisov a preskúmal napadnuté prvostupňové rozhodnutie po právnej i skutkovej stránke, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažovateľom   uplatnená   námietka   je   zjavne neopodstatnená, keďže nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným porušením jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   toho   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom   prerokovaní v časti   namietajúcej   porušenie   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podstata   ďalšej   námietky   vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004 sa týka porušenia vlastníckeho práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru a spočíva „v nezákonnosti vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty v sume 528 540 Sk“.

Ústavný súd už v súvislosti s námietkou porušenia označených práv okrem iného vyslovil, že „... zásadne nie je možné, aby bol všeobecný súd považovaný za primárneho porušovateľa práva vlastniť a pokojne užívať majetok iba z dôvodu, že do jeho právomoci patrí rozhodovanie o veciach súvisiacich so súdnou ochranou vlastníka (sťažovateľa). (...) Všeobecný súd by mohol byť len vtedy porušovateľom tohto práva hmotného obsahu, ak by postupoval v konaní tak, že by to znamenalo porušenie ústavných princípov spravodlivého procesu. Inak jeho rozhodnutie nemožno dávať do spojitosti s porušením základného práva vlastniť   majetok,   ak   by   na   to   neboli   iné   dôvody,   napríklad   priama   spojitosť   účinkov súdneho rozhodnutia do základného práva vlastniť majetok“ (II. ÚS 7/05, IV. ÚS 219/05). Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade taká priama spojitosť nie je daná. Preto v danej veci rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   tiež   k záveru,   že vzhľadom na už uvedené nie je nevyhnutné osobitne sa zaoberať tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ poukazuje na existenciu ústavne relevantnej (priamej) súvislosti medzi napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a porušením   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy, pretože   v sťažnosti   uvedené   skutočnosti   neumožnili   ústavnému   súdu   dospieť   k záveru o možnej opodstatnenosti tvrdení, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004 bol porušený označený článok ústavy.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2007