znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 251/03-21

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 17.   decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. G. K., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. M.   J.,   B.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 15 Co 162/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. G. K.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 31. júla 2002 doručené   podanie   RNDr.   G.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   bytom   B.,   označené   ako „Ústavná   sťažnosť“.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   sa   ňou „domáha ochrany svojho základného práva na spravodlivý proces a tiež finančného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu, ktorá jej vznikla porušením práva na spravodlivý proces v konaní vedenom   pred   Krajským   súdom   v Bratislave   pod   č.   číslo   15 Co   162/01   a rozhodnutej rozsudkom toho súdu z 5. marca 2002 číslo 15 Co 162/01 – 193, doručeným právnemu zástupcovi navrhovateľky 6. júna 2002“.

Sťažovateľka ďalej uviedla:„Navrhovateľka   ako   podielnička   otvoreného   podielového   fondu   Sporofond, prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   JUDr.   M.   J.,   podala   19.   januára   1996   na bývalom Obvodnom súde Bratislava 1 (ako žalobkyňa v 315 rade) žalobu, ktorou sa (spolu s ďalšími   žalobcami)   domáhala náhrady   škody   spôsobenej   nezákonnými   rozhodnutiami Ministerstva financií SR a ministra financií.

...   Právny   zástupca   navrhovateľky,   na základe výzvy   bývalého   Obvodného   súdu Bratislava 1 dňa 18. 4. 1996, písomne spresnil, kto je v danom prípade žalobcom.

... Okresný súd Bratislava 1 (ako nástupca bývalého Obvodného súdu Bratislava 1) rozsudkom z 5. 2. 2001 č. 9 C 16/96-95 žalobu zamietol. Rozsudok bol právnemu zástupcovi navrhovateľky doručený 6. 4. 2001.

Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava 1 z 5. 2. 2001 č. 9 C 16/96-95, podal právny   zástupca   navrhovateľky   v zákonnej   lehote   odvolanie,   ktoré   doplnil   písomným podaním doručeným do podateľne Krajského súdu v Bratislave 12. 12. 2001.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 5.   2.   2002 č. 15 Co 162/01-193, rozsudok súdu prvého   stupňa   potvrdil.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   z 5.   2.   2002 č. 15 Co 162/01-193 bol právnemu zástupcovi navrhovateľky doručený 6. 6. 2002.“

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a právnu ochranu a práva na spravodlivý proces a v tejto súvislosti uviedla:

„Krajský súd v Bratislave porušil v konaní vedenom pod č. 15 Co 162/01 právo navrhovateľky na spravodlivý proces tým, že 1. nerozhodol o návrhu na pripustenie dovolania, a to napriek dvom písomným návrhom právneho zástupcu navrhovateľky obsiahnutým v odvolaní z 12. 4. 2001 a v doplnení odvolania z 12. 12. 2001, 2. nezaoberal sa argumentmi žalujúcej strany

a) preukazujúcimi   porušenie   jej   práva   na   spravodlivý   proces   v konaní   pred prvostupňovým   súdom   a tiež   arbitrárnym   výkonom   spravodlivosti   zo   strany prvostupňového súdu,

b) preukazujúcimi aktívnu legitimáciu žalobcov poukázaním na ustanovenie § 5 ods. 2 prvá veta zákona č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch,

c) preukazujúcimi nesprávny úradný postup žalovanej strany, 3. v odôvodnení rozsudku súd nevysvetlil

a) prečo   neakceptoval   argumenty   žalujúcej   strany   preukazujúce   aktívnu   legitimáciu žalobcov (ustanovenie § 5 ods. 2, prvá veta zákona č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch a tiež preukazujúce nesprávny úradný postup žalovanej strany,

b) prečo priznal žalovanej strane náhradu trov právneho zastúpenia

c) a nezaoberal sa príčinami sporu.

... Právny zástupca navrhovateľky v odvolaní z 12. 4. 2001 (str. 26 odvolania), ako aj v doplnení odvolania z 12. 12. 2001 (str. 8 doplnenia odvolania) navrhol, aby Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (v prípade ak potvrdí rozsudok prvostupňového súdu) podľa § 238 ods. 3 písm. a) OSP vo výroku svojho rozhodnutia vyslovil, že dovolanie v danej právnej   veci   je   prípustné,   a to   z dôvodu,   že   ide   o vec   po   právnej   stránke   zásadného významu. Zásadný právny význam rozhodnutia, podľa žalujúcej strany, spočíva v otázke, či sa   rozhodnutie   štátneho   orgánu   vykonávajúceho   dozor   nad   činnosťou   investičných spoločností   spravujúcich   podielové   fondy   môže   priamo   dotknúť   práv   alebo   chránených záujmov podielnikov podielového fondu, a či sú podielnici podielového fondu účastníkmi správneho   konania   podľa   §   14   ods.   1   Správneho   poriadku   (v   súvislosti   so   znením ustanovenia § 5 ods. 2, prvá veta zákona č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch); zodpovedanie tejto otázky považovala žalujúca strana za zásadné z dôvodu určenia možností obrany občanov pred svojvoľnými zásahmi orgánov štátu do práv občanov. Zásadný právny význam rozhodnutia spočíva tiež vo vyriešení otázky, či sa štátny orgán dopustil nesprávneho úradného postupu, ak v rámci správneho konania konal tak, že jeho postup nemal oporu v žiadnom ustanovení zákona; zodpovedanie tejto otázky považujem za zásadné z dôvodu posilnenia princípu zakotveného v Čl. 2 ods. 2 Ústavy... Krajský   súd   v Bratislave   na   pojednávaní   27.   11.   2001   síce   vyzval   právneho   zástupcu navrhovateľky,   aby   doplnil   v čom   vidí   zásadný   význam   predmetného   sporu,   ale   na pojednávaní 5. 3. 2002 (na ktorom o veci rozhodol) sa týmto návrhom právneho zástupcu navrhovateľky vôbec nezaoberal.

Tým,   že   Krajský   súd   v Bratislave   sa   nezaoberal   návrhom   právneho   zástupcu navrhovateľky na pripustenie dovolania podľa § 238 ods. 3 písm. a) OSP a ani nerozhodol o návrhu   na   pripustenie   dovolania,   a to   napriek   dvom   písomným   návrhom   právneho zástupcu navrhovateľky (obsiahnutým v odvolaní z 12. 4. 2001 a v doplnení odvolania 12. 12. 2001) postupoval v rozpore so zásadami vyjadrenými v Čl. 46 ods. 1 a v Čl. 48 ods. 2 Ústavy   SR,   ako   aj   v Čl.   36   ods.   1   a v Čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd a odoprel tak navrhovateľke právo na spravodlivý proces a porušil v jej neprospech Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

... Krajský súd v Bratislave sa v konaní nezaoberal argumentmi (dôvodmi odvolania), ktoré   právny   zástupca   navrhovateľky   predložil   v odvolaní   z 12.   4.   2001,   v doplnení odvolania z 12. 12. 2001 a ktoré predniesol aj ústne na pojednávaní 5. 3. 2002. Boli to ďalej uvedené argumenty...

Právo   na   spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   rozhodnutie   súdu   bolo   odôvodnené....Otázka aktívnej legitimácie žalobcov v predmetnom spore bola od počiatku takpovediac skúšobným kameňom celej žaloby. Z toho dôvodu bola tomuto problému v žalobe venovaná osobitná časť a argumenty na podporu aktívnej legitimácie Krajskému súdu v Bratislave predložil   právny   zástupca   navrhovateľky...   Krajský   súd   v Bratislave   nemusel   prijať argumentáciu..., avšak v odôvodnení rozsudku z 5. marca 2002 číslo 15 Co 162/01 – 193 mal   vysvetliť   prečo   neakceptoval   argumenty   žalujúcej   strany,  ...   tým   porušil   právo   na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je súčasťou práva na spravodlivý proces. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení rozsudku nevysvetlil prečo priznal žalovanej strane   náhradu   trov   právneho   zastúpenia.   Žalovaným   bola   Slovenská   republika reprezentovaná Ministerstvom financií SR. Ministerstvo financií SR, ako ústredný orgán štátu   je   nepochybne   vybavené   organizačným   útvarom   zabezpečujúcim   právnu   službu a určite zamestnáva právnikov, ktorí ho môžu v súdnych sporoch zastupovať. Ak sa teda Ministerstvo financií nechá v súdnom spore zastupovať externistom - komerčným právnikom (ako to bolo v tomto prípade)nemožno trovy právneho zastúpenia považovať (v zmysle § 142 ods. 1 OSP) za trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý nemal vo veci úspech. Aj tým, že priznanie náhrady trov... neodôvodnil, porušil   Krajský   súd   v Bratislave   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   je súčasťou práva na spravodlivý proces.

Krajský   súd   v Bratislave   sa   v odôvodnení   rozsudku   z 5.   marca   2002   číslo 15 Co 162/01   –   193   vôbec   nezaoberal   príčinami   sporu.   Aj   tým   porušil   právo   na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je súčasťou práva na spravodlivý proces.“

Sťažovateľka sa vo svojom podaní domáha tohto rozhodnutia:„Na základe uvedeného navrhovateľka navrhuje, aby Ústavný súd SR rozhodol, že Slovenská   republika,   zastúpená   Krajským   súdom   v Bratislave   v konaní   vedenom   pred Krajským súdom v Bratislave pod č. číslom 15 Co 162/01 právo na spravodlivý proces zakotvené v Čl. 47 až 50 Ústavy SR, v Čl. 36 až 40 Listiny základných práv a slobôd, v Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v Čl. 14 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach porušila.

Zároveň navrhujem, aby podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 5. marca 2002 číslo 15 Co 162/01 – 193 zrušil a podľa § 56 ods. 3 písm. b) vrátil vec Krajskému súdu na ďalšie konanie.

Navrhovateľka tiež, navrhuje aby Ústavný súd SR rozhodol, že Slovenská republika, zastúpená   Krajským   súdom   v Bratislave,   je   povinná   zaplatiť   navrhovateľke   finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- Sk, a to do 30 dní od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR.“

Keďže sťažnosť v predloženej podobe neobsahovala všetky predpísané náležitosti sťažnosti   v zmysle   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval   listom   z 30.   októbra   2002   právneho   zástupcu   sťažovateľky   na   upresnenie a doplnenie náležitostí podania podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde a na zosúladenie petitu s obsahom podania. V doplnenom podaní, ktoré došlo ústavnému súdu 18. novembra 2002 bolo znenie petitu v jeho prvej časti upravené nasledovne:

„Na   základe   uvedeného   v mene   mojej   klientky   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   SR rozhodol,   že   Slovenská   republika,   zastúpená   Krajským   súdom   v Bratislave   v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave pod č. číslom 15 Co 162/01 právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zakotvené v Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a v Čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj právo sťažovateľky na súdu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, v Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd porušila.“

V ostatných častiach petit zodpovedal svojím obsahom pôvodnému podaniu.

Sťažovateľka 6. marca 2003 ústavnému súdu doručila ďalšie doplnenie sťažnosti, v ktorom bol preformulovaný návrh na rozhodnutie. Podľa neho sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol takto:

„Krajský súd v Bratislave rozsudkom 15 Co 162/01 porušil právo RNDr.   G.   K., bytom   B.,   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v Čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práva a základných slobôd a v Čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj jej právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, v Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   SR zrušuje rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   z 5.   marca   2002 č. 15 Co 162/01 – 193 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. RNDr. G. K. Ústavný súd SR priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- Sk, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Pri predbežnom   prerokovaní   podnetu   ústavný   súd   skúma   aj   to,   či   nejde   o   zjavne neopodstatnenú sťažnosť.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   možno hovoriť vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu štátu   vôbec nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú je preto možné považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Sťažovateľka   tvrdila,   že   bolo   porušené   jej   právo   na   súdnu   ochranu   (právo   na spravodlivý proces), pričom podrobnejšie odôvodnenie porušenia tohto svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj ostatných označených práv) rozviedla v sťažnosti v rovnakom rozsahu, ako to už urobila v odvolaní podanom Krajskému súdu v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“).   Uviedla,   že   krajský   súd   sa   nezaoberal   príčinami   sporu,   jej argumentáciou v odvolaní a v odôvodnení nevysvetlil, prečo ich neakceptoval, ani prečo priznal žalovanej strane náhradu trov konania.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde.   Právo   na   prístup   k súdnej ochrane však nemá absolútnu povahu. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu ako k orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ústavy. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré   z tohto   postavenia   vyplývajú.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu (II. ÚS 4/94,   II.   ÚS   3/97)   právo   na   súdnu   ochranu   sa   však   nestotožňuje   s procesným úspechom.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   názory   všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielen neznamená právo na úspech   v konaní,   ale   ani   nárok   na   to,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Právo sťažovateľky na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (porovnaj   napríklad   Georgidias v. Grécko z 29. mája 1999, Recueil III/1997). Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva však neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, A, č. 288, § 61, správa Komisie vo veci Fouquet v. Francúzsko,   Recueil   I/1996,   s.   29).   Je   vecou   ústavnej   zodpovednosti   celej   sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľky preskúmal, či postup krajského súdu nebol svojvoľný a či mal oporu v zákone.

Z predložených   príloh   k   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   namietané   rozhodnutie, rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   15   Co   162/01-193,   bolo   vydané   v konaní   o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 9 C 16/96-95 z 5. februára 2001,   ktorým   tento   súd   zamietol   žalobu   sťažovateľky   proti   Slovenskej   republike   – Ministerstvu financií Slovenskej republiky o náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu a jeho nesprávnym úradným postupom.

Krajský súd ako súd odvolací v zmysle § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) po preskúmaní veci v celom rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   ako   vecne   správny   podľa   §   219   OSP,   keď   po vyhodnotení právnej situácie konštatoval, že okresný súd „správne... rozhodol, keď žalobu podielnikov   investičného   fondu   Sporofond   na   náhradu   ich   škody   smerujúcu   voči   štátu zamietol pre nedostatok ich aktívnej vecnej legitimácie, nakoľko absentovalo ich postavenie účastníka v správnom konaní podľa § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb., v ktorom boli vydané rozhodnutia, ktoré ako nezákonné mali škodu spôsobiť“.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil. V rozhodnutí o odvolaní sťažovateľky sú uvedené   skutkové   okolnosti   sporu,   odôvodnené   závery   týkajúce sa   právneho   posúdenia sporu, ako aj štandardné rozhodnutie o trovách odvolacieho konania.

Ústavný   súd   uzavrel,   že   označené   rozhodnutie   krajského   súdu   neobsahuje   také skutočnosti,   ktoré   by   poukazovali   na   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva alebo ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy).

Sťažovateľka   namietla   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   takým postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorý   zjavne   nie   je   v príčinnej   súvislosti   so žiadnym porušovaním základných práv. Sťažovateľka bola v označenom spore žalobkyňou, krajský súd v jej veci na základe jej návrhu konal a rozhodol, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľka, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia   krajského   súdu,   z   jeho právnych   východísk   a záverov   odmietol   sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú v celom   rozsahu   namietaného   porušenia   základných   práv,   t.   j.   aj   v rozsahu   tvrdení o porušení práv podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2003