SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 250/2016-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou,Advokátska kancelária, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základnýchpráv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Košiciach č. k. 5 Co 289/2015-97 z 15. decembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalejlen „krajský súd“) č. k. 5 Co 289/2015-97 z 15. decembra 2015 (ďalej aj „napadnutýrozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súdeKošice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 C 243/2014 sa sťažovateľ v procesnompostavení žalobcu domáhal proti žalovanému určenia vlastníctva k bytu č. 4 nachádzajúcehosa vna ⬛⬛⬛⬛ 10, vo vchode 10, zapísaného na
, k. ú. ⬛⬛⬛⬛, v podiele 1/2, právnym titulom vrátenia daru z dôvodu hrubéhoporušenia dobrých mravov. Navrhoval, aby okresný súd riešil aj predbežnú otázkuabsolútnej neplatnosti darovacej zmluvy, pretože táto darovacia zmluva bola podľasťažovateľa čiastočne odplatným právnym úkonom.
2.1 Okresný súd rozsudkom z 31. marca 2015 zamietol žalobu v podstate z dôvodu,že síce sa žalovaný po rozchode s dcérou sťažovateľa správal v rozpore s dobrými mravmi,keďže oboznamoval rodinných príslušníkov s okolnosťami rozchodu emailovoukomunikáciou medzi nimi, ale nejde o hrubé porušenie dobrých mravov značnej intenzity.Okresný súd uzavrel, že neboli splnené podmienky na vrátenie daru v zmysle § 630Občianskeho zákonníka, a nevyhovel návrhu na vyriešenie predbežnej otázky, že darovaciazmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, pretože ústna dohoda o majetkovomplnení nebola súčasťou darovacej zmluvy a navyše bola v prospech tretích osôb, a nie darcu,a nebol dohodnutý určitý termín plnenia.
2.2 Krajský súd na odvolanie sťažovateľa napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudokokresného súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd uviedol:„Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods. 1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O. s. p. a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O. s. p., lebo súd úplne zistil skutkový stav, správne ju právne posúdil, odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
Žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. K odvolacím dôvodom, ktoré žalobkyňa uplatnila v odvolaní odvolací súd uvádza:
Inými vadami podľa § 205 ods. 1 písm. b) O. s. p., ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods. 1 O. s. p. a tieto vady konania postihujú chybný postup súdu prvého stupňa pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti tvrdenia (§101 ods. 1 O. s. p.) alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 120 ods. 1 prvá veta O. s. p.), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania (§ 115a O. s. p.), i keď pre to neboli splnené podmienky]. Vadnosť konania môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené [§ 205a ods. 1 písm. b) O. s. p.]. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ust. O. s. p. (napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozopre s § 129 ods.1 O. s. p. a p.).
Žiadna z uvedených skutočností nebola tvrdená v odvolaní a ani odvolacím súdom nebola zistená a teda konanie nebolo postihnuté niektorou z uvedených vád, preto tento odvolací dôvod nie je daný.
Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom. Podľa § 120 ods. 1 tretia veta O. s. p. súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Súdna prax vykladá toto ust. tak, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné, účastníkmi konania nenavrhované dôkazy, pričom také vykonanie dôkazov je podmienené ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci a ide o dôkazy, ktoré vyplynú z priebehu konania. Súd má iba možnosť vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy, ale nie povinnosť a preto iba od neho závisí, aby v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, avšak ak by bol v konaní takýto dôkaz potrebný a nevyhnutný a súd by o ňom vedel, bez ohľadu na návrhy účastníkov konania by musel výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po takýchto dôkazoch nepátra, lebo je vecou účastníkov konania, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali o svoje práva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že základný princíp nezávislosti súdu je potrebné dôsledne aplikovať aj na jeho postup podľa § 120 ods. 1 tretia veta O. s. p. a v každom štádiu konania zvážiť, ktoré dôkazy - vzhľadom na uplatňovaný petit - treba výnimočne a nevyhnutne vykonať pre rozhodnutie vo veci. Takýto výklad uvedeného ust. nie je ani v rozpore s uznávanou a v praxi súdov aplikovanou a nespochybňovanou skutočnosťou, že súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhované účastníkmi konania, keď ich vykonanie (nevykonanie) závisí od jeho hodnotenia s poukazom na § 132 O. s. p.
Na zdôraznenie správnosti rozsudku je treba doplniť, že dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (najmä nezneužívame výkonu práv, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov), pričom súdy pri rozhodovaní musia pristupovať k dôvodu nedovolenosti rezervovania a hľadať skôr iné príčiny nedovolenosti alebo neplatnosti než by bol rozpor obsahu alebo účelu právneho úkonu s dobrými mravmi. Napríklad podľa ustálenej súdnej praxe R 42/1972, darovanie napr. rodinného domčeka patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov jedným z manželov a druhému manželovi treba posudzovať ako obchádzanie (§ 39 OZ) kogentných ustanovení Občianskeho zákonníka o rozsahu a trvaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, keď na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti, (R 39/1998, rozhodnutie NS SR).
Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že žalobca mal v čase darovania dôvodný predpoklad, [že] dôjde medzi dcérou žalobcu a žalovaným k uzavretiu manželstva, rovnako tak predpokladal aj žalovaný, on mal záujem vziať si dcéru žalobcu za manželku, nakoľko ju miloval. Túto skutočnosť potvrdila aj vo svojej výpovedi pred súdom aj samotná svedkyňa - dcéra žalobcu ⬛⬛⬛⬛, spoločný život v manželstve a svadbu plánovali a rodina žalobcu a žalovaný tieto skutočnosti aj riešili, o čom svedčí aj odpoveď dcéry žalobcu na otázku súdu (viď zápisnicu o pojednávaní z 19.3.2015).
Z uvedeného je zrejmé, že aj keď žalovaný bol celé dva roky po rozchode s dcérou žalobcu nútený žiť v neistote, práve on sa neustále pokúšal o opätovné obnovenie vzťahu s dcérou žalobcu, stretávali sa spolu a napokon dodnes si... nenašiel druhú partnerku. Žalobca sám povedal niekoľkokrát žalovanému a bola tam aj jeho manželka, že jeho polovica mu patrí a na tieto skutočnosti sa nič nezmení, pretože nič zlé neurobil, práve situáciu a rozchod vyčítal žalobca so svojou manželkou len svojej vlastnej dcére (v lete roku 2013, z výsluchu svedkov nevyplýva opak tvrdenia žalovaného).
K zistenému skutkovému stavu zhromaždeného súdom prvého stupňa a odvolacím námietkam žalobcu je treba doplniť, že v žiadnom prípade nešlo o neplatnú darovaciu zmluvu, zo zmluvy nevyplýva, aby protiplnenie bolo podmienkou uzavretia darovacej zmluvy, a ak by bolo, potom mohli zmluvné strany uzavrieť iný typ zmluvy.
Napokon odvolacie námietky z hľadiska obsahu výpovede svedkyne nie sú opodstatnené ohľadne správania sa žalovaného vo vzťahu k žalobcovi (ku dcére žalobcu sa mal správať v rozpore s dobrými mravmi žalovaný), keďže všetky skutočnosti, ktoré svedkyňa uviedla sa dozvedela len sprostredkovane od rodiny žalobcu (tzv. z druhej ruky).
Odvolací súd v ostatných námietkach odvolania odkazuje na presvedčivé dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa súd vyporiadal presvedčivo.“
3. Sťažovateľ uviedol svoju sťažnosť vyhlásením, že pri darovaní ako právnomúkone je podmienkou jeho bezodplatnosť. Podľa jeho názoru to znamená, že obdarovanýnemá právnu povinnosť poskytnúť protihodnotu, ktorá by mala majetkovú povahu.Občiansky zákonník podľa mienky sťažovateľa nepripúšťa darovaciu zmluvu, ktorá jepodmienená poskytnutím odplaty alebo protiplnenia od obdarovaného. Obdarovanie začiastočnú odplatu je podľa sťažovateľa prípadom zmiešaného darovania, ktoré však zákonpovažuje za odplatné darovanie, preto sťažovateľ pred okresným súdom a krajským súdomnavrhol, aby súdy skúmali, či nejde o simulovaný predstieraný právny úkon, ktorý by savzhľadom na § 35, § 41 a § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka vykladal ako dissimulovanýprávny úkon. Malo by podľa presvedčenia sťažovateľa platiť to, na čom sa účastníciprávneho vzťahu skutočne dohodli a prejavili vôľu. Sťažovateľ deklaruje, že žiadal, abykrajský súd vzal do úvahy skutkový i právny argument uvedený v odvolaní proti rozsudkuokresného súdu, a to, že obdarovaný žalovaný a obdarovaná dcéra sťažovateľa súhlasili predpodpisom darovacej zmluvy, že zaplatia deťom darcu 20 000 eur. Sťažovateľ tvrdil, žev takom prípade ide o zmiešaný typ darovania, ktorý sa týka nehnuteľnosti, táto zmiešanádarovacia zmluva má byť v písomnej forme, inak je neplatná.
3.1 Podľa sťažovateľa krajský súd sa pred rozhodnutím o potvrdení rozsudkuokresného súdu o určení vlastníctva nezaoberal, za použitia výkladových pravidiel, zistenímobsahu právneho úkonu v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe urobenia právnehoúkonu, s prihliadnutím na individuálne konkrétne okolnosti súdeného prípadu.
3.2 Sťažovateľ dôvodí, že interpretačné pravidlá zakotvené v čl. 5 Princípoveurópskeho zmluvného práva (PECL) sú založené najmä na týchto zásadáchvšeobecnépravidlo výkladuzmluva sa musí vykladať v súlade so spoločným úmyslom strán, a to ajvtedy, ak sa tento úmyselne odlišoval od doslovného významu slov použitých v zmluve, privýklade zmluvy sa berie tiež ohľad na vonkajšie okolnosti, ktorými sú podľa čl. 5.102PECL okolnosti, za ktorých bola zmluva uzavretá, vrátane predbežných dohôd, správanie sastrán vrátane správania sa po uzavretí zmluvy, dobrá viera, poctivosť a pod.
3.3 Sťažovateľ uviedol, že skutkové i právne závery všeobecných súdov sú, čo satýka výkladu právneho úkonu, extrémne formalistické, súdy uprednostnili zužujúceinterpretácie právnej normy, ktoré neumožnili hľadať právo a spravodlivosť ad causum, tedana jednotlivý a individuálny prípad pred súdom, pričom referenčným kritériom je tzv. súhrnvšetkých okolností prípadu.
4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:„Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ (...), na spravodlivé súdne konanie podľa čl.46 ods. 1, čl.20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. 5Co/289/2015 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/289/2015-97 z 15.12.2015 a rozsudok Okresného súdu Košice II. sp.zn. 25C/243/2014 z 31.3.2015 sa zrušujú a vec sa vracia okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pojej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,IV. ÚS 35/02).
III.
7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľa, že v napadnutom rozsudkukrajského súdu sú skutkové i právne závery týkajúce sa výkladu právneho úkonu extrémneformalistické a krajský súd uprednostnil zužujúcu interpretáciu aplikovanej právnej normy,čím došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľa.
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.
8.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
8.2 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnejochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inúprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05).
8.3 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každémuprístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymia hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
8.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkakonania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníkaprimeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlades platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia.
8.5 Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j.v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkovýstav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojenápovinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sújedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkovkonania pred svojvôľou súdu.
8.6 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnychgarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či saodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančnenižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa naním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov[pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2].
8.7 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnychzáverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
9. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, čiodôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosťv interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľa (na dokázanýskutkový stav) a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa,alebo naopak, či vzhľadom na odôvodnenie a právne závery krajského súdu v ňom uvedenéje sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možnékonštatovať porušenie označených ústavných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.
9.1 Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonompredpísaným procesným postupom (§ 211 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku). Postupkrajského súdu plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postupodvolacieho súdu a požiadavkami kladenými ústavou a dohovoru na procesný postupvšeobecného súdu.
9.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu preúčely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru nič vytknúť.Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnejreglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.
9.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácieustanovení Občianskeho zákonníka odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutéhorozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnostinezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu ničústavnenekonformné,čobynasvedčovaloicharbitrárnostialeboústavnejneakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 20 ods. 1 a čl. 46ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnilskutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normyObčianskeho zákonníka v súlade s ich znením, obsahom i duchom.
9.4 Krajský súd (v spojitosti s rozsudkom okresného súdu) zároveň odpovedal naťažiskové otázky dôležité pre spravodlivé rozhodnutie veci. Krajský súd vychádzalz teoretických koncepcií a východísk vlastných inštitútu darovania a darovacej zmluvy.Krajský súd podľa ústavného súdu správne a v súlade s aplikovateľnými právnymi normamia dokázanýmskutkovýmstavom(i)poukázalnainštitútdobrýchmravovv súkromnoprávnych vzťahoch, (ii) na ustanovenia o absolútnej neplatnosti právnychúkonov, (iii) posúdil na základe dokázaného skutkového stavu (predovšetkým písomnejdarovacej zmluvy spísanej vo forme notárskej zápisnice), že v prípade uzatvoreniadvojstranného právneho úkonu medzi sťažovateľom a žalovaným nešlo o neplatnúdarovaciu zmluvu a že z darovacej zmluvy nevyplýva, aby protiplnenie bolo podmienkouuzavretia darovacej zmluvy, a uzavrel, že a ak by to tak bolo, potom mohli zmluvné stranyuzavrieť iný typ zmluvy, (iv) pri formulovaní svojich záverov vychádzal z výpovedísvedkov a listinných dôkazov.
9.5 Právne závery krajského súdu o tom, že vo veci sťažovateľa nešlo o neplatnúdarovaciu zmluvu a že z darovacej zmluvy nevyplýva, aby protiplnenie bolo podmienkouuzavretia darovacej zmluvy (pričom oba súdy poukázali a výpoveďami svedkov doložili, žeprípadná dohoda o vyplatení finančnej čiastky obdarovanému bola nanajvýš ústna, mala byťv prospech synov sťažovateľa a nebola súčasťou darovacej zmluvy), nie sú vzhľadom na (i)teoretické východiská a princípy vlastné inštitútu darovania, (ii) dokázaný skutkový stav(a to aj na základe výpovedí svedkov, listinných dôkazov a pod., samozrejme aj v spojitostis relevantnými závermi okresného súdu – citované na s. 2 a 3 napadnutého rozsudku) a (iii)potrebu odpovedať na ťažiskové premenné v konkrétnej veci, arbitrárne alebo ústavneneudržateľné.
10. Závery krajského súdu, ako aj postup krajského súdu v odvolacom konaní súústavne akceptovateľné, je teda nutné považovať ich za výraz autonómneho súdnehorozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchtodôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2016