znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 250/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. G., Nitra, správcu konkurznej podstaty úpadcu P. d.,   V.,   zastúpeného   C.   s   r.   o.,   vo   veci   namietaného porušenia   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v   spojení   s   čl.   1   ods.   1   a čl. 2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   bližšie neoznačeného práva na spravodlivosť v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave pod   sp.   zn.   75 Cb 233/1999   a   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. 5 Obo 31/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu P. d.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2012 doručená sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu P. d., V. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   v   spojení   s   čl.   1   ods.   1   a   čl.   2   ods.   2   ústavy,   ako   aj   bližšie neoznačeného práva na spravodlivosť v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   75   Cb   233/1999   a Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Obo 31/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. júna 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   Z-2-3   K   290/96 z 22. augusta   1997   bol   na   majetok   P.   d.,   V.   (ďalej   len   „úpadca“),   vyhlásený   konkurz. Za správcu konkurznej podstaty úpadcu bol ustanovený sťažovateľ. Listom z 15. februára 1999   oznámil správca   konkurznej   podstaty   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „A.“),   že do súpisu konkurznej podstaty zapísal nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území H. a D. (listy vlastníctva č. 1266 a č. 1249). Ďalším listom z 19. februára 1999 oznámil zápis   ďalších   položiek   do   konkurznej   podstaty,   a   to   jednak   vecí   majúcich   charakter nehnuteľností   (stavby   osobitne   nevyznačené   v   katastri   nehnuteľností),   hnuteľných   vecí v zostatkovej hodnote 5 058 167 Sk a pohľadávok v celkovej výške 3 041 257 Sk, a to na základe Dohody   o vydaní majetku družstva   z 2.   decembra 1995 (ďalej len „dohoda z 2. decembra 1995“). Žalobou z 23. júla 1999 podanou proti sťažovateľovi sa A. domáhal vylúčenia   už   uvedených   vecí   a   pohľadávok   z   konkurznej   podstaty   úpadcu   na   základe ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). Podanú žalobu A. odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom   vecí   a   pohľadávok   zapísaných   do   konkurznej   podstaty   úpadcu,   keďže   tieto nadobudol na základe dohody z 2. decembra 1995, a to na majetkové podiely oprávnených osôb   a   na   vyrovnacie   podiely   členov   úpadcu.   Sťažovateľ   k   žalobe   uviedol,   že   sporné nehnuteľnosti boli do súpisu konkurznej podstaty úpadcu zapísané oprávnene, lebo dohodu z 2. decembra 1995 treba považovať za neplatnú z niekoľkých dôvodov.

Predovšetkým ide o to, že vydaním majetku úpadcu A. malo dôjsť k vyporiadaniu záväzkov úpadcu voči A. za to, že tento prevzal pohľadávky členov úpadcu vzniknutých ako   nárok   na   majetkové   podiely   členov,   resp.   na   vyrovnacie   podiely   bývalých   členov, ktorým členstvo zaniklo. Sťažovateľ tvrdil, že nárok na vydanie majetkových podielov nie je   pohľadávkou   a   nemožno   na   tento   vzťah   použiť   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka o záväzkovom práve. Preto ani nebolo možné takýto nárok previesť na A. Opieral sa pritom o nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 6/96 zo 16. júna 1997.

Ďalej   A.   mal   prevziať   dlh   voči   bývalým   členom   družstva,   ktorým   sa   malo   ich členstvo   ukončiť   a   ktorí   si   preto   nárokovali   na   výplatu   vyrovnacích   podielov. K 31. decembru   1994   malo   zaniknúť   členstvo   824   osobám.   Sťažovateľ   však   v   konaní preukázal,   že   v   dňoch   29.   marca   1995   a   31.   marca   1995   sa   konali   členské   schôdze, na ktorých   sa   zúčastnilo   spolu   345   členov,   čo   znamená,   že   týmto   osobám   členstvo nezaniklo. Nemohol im preto ani vzniknúť nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu.

Uzavretím dohody   z 2. decembra 1995 došlo k zániku záväzku splynutím podľa § 584 Občianskeho zákonníka, čím sú ustanovenia o kúpnych cenách v zmluvách o prevode nehnuteľností neplatné, keďže neexistoval záväzok úpadcu voči oprávneným osobám.

Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   75 Cb 233/1999-779 z 8.   decembra   2010 bolo žalobe vyhovené.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.   k. 5 Obo 31/2011-906 z 22. marca 2012 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Rozsudok bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa 12. apríla 2012, a preto je sťažnosť podaná v zákonnej lehote.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   nesprávne   vyhodnotil   jeho   argumentáciu a nevysporiadal sa s jeho námietkami uplatnenými v konaní. Z odôvodnenia rozsudku nie je možné ustáliť, na základe čoho sa priklonil k argumentácii A. Najvyšší súd sa v odôvodnení rozsudku obmedzuje len na konštatovanie, že sa stotožňuje so závermi krajského súdu bez uvedenia   akýchkoľvek   dôvodov   a   argumentov.   Konkrétne   neodôvodnil   záver,   podľa ktorého   je   irelevantné,   že   zákon   nedefinoval   majetkové   pomery   ako   pohľadávku oprávnených   osôb,   hoci   zodpovedanie   tejto   otázky   je   kľúčové   vzhľadom   na   to,   že k postúpeniu domnelých pohľadávok zo strany členov úpadcu na A. došlo a je potrebné posúdiť, či toto postúpenie je platným právnym úkonom alebo nie. Taktiež nezdôvodnil záver, podľa ktorého je irelevantné ustálenie počtu členov úpadcu. Tento názor len dokladá hypotézou,   že   sa   na   členských   schôdzach   mohli   zúčastniť   aj   bývalí   členovia   úpadcu a podpísať sa na prezenčné listiny, aj keď už fakticky jeho členmi neboli. Nevysporiadal sa napokon   ani   s   námietkou   posúdenia   platnosti,   resp.   neplatnosti   zmlúv   o prevode nehnuteľností   s   prihliadnutím   na   dohodu   o   kúpnej   cene.   Odôvodnenie   rozsudkov všeobecných súdov neobsahuje právnu ani logickú argumentáciu, ale ani žiadnu právnu úvahu,   a   preto   treba   rozhodnutia   považovať   za   nepreskúmateľné.   Súčasťou   náležitého odôvodnenia je aj náležité vysporiadanie sa s dôkazmi, ktoré predložil účastník. Vzhľadom na   uvedené   sú   rozsudky   nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov,   ako   aj   pre   ich nezrozumiteľnosť,   čo   znamená,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   nebolo   naplnené reálnym obsahom.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   ústavy   a   dohovoru,   ako   aj   bližšie   nešpecifikovaného   práva   na   spravodlivosť v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn. 75 Cb 233/1999 a najvyšším súdom pod sp.   zn.   5   Obo   31/2011   s   tým,   aby   rozsudky   krajského   súdu   z   8.   decembra   2010 a najvyššieho súdu z 22. marca 2012 boli zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 31/2011 z 22. marca 2012 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 75 Cb 233/1999-779 z 8. decembra 2010. Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   uznesením   predstavenstva úpadcu   z   21.   augusta   1995   bolo   rozhodnuté   o   vydaní   majetku   úpadcu   členom   úpadcu na vyrovnacie a majetkové podiely oprávnených osôb dohodou podľa zmlúv o postúpení pohľadávok členov a nečlenov úpadcu. Dohodou z 2. decembra 1995 úpadca vydal A. svoj majetok   vo   výške   19 031   076   Sk   na   základe   prevzatia   dlhu   voči   oprávneným   osobám na majetkové podiely vyplývajúce zo zákona č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „transformačný   zákon“)   a   na   vyrovnacie   podiely   vyplývajúce   zo   stanov   úpadcu. K nehnuteľným veciam nadobudol A. vlastnícke právo vkladom do katastra nehnuteľností na základe   kúpnych   zmlúv uzavretých   medzi úpadcom   a A.   pred   vyhlásením   konkurzu na majetok   úpadcu.   Majetkové   pomery   oprávnených   osôb   sú   vypočítané   podľa   kritérií schválených   v   transformačnom   projekte   a   potvrdené   audítorom.   Nehnuteľnosti   boli zaradené do   investičného   majetku   A.   a   boli   vykázané v   súvahe k   31.   decembru   1996, hnuteľné veci boli zaradené do   investičného majetku   k 31. decembru   1995. Ukončenie členstva 824 členov úpadcu k 31. decembru 1994 vyplýva zo spisu obchodného registra v rámci   konania   o   zápise   zmeny   základného   imania   úpadcu.   Krajský   súd   dospel k správnemu záveru, že A. nehnuteľnosti, hnuteľné veci a pohľadávky tvoriace predmet konania   nadobudol   do   svojho   vlastníctva   na   základe   dovolených   právnych   úkonov. Vychádzal   zo   záverov   krajského   súdu   vyslovených   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 66 Cbi 76/2000   v   spojení   s   potvrdzujúcim   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Obo 3/2009. Predmetom uvedeného konania bolo určenie neplatnosti právnych úkonov sťažovateľa,   ktorými   odstúpil   od   kúpnych   zmlúv   o   predaji   sporných   nehnuteľností   A. V uvedenom konaní sa riešili právne otázky majúce význam aj pre teraz posudzovanú vec. A.   na   základe   dohody   z   2.   decembra   1995   uzavretej   s   úpadcom   prevzal   úpadcov   dlh vo výške   19 031 076   Sk   voči   oprávneným osobám   a členom   úpadcu   vyplývajúci z   ich nároku   na   majetkový   podiel   a   vyrovnací   podiel.   Zo   zmlúv   o   postúpení   pohľadávok z 21. júna 1995 uzavretých medzi A. a osobami s nárokom na majetkový a vyrovnací podiel vyplýva, že tieto pohľadávky boli postúpené A., a ten sa zaviazal za ne oprávneným osobám zaplatiť. Úpadca A. vydal majetok vo výške prevzatých dlhov úpadcu. Zo záverov zistených v konaní vedenom pod sp. zn. 66 Cbi 76/2000 vyplýva, že A. preukázal splnenie povinnosti voči   oprávneným   osobám,   prípadne   voči   ich   dedičom,   a   to   výpisom   z   hlavnej   knihy účtovníctva   A.   v spojení   s   inventúrnymi   súpismi   a   pokladničnými   dokladmi,   resp. výdajkami.   Právo   na majetkový   podiel   vzniklo   oprávneným   osobám   v   súvislosti s transformáciou   úpadcu   v zmysle   transformačného   zákona.   Majetkové   podiely oprávnených osôb boli vypočítané podľa kritérií stanovených v transformačnom projekte z roku 1992 a potvrdených audítorom. Ustanovenie § 13 ods. 3 transformačného zákona umožňovalo   úpadcovi   a oprávnenej   osobe   dohodnúť   sa   na   spôsobe   vyporiadania majetkového   podielu   aj   pred   uplynutím   siedmich   rokov   od   schválenia   transformačného projektu. V danom prípade došlo k vyporiadaniu majetkových podielov, čo vyplýva jednak z uznesenia predstavenstva úpadcu, ale následne aj z dohody z 2. decembra 1995, ktorou A. prevzal dlh úpadcu voči oprávneným osobám na splatenie majetkového a vyrovnacieho podielu. Treba súhlasiť aj s tým záverom   krajského súdu,   že na daný prípad nemožno aplikovať   právne   závery   obsiahnuté   v   náleze   ústavného   súdu,   na   ktorý   sa   sťažovateľ odvoláva. Jeho tvrdenie, podľa ktorého transformačný zákon nedefinoval majetkový podiel ako   pohľadávku   oprávnenej   osoby   voči   transformovanému   družstvu,   je   irelevantné. Z ustanovenia § 17a ods. 1 transformačného zákona vyplýva, že družstvo vydá podielnické listy oprávneným osobám, ktoré nie sú jeho členmi a ktorým neboli majetkové podiely vydané.   To   isté   vyplýva   aj   z nálezu.   V   danom   prípade   sa   však   úpadca   dohodol s oprávnenými   inak,   majetkové   podiely   vydal   a   oprávnené   osoby   takéto   plnenie preukázateľne   prijali.   Nález   ústavného   súdu   sa   zaoberá   kapitalizáciou   majetkových podielov   oprávnených   osôb,   podiely   ktorých   neboli   v zmysle   §   13   ods.   2   alebo   3 transformačného   zákona   vyporiadané.   Úpadca   bol   povinný   za majetkové   podiely oprávnených osôb, ktoré nevyužili postup podľa § 13 ods. 2 alebo 3, vydať družstevné podielnické listy ako cenné papiere. Z toho je zrejmé, že oprávnené osoby nemohli mať po siedmich   rokoch   pohľadávku   voči   úpadcovi   na   vydanie   majetkového   podielu,   pretože majetkový   podiel   bol   nahradený   cenným   papierom.   Z   tohto   dôvodu   ústavný   súd   v predmetnom náleze vylúčil aplikáciu záväzkových vzťahov podľa Občianskeho zákonníka. Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého sa krajský súd nevysporiadal s právnou kvalifikáciou dohody   z 2. decembra 1995 (sťažovateľ ju považuje za dohodu   o pristúpení k záväzku úpadcu), nie je dôvodné. Z obsahu dohody z 2. decembra 1995 jasne vyplýva, že A. prevzal dlh úpadcu voči oprávneným osobám na splatenie majetkového a vyrovnacieho podielu a do výšky prevzatého dlhu úpadcu bol prevedený majetok úpadcu na A. A. si svoje záväzky voči oprávneným osobám aj splnil. Rovnako správny je aj záver krajského súdu o ukončení členstva 824 členov úpadcu. Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého niektorým členom úpadcu (okrem   tých,   ktorí   zomreli)   nevznikol   nárok   na   vyrovnací   podiel,   pretože   ich   členstvo nezaniklo   spôsobom   uvedeným   v stanovách,   nie   je   dôvodné.   Sťažovateľ   svoje   tvrdenie preukazuje   tým,   že   na   členskej   schôdzi   konanej   29.   marca   1995   sa   zúčastnilo   345 účastníkov, pričom k 31. decembru 1994 malo zaniknúť členstvo 824 členov spomedzi 852 členov úpadcu po transformácii. Podľa názoru najvyššieho súdu uvedená skutočnosť pre ustálenie členov úpadcu nie je relevantná. Bývalí členovia sa mohli zúčastniť tejto schôdze a podpísať sa na prezenčné listiny, aj keď už fakticky neboli členmi úpadcu. Krajský súd správne   uzavrel,   že   zánik   členstva   824   členov   obchodný   register   považoval   už za preukázaný   v   konaní   o   zápise   zmeny   základného   imania,   a to   na   základe   listinných dôkazov a vyhlásenia členov úpadcu. Sťažovateľ svoje tvrdenie, podľa ktorého neexistuje žiadny pozitívny dôkaz o zániku členstva (okrem mŕtvych), žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal. Naopak, obchodný   register   konal v súlade so zákonom, keď vykonal zápis zmien   na   základe   vyhlásenia   členov   predstavenstva.   Obchodný   register   rozhodoval na základe   skutočností   zistených   z informatívneho   výsluchu   a   na   základe   čestného prehlásenia.   Zánik   členstva   vyplýva   aj   zo zoznamu   odovzdaných   žiadostí   235   členov o zrušenie členstva z 21. júla 1994 opatreného pečiatkou úpadcu s dátumom 25. júl 1994. Tvrdenie sťažovateľa, podľa   ktorého pretrvávajúce členstvo   preukazujú aj osobné karty členov   úpadcu,   ktoré   neobsahujú   žiadosti   členov   o   zrušenie   členstva,   nie   je   dôvodné. Krajský   súd   správne   uviedol,   že   nemôže   byť   na ťarchu   A.   neexistencia   niektorých písomností,   keď   bolo   preukázané,   že   sťažovateľ   z priestoru   úpadcu „odviedol   za   auto písomností   bez   inventarizácie   a   bez   ich   odovzdania   štatutárnym   orgánom“. Bolo   teda preukázané,   že   jednotlivým   členom   členstvo   zaniklo,   a   preto   im   aj   vznikol   nárok na vyrovnací podiel.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 75 Cb 233/1999, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 75 Cb 233/1999-779 z 8. decembra 2010 bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam   sťažovateľa   podľa   ústavy   a dohovoru   mal vo   vzťahu   voči   konaniu vedenému krajským súdom najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. V uvedenej súvislosti treba napokon ešte dodať, že sťažovateľ aj využil právo podať odvolanie.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   5   Obo   31/2011.   Túto   časť   sťažnosti   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   krajský   súd,   ale   najmä najvyšší súd sa náležite nevysporiadali s uplatnenými námietkami sťažovateľa, pričom nie je možné ustáliť, na základe čoho sa priklonili k argumentácii A.

Takto postavenej sťažnostnej námietke nemožno prisvedčiť.

Najvyšší súd zhrnul skutkové zistenia, ktoré boli podľa jeho názoru rozhodujúce pre správne   posúdenie   veci.   Následne   sa   podrobne   zaoberal   jednotlivými   uplatnenými námietkami sťažovateľa a dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo s nimi nemohol súhlasiť. Preto   argumentáciu   najvyššieho   súdu   treba   považovať   za   dostatočnú   a   presvedčivú,   čo v konečnom   dôsledku   znamená,   že   rozsudok   nie   je   ani   arbitrárny,   ale   ani   zjavne neodôvodnený. Na uvedených záveroch nič nemení skutočnosť, že sťažovateľ s rozsudkami všeobecných súdov nesúhlasí. Základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne   konanie   neznamená   bez   ďalšieho   právo   na   to,   aby   bolo   žalobným   požiadavkám účastníkov konania vyhovené.

Pokiaľ sťažovateľ vyčíta všeobecným súdom neodôvodnenie záveru, podľa ktorého má byť irelevantné, že transformačný zákon nepovažoval majetkové podiely za pohľadávky (a tieto preto nebolo možné postúpiť na základe Občianskeho zákonníka), nemožno ani z pohľadu ústavného súdu so sťažovateľom súhlasiť. Sťažovateľ v tejto súvislosti osobitne akcentuje právny názor vyslovený v náleze ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 6/96 zo 16. júna 1997.

Zo zisteného skutkového stavu (správnosť ktorého sťažovateľ nenamieta) vyplýva, že predstavenstvo úpadcu sa 21. augusta 1995 rozhodlo nároky na majetkové podiely členov uspokojiť.   Týmto   rozhodnutím   celkom   nepochybne   vznikla   pohľadávka   oprávnených na úhradu majetkových podielov, ako na to podrobne a správne poukazuje najvyšší súd.

Za   dostatočnú   treba   považovať   aj   podrobnú   argumentáciu   najvyššieho   súdu vysvetľujúcu, prečo je správny skutkový záver, podľa ktorého k 31. decembru 1994 zaniklo členstvo 824 členov úpadcu. Najvyšší súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s dôkazmi, ktoré v tomto ohľade boli k dispozícii. Skutočnosť, že podľa názoru sťažovateľa bolo treba existujúce dôkazy hodnotiť inak, nemôže byť rozhodujúca.

Pokiaľ sťažovateľ vytýka, že uzavretím dohody z 2. decembra 1995 došlo k splynutiu podľa § 584 Občianskeho zákonníka, čím sú ustanovenia o kúpnych cenách v zmluvách o prevode nehnuteľností neplatné pre neexistenciu záväzku predávajúceho voči oprávneným osobám,   treba   konštatovať,   že   táto   námietka   je   formulovaná   veľmi   nejasne a nezrozumiteľne. Nevyplýva z nej dostatočne, čo má sťažovateľ presne na mysli.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   správnosti   záverov   všeobecných   súdov   nepriamo nasvedčujú ešte ďalšie dve skutočnosti.

Pokiaľ sťažovateľ dodatočne odstúpil od zmlúv o prevode nehnuteľností s poukazom na to, že A. svoje záväzky nesplnil, bola platnosť týchto odstúpení od zmlúv predmetom osobitného   súdneho   konania.   Pritom   už   samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľ   od zmlúv odstúpil, vyjadruje, že podľa jeho vtedajšieho právneho názoru boli kúpne zmluvy platné, pretože odstúpiť možno iba od platného právneho úkonu. Ani súd v tomto konaní nezistil skutočnosti svedčiace o neplatnosti kúpnych zmlúv.

V konaní sa nepreukázalo ani len náznakom, že by niektorá z oprávnených osôb nebola vo   svojich   nárokoch,   či   už na majetkový   alebo vyporiadací   podiel,   uspokojená. Takéto osoby by sa totiž inak museli so svojimi neuspokojenými pohľadávkami prihlásiť do konkurzu vyhláseného na A.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012