znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 250/2011-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   decembra   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., P., zastúpenej advokátom JUDr. J. T., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 160/2010 zo 7. februára 2011, a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Co   160/2010   p o r u š i l základné   právo   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   1   Co   160/2010   zo   7.   februára   2011 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 250/2011-14 z 2. júna 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 160/2010 zo 7. februára 2011.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 20. júna 2011 a tiež   aj krajský   súd vo vyjadrení   z 28.   júna 2011 vyslovili súhlas,   aby sa   upustilo   od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a   vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal, aby ústavný súd vydal tento nález: „1.   Základné   právo   spoločnosti   F.,   s.r.o.,   so   sídlom   P.,   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa 2 hlavy, 7 oddielu Ústavy SR právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Kežmarku sp. zn.: 2C 38/2010-90 zo dňa 04.10.2010 porušené bolo.

2. Základné právo spoločnosti F., s.r.o., so sídlom P., vlastniť majetok podľa 2 hlavy, 2   oddielu   Ústavy   SR   právoplatným   rozhodnutím   Okresného   súdu   v   Kežmarku   sp.   zn.: 2C 38/2010-90 zo dňa 04.10.2010 porušené bolo.

3.   Základné   právo   spoločnosti   F.,   s.r.o.,   so   sídlom   P.,   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa 2 hlavy, 7 oddielu Ústavy SR právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1Co/160/2010 zo dňa 07.02.2011 porušené bolo.

4. Základné právo spoločnosti F., s.r.o., so sídlom P., vlastniť majetok podľa 2 hlavy, 2   oddielu   Ústavy   SR   právoplatným   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.: 1Co/160/2010 zo dňa 07.02.2011 porušené bolo.

5. Rozsudok Okresného súdu v Kežmarku sp. zn.: 2C 38/2010-90 zo dňa 04.10.2010 a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp..zn.: 1Co/160/2010 zo dňa 07.02.2011, sa zrušujú a vec sa im vracia na ďalšie konanie.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a zo spisu Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 C 38/2010, ktorý si ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa, sťažovateľ sa ako žalobca za účasti spoločnosti D., spol. s r. o., ako vedľajšieho   účastníka   (ďalej   len   „vedľajší   účastník“)   domáhal   v   tomto   konaní   proti žalovanému   S., a. s. (ďalej len „žalovaný“), určenia, že

- žalovaný   ako   záložný   veriteľ   zo   zmluvy   o   zriadení   záložného   práva k nehnuteľnostiam č. 215/60514-6/2 z 23. marca 1993 (ďalej len „záložná zmluva“) nie je v zmysle   zákona   č.   527/2002   Z.   z.   o   dobrovoľných   dražbách   a o doplnení   zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   323/1992   Zb.   o notároch   a notárskej   činnosti   (Notársky poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o dobrovoľných   dražbách“) oprávnený navrhnúť vykonanie dražby nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 1269, k. ú. K., okres K., ako parc. č. 7039/35, zast. pl. a nádvoria o výmere 298 m2 a na nej postavenej stavby rodinného domu súp. č. 1674 (ďalej len „nehnuteľnosť“),

- záložné právo zriadené záložnou zmluvou je premlčané a záložný veriteľ nie je oprávnený   uspokojiť   ním   zabezpečenú   pohľadávku   z   predaja   zálohu   na   dražbe   podľa zákona o dobrovoľných dražbách,

- záložné právo zriadené záložnou zmluvou je premlčané a žalovaný ako záložný veriteľ nie je oprávnený uspokojiť ním zabezpečenú pohľadávku výkonom tohto záložného práva.Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, ktorú nadobudol v dražbe podľa zákona o dobrovoľných dražbách, a to pôvodne bez tiarch. V   čase   podania   žaloby   bolo   na   liste   vlastníctva   nehnuteľnosti   zapísané   záložné   právo v prospech žalovaného na základe záložnej zmluvy (jej vklad bol povolený pod č. V 335/93 25.   marca 1993).   Toto   záložné právo bolo zriadené na účely zabezpečenia pohľadávky z úverovej   zmluvy   č.   215/60514-6   z   23.   marca   1993   (ďalej   len   „úverová   zmluva“) uzatvorenej medzi býv. S. (ďalej len „právny predchodca žalovaného“) a dlžníkom Ing. J. R.   Právoplatným   rozsudkom   Okresného   súdu   Prievidza   č.   k.   14   Cb   626/96-100 z 13. októbra 1997 (právoplatnosť čo do istiny 22. októbra 1997) bola uložená Ing. J. R. povinnosť zaplatiť právnemu predchodcovi žalovaného pohľadávku z úverovej zmluvy vo výške 969 886,80 Sk, pričom z tohto rozsudku vyplýva, že táto pohľadávka sa stala splatnou najneskôr 22. marca 1996 (úrok z omeškania bol veriteľovi priznaný od tohto času). Preto je zrejmé, že nasledujúcim dňom (23. marca 1996) sa mohol právny predchodca žalovaného po prvý raz domáhať uspokojenia svojej pohľadávky z úverovej zmluvy, či už podaním žaloby na súd, alebo zo zálohu. Žalovaný vyzval sťažovateľa listom z 5. januára 2010 na úhradu   pohľadávky   z úverovej   zmluvy,   ktorá   nebola   splnená   dlžníkom,   oznámil sťažovateľovi začatie realizácie záložného práva, ako aj to, že sa bude domáhať uspokojenia pohľadávky z výťažku predaja nehnuteľnosti (zálohu) na dobrovoľnej dražbe podľa zákona o dobrovoľných dražbách. Vedľajší účastník – dražobník – vyzval sťažovateľa listom zo 6. marca 2010 na sprístupnenie nehnuteľnosti na účely obhliadky nehnuteľnosti.

V   žalobe   sťažovateľ   argumentoval   tým,   že   žalovaný   nie   je   oprávnený   navrhnúť vykonanie dobrovoľnej dražby, záložné právo je premlčané a právo žalovaného domáhať sa uspokojenia   zo   zálohu   zaniklo.   Sťažovateľ   zároveň   namietal   premlčanie   zabezpečenej pohľadávky, čo odôvodnil tým, že štvorročná premlčacia doba (§ 387, § 397 Obchodného zákonníka)   začala   plynúť   22.   marca   1996   a   uplynula   s   následkom   premlčania   práva 22. marca   2000   bez   ohľadu   na   to,   že   bola   priznaná   právoplatným   rozhodnutím,   resp. najneskôr sa premlčala uplynutím desaťročnej premlčacej doby, t. j. 22. marca 2006 (§ 408 ods. 1 Obchodného zákonníka). Záložné právo, ktoré sa premlčalo najneskôr k rovnakému dňu (§ 100 ods.   2, § 101 Občianskeho zákonníka), síce naďalej existuje, avšak už iba v naturálnej forme a z tohto dôvodu   sa nemožno domáhať ani jeho realizácie. Navyše, žalovaný   sa   hodlá   uspokojiť   postupom   podľa   zákona   o   dobrovoľných   dražbách,   hoci úverová aj záložná zmluva boli uzatvorené pred prijatím zákona o dobrovoľných dražbách, keď   platná   právna   úprava   takúto   možnosť   nepoznala,   v   tom   čase   vzniklo   aj   právo žalovaného domáhať sa uspokojenia zo zálohu, a vylučujú to aj prechodné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 879e Občianskeho zákonníka). Možnosť žalovaného domáhať sa uspokojenia   zo   zálohu   sa   musí   posudzovať   podľa   predpisov   účinných   do 31. decembra 2002.   Naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení   [§   80   písm.   c)   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] odôvodnil sťažovateľ tým, že ochrany svojich práv sa nemôže domáhať inak, pokračovaním vo výkone záložného práva žalovaným mu hrozí ujma, ktorú by nebolo možné dodatočne napraviť.

Žalovaný   sa   v   konaní   bránil   tvrdením,   že   na   základe   právoplatného   rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 14 Cb 626/96-100 z 13. októbra 1997 vedie ako oprávnený exekúciu proti Ing. J. R. ako povinnému pre vymoženie 969 886,80 Sk s príslušenstvom na Exekútorskom úrade JUDr. V. K. (ďalej len „súdny exekútor“) pod sp. zn. Ex 111/98, a to od 9. februára 1998 až dosiaľ, a jeho pohľadávka nie je preto premlčaná (žalovaný doložil správu súdneho exekútora). Poukázal na to, že ustanovenie § 879e Občianskeho zákonníka treba   správne   vykladať   tak,   že   umožňuje   realizovať   záložné   právo   aj   postupom   podľa zákona o dobrovoľných dražbách (nepravá retroaktivita).

Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. 2 C 38/2010-90 zo 4. októbra 2010 zamietol. Vychádzal z toho, že žalovaný sa na základe ustanovení § 151j ods. 1 (z ktorého vyplýva, že záložný veriteľ   sa   môže   domáhať výkonu záložného práva aj vtedy,   ak je zabezpečená   pohľadávka   premlčaná)   a   §   879e   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   môže domáhať   uspokojenia   zo   zálohu   aj   postupom   podľa   zákona   o   dobrovoľných   dražbách, pretože   taký   je   skutočný   zmysel   právnej   úpravy.   Keďže   nepovažoval   za   premlčanú pohľadávku z úverovej zmluvy, nemohlo dôjsť ani k premlčaniu záložného práva (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a poukázal na ustanovenie § 402 Obchodného zákonníka a § 112 Občianskeho zákonníka. Okresný súd nemal za preukázaný ani naliehavý právny záujem sťažovateľa na požadovanom určení.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   2   C   38/2010-90   zo   4.   októbra   2010   podal sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   odôvodnil   nesprávnym   právnym   posúdením   veci a nedostatočným zistením skutkového stavu okresným súdom. V odvolaní zopakoval svoju dovtedajšiu   argumentáciu,   s   ktorou   sa   okresný   súd   podľa   jeho   názoru   presvedčivo nevysporiadal a poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Co   160/2010   zo   7.   februára   2011   rozsudok okresného súdu ako vecne správny (§ 219 OSP) potvrdil. Rozhodnutie odôvodnil takto:„Odvolací   súd   prejednal   vec   podľa   §   212   ods.   1,   2   O.s.p.   a   to   bez   nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

Premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby (§ 388 ods. 1 Obchodného zákonníka).

Premlčacia doba prestáva plynúť, keď veriteľ za účelom uspokojenia alebo určenia svojho práva urobí akýkoľvek právny úkon, ktorý sa považuje podľa predpisu upravujúceho súdne   konanie   za   jeho   začatie   alebo   za   uplatnenie   práva   v   už   začatom   konaní   (§   42 (správne má byť zrejme § 402, pozn.) Obchodného zákonníka).

Bez ohľadu na iné ustanovenia tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Námietku premlčania však nemožno uplatniť v súdnom alebo rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty (§ 408 ods. 1 Obchodného zákonníka).

Záložný veriteľ môže pri výkone svojho záložného práva predať na verejnej dražbe založenú   nehnuteľnosť   alebo   iný   záloh,   ktorý   má   u   seba   alebo   s   ktorým   je   oprávnený nakladať, ak na tento zamýšľaný výkon záložného práva včas upozorní záložcu a dlžníka, ak to určuje zmluva, môže záložný veriteľ predať záloh aj iným vhodným spôsobom (§ 299 ods. 2 Obchodného zákonníka v znení platnom do 31. 12. 2002).

V   predmetnej   veci   bolo   nepochybne   preukázané,   že   rozsudkom   Okresného   súdu Prievidza č. k. 14 Cb 626/96 – 100 z 13. 10. 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť 27. 10. 1997, bola uložená povinnosť vtedajšiemu žalovanému Ing. J. R. – R. zaplatiť vtedajšiemu žalobcovi (právnemu predchodcovi žalovaného v tomto konaní) sumu 269 886,80 Sk istiny s prísl. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku bol podaný návrh na exekúciu 9. 2. 1998 a ako správne zistil súd prvého stupňa, táto exekúcia naďalej prebieha u súdneho exekútora JUDr. V. K. Okresný súd v Prievidzi vychádzal pri svojom rozhodnutí vo vzťahu k vyššie uvedenej istine z úverovej zmluvy pod č. 215/60514-6 z 23.3.1993, ktorá nebola riadne plnená zo strany vtedajšieho žalovaného Ing. J. R. V súvislosti s touto úverovou zmluvou   bola   uzatvorená   aj   záložná   zmluva   vo   vzťahu   k   nehnuteľnostiam,   ktorých vlastníkmi boli záložcovia Ing. P. R. a M. R.

Súd prvého stupňa správne uzatvára, že obe predmetné zmluvy (zmluva o úvere, ako aj   záložná   zmluva)   sú   navzájom   previazané   právne   úkony,   ktorých   zmyslom   bolo zabezpečenie   pohľadávky   a   pri   jej   riadnom   nesplácaní,   vymoženie   sumy,   ktorá   zostala nesplatená   a   ktorá   bola   predmetom   konania   na   Okresnom   súde   v Prievidzi   pod   sp.zn. 14 Cb 626/96.

Pokiaľ   ide   o   premlčanie   predmetnej   pohľadávky,   nemožno   súhlasiť   s   názorom žalobcu, že táto pohľadávka mala byť premlčaná, pretože aj pri aplikácii ustanovenia § 408 ods.   1   Obchodného   zákonníka   je   potrebné   uzavrieť,   že   ide   o   pohľadávku,   ktorá   bola právoplatne   priznaná   súdnym   rozhodnutím,   pričom   prakticky   bezprostredne   s   krátkym časovým   odstupom   niekoľkých   mesiacov   po   nadobudnutí   rozsudku   súdu   prvého   stupňa v konaní   pod   sp.zn.   14   Cb   626/96   Okresného   súdu   Prievidza,   bola   vo   veci   nariadená exekúcia. To znamená, že námietku premlčania nemožno uplatniť so zreteľom na to, že pred uplynutím premlčacej lehoty začalo konanie, a to jednak podkladové konanie smerujúce k uloženiu povinnosti zaplatiť danú pohľadávku, ako aj exekučné konanie.

Taktiež nie je možné súhlasiť s názorom, že by došlo k premlčaniu práv vyplývajúcich zo záložnej zmluvy. Správne v tomto smere poukazuje súd prvého stupňa na ustanovenie § 151j   ods.   2   Občianskeho   zákonníka,   na   základe   ktorého   sa   môže   veriteľ   domáhať uspokojenia svojich práv zo zálohu, aj keď je pohľadávka premlčaná. To znamená, že tým skôr za situácie, keď pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je premlčaná a v jej vymáhaní   sa   pokračuje,   nemôžu   byť   premlčané   práva   vyplývajúce   zo   záložnej   zmluvy, pretože táto je zabezpečovacím prostriedkom vo vzťahu k samotnej pohľadávke.

Správne sú závery súdu prvého stupňa aj pokiaľ ide o možnú realizáciu záložného práva,   pričom   konkrétne   podmienky   určovala   záložná   zmluva,   ktorá   sa   javila (zrejme správne má byť riadila, pozn.) ustanovením § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka, avšak toto ustanovenie bolo zrušené s účinnosťou od 1.1.2003, pričom od 1.1.2003 sa stal účinným zákon   č. 526/2002   Z.   z.,   ktorý   zakotvuje   spravovanie   sa   právnych   vzťahov   podľa   tohto zákona, aj keď tieto právne vzťahy vznikli pred 1.1.2003.

V tejto súvislosti nie je možné súhlasiť s tým, že by ustanovenia tohto zákona bolo možné vykladať tak úzko, že by sa tento zákon nevzťahoval na záložné zmluvy a právne vzťahy nimi založené, pokiaľ tieto záložné zmluvy boli uzatvorené pred účinnosťou tohto zákona.   V   zhode   so   súdom   prvého   stupňa   aj   odvolací   súd   konštatuje,   že   ide   o   ďalšie možnosti na strane záložného veriteľa, ktorý si môže uspokojiť pohľadávku zabezpečenú záložným   právom   aj   podľa   ustanovení   tohto   zákona,   a   to   v   súvislosti   so   zákonom č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách. Opačný výklad ustanovení týchto zákonov by bol v   rozpore   so   zásadou   vymožiteľnosti   práv   založených   súdnym   rozhodnutím,   ako   aj   so zmyslom, ktorý zákonodarca týmito zákonmi sledoval.

Správne preto postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ nevyhovel žalobe vo vzťahu k prvému jej petitu, ktorým sa žalobca domáhal určenia, že žalovaný ako záložný veriteľ nie je   oprávnený postupovať   podľa   zákona č.   527/2002 Z.z.   a navrhnúť   predaj založených nehnuteľností vo forme vykonania dražby.

Už vyššie bolo konštatované, že záložné právo má zabezpečovaciu povahu, je teda zabezpečovacím prostriedkom slúžiacim na zabezpečenie vymoženia pohľadávky a nemôže sa premlčať za situácie, že samotná pohľadávka, ktorú zabezpečuje nie je premlčaná. Súd prvého stupňa správne analyzoval, že predmetná pohľadávka priznaná súdnym rozhodnutím premlčaná nie je a za týchto okolností nemôže byť premlčané ani záložné právo zriadené zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam pod č. 215/60514-6/2, tak ako sa to domáhal žalobca v druhej časti petitu žaloby.

Z tých istých dôvodov nie je možné vyhovieť ani tretej časti petitu žaloby s poukazom na   to,   že   nemožno   súhlasiť   s   argumentáciou   žalobcu   o   premlčaní   záložného   práva zriadeného predmetnou zmluvou. Bez ohľadu na to, či ide o výkon záložného práva podľa zákona č. 527/2002 Z.z. alebo o výkon záložného práva iným spôsobom, ako to mala na mysli tretia časť petitu žaloby.

V ostatnom dovolací súd poukazuje na správne a presvedčivé dôvody súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

K odvolacím námietkam žalobcu je potrebné dodať to, že samotná okolnosť uzavretia záložnej zmluvy vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam, ako aj priznanie pohľadávky v podkladovom konaní pred 1.1.2003, nemôže mať za následok to, že by nebolo možné využiť ustanovenia zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách, ako na to poukazuje žalobca vo svojom odvolaní. Opačný názor by bol totiž neúnosný z pohľadu zabezpečenia vymožiteľnosti práva a včasnosti uspokojenia pohľadávok na základe možností, ktoré táto nová právna úprava poskytuje.

Preto postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.“

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   2   C   38/2010-90   zo   4.   októbra   2010   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co   160/2010   zo   7.   februára   2011   nadobudol právoplatnosť 3. marca 2011.

II.

Sťažnosť   ústavnému   súdu   na   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu a základného práva na vlastníctvo týmito rozsudkami sťažovateľ odôvodnil tým, že oba rozsudky vychádzali z nesprávneho skutkového zistenia veci a jej nesprávneho právneho posúdenia,   sú   arbitrárne,   súdy   sa   nedostatočne   vysporiadali   s   vecnými   a   právnymi argumentmi   sťažovateľa   a   nesprávne   aplikovali   právne   predpisy.   Sťažovateľ   zopakoval v sťažnosti na odôvodnenie nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi svoje argumenty obsiahnuté v žalobe, ďalších jeho podaniach adresovaných okresnému súdu a v odvolaní. Znova   poukázal   na   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   (sp.   zn. 21 Cdo 1918/2005,   sp.   zn.   35   Cdo   619/2002,   sp.   zn.   20   Cdo   3234/2008,   sp.   zn. 20 Cdo 2613/2007, sp. zn. 20 Cdo 308/2008). Osobitne zdôraznil, že všeobecné súdy v jeho veci dospeli v rozpore s právnym poriadkom (§ 408 Obchodného zákonníka) k záveru, podľa ktorého zabezpečená pohľadávka nie je premlčaná, čo odôvodnili tým, že sa o nej viedlo súdne konanie a vedie sa exekučné konanie a premlčacia doba počas nich neplynula (§ 402 Obchodného zákonníka). Všeobecnými súdmi použitý výklad § 879e Občianskeho zákonníka je v rozpore s účelom a zmyslom tohto ustanovenia, novou právnou úpravou sa spravujú iba nároky vzniknuté po 1. januári 2003. Jedným z týchto nárokov je aj nárok záloženého veriteľa na uspokojenie sa zo zálohu, pričom treba vychádzať z momentu, kedy takýto nárok vznikol a nie kedy bol aj skutočne uplatnený. Žalovaný sa môže domáhať uspokojenia zo zálohu iba takým spôsobom, akým sa mohol domáhať uspokojenia pred 31. decembrom   2002.   Postupom   podľa   zákona   o   dobrovoľných   dražbách   sa   je   možné domáhať uspokojenia zo zálohu iba v prípade, ak nárok domáhať sa uspokojenia zo zálohu vznikol   po   1.   januári   2003.   V   prípade   sťažovateľa   však   nárok   žalobcu   domáhať   sa uspokojenia zo zálohu vznikol v roku 1996.

K sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril krajský súd prípisom sp. zn. Spr 10092/2011, v ktorom uviedol:

„V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Prievidza č.k. 14 Cb 626/96 - 100 z 13.10.1997, ktorý nadobudol právoplatnosť 27.10.1997, bola   uložená   povinnosť   vtedajšiemu   žalovanému   Ing.   J.   R.   –   R.   zaplatiť   vtedajšiemu žalobcovi (právnemu predchodcovi žalovaného v tomto konaní) sumu 269886,80 Sk istiny s prísl.   Po   nadobudnutí   právoplatnosti   tohto   rozsudku   bol   podaný   návrh   na   exekúciu 9.2.1998 a ako správne zistil súd prvého stupňa, táto exekúcia naďalej prebieha u súdneho exekútora JUDr. V. K. Okresný súd v Prievidzi vychádzal pri svojom rozhodnutí vo vzťahu k vyššie uvedenej istine z úverovej zmluvy pod č. 215/60514-6 z 23.3.1993, ktorá nebola riadne plnená zo strany vtedajšieho žalovaného Ing. J. R. V súvislosti s touto úverovou zmluvou bola uzavretá aj záložná zmluva vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktorých vlastníkmi boli záložcovia Ing. P. R. a M. R.

Pokiaľ   ide   o   premlčanie   predmetnej   pohľadávky,   nemožno   súhlasiť   s   názorom žalobcu, že táto pohľadávka by mala byť premlčaná, pretože aj pri aplikácii ustanovenia § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka je potrebné uzavrieť, že ide o pohľadávku, ktorá bola právoplatne   priznaná   súdnym   rozhodnutím,   pričom   prakticky   bezprostredne   s   krátkym časovým   odstupom   niekoľkých   mesiacov   po   nadobudnutí   rozsudku   súdu   prvého   stupňa v konaní pod sp.   zn.   14 Cb 626/96 Okresného súdu Prievidza,   bola vo veci nariadená exekúcia. To znamená, že námietku premlčania nemožno uplatniť so zreteľom na to, že pred uplynutím premlčacej lehoty začalo konanie, a to jednak podkladové konanie smerujúce k uloženiu povinnosti zaplatiť danú pohľadávku, ako aj exekučné konanie.

Taktiež nie je možné súhlasiť s názorom, že by došlo k premlčaniu práv vyplývajúcich zo záložnej zmluvy. Správne v tomto smere poukazuje súd prvého stupňa na ustanovenie § 151j   ods.   2   Občianskeho   zákonníka,   na   základe   ktorého   sa   môže   veriteľ   domáhať uspokojenia svojich práv zo zálohu, aj keď je pohľadávka premlčaná. To znamená, že tým skôr za situácie, keď pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je premlčaná a v jej vymáhaní   sa   pokračuje,   nemôžu   byť   premlčané   práva   vyplývajúce   zo   záložnej   zmluvy, pretože táto je zabezpečovacím prostriedkom vo vzťahu k samotnej pohľadávke.

Správne sú závery súdu prvého stupňa aj pokiaľ ide o možnú realizáciu záložného práva, pričom konkrétne podmienky určovala záložná zmluva, ktorá sa javila ustanovením § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka, avšak toto ustanovenie bolo zrušené s účinnosťou od 1.1.2003,   pričom   od   1.1.2003   sa   stal   účinný   zákon   č.   526/2002   Z.z.,   ktorý   zakotvuje spravovanie sa právnych vzťahov podľa tohto zákona, aj keď tieto právne vzťahy vznikli pred 1.1.2003.

V tejto súvislosti nie je možné súhlasiť s tým, že by ustanovenia tohto zákona bolo možné vykladať tak úzko, že by sa tento zákon nevzťahoval na záložné zmluvy a právne vzťahy   nimi   založené,   pokiaľ   tieto   záložné   zmluvy   boli   uzavreté   pred   účinnosťou   tohto zákona.   V   zhode   so   súdom   prvého   stupňa   aj   odvolací   súd   konštatuje,   že   ide   o   ďalšie možnosti na strane záložného veriteľa, ktorý si môže uspokojiť pohľadávku zabezpečenú záložným   právom   aj   podľa   ustanovení   tohto   zákona,   a   to   v   súvislosti   so   zákonom č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách. Opačný výklad ustanovení týchto zákonov by bol v   rozpore   so   zásadou   vymožiteľnosti   práv   založených   súdnym   rozhodnutím,   ako   aj so zmyslom, ktorý zákonodarca týmito zákonmi sledoval.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva na oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle, nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu   ochranu   teda   predpokladá,   že   účastníkovi   súdneho   konania   sa   táto   ochrana v zákonom   predpokladanej   kvalite   poskytne   (mutatis   mutandis   napr.   IV.   ÚS   77/02, IV. ÚS 214/04).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 160/2010 zo 7. februára 2011 vyplýva, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá z dôvodu, že podľa jeho názoru (1) ustanovenie § 408 Obchodného   zákonníka   je   potrebné   vykladať   tak,   že   nie   je   premlčanou   pohľadávka uplynutím desiatich rokov od jej splatnosti v prípade, ak bolo o pohľadávke právoplatne rozhodnuté v súdnom konaní (bola veriteľovi priznaná rozsudkom súdu) a súčasne na jeho základe vedie veriteľ proti dlžníkovi exekúciu, ktorá v čase vznesenia námietky premlčania záložcom   stále   prebiehala;   (2)   ustanovenie   §   879e   Občianskeho   zákonníka   je   potrebné vykladať   tak,   že   právo   záložného   veriteľa   domáhať   sa   uspokojenia   zo   zálohu   treba posudzovať podľa predpisov účinných po 1. januári 2003 aj v prípade, ak sa prvý raz mohol domáhať uspokojenia zo zálohu už aj pred 31. decembrom 2002.

Sťažovateľ   s   takýmto   výkladom   ustanovenia   §   408   Obchodného   zákonníka nesúhlasil   a   je   presvedčený,   že   jeho   ústavne   konformným   výkladom   je   nutné   dospieť k opačným   záverom,   t.   j.   že   ustanovenie   §   408   Obchodného   zákonníka   spôsobuje,   že pohľadávka je uplynutím desiatich rokov od jej splatnosti premlčaná bez ohľadu na to, že bola   judikovaná   a   následne   bola   a   je   predmetom   exekúcie,   čo   znamená   vo   vzťahu k premlčaniu výkonu záložného práva (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že toto právo záložného veriteľa sa premlčí vždy v obchodnoprávnych vzťahoch najneskôr uplynutím desiatich rokov od splatnosti zabezpečenej pohľadávky. Výklad ustanovenia § 879e ods. 1 Občianskeho zákonníka krajským súdom považuje za odporujúci jeho účelu a zmyslu a jeho dôsledkom bola na jeho vec aplikácia právneho predpisu, ktorý sa na ňu nevzťahuje (právne predpisy upravujúce výkon záložného práva účinné po 1. januári 2003).

Krajský   súd   spôsob   aplikácie   a   výkladu   týchto   ustanovení   odôvodnil   tým,   že „zmluva o úvere ako aj záložná zmluva sú navzájom previazané právne úkony, ktorých zmyslom bolo zabezpečenie pohľadávky a pri jej riadnom nesplácaní“; ide o pohľadávku, ktorá bola právoplatne priznaná súdnym rozhodnutím, bezprostredne s krátkym časovým odstupom niekoľkých mesiacov bola vo veci nariadená exekúcia, „čo znamená, že pred uplynutím   premlčacej   lehoty   začalo   konanie“ (podkladové   aj   exekučné);   na   základe ustanovenia „§ 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka sa môže veriteľ domáhať uspokojenia svojich   práv   zo zálohu,   aj   keď   je   pohľadávka   premlčaná“,   čo   znamená,   že „keď pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je premlčaná a v jej vymáhaní sa pokračuje, nemôžu   byť   premlčané   práva   vyplývajúce   zo   záložnej   zmluvy,   pretože   táto   je zabezpečovacím prostriedkom vo vzťahu k samotnej pohľadávke“. Vo vzťahu k výkladu § 879e ods. 1 Občianskeho zákonníka krajský súd argumentoval tým, že „opačný výklad ustanovení týchto zákonov by bol v rozpore so zásadou vymožiteľnosti práv založených súdnym rozhodnutím, ako aj so zmyslom, ktorý zákonodarca týmito zákonmi sledoval“, resp. tým, že „opačný názor by bol neúnosný z pohľadu zabezpečenia vymožiteľnosti práva a včasnosti   uspokojenia   pohľadávok   na   základe   možností,   ktoré   nová   právna   úprava poskytuje“.

Úlohou   ústavného   súdu   v   tejto   situácii   bolo   posúdiť,   či   zodpovedá   ústavne konformnému výkladu aplikovaných ustanovení právnych predpisov názor krajského súdu, podľa ktorého nedôjde k premlčaniu pohľadávky z obchodnoprávneho vzťahu v desaťročnej premlčacej lehote od jej splatnosti v prípade, ak záložnému veriteľovi bola právoplatne priznaná súdom   a následne na jej vymoženie viedol   a vedie exekúciu   začatú ešte pred uplynutím desaťročnej lehoty plynúcej od splatnosti pohľadávky, ako aj názor krajského súdu, podľa ktorého ustanovenie § 879e Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať tak, že právo záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu treba posudzovať podľa predpisov   účinných   po   1.   januári   2003   aj   v   prípade,   ak   sa   prvý   raz   mohol   domáhať uspokojenia zo zálohu už aj pred 31. decembrom 2002.

Podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka bez ohľadu na iné ustanovenia tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý   raz   plynúť.   Námietku   premlčania   však   nemožno   uplatniť   v   súdnom   alebo rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty.

Podľa   §   408   ods.   2   Obchodného   zákonníka   ak   bolo   právo   právoplatne   priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať.

Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej   strany   nezaniká,   nemôže   ho   však   priznať   alebo   uznať   súd,   ak   povinná   osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

Podľa § 402 Obchodného zákonníka premlčacia doba prestáva plynúť, keď veriteľ za účelom uspokojenia alebo určenia svojho práva urobí akýkoľvek právny úkon, ktorý sa považuje podľa predpisu upravujúceho súdne konanie za jeho začatie alebo za uplatnenie práva v už začatom konaní.

Podľa § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka v znení do 31. decembra 2002 záložný veriteľ   môže   pri   výkone   svojho   záložného   práva   predať   na   verejnej   dražbe   založenú nehnuteľnosť alebo iný záloh, ktorý má u seba alebo s ktorým je oprávnený nakladať, ak na tento zamýšľaný výkon záložného práva včas upozorní záložcu a dlžníka; ak to určuje zmluva, môže záložný veriteľ predať zálohu aj iným vhodným spôsobom.

Podľa § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná.

Podľa § 100 ods.   1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.Podľa § 879e ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2003; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky   z   nich   vzniknuté   pred   1.   januárom   2003   sa   však   posudzujú   podľa   doterajších predpisov, ak nie je ustanovené inak.

Účelu a zmyslu právnej úpravy premlčania v obchodnom práve môže zodpovedať iba taký   výklad   uvedených   ustanovení,   ktorý   rešpektuje   jednak   účel   a   zmysel   inštitútu premlčania v právnom štáte a jednak citované ustanovenia vykladá v ich systematickom kontexte. Existencia inštitútu premlčania je dôsledkom požiadavky právnej istoty, ktorá sa prejavuje i v tom, aby nepretrvávali nevyjasnené právne vzťahy a neuspokojené práva bez časového   obmedzenia   po   neprimerane   dlhú   dobu.   Inštitút   premlčania   má   motivovať veriteľov, aby svoje práva uplatňovali včas. Premlčaním právo nezaniká, zaniká iba žaloba, teda spôsobilosť práva byť súdne alebo inak mocensky vykonateľné. K premlčaniu práva dochádza márnym uplynutím premlčacej doby. Aj v okamihu uplynutia premlčacej doby je však nastúpenie jeho následkov podmienené námietkou dlžníka. Tak ako je pre veriteľa významnou   hodnotou   právneho   štátu   vymožiteľnosť   práva,   pre   dlžníka   je   rovnako významnou   hodnotou   aj   naplnenie   princípu   právnej   istoty.   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že všeobecný súd je povinný riešiť spory vedené pred ním so zohľadnením všetkých princípov právneho štátu a hľadať v situácii, keď sa záujmy účastníkov konania vedeného pred ním dostanú do rozporu, ústavnú rovnováhu medzi nimi.

Aj z ustanovenia § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka (a obdobne aj v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyplýva, že je potrebné rozlišovať samotné uplynutie premlčacej doby (premlčanie pohľadávky) a následky z toho plynúce. Tie môžu nastať iba v prípade splnenia   kumulatívnej   podmienky,   ktorou   je vznesenie námietky   premlčania. Premlčané právo   nezaniká   ani   momentom   uplynutia   premlčacej   doby   a   ani   momentom   vznesenia námietky premlčania dlžníkom. Zatiaľ čo uplynutie premlčacej doby samo o sebe nemá žiadne následky pre pohľadávku, jej uplynutie a vznesenie námietky premlčania dlžníkom má za následok nemožnosť priznania alebo uznania pohľadávky súdom.

Záložné právo je právom, ktoré nepochybne premlčaniu podlieha (z čoho vychádzal aj krajský súd), pretože nejde o majetkové právo, ktoré by bolo z možnosti premlčania vylúčené. Premlčanie práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu (ďalej aj len „premlčanie záložného práva“) je upravené v § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka a premlčacia lehota tohto práva v § 101 Občianskeho zákona. Premlčaniu podlieha záložné právo v trojročnej premlčacej   dobe,   ktorá   začína   plynúť   odo   dňa,   keď   vzniklo   právo   na   uspokojenie zabezpečenej   pohľadávky   zo   zálohu.   Premlčanie   záložného   práva   sa   riadi   Občianskym zákonníkom aj v prípade, ak ním bola zabezpečená pohľadávka spravujúca sa Obchodným zákonníkom.   Ak   záložný   veriteľ   neuplatnil   v   premlčacej   lehote   právo   na   uspokojenie pohľadávky zabezpečenej z výťažku z predaja zo zálohu, má to za následok, ak sa záložca dovolá premlčania tohto práva, že záložný veriteľ sa nemôže úspešne domôcť speňaženia zálohu (uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku z predaja zálohu). Záložné právo v   takom   prípade   už   nemôže   byť   naďalej   spôsobilým   predmetom   na   uspokojenie zabezpečenej pohľadávky.

Z tejto úpravy (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka) je ďalej zrejmé, že trojročná premlčacia   doba   záložného   práva   neuplynie   skôr,   než   uplynie   premlčacia   doba zabezpečenej pohľadávky. Tak ako na to poukázal krajský súd, je to dôsledkom vzájomnej previazanosti právneho vzťahu založeného zmluvou záložnou a zmluvou, na základe ktorej vznikla   zabezpečovaná   pohľadávka.   Zmysel   právnej   úpravy   stanovujúcej,   že   právo záložného   veriteľa   domáhať   sa   uspokojenia   zo   zálohu   sa   nepremlčí   prv,   než   uplynie premlčacia doba zabezpečenej pohľadávky, spočíva v tom, že v situácii, keď obe premlčacie doby   (premlčacia   doba   zabezpečenej   pohľadávky   a   premlčacia   doba   záložného   práva) môžu, ale nemusia začať plynúť v rovnaký deň, nezodpovedalo by akcesorickej povahe záložného práva, ak by existovala zabezpečená pohľadávka, vo vzťahu ku ktorej premlčacia doba (ktorá môže byť aj dlhšia než trojročná) neuplynula, a súčasne záložného práva, vo vzťahu ku ktorému už (trojročná) premlčacia doba uplynula, čo by malo za následok stav, za ktorého by sa veriteľ zabezpečenej pohľadávky mohol domáhať uspokojenia sa zo zálohu iba   podmienečne   pre   prípad,   že   záložca   námietku   premlčania   jeho   práva   domáhať   sa uspokojenia zo zálohu nevznesie.

Tomu korešponduje aj ustanovenie § 151j ods.   2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa môže záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa   uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď je zabezpečená pohľadávka premlčaná. To však platí iba v prípade, ak nie je zároveň premlčané aj právo záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu, resp. v prípade, ak síce premlčané je, avšak záložca nevzniesol námietku premlčania. Nie je totiž vylúčená situácia, že trojročná premlčacia lehota práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu uplynie   záložnému   veriteľovi   neskôr,   než   premlčacia   doba   práva   veriteľa   domáhať   sa zaplatenia pohľadávky voči dlžníkovi (napr. ak ide o zabezpečenú pohľadávku, ktorá sa premlčuje v kratšej premlčacej dobe než trojročnej).

Z   citovaných   ustanovení   pre   prípad,   že   záložca   a   obligačný   dlžník   sú   rozdielne osoby, zároveň vyplýva aj to, že zatiaľ čo námietku premlčania pohľadávky môže účinne vzniesť iba obligačný dlžník (avšak nie záložca), v spojení s § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že námietku premlčania práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu, môže vzniesť iba záložca (avšak nie obligačný dlžník zabezpečenej pohľadávky).

Ustanovenie § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka ustanovuje absolútne obmedzenie premlčacej   doby   v   obchodnoprávnych   vzťahoch,   premlčacia   doba   uplynie v obchodnoprávnych   vzťahoch   vždy   najneskôr   uplynutím desiatich   rokov   odo   dňa, keď začala plynúť po prvý raz. Z tohto princípu niet výnimky. Prvá veta ustanovenia § 408 ods. 1   Obchodného   zákonníka   teda   upravuje   iba   otázku   plynutia   a   premlčacej   doby a moment jej uplynutia.

Druhá   veta   ustanovenia   §   408   ods.   1   a   ustanovenie   §   408   ods.   2   Obchodného zákonníka (ako to vyplýva z ich doslovného výkladu) upravujú oprávnenie dlžníka vzniesť námietku premlčania so zamýšľaným následkom, t. j. vylúčením možnosti premlčané právo veriteľovi proti dlžníkovi priznať (§ 408 ods. 1 druhá veta Obchodného zákonníka), resp. možnosť súdne rozhodnutie ukladajúce dlžníkovi povinnosť plniť vykonať (§ 408 ods. 2 Obchodného zákonníka). Druhá veta ustanovenia § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka sa vzťahuje iba na obmedzenie práva dlžníka vzniesť námietku premlčania a iba na obdobie od začatia súdneho konania veriteľom na zaplatenie pohľadávky voči dlžníkovi (ak toto bolo začaté pred uplynutím desiatich rokov od času, keď desaťročná absolútna premlčacia doba začala plynúť) do skončenia takéhoto súdneho konania.

Ustanovenie   §   402   Obchodného   zákonníka   upravuje   jeden   z   prípadov,   v   ktorom premlčacia   doba   prestáva   plynúť   (v   dôsledku   vykonania   úkonu   veriteľa   na   účely uspokojenia práva) počas trvania zákonom stanovenej prekážky (súdneho konania) s tým, že po   jej   odpadnutí   opäť   plynie,   čím   dochádza   k   jej   faktickému   predĺženiu.   Účelom ustanovenia   §   408   ods.   1   prvej   vety   Obchodného   zákonníka   obsahujúceho   absolútne obmedzenie   predlžovania   premlčacej   lehoty   je   stanovenie   konečného   (maximálneho) momentu, v ktorom premlčacia doba uplynie bez ohľadu na iné ustanovenia Obchodného zákona,   teda   aj   v   prípade,   ak   došlo   k   jej   faktickému   predĺženiu,   napríklad   v   dôsledku vykonania   úkonu   veriteľa   na   účely   uspokojenia   práva.   Toto   absolútne   obmedzenie premlčacej   doby   sa   vzťahuje   na   všetky   prípady   jej   predlžovania   podľa   Obchodného zákonníka vrátane prípadu podľa § 402 Obchodného zákonníka.

Pokiaľ   ustanovenie   §   100   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   predlžuje   plynutie premlčacej doby práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu tak, že ustanovuje, že záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka, vychádza z toho, že je potrebné skúmať iba to, kedy uplynie premlčacia doba zabezpečovanej pohľadávky, avšak nie to, či bola dlžníkom vo vzťahu k právu veriteľa domáhať sa splnenia zabezpečovanej pohľadávky aj   vznesená   námietka   premlčania.   Vznesenie   námietky   premlčania   záložného   práva   je významné iba vo vzťahu k právu záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu, pričom je zrejmé, že túto námietku môže vzniesť iba záložca a prvý raz tak môže (úspešne) urobiť až v momente, keď uplynula premlčacia doba aj zabezpečovanej pohľadávky, nielen trojročná premlčacia doba pre premlčanie práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu. V prípade ak tieto premlčacie doby uplynuli, záložný veriteľ nezačal s predajom zálohu a záložcom   bola námietka premlčania vznesená, stráca   záložný veriteľ možnosť domáhať   sa   (proti   vôli   záložcu)   uspokojenia   zo   zálohu,   pretože   jeho   záložné   právo   je premlčané. Samostatnou otázkou ostáva, aký je ďalší právny osud samotného záložného práva, t. j. či premlčané záložné právo po vznesení námietky premlčania záložcom naďalej existuje   v   naturálnej   forme   alebo   zaniká   s   poukazom   na   to,   že   po   vznesení   námietky premlčania   záložcom   záložný   veriteľ   už   nemôže   záložné   právo   vykonať   a   dobrovoľné splnenie nároku záložného veriteľa na uspokojenie zo zálohu už nie je pojmovo možné (ako k tomu dospieva napr. Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 21 Cdo 2185/2009 z 21. decembra 2010).

Pri ústavne konformnom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov, ktoré sa na vec vzťahujú v ich vzájomnej spojitosti,   je potrebné vychádzať aj z previazanosti ustanovenia § 408 (primárne) ods. 2 Obchodného zákonníka a § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka,   pričom   neostáva   než   dospieť   takto   k záveru,   podľa   ktorého   k predĺženiu premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky nedochádza v obchodnoprávnych vzťahoch nad rámec jej absolútneho obmedzenia, hoci sa už pre ňu vedie exekúcia, v dôsledku čoho ani podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka nedôjde k predĺženiu (samostatnej) premlčacej doby záložného práva, keďže je už zabezpečená pohľadávka premlčaná sama osebe.

Pre úplnosť ústavný súd poukazuje i na to, že predmetom konania a rozhodovania krajského súdu nebolo posudzovanie nastúpenia následkov premlčania práva na plnenie zo zabezpečenej pohľadávky žalovaného voči jeho dlžníkovi (Ing. R.). Predmetom konania pred krajským súdom   bolo iba posudzovanie následkov   vznesenia námietky premlčania záložného práva sťažovateľom ako záložcom (odlišným od dlžníka) vo vzťahu k premlčaniu práva   záložného veriteľa   domáhať sa   uspokojenia   zo zálohu vo   vlastníctve   sťažovateľa v situácii,   keď   od   momentu,   v   ktorom   mohol   žalovaný   svoje   právo   uplatniť   prvý   raz, uplynula   žalovanému   márne   desaťročná   lehota   a   márne   uplynula   i   premlčacia   lehota záložného práva.

Ako   vyplýva   z   uvedeného,   ak   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   takom výklade ustanovenia § 408 Obchodného zákonníka a § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorým   dospel   k   záveru,   podľa   ktorého   ani   v   prípade,   ak   záložca   vznesie   námietku premlčania   práva   záložného   veriteľa   domáhať   sa   uspokojenia   zo   zálohu   po   márnom uplynutí   desiatich   rokov   od   splatnosti   zabezpečenej   pohľadávky   a   premlčacej   doby záložného práva, počas ktorých sa uspokojenia zo zálohu jeho speňažením nedomáhal (bez ohľadu na to, či tak mohol alebo nemohol urobiť v konkrétnom prípade s ohľadom na odlišnosť osoby záložcu a dlžníka), nemá to za následok zánik možnosti záložného veriteľa domáhať sa núteného uspokojenia sa zo zálohu, vykladal uvedené ustanovenia spôsobom, ktorým poprel ich účel a zmysel.

Zároveň však ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že tieto závery sa de lege lata vzťahujú iba na prípady zabezpečenia záložným právom obchodnoprávneho záväzku. Vo   vzťahu   k rovnakému   zabezpečeniu   záväzkov   občianskoprávnych   bol   zákonodarcom ponechaný režim s odlišnými charakteristikami. Takýto právny stav (rozdielnosť právneho režimu   daného   právnou   úpravou)   môže   vyvolať   v závislosti   od   záverov   posúdenia opodstatnenosti premietnutia odlišností oboch prípadov do právnej úpravy, potrebu jeho posúdenia z hľadiska jeho súladnosti so základnými ústavnými princípmi v konaní podľa čl. 125   ods.   1   písm.   a)   ústavy.   V konaní   o sťažnosti   sťažovateľa   však   ústavnému   súdu nepatrí tieto otázky posudzovať.

Ustanovenie § 879e ods. 1 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2003; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2003 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov, ak nie je ustanovené inak) vyložil krajský súd tak, že toto ustanovenie v prípade sťažovateľa poskytuje „ďalšie možnosti na strane záložného veriteľa, ktorý si môže uspokojiť pohľadávku zabezpečenú záložným právom aj podľa ustanovení tohto zákona, a to v súvislosti so zákonom č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách“, teda posudzoval nároky zo záložného práva záložného veriteľa podľa právnej úpravy účinnej od 1. januára 2003.

Z   citovaného   ustanovenia   je   zrejmé,   že   podľa   právnych   predpisov   účinných do 31. decembra 2002 sa posudzuje nielen platnosť vzniku záložného práva, ale aj nároky, ktoré zo záložného práva zriadeného pred 1. januárom 2003 vznikli pred 1. januárom 2003. Jedným z nárokov záložného veriteľa je aj nárok domáhať sa uspokojenia zo zálohu, resp. výťažku z jeho predaja. Obsah tohto nároku, ktorý nepochybne vznikol pred 1. januárom 2003, sa nemohol zmeniť zmenou právnych predpisov práve z dôvodu času jeho vzniku. Je v súlade s princípom právnej istoty, aby sa spôsob uspokojenia zo zálohu záložného veriteľa riadil počas celého trvania práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu právnymi predpismi účinnými v čase vzniku záložného práva. Pokiaľ dôjde k ich následnej zmene do dňa vzniku práva záložného veriteľa domáhať sa splnenia zabezpečenej pohľadávky   zo   zálohu,   vplyv   zmeny   právnej   úpravy   na   takéto   nároky   je   vyjadrený v prechodnom ustanovení právneho predpisu (§ 879e ods. 1 Občianskeho zákonníka). Bolo by   z   hľadiska   rešpektovania   základných   princípov   právneho   štátu   neakceptovateľné pripustiť,   aby   sa   nároky   účastníkov   záložnej   zmluvy,   ktoré   vznikli   za   predchádzajúcej právnej úpravy, riadili novou právnou úpravou, ktorú v čase vzniku nároku poznať nemohli. Ani zdôraznením „neúnosnosti“ opačného výkladu tohto ustanovenia, než je výklad krajského súdu, „z pohľadu zabezpečenia vymožiteľnosti práva a včasnosti uspokojenia pohľadávok   na   základe   možností,   ktoré   nová   právna   úprava   poskytuje“,   nie   je   možné poprieť skutočný obsah, účel a zmysel tohto ustanovenia. Z tohto hľadiska a s takýmto následkom   mohol   hodnotiť   obsah   ustanovenia   §   879e   ods.   1   Občianskeho   zákonníka zákonodarca pred jeho zaradením do právneho poriadku, avšak nie všeobecný súd po tom, čo sa toto ustanovenie súčasťou právneho poriadku stalo s následkom popretia jeho zmyslu.

Ani výkladom citovaných ustanovení nemožno však dospieť k záveru, podľa ktorého by   oprávnenie   záložného   veriteľa   domáhať   sa   uspokojenia   zo   zálohu   postupom   podľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2002 (v kontexte okolností veci sťažovateľa) bolo možné stotožniť s domáhaním sa uspokojenia zo zálohu na dobrovoľnej dražbe podľa dnes účinnej právnej úpravy.

Krajský súd teda na zistený stav veci nepoužil ústavne súladne interpretovanú platnú a účinnú právnu normu (právne predpisy upravujúce postup pri uspokojení sa záložného veriteľa zo zálohu účinné do 31. decembra 2002), naopak použil právnu normu, ktorá sa na vec sťažovateľa nevzťahovala. Na druhej strane je však zároveň zrejmé, že záložný veriteľ by   sa   naďalej   (aj   po   zmene   právnej   úpravy)   mohol   domáhať   uspokojenia   zo   zálohu postupom podľa § 299 Obchodného zákonníka v znení do 31. decembra 2002 (ak by pre takýto   postup   boli   splnené   podmienky)   nebyť   toho,   že   sťažovateľ   vzniesol   námietku premlčania.

Z týchto dôvodov považoval ústavný súd rozhodnutie krajského súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa za rozporné so sťažovateľom označenými ustanoveniami ústavy, pretože pri aplikácii citovaných zákonných predpisov všeobecným súdom sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Ústavný   súd   preto   konštatoval,   že   rozsudkom   sp.   zn. 1 Co 160/2010 zo 7. februára 2011 krajský súd porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 160/2010 zo 7. februára 2011 porušil označené   základné   práva   sťažovateľa,   ústavný   súd   zrušil   toto   rozhodnutie   a   vec   vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Bude povinnosťou krajského súdu riadiť   sa   právnym   názorom   ústavného   súdu   a   znova   posúdiť   odvolacie   námietky sťažovateľa v intenciách tohto nálezu ústavného súdu.

Trovy   konania   si   sťažovateľ   neuplatnil,   preto   sa   ústavný   súd   týmto   nárokom nezaoberal.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2011