znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 250/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Z., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Krajskej   prokuratúry   v   Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Kv 40/2009 a jej uzneseniami č. k. Kv 40/2009-29 z 8. februára 2010, č. k. Kv 40/2009-35 z 26. februára 2010, č. k. Kv 40/2009-36 z 1. marca 2010, č. k. Kv 40/2009-41 z 18. marca 2010, č. k. Kv 40/2009-42 z 18. marca 2010 a č. k. 40/2009-46 z 31. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. H. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2010 doručená sťažnosť Mgr. J. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   2   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 40/2009 a jej uzneseniami č. k. Kv 40/2009-29 z 8. februára 2010, č. k. Kv 40/2009-35 z 26. februára 2010, č. k. Kv 40/2009-36 z 1. marca 2010, č. k. Kv 40/2009-41 z 18. marca 2010, č. k. Kv 40/2009-42 z 18. marca 2010 a č. k. 40/2009-46 z 31. marca 2010.

Z   obsahu sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že proti   sťažovateľovi   bolo „uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ ÚJKP Banská Bystrica ČVS: KRP-88/OEK-ZV- 2009 zo dňa 20. 11. 2009... vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods.   5   Tr.   zákona   č.   140/1961   Zb.   v znení   zákona   č.   183/1999...“.   Proti   predmetnému uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   prokurátor   krajskej   prokuratúry   Mgr.   J.   H. (ďalej len „prokurátor krajskej prokuratúry“) uznesením sp. zn. Kv 40/2009 z 23. decembra 2009   zamietol.   Z   odôvodnenia   predmetného   uznesenia   podľa   sťažovateľa   vzniká pochybnosť   o   nezaujatosti   prokurátora   k   účastníkom   trestného   konania   a   osobitne   ku sťažovateľovi   a   jeho   obhajcovi,   a   preto   má   pochybnosti   o   nestrannom   dozore   nad prípravným konaním a ďalších úkonoch prislúchajúcich prokurátorovi v trestnom konaní.Sťažovateľ   na   základe   uvedených   skutočností   podaním   doručeným   krajskej prokuratúre   11.   januára   2010   vzniesol   námietku   zaujatosti   proti   prokurátorovi   krajskej prokuratúry, ktorú tento prokurátor podaním z 22. januára 2010 vyhodnotil ako oneskorene podanú, a z týchto dôvodov o nej ďalej nekonal s poukázaním na § 32 ods. 6 Trestného poriadku. Podaním z 1. februára 2010 vzniesol sťažovateľ druhú námietku zaujatosti proti prokurátorovi   krajskej   prokuratúry   a   zároveň   sa   obrátil   na   Generálnu   prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) o preskúmanie postupu vo veci dozor   vykonávajúceho prokurátora krajskej prokuratúry. Prokurátor krajskej prokuratúry uznesením   č.   k.   Kv   40/2009-29   z   8.   februára   2010   rozhodol   o   svojom   nevylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v označenej veci. Generálna prokuratúra listom č. k.   IV/3   GPt   230/09-8   z   10.   februára   2010   oznámila   sťažovateľovi,   že „postup dozorujúceho prokurátora v konaní o Vašej námietke zaujatosti nebol správny... a preto bolo uložené, aby bolo opätovne konané a rozhodnuté o Vašej námietke v zmysle zákona“. Proti uzneseniu prokurátora krajskej prokuratúry z 8. februára 2010 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajská prokuratúra uznesením č. k. Kv 40/2009-35 z 26. februára 2010 zamietla, pretože nebola dôvodná. V odôvodnení uznesenia krajská prokuratúra poukázala na to, že predchádzajúci postup prokurátora krajskej prokuratúry nebolo možné hodnotiť ako prejav svojvôle spôsobilej vyvolať obavu o nezákonnosť ďalšieho procesného postupu v uplatňovaní pôsobnosti prokurátora. Samotná rozdielnosť právnych názorov či výkladu právnych noriem aj medzi orgánmi trestného a iného konania navzájom nemôže bez ďalších zistení viesť k záveru o zaujatosti a vylúčení toho-ktorého konajúceho orgánu.

Uznesením   krajskej   prokuratúry   č.   k.   Kv   40/2009-36   z   1.   marca   2010   o   prvej námietke sťažovateľa o zaujatosti prokurátora krajskej prokuratúry z 8. januára 2010 bolo rozhodnuté, že krajský prokurátor nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi.

Dňa 8. marca 2010 podal sťažovateľ sťažnosť proti uzneseniu prokurátora krajskej prokuratúry   z   1.   marca   2010   a   vzniesol   v   poradí   tretiu   námietku   zaujatosti   proti prokurátorovi krajskej prokuratúry pre jeho názor vyjadrený v uznesení z 1. marca 2010. Uznesením   krajskej   prokuratúry   č.   k.   Kv   40/2009-41   z   18.   marca   2010   bola   sťažnosť sťažovateľa zamietnutá, pretože nebola dôvodná a uznesením č. k. Kv 40/2009-42 bolo rozhodnuté,   že   prokurátor   krajskej   prokuratúry   nie   je   vylúčený   z   vykonávania   úkonov v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi.

Sťažovateľ 29. marca 2010 podal sťažnosť proti uzneseniu č. k. Kv 40/2009-42 (rozhodnutie   o   tretej   námietke   zaujatosti   prokurátora   krajskej   prokuratúry),   o   ktorej rozhodla krajská prokuratúra uznesením č. k. Kv 40/2009-46 z 31. marca 2010 tak, že sťažnosť zamietla ako nedôvodnú.

Podľa   sťažovateľa   postupom   a   napadnutými   rozhodnutiami   krajskej   prokuratúry a prokurátora   krajskej   prokuratúry   došlo   k   porušeniu   základného   práva   na súdnu   a   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. KV 40/2009 a jej uzneseniami č. k. Kv 40/2009-29 z 8. februára 2010, č. k. Kv 40/2009-35 z 26. februára 2010, č. k. Kv 40/2009-36 z 1. marca 2010, č. k. Kv 40/2009-41 z 18. marca 2010, č. k. Kv 40/2009-42 z 18. marca 2010 a č. k. 40/2009-46 z 31. marca 2010 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zároveň boli porušené čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny, aby zrušil predmetné uznesenia krajskej prokuratúry a priznal sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v sume 303,30 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny, základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajskej   prokuratúry   v   konaní vedenom pod sp. zn. Kv 40/2009 a označenými uzneseniami krajskej prokuratúry.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie označených článkov ústavy a listiny a označených práv postupom a rozhodnutiami krajskej prokuratúry,   ktorými   rozhodla   o jeho   námietkach   zaujatosti   proti   prokurátorovi   krajskej prokuratúry (o jeho nevylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa) a zamietla jeho sťažnosti proti uzneseniam o nevylúčení prokurátora krajskej prokuratúry pre nedôvodnosť, je neprípustná.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

To   znamená,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   možno   ústavnému   súdu   podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práva   poskytuje.   V   opačnom   prípade   je   sťažnosť neprípustná.

Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov   verejnej   správy,   prokurátorov,   vyšetrovateľov,   policajných   orgánov   a   súdov v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na základe   podnetu,   pričom   je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený   prokurátor   (§   54   ods.   2   zákona   o   prokuratúre).   Podľa   §   34   ods.   2   zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že nevyužite podnetu ako prostriedku nápravy v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto   by sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej   kompetencii   nielen preveriť   skutočnosti,   ktoré   tvrdí   sťažovateľ,   ale   aj   prijať   opatrenia   podľa   zákona o prokuratúre,   ktoré   by   účinne   napomohli   odstráneniu   procesných   alebo   faktických prekážok zákonného postupu (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05, IV. ÚS 126/07).

Vzhľadom na to ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   podnet   v   zmysle   §   31   ods.   2   zákona o prokuratúre   a   opakovaný   podnet   podľa   §   34   zákona   o   prokuratúre   poskytujú sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (vrátane tých práv, ktoré uplatnil sťažovateľ; m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 330/04, IV. ÚS 53/05,   I. ÚS 186/05,   II.   ÚS   94/06,   I.   ÚS   112/06,   IV.   ÚS   126/07).   Podnet   (opakovaný podnet)   zakladá   povinnosť   prokurátora   aj   nadriadeného   prokurátora   sa   ním   zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Zákon o prokuratúre teda poskytoval sťažovateľovi prostriedok nápravy – podnet a opakovaný podnet (podľa § 31 až § 36 zákona o prokuratúre), ktorým sa mohol domáhať preskúmania zákonnosti napadnutého postupu a rozhodnutí krajskej prokuratúry a postupu a rozhodnutí   prokurátora   krajskej   prokuratúry   v   predmetnej   veci.   Uvedený   právny prostriedok umožňoval sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom na právomoc prokurátora   vyššej   inštancie   záväzným   pokynom   nariadiť   prijatie   efektívnych   opatrení v predmetnej   veci   aj   napriek   doterajšiemu   postupu   krajskej   prokuratúry   a   krajského prokurátora,   ak   by   na   základe   podnetu   sťažovateľa   dospel   k   záveru,   že   označené rozhodnutia   krajskej   prokuratúry   a prokurátora   krajskej   prokuratúry,   príp.   postup,   ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol v rozpore so zákonom.

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   ani   z   jej   príloh   nezistil,   že   by   sťažovateľ   pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpal proti napadnutému postupu a rozhodnutiam krajskej prokuratúry a prokurátora krajskej prokuratúry iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu základných práv alebo slobôd účinne poskytoval a poskytuje.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu mal využiť iný právny prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu práva účinne poskytuje, v danom prípade podnet v zmysle citovaných ustanovení zákona o prokuratúre.   Z   tohto   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v   celom   rozsahu   ako neprípustnú podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Na základe skutočností, že sťažovateľ v sťažnosti namietal, že postupom krajskej prokuratúry   a   jej   rozhodnutiami   a   postupom   prokurátora   krajskej   prokuratúry   a   jeho rozhodnutiami v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 40/2009 bol v nadväznosti na čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru porušený čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny,   sa   ústavný   súd   touto   časťou   sťažnosti   vzhľadom   na   jeho   záver   vo   vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy nezaoberal.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia,   a   rozhodnutie   o   zrušení   označených   rozhodnutí   krajskej   prokuratúry   je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2010