znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 250/08-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. I. V., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 123/05 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 123/05 p o r u š i l základné právo Mgr. I. V., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1 Er   123/05 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. I. V.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Mgr.   I.   V.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   331,85   € (slovom tristotridsaťjeden eur a osemdesiatpäť centov), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   Mgr.   V.   Š.,   B.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 5. júna 2008 č. k. II. ÚS 250/08-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. I.   V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 123/05 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že: „Dňa   25.   10.   2005   sťažovateľ   podal   súdnemu exekútorovi Mgr. J. K. návrh na vykonanie exekúcie na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava   I   (...)   zo   dňa   19. 04. 2002,   č.   k.   14   C   29/01-47,   ukladajúceho   odporcovi povinnosť vypratať garáž vo vlastníctve sťažovateľa. (...)

Od podania návrhu na vykonanie exekúcie uplynul viac ako 1 rok a 4 mesiace, pričom do dnešného dňa nebolo rozhodnuté ani len o námietkach proti exekúcii. Exekúcia tak začala výlučne de iure, v skutočnosti však vôbec nie je vykonávaná.

Podľa ust. § 50 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný rozhodnúť o námietkach proti   exekúcii   do   60   dní   od   ich   doručenia   súdu.   Námietky   boli   na   OS   BA   I   doručené najneskôr dňa 20. 04. 2006, do dnešného dňa však súd o nich nerozhodol, napriek uplynutiu viac ako 1 roka a 3 mesiacov.

Predsedníčka OS BA I v odpovedi na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní poukázala na skutočnosť, že povinný podal návrh na obnovu konania, v dôsledku čoho sa vyššia   súdna   úradníčka   musí   pred   rozhodnutím   vo   veci   najprv   oboznámiť   so   súdnym spisom,   ktorého   sa   návrh   na   obnovu   konania   týka.   Zároveň   uviedla,   že   vzhľadom   na nemožnosť   navrátenia   veci   do   pôvodného   stavu   v   exekučnom   konaní   by   mohla   byť spôsobená škoda.

Predovšetkým treba povedať, že podanie návrhu na obnovu konania nezbavuje súd povinnosti rozhodnúť o námietkach proti exekúcii. Návrh na povolenie odkladu exekúcie pritom žiadnym spôsobom   nesúvisí   s konaním o   námietkach,   ale ide o   dva   samostatné návrhy, o ktorých musí byť aj osobitne rozhodované. Pokiaľ by podľa názoru predsedníčky OS BA I mohla v dôsledku nerozhodnutia o návrhu na odklad exekúcie vzniknúť škoda, je otázne, prečo teda o tomto návrhu súd do dnešného dňa nerozhodol.

Škoda však v súčasnosti vzniká najmä sťažovateľovi, ktorý napriek vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu nemôže užívať svoj majetok. Náhradu tejto škody bude sťažovateľ samozrejme požadovať od štátu v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z.

Návrh na obnovu konania je pritom úplne bezpredmetný, keďže dôvodom obnovy konania má byť svedecká výpoveď týkajúca sa skutočností nepodstatnej pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním.

Povinný pritom v tejto veci podal aj návrh na určenie jeho vlastníctva. V konaní bol vykonaný aj ním navrhovaný dôkaz, napriek tomu OS BA I jeho návrh zamietol rozsudkom zo   dňa   05.   06.   2007,   č.   k.   26   C   150/2006-49,   čím   bolo   vlastnícke   právo   sťažovateľa opätovne potvrdené.

Bezdôvodnou   nečinnosťou   OS   BA   I   tak   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľ sa domáhal odstránenia prieťahov v konaní sťažnosťou predsedníčke OS BA I, ktorá mu síce dala za pravdu, v podstate mu však oznámila, že v jeho veci sa až do rozhodnutia o návrhu povinného na obnovu konania konať nebude. Tvrdenie o absencii subjektívneho zavinenia prieťahov v konaní je pritom v rozpore so skutočnosťami uvedeným v odpovedi predsedníčky OS BA I. Zámer nahliadnuť do iného spisu toho istého súdu nie je dôvodom pre nekonanie vo veci námietok, pričom Exekučný poriadok nedovoľuje súdu 60 - dňovú   lehotu   na   rozhodnutie   o   námietkach   prekročiť   zo   žiadneho   dôvodu,   a   teda   ani z dôvodu podania návrhu na obnovu konania. Pokiaľ však vyššia súdna úradníčka cítila potrebu nahliadnuť do iného súdneho spisu a iné oddelenie toho istého súdu by nevyhovelo jej žiadosti o zapožičanie spisu, nič jej nebránilo navštíviť príslušnú súdnu kanceláriu a do spisu nahliadnuť. V súdnom spise vo veci obnovy konania (14 C 487/2004), ani v pôvodnom súdnom   spise   (14   C   29/2001),   sa   pritom   nenachádza   ani   jedna   žiadosť   vyššej   súdnej úradníčky o zapožičanie spisu. Prieťahy v konaní sú teda jednoznačne subjektívne zavinené. Je tiež nenáležité,   keď predsedníčka súdu vysloví záver o absencii   subjektívneho zavinenia v situácii, keď podľa jej názoru prieťahy zapríčinilo iné oddelenie ňou riadeného súdu. Sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní smerovala proti postupu súdu ako takého, nie proti postupu vyššej súdnej úradníčky. Nebol preto dôvod zaoberať sa pri vybavovaní sťažnosti výlučne osobou jednej vyššej súdnej úradníčky. (...)

Ani v prípade, že Ústavný súd SR skonštatuje, že právo sťažovateľa bolo postupom OS BA I porušené, nemôže to účinne odstrániť porušenie jeho práv, ku ktorému doterajšou nečinnosťou   došlo.   Sťažovateľ   pritom   ako   vlastník   riadne   zapísaný   na   liste   vlastníctva a napriek   právoplatnému   a   vykonateľnému   súdnemu   rozhodnutiu   nemôže   užívať   svoj majetok. Od podania návrhu na začatie súdneho konania pritom uplynulo viac ako 6 rokov, sťažovateľ sa napriek tomu svojho práva domohol iba de iure, garáž však do dnešného dňa vyprataná nie je.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania,   bezdôvodnú,   subjektívne   zavinenú   úplnú nečinnosť OS BA I a správanie sťažovateľa, ktorý k prieťahom nijako neprispel, považuje sťažovateľ sumu 100.000,- Sk za primerané finančné zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu. Sťažovateľovi   doposiaľ   vznikli   v konaní   trovy   vo   výške   6.296,-   Sk   pozostávajúce z odmeny   advokáta   za   2   úkony   právnej   služby   á   2.970,-   Sk   (prevzatie   veci,   podanie sťažnosti) a 2 x paušálnej náhrady výdavkov á 178,-Sk. (...)

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby Ústavný súd SR vyniesol tento nález:

1 Právo Mgr. I. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 123/2005 porušené bolo.

2. Mgr. I. V. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Bratislava   I   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. G. B., listom z 31. marca 2009 sp. zn. Spr. 3589/08 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 15. apríla 2009.

2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

«(...) netrvám na ústnom prejednaní doručenej ústavnej sťažnosti. (...)

V období od podania návrhu na odklad exekúcie do rozhodnutia o tomto návrhu, súd vo veci síce vykonal procesné úkony, avšak nerozhodol v lehote, čo možno považovať za prieťah v konaní, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho   súdneho   úradníka,   zákonného   sudcu,   administratívnym   pochybením   civilnej kancelárie, ktorá na žiadosť VSÚ o pripojenie spisu sp. zn. 14C 29/2001 nereagovala, a až na základe osobnej žiadosti sudcu v auguste 2007 bol spis predložený na naštudovanie. Vec bola   vrátená   civilnou kanceláriou až   v októbri   2007   do   exekučnej   kancelárie na ďalší procesný postup. Vzhľadom na vysoký nápad v oddelení „1 Er“ a pretrvávajúci veľký počet nevybavených vecí v oddelení 1 Er sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudkyne a vyšších súdnych   úradníkov   predĺžili.   O   námietkach   súd nerozhodol v lehote,   keďže mu neboli   predložené   spolu   s   námietkami   potrebné   doklady   pre   zistenie,   či   boli   podané v zákonom stanovenej lehote a musel vo veci vykonať úkony za účelom ustálenia skutkového stavu. V   období   od   12.   06.   2008   do   26.   03.   2009   sa   predmetný   spis   nenachádzal   na tunajšom súde. Dňa 12. 06. 2008 bol predmetný spis doručený Krajskému súdu v Bratislave z dôvodu odvolania. Dňa 10. 07. 2008 bol predmetný spis na základe žiadosti zaslaný Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. Dňa 30. 12. 2008 bol predmetný spis na základe žiadosti zaslaný na Disciplinárny súd Slovenskej republiky. Dňa 27. 01. 2009 sa predmetný spis vrátil na Krajský súd v Bratislave. Dňa 26. 03. 2009 bol predmetný spis vrátený tunajšiemu súdu.

Predmetné konanie je poznačené prieťahmi v konaní, čo možno považovať v danej veci   za   objektívny   prieťah,   ktorý   bol   spôsobený   predovšetkým   vysokým   nápadom   vecí v oddelení vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu ako aj nedostatočným personálnym obsadením   sudcov   na   civilnom   úseku   tunajšieho   súdu.   Vzhľadom   na   vysoký   nápad v oddelení   „1   Er“   a   pretrvávajúci   veľký   počet   nevybavených   vecí   v   oddelení   1   Er   sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudkyne a vyšších súdnych úradníkov predĺžili. Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že som pristúpila k sledovaniu veci a požiadala som   zákonného   sudcu   o   konanie   vo   veci,   tak   aby   k   ďalším   prieťahom   v   konaní nedochádzalo.   Nakoľko   zaťaženosť   súdneho   oddelenia   resp.   jednotlivých   obchodných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi avšak   objektívneho   charakteru.   Ide   o   spor,   ktorým   sa   účastník   domáha   vypratania nebytových priestorov.

V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonný   sudca   subjektívnym   konaním   nezavinil   vznik   prieťahov   v   konaní   a   tento   bol čiastočne   spôsobený   aj   navrhovateľom.   S   poukazom   na   uvedené   objektívne   dôvody,   za ktorých došlo k prieťahu v konaní, prosím Ústavný súd Slovenskej republiky, aby uvedené skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného   zadosťučinenia   vzal   do   úvahy   a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške. (...)»

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol najmä, že:

„Predsedníčka OS BA I vo svojom vyjadrení zo dňa 31. 03. 2009 uznáva, že došlo k prieťahom v konaní,   tieto však vydáva za objektívne.   Z obsahu jej vyjadrenia pritom evidentne vyplýva, že išlo o subjektívne zavinené prieťahy. Túto skutočnosť potvrdzuje aj podanie disciplinárneho návrhu proti konajúcej sudkyni za prieťahy v tejto veci, o ktorom sa   vo   svojom   vyjadrení   nepriamo   zmieňuje   aj   predsedníčka   OS   BA   I.   Podľa medializovaných   informácií   disciplinárny   súd   sudkyňu   oslobodil   s   odôvodnením,   že prieťahy boli zavinené vyššou súdnou úradníčkou. (...)

Predsedníčka OS BA I v prehľade úkonov vykonaných súdom vo veci uvádza aj opakované   interné   žiadosti   oddelenia   1   Er   oddeleniu   14C   o   zapožičanie   spisu.   Táto skutočnosť   však   nemôže   nič   zmeniť   na   subjektívnom   zavinení   prieťahov   zo   strany zamestnancov OS BA I, nakoľko tak oddelenie 1Er, ako aj oddelenie 14C sú súčasťou OS BA 1 a je plne v kompetencii predsedníčky OS BA I, aby si zjednala poriadok medzi súdnou administratívou   a   vyššími   súdnymi   úradníkmi.   (...)   Sťažovateľ   (...)   považuje   za   doslova cynické, ak predsedníčka OS BA I s poukazom na údajne objektívnu príčinu prieťahov žiada priznať nižšie finančné zadosťučinenie.

Pochybné je aj tvrdenie predsedníčky OS BA I o nadmernej zaťaženosti oddelenie 1 Er. Uvedené oddelenie stíha vydávať poverenia na vykonanie exekúcie cca do 1 mesiaca, ako to bolo aj vo veci sťažovateľa, keď však malo rozhodnúť o námietkach vo veci exekúcie sťažovateľa, tak zrazu je tak strašne personálne poddimenzované, že nedokáže rozhodnúť niekoľko rokov, pričom si nachádza nové a nové výhovorky.

Uznesením zo dňa 30. 10. 2007 OS BA I povolil odklad exekúcie z dôvodu, že sa očakáva   jej   zastavenie.   Prečo   súd   očakáva   zastavenie   exekúcie   však   v   odôvodnení uznesenia neuviedol. Uvedené uznesenie je však absolútne nezákonné a následné odvolacie konanie ešte viac prispelo k prieťahom v konaní.

Predovšetkým   OS   BA   I   opomenul,   že   podanie   návrhu   na   obnovu   konania   bez ďalšieho nezakladá predpoklad, že tomuto návrhu bude vyhovené a exekučné konanie bude zastavené. Exekučný súd by síce mohol takýto záver vysloviť, musel by sa však zaoberať obsahom a najmä dôvodmi návrhu na obnovu konania, čo však v prípade sťažovateľa OS BA 1 vôbec neurobil.

Návrh na obnovu konania podaný povinným bol však absolútne nedôvodný, keďže jediným dôvodom obnovy konania bol návrh na vypočutie svedkyne, ktorá má potvrdiť, že povinný vyplatil matke sťažovateľa ako vtedajšej vlastníčke garáže kúpnu cenu. Uvedené však   jednak   nezodpovedalo   skutočnosti,   ale   najmä   je   to   absolútne   irelevantné,   keďže vlastníctvo   nehnuteľnosti   sa   NIKDY   nenadobúda   zaplatením   kúpnej   ceny,   ale   výlučne písomnou   zmluvou,   a   aj   to   až   povolením   jej   vkladu   do   katastra   nehnuteľnosti.   Už v pôvodnom   konaní   14C   29/01   bolo   pritom   nad   akúkoľvek   pochybnosť   preukázané,   že povinný nikdy žiadnu zmluvu o prevode vlastníctva garáže neuzavrel. Dôkaz týkajúci sa vyplatenia kúpnej ceny preto nemôže byť dôvodom obnovy konania, v ktorom bolo otázka vlastníctva   garáže   posudzovaná   ako   otázka   predbežná.   Otázne   je,   na   aký   účel   sa   teda oddelenie 1Er domáhalo nahliadnutia do spisu 14C 29/01, keď všetky uvedené skutočnosti pri   rozhodovaní   o   povolení   odkladu   exekúcie   neboli   ani   v   najmenšom   zohľadnené   a uznesenie o povolení odkladu bolo odôvodnené iba samotným podaním návrhu na obnovu konania,   čo   však   oddeleniu   1   Er   bolo   známe   už   zo   samotného   návrhu   povinného   na povolenie odkladu exekúcie, ku ktorému bola priložená aj kópia návrhu na obnovu konania. Sťažovateľ netrvá na ústnom prejednaní jeho sťažnosti. Sťažovateľ si uplatňuje náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 443,55 € (...)“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2 ústavy   a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 1 Er 123/05:

Dňa 31. októbra 2005 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   vyprataním   autogaráže.   Oprávneným   bol sťažovateľ a povinným Ing. D. I., bytom v B. (ďalej len „povinný“).

Dňa 2. novembra 2005 súd vyzval súdneho exekútora, aby zabezpečil podpísanie návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným, teda sťažovateľom.

Dňa 16. novembra 2005 súdny exekútor doručil súdu návrh podpísaný sťažovateľom.Dňa 18. novembra 2005 okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie, ktoré bolo exekútorovi doručené 24. novembra 2005.

Dňa 14. februára 2006 súdny exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie. Dňa   3.   marca   2006   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   povinného   na   odklad exekúcie,   ktorý   odôvodnil   tým,   že   podal   návrh   na   obnovu   toho   konania,   v ktorom   bol vydaný exekučný titul. V ten istý deň podal povinný aj námietky proti exekúcii a trovám exekúcie.

Dňa   9.   marca   2006   súdny   exekútor   predložil   súdu   výhrady   voči   námietkam povinného.

Dňa 20. apríla 2006 súd vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k podaniam povinného.Dňa 24. apríla 2006 vyššia súdna úradníčka požiadala o pripojenie spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 29/01, ktorý sa týkal návrhu povinného na obnovu konania.

Dňa 15. mája 2006 bolo opätovne požiadané o pripojenie spisu sp. zn. 14 C 29/01. Toho   istého   dňa   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa   k námietkam povinného proti exekúcii a k jeho návrhu na odklad exekúcie.

Dňa 19. júla 2006 vyššia súdna úradníčka znovu žiadala o zapožičanie spisu sp. zn. 14 C 29/01.

Dňa 12. októbra 2006 spisová kancelária okresného súdu 14 C oznámila, že nie je možné zapožičať žiadaný spis.

Dňa 24. januára 2007 bol opätovne žiadaný spis sp. zn. 14 C 29/01.Dňa 9. augusta 2007 zákonná sudkyňa nahliadla do súdneho spisu sp. zn. 14 C 29/01 a do spisu sp. zn. 14 C 487/04 a zistila skutočnosti potrebné pre rozhodovanie o podaných návrhoch povinného.

Dňa 30. októbra 2007 okresný súd uznesením č. k. 1 Er 123/05-44 povolil odklad predmetnej   exekúcie.   Toho   istého   dňa   súd   vyzval   exekútora   na   doloženie   dokladov potrebných pre rozhodovanie o námietkach povinného proti exekúcii, a to na doručenie upovedomenia   o   začatí   exekúcie   a   doklad   preukazujúci   doručenie   predmetného upovedomenia povinnému.

Dňa 7. decembra 2007 exekútor doručil súdu požadované doklady. Dňa 28. decembra 2007 bolo súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu o povolení odkladu exekúcie.

Dňa   16.   marca   2008   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   predloženie „originálu“ plnej moci na zastupovanie v danej veci.

Dňa   4.   apríla   2008   právny   zástupca   sťažovateľa   predložil   súdu   požadované splnomocnenie.

Dňa   14.   apríla   2008   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručené   uznesenie okresného súdu č. k. 1 Er 123/05-44.

Dňa 29. apríla 2008 súd doručil odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu o povolení odkladu exekúcie povinnému s tým, že sa môže k tomuto vyjadriť.

Dňa 12. júna 2008 bol spis s opravným prostriedkom predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) na rozhodnutie.

Dňa 10. júla 2008 bol predmetný spis zaslaný Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.

Dňa 20.   augusta   2008 právny zástupca   sťažovateľa   oznámil okresnému   súdu,   že predmetný   návrh   povinného   na   obnovu   konania   bol   dňom   13.   mája   2008   právoplatne zamietnutý.

Dňa 17. decembra 2008 súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby oznámil, či trvá na podanom odvolaní.

Dňa   18.   decembra   2008   Disciplinárny   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „disciplinárny súd“) požiadal krajský súd o zaslanie spisu.

Dňa 30. decembra 2008 bol predmetný spis doručený disciplinárnemu súdu. Dňa 19. januára 2009 bolo krajskému súdu doručené oznámenie právneho zástupcu sťažovateľa, že na podanom odvolaní trvá.

Dňa 27. januára 2009 bol predmetný spis vrátený krajskému súdu.Dňa 26. februára 2009 krajský súd svojím uznesením č. k. 17 CoE/187/08-72 zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie exekučné konanie.

Dňa 26. marca 2009 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 27. marca 2009 okresný súd uznesením č. k. 1 Er 123/05-75 zamietol námietky povinného proti exekúcii a námietky proti trovám exekúcie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 123/05 dochádza k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   uviedol,   že   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   vzťahuje   aj   na   konanie   o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní, keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a treba ho tiež považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom   požiadavku   na   rýchly   a efektívny   postup   súdu   pri   rozhodovaní   v rámci   konania týkajúceho sa núteného výkonu rozhodnutia je vzhľadom na jeho charakter a účel potrebné posudzovať ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 29/04).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného   konania   nebola   závislá   od   zložitosti   veci.   Napokon   ani   predsedníčka okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   nepoukázala   na   skutkovú   alebo   právnu   zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ (a ani súdny exekútor) neprispel svojím   správaním   k prieťahom   v konaní,   aktívne   sa   dožadoval   pokračovania   v konaní podaním sťažnosti na prieťahy v konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci dlhodobo nečinný, konkrétne od 15. mája 2006 do 9. augusta 2007 (Zákonná sudkyňa iba po pätnástich mesiacoch nahliadla do súdnych spisov sp. zn. 14 C 29/01 a do spisu sp. zn. 14 C 487/04, ktoré sa nachádzali rovnako na Okresnom súde Bratislava I, a zistila skutočnosti potrebné pre rozhodovanie o podaných návrhoch povinného. Vzhľadom na povahu veci tak mohla urobiť napr. už 15. mája 2006, namiesto opakovanej výzvy o pripojenie týchto spisov.) Okrem toho, napriek tomu, že podľa § 50 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný rozhodnúť o námietkach proti exekúcii do 60 dní od ich doručenia súdu, v danom prípade o námietkach podaných 3. marca 2006 bolo rozhodnuté až po viac ako troch rokoch, 27. marca 2009. Rovnako ani postup okresného súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o povolenie   odkladu   vykonania   exekúcie   nemožno považovať za efektívne. Uvedená nečinnosť a neefektívna činnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože minimálne počas dvoch rokov súd nevykonával vo veci úkony,   ktoré   mali   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako navrhovateľ   v predmetnej   veci   počas   exekučného   konania   nachádza,   čo   je   základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti,   resp.   k neefektívnej   činnosti,   a teda   k prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu okresného súdu. Obranu   predsedníčky   okresného   súdu,   že   prieťahy   mali   byť   spôsobené „predovšetkým vysokým   nápadom   vecí   v   oddelení   vyššieho   súdneho   úradníka,   zákonného   sudcu, administratívnym   pochybením   civilnej   kancelárie“, nebolo   možné   akceptovať.   V tejto súvislosti   ústavný   súd   opakovane   zdôraznil,   že   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu (vyššieho súdneho úradníka alebo administratívneho pracovníka) vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a   teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2   ústavy   oslabiť   poukázaním   napr.   na   dlhodobo   obmedzené   personálne   kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100 000 Sk, teda 3 319,39 € „vzhľadom na celkovú dobu konania, bezdôvodnú, subjektívne zavinenú úplnú nečinnosť“ okresného súdu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa   považuje   za primerané vo výške 2 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z   12. júna 2007, spísanie sťažnosti zo 6. augusta 2008 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 15. apríla 2009). Za dva úkony vykonané v roku 2007 patrí odmena v sume dvakrát po 98,59 € a režijný paušál dvakrát po 5,91 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2009 prislúcha odmena v sume 115,90 € spolu s režijným paušálom 6,95 €   (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 331,85 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009