znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 250/07-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2007 prerokoval sťažnosť A. J., Č., zastúpenej advokátom JUDr. P. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 4 C   120/2005-34   z 10.   novembra   2005,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 8 Co 47/2006   z 23. mája   2006,   opatrením   prokurátora   Krajskej   prokuratúry   v Ž.   č.   k. Kc 2123/06-30   z 18.   januára   2007   a opatrením   prokurátora   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 51/07-8 z 22. augusta 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. J. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. októbra 2007 doručené podanie A. J., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. P. Š., B., vo veci   namietaného porušenia   jej   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 120/2005-34   z 10. novembra   2005,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 8 Co 47/2006 z 23. mája 2006, opatrením   prokurátora Krajskej   prokuratúry   v Ž. (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   č.   k.   Kc   2123/06-30   z 18.   januára   2007   a opatrením prokurátora   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 51/07-8 z 22. augusta 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka bola členkou Okresného stavebného družstva v Č. (ďalej len „OSBD Č.“) a výlučnou vlastníčkou jedného členského podielu tohto družstva. Sťažovateľka tvrdí, že podľa zákona č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov   a vyporiadaní   majetkových   nárokov   v družstvách   v znení   neskorších   predpisov OSBD Č. bolo povinné bezplatne previesť na ňu vlastníctvo družstevného bytu, ktorý ako členka družstva v tom čase užívala. Predmetný byt sťažovateľka vtedy užívala spoločne so svojím druhým manželom, toho času už nebohým J. J. Ten však nebol nikdy členom OSBD Č., pretože na neho nikdy nepreviedla vlastníctvo členského podielu v OSBD Č. ani vlastníctvo časti tohto podielu.

Podľa   sťažovateľky   OSBD Č.   konalo pri   príprave zmluvy o bezplatnom   prevode družstevného bytu s J. J. ako s členom družstva, zahrnulo ho do nej ako účastníka, označilo ho ako člena družstva a aj ako nadobúdateľa vlastníctva k družstevnému bytu a vlastníctva podielu   na spoločných   častiach   a spoločných   zariadeniach   bytového   domu, v ktorom   sa družstevný byt nachádzal. Sťažovateľka tvrdí, že týmto od začiatku absolútne neplatným právnym   úkonom   OSBD   Č.   bez   právneho   dôvodu   zasiahlo   do   výlučného   vlastníctva jedného   členského   podielu   v tomto   družstve   a pripravilo   ju   o vlastníctvo   polovice uvedeného   členského   podielu   v tomto   družstve   a následne   aj   o výlučné   vlastníctvo družstevného bytu a vlastníctvo podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu, ktoré bolo povinné bezplatne previesť na ňu ako na členku družstva.

Podľa sťažovateľky orgány justície (označené všeobecné súdy a orgány prokuratúry), u ktorých   sa   domáhala   právnej   ochrany,   jej   návrh   na   určenie   neplatnosti   uvedeného právneho   úkonu   bezdôvodne   a bez   akejkoľvek   opory   v zákone   zamietli.   Sťažovateľka popisuje namietané pochybenia označených štátnych orgánov a namieta porušenie svojho vlastníckeho práva, ktoré jej zaručuje čl. 1 dodatkového protokolu, resp. Ústava Slovenskej republiky [ďalej len „ústava“ (bližšie nekonkretizované ustanovenia)].

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vyhovel jej sťažnosti a

„1. vo svojom náleze vyslovil, že Slovenská republika porušila právo sťažovateľky na ochranu majetku,   ktoré zaručuje sťažovateľke čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Paríži 20. 03. 1952 tým, že orgány SR, u ktorých sa sťažovateľka domáhala právnej ochrany tohto svojho práva, jej návrhy zamietli na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a bez toho, aby mali oporu v konkrétnom ustanovení konkrétneho zákona právneho poriadku SR;

2. zrušil rozsudok Okresného súdu v Čadci sp. zn. 4 C/120/2005-34 zo dňa 10. 11. 2005 v znení rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co/47/2006 zo dňa 23. 05. 2006, opatrenie prokurátora Krajskej prokuratúry Ž. č. p. Kc 2123/06-30 zo dňa 18. 01. 2007 a opatrenie prokurátora Generálnej prokuratúry SR č. p. VI/2 Pz 51/07-8 z 22. 08. 2007;

3. vrátil vec na ďalšie konanie Okresnému súdu v Čadci;

4.   priznal   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie   minimálne   vo   výške 100 tis.   Sk   za   predpokladu,   že   sťažnosti   vyhovie,   ale   vec   nevráti   na   ďalšie   konanie Okresnému súdu v Čadci.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak nimi namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti sťažovateľa.Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom   o ústavnom   súde,   neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

K porušeniu   základných   práv   sťažovateľky   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu v predmetnej   veci   malo   dôjsť   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   4   C   120/2005-34 z 10. novembra 2005 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 47/2006 z 23. mája 2006. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie   je jej   podanie   v zákonom   stanovenej   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa, pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   120/2005 z 10. novembra 2005 nadobudol právoplatnosť 30. augusta 2006.

Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 19. októbra 2007.

V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľka taktiež poukázala na skutočnosť, že ochrany svojich práv sa domáhala aj prostredníctvom podnetu na podanie mimoriadneho dovolania   z 28.   septembra   2006   adresovaného   krajskej   prokuratúre   a prostredníctvom opakovaného   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   adresovaného   generálnej prokuratúre. Prokurátor krajskej prokuratúry odpovedal na uvedený podnet sťažovateľky listom   z 18.   januára   2007,   v ktorom   konštatoval,   že   preskúmal   označené   rozsudky okresného súdu a krajského súdu, „ako i konanie, ktoré jej predchádzalo, pričom splnenie podmienok   uvedených   v   §   243e   ods.   1   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku...   som nezistil.“.

Prokurátorka generálnej prokuratúry odpovedala na opakovaný podnet sťažovateľky listom z 22. augusta 2007, v ktorom uviedla, že „dôvody pre zmenu stanoviska Krajskej prokuratúry v Ž. z 18. januára 2007 sp. zn. Kc 2123/06 nezistila.“.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej mimoriadne   opravné   prostriedky,   ktoré   sťažovateľ   nemôže   uplatniť   osobne,   nemožno považovať   za   účinné   právne   prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Preto podnet na podanie mimoriadneho dovolania nemá nijaký vplyv na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž podmienené snahou   sťažovateľa   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ale   naplnením   skutočností uvedených v ustanovení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 209/03).

Sťažovateľka   sa   teda   ochrany   svojich   označených   práv   domáhala až po uplynutí lehoty dvoch mesiacov uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd z uvedených dôvodov odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   už   ďalej   neskúmal   splnenie   podmienky vyplývajúcej z ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, že sťažovateľka musí byť v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom, pretože v tomto konaní nepredložila splnomocnenie podpísané právnym zástupcom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2007