znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 250/06-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne prerokoval sťažnosť P. R., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Š. T., S., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 4 ods. 3, čl. 8 ods. 1, 2, 3 a 5, čl. 14 ods. 1 a čl. 39 Listiny základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3 Tpv 160/05 zo 6. decembra 2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Tpo 104/05 z 28. decembra 2005, ako aj uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5 T 82/06 z 19. mája 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. júna 2006 doručené   podanie   P. R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorým   namieta   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl. 4   ods. 3,   čl. 8   ods. 1,   2,   3   a 5,   čl. 14   ods. 1   a čl. 39   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Tpv 160/05 zo 6. decembra 2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 104/05 z 28. decembra 2005, ako aj uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 82/06 z 19. mája 2006.

Sťažovateľ vo svojom podaní podrobne opisuje skutok, ktorý sa stal 4. decembra 2005 v obci K. Tento skutok bol obžalobou Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves sp. zn. 2 Pv 1558/05 z 9. mája 2006 kvalifikovaný ako pokus prečinu krádeže podľa § 14 ods. 1 a § 212 ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“),   ktorý   mal   sťažovateľ   spáchať   ako   spolupáchateľ   spolu   s ďalšími   dvoma obvinenými. Spáchanie uvedeného skutku sťažovateľ v celom rozsahu popiera.

V súvislosti s predmetným skutkom bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tpv 160/05 zo 6. decembra 2005 vzatý do väzby, ktorá začala plynúť 4. decembra 2005. Proti   tomuto uzneseniu   podal   sťažovateľ sťažnosť,   ktorú   krajský súd uznesením   sp. zn. 6 Tpo 104/05 z 28. decembra 2005 zamietol. Sťažovateľ tvrdí, že pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby neboli dodržané základné zásady trestného konania a hlavným dôvodom jeho väzobného stíhania je skutočnosť, že už bol v minulosti (rovnako ako ďalší spoluobvinení) súdne trestaný.

V nadväznosti na to sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd „... uznal to, že bolo porušené moje základné právo slobody pohybu, aby uznal, že neboli splnené znaky tohto tr. činu,   z ktorého   ma   obvinili   a dali   do   väzby   a prepustil   ma   na   slobodu,   prípadne to nariadil“.

Pretože podanie sťažovateľa nespĺňalo náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania o sťažnosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   ústavný   súd   ho   vyzval   27. júna 2006   na   jeho   doplnenie   vrátane   predloženia kvalifikovaného splnomocnenia na jeho zastupovanie (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Na   uvedenú   výzvu   odpovedal   sťažovateľ   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 14. júla 2006, v ktorom konkretizoval, čoho sa v konaní pred ústavným súdom domáha, a ktoré základné práva boli podľa jeho názoru označenými rozhodnutiami porušené.

Tak   ako   v   pôvodnom   podaní   argumentuje   sťažovateľ   opäť   tým,   že   jeho   väzba je nezákonná, „... pretože neboli dodržané základné zásady tr. konania v zmysle § 2 ods. 1, 5, 6 Tr. por. kde nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený ináč než zo zákonných dôvodov a spôsobom,   ktorý   ustanovuje   zákon,   a tento   vymyslený   skutok   za   ktorý   som   bol   vzatý do väzby nevykazuje znaky tr. činov podľa § 14 ods. 1 a § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zákona, napriek   tomu   súd   zamieta   moje   žiadosti   o prepustenie,   pričom   mi   obmedzuje   slobodu protizákonne a tak porušuje moje základné právo slobody pohybu...“.

Napokon   sťažovateľ   opisuje,   v   čom   vidí   porušenie   svojich   základných   práv označenými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu. K svojmu podaniu pripojil aj splnomocnenie na jeho zastupovanie pred ústavným súdom udelené advokátovi.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený   konať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa   § 25 zákona o ústavnom   súde každý   návrh vrátane sťažnosti predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vychádzajúc z obsahu citovaných podaní sťažovateľa ich ústavný súd posúdil ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 4 ods. 3, čl. 8   ods. 1,   2,   3   a 5,   čl. 14   ods. 1   a   čl. 39   listiny   uznesením   okresného   súdu   sp. zn. 3 Tpv 160/05   zo   6. decembra 2005   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 6 Tpo 104/05 z 28. decembra 2005

Na   prerokovanie   a   rozhodnutie   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Tpv 160/05 zo 6. decembra 2005, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, bolo v právomoci krajského súdu ako   odvolacieho   súdu   poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam   sťažovateľa. Tým je zároveň podľa zásady subsidiarity vylúčená v tejto časti právomoc ústavného súdu, čo predstavuje dôvod, pre ktorý ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti okresnému súdu odmietol po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Pokiaľ   ide   o   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn.   6 Tpo 104/05 z 28. decembra 2005,   ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   a ďalšieho spoluobvineného proti označenému uzneseniu okresného súdu o ich vzatí do väzby, ústavný súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   predmetné   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 10. januára 2006, keď bolo doručené sťažovateľovi v Ústave na výkon väzby (...).

Podľa   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo o   inom   zásahu   dozvedieť,   pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 235/03).

To znamená, že ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemôže sa už z tohto dôvodu   na   základe   sťažnosti   podanej   podľa   čl. 127   ústavy   zaoberať   opodstatnenosťou námietok o porušení základných práv zaručených v ústave alebo v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis I. ÚS 110/03).

V danej   veci   dňom   právoplatnosti   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu (10. januára 2006) začala sťažovateľovi plynúť dvojmesačná lehota v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Predmetná   sťažnosť   však   bola,   ako   už   bolo   uvedené,   ústavnému   súdu   doručená až 6. júna 2006 (podaná na poštovú prepravu 5. júna 2006), t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 70/03, IV. ÚS 41/06) uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd.Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

2. K namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 82/06 z 19. mája 2006

Z označeného   uznesenia   vyplýva,   že   ním   bola   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, a zároveň nebol prijatý jeho písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku   ani peňažná záruka   podľa   § 81   Trestného   poriadku. Napriek   tomu,   že   proti   uvedenému   uzneseniu   bolo možné podať do   troch   dní   od   jeho oznámenia   sťažnosť,   sťažovateľ   túto   možnosť   nevyužil,   a   toto   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 30. mája 2006.

Už citované ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu   k všeobecným   súdom   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   ústavný   súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia   základných   práv   iba   v tých   prípadoch,   v ktorých   o ochrane   týchto   práv nerozhoduje iný súd.

Uvedený   princíp   sa   nepochybne   týka   prípadov,   v ktorých   sa   sťažovateľ   môže domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd, k porušeniu ktorých malo dôjsť pochybením vo veci konajúceho všeobecného súdu, využitím opravných prostriedkov, ktoré mu na tento účel ustanovuje zákon (v danom prípade Trestný poriadok).

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ sa mohol ochrany pred zásahom do svojich základných práv a slobôd označeným uznesením okresného súdu domáhať   využitím   riadneho   opravného   prostriedku   (sťažnosti   podľa   § 83   Trestného poriadku) v konaní pred krajským súdom, čo však neurobil.

Právomoc všeobecného súdu poskytnúť sťažovateľovi ochranu pred zásahom do jeho základných práv a slobôd v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu na meritórne prerokovanie tejto časti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol po jej predbežnom prerokovaní   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci na jej prerokovanie.

Keďže ústavný súd neprijal sťažnosť na ďalšie konanie, neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006