znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 250/05-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., bytom H., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., so sídlom H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Humenné   č.   k. 10 C 1181/94-500   z   18.   mája   2004   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k. 3 Co 125/04-563 z 28. júna 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2005   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   J.,   bytom   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. D. S., so sídlom H., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 10 C 1181/94-500   z 18.   mája   2004   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 3 Co 125/04-563 z 28. júna 2005.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   z 23.   júna   1994   domáhal   na okresnom súde náhrady nemajetkovej ujmy proti odporcovi mestu Humenné spôsobenej zásahom do ochrany jeho osobnosti. Okresný súd žalobu zamietol napadnutým rozsudkom s odôvodnením, že sťažovateľ nie je v danom prípade aktívne legitimovaným účastníkom konania. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta dôvody, o ktoré opreli svoje rozhodnutia okresný súd a krajský súd, a to najmä

a) právny   záver,   že   zverejnením   nepravdivých   údajov   v protokole   z komplexnej previerky činnosti v Technických službách mesta Humenné (ďalej len „protokol“ a „Technické   služby“),   v ktorých   sťažovateľ   v rozhodnom   čase   zastával   funkciu riaditeľa, „nedošlo   k zásahu   do   osobnostných   práv   zamestnancov,   nakoľko   len právnická   osoba   Technické   služby   mesta   Humenné   sa   mohla   domáhať   ochrany dobrej povesti“, pričom je nesporné, že v protokole boli uvedené aj nepravdivé údaje o sťažovateľovi, ktoré považuje za zásah do jeho osobnostných práv,

b) právny   záver,   že   za   nepravdivé   údaje   v článkoch   periodík   Chemlon   a Slovenský východ   sa   mal   sťažovateľ   domáhať   svojho   práva   na   ochranu   osobnosti   proti vydavateľovi, a nie proti mestu Humenné, s argumentáciou, že podklady pre tieto články boli poskytnuté týmto periodikám funkcionármi mesta Humenné,

c) že sťažovateľ v žalobe výslovne neuvádzal, že k zásahu do jeho osobnostných práv došlo uverejnením článkov v periodikách Chemlon a Slovenský východ,

d) že   sa   súdy   nezaoberali   v konaní   vecami,   ktoré   mali   priamu   súvislosť   s konaním o ochranu   osobnosti   (pracovnoprávne   spory   v iných   súdnych   konaniach), s argumentáciou,   že   okresný   súd   a krajský   súd   boli   povinné   zohľadniť   výsledky právoplatne skončených súdnych sporov.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukazuje na to, že hlavný kontrolór mesta Humenné vykonal v roku 1991 kontrolu v Technických službách len na základe príkazu primátora mesta,   a nie   poverenia   mestského   zastupiteľstva   a že   výsledky   kontroly   boli   neúplné a nepodložené, pričom mu nebolo umožnené v dostatočnom rozsahu sa k protokolu vyjadriť okrem iného aj tým, že nebol prizvaný na príslušnú schôdzu mestského zastupiteľstva, aby mohol vyvrátiť nepravdivé tvrdenia uvedené v protokole. Sťažovateľ vytýka mestskému zastupiteľstvu, že nepokladalo za potrebné vypočuť ho v predmetnej veci a umožniť mu tak „očistiť   moje   meno   vo   verejnosti   a podnikateľských   kruhoch“. Sťažovateľ   bol   následne odvolaný   z funkcie   riaditeľa   Technických   služieb   a po   preradení   na   inú   funkciu v Technických   službách,   ktorá   bola   následne   z organizačných   dôvodov   zrušená,   došlo k skončeniu pracovného pomeru sťažovateľa.

Sťažovateľ   vytýka   orgánom   územnej   samosprávy   mesta   Humenné,   že „dodnes“ nezrušili výsledky „nezákonnej a účelovej kontroly vykonanej HK v TS“, a že nepravdivé informácie o jeho osobe sú „dodnes archivované Mestom Humenné“, pričom aj (nepravdivé a neúplné) podklady pre články zverejnené v periodikách Chemlon a Slovenský východ boli poskytnuté funkcionármi mesta.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že postupom funkcionárov mesta Humenné mu bola vystavená „negatívna vizitka vo verejnosti... a napriek tomuto... OS a KS tvrdia vo svojich rozsudkoch, že nedošlo k zásahu do mojej osobnosti“.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd porušili jeho ústavné práva, odopreli   mu   prístup   k spravodlivosti,   a preto   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo   veci   jeho sťažnosti rozhodol nasledovne:

„1. Okresný súd Humenné v konaní vedenom pod sp.   zn. 10 C 1181/94 svojím rozsudkom č. k. 10 C 1181/94-500 zo dňa 18. mája 2004 v spojení s konaním Krajského súdu v Prešove vedenom pod sp. zn. 3 Co/125/2004 svojím rozsudkom č. k. 3 Co/125/04- 563   zo   dňa   28.   júna   2005   porušil   právo   Ing.   J.   J.   na   zachovanie   dobrej   povesti   a na ochranu   mena   a na   ochranu   pred   neoprávneným   zverejňovaním   nepravdivých   údajov zaručených mu v čl. 19 ods. 1 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky;

2. Porušil jeho právo domáhať sa svojho práva zákonom stanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde zaručeného mu v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; porušil   jeho   právo,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo   prejedaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhoduje o občianskych právach podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11, článok 6 – právo na spravodlivé súdne konanie.

2. Zrušuje v súlade s ust. § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. rozsudok Okresného súdu Humenné č. k. 10 C 1181/94-500 zo dňa 18. mája 2004.

3. Zrušuje v súlade s ust. § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co/125/04-563 zo dňa 28. júna 2005.

4. V súlade s ust. § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. vracia vec Okresnému súdu Humenné a prikazuje mu konať bez zbytočných prieťahov.

5.   Ing.   J.   J.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   5.000.000,-Sk (slovom päťmiliónov slovenských korún), ktoré sú Okresný súd Humenné a Krajský súd Prešov   povinné   spoločne a nerozdielne   vyplatiť   do dvoch mesiacov od   doručenia tohto nálezu.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z textu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Sťažovateľ   namietal   vo   svojej   sťažnosti   porušenie   svojich   základných   práv rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 1181/94-500 z 18. mája 2004 a rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 125/04-563 z 28. júna 2005.

O odvolaní podanom proti namietanému rozsudku okresného súdu   bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, t. j. v zmysle citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa bol oprávnený vo veci rozhodovať (a aj rozhodoval) iný (krajský) súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Na tomto   základe   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho základných práv a slobôd rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 1181/94-500 z 18. mája 2004 pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich   základných   práv   a slobôd   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   3   Co   125/04-563 z 28. júna 2005, ústavný súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I.   ÚS 13/00   mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00,   I.   ÚS   17/01).   Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrálne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na tomto základe bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   rozsudkom krajského   súdu   posúdiť,   či   skutkové   a právne   závery,   o ktoré   krajský   súd   oprel   svoje rozhodnutie   č.   k.   3   Co   125/04-563   z 28.   júna   2005,   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrálne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň či mali za následok porušenie základných práv a slobôd označených sťažovateľom.

Z odôvodnenia namietaného rozsudku   krajského súdu   vyplýva, že sa   stotožnil   so závermi   obsiahnutými   v rozsudku   prvostupňového   súdu,   ktorý   žalobu   zamietol   pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu (sťažovateľa). Tento právny záver krajský súd podľa zistení ústavného súdu oprel najmä o tieto argumenty:

1. Fyzickú osobu (sťažovateľa) nemožno stotožňovať s organizáciou, na čele ktorej stojí fyzická osoba (sťažovateľ), a z toho dôvodu ani neodôvodnená či neoprávnená kritika organizácie   ako   právnickej   osoby   nezakladá   implicitne   zásah   do   osobných   či osobnostných práv jej členov (a teda aj sťažovateľa).

2. Súd nie je oprávnený v rámci konania o ochrane osobnosti posudzovať postup orgánov mesta,   t.   j.   mestskej   rady   a mestského   zastupiteľstva.   Ústavný   súd   sa   stotožňuje s názorom krajského súdu, že ak sťažovateľ s postupom týchto orgánov nesúhlasil, mal možnosť uplatniť iné právne prostriedky ochrany svojich práv.

3. Ak   sa   žalobca   cítil   dotknutý   uverejnenými   článkami   uverejnenými   v periodikách Chemlon a Slovenský východ, mohol sa domáhať svojho práva na ochranu osobnosti voči vydavateľom týchto periodík. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že z hľadiska predmetného konania je právne irelevantné, z akých zdrojov čerpali tieto periodiká informácie, ktoré sa mali dotknúť osobnostných práv sťažovateľa.

4. Ďalšie námietky žalobcu (sťažovateľa) týkajúce sa jeho pôsobenia vo funkcii riaditeľa Technických   služieb   boli   prejednané   v rámci   pracovnoprávnych   sporov   vedených žalobcom (v samostatných konaniach) a boli právoplatne skončené.

Z vyššie citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj návrh (sťažnosť), ktorý je zjavne neopodstatnený. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   ktorého   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

V súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy po preskúmaní napadnutého rozsudku   krajského súdu   dospel   ústavný súd k záveru, že skutkové a právne závery, o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie č. k. 3 Co 125/04-563 z 28. júna 2005, sú z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné, a preto nemohlo týmto rozsudkom dôjsť k porušeniu označených základných práv a slobôd sťažovateľa. V súvislosti s namietaním porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd v súlade so   svojou   doterajšou   rozhodovacou   činnosťou   (II.   ÚS   4/94,   II.   ÚS   3/97)   uvádza,   že základné   právo   na   súdnu   ochranu   nemožno   stotožniť   s procesným   úspechom v konaní. Pretože sťažovateľ netvrdil porušenie ústavnoprocesných princípov ovládajúcich občianske   súdne   konanie   (čl.   46   až   51   ústavy)   a toto   porušenie   tak   nemohlo   byť   ani preukázané, ústavný súd dospel k záveru v súlade aj so svojou stabilnou judikatúrou, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená. Na tomto základe ústavný súd odmietol pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho základných práv a slobôd rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 125/04-563 z 28. júna 2005, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 19 ods. 1 a 3 ústavy ústavný súd taktiež v súlade s doterajšou konštantnou judikatúrou (II. ÚS 54/02) uvádza, že o ochrane týchto práv (o jednotlivých nárokoch a ich rozsahu) na základe zákonnej úpravy, ktorá je uvedená v § 11 až 17 Občianskeho zákonníka, rozhoduje výlučne občianskoprávny súd. Ústavný súd je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy).   Táto   právomoc   ústavného   súdu   však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, v tomto prípade § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, tak ako sa toho domáha sťažovateľ.

Treba   súčasne   dodať,   že   v danom   prípade   sa   nedá   vzhľadom   na   absenciu zdôvodnenia   tvrdeného   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   vyvodiť   ani   žiadna spojitosť   medzi   postupom   všeobecného   súdu   (okresného   súdu   a krajského   súdu) a porušením čl. 19 ods. 1 a 3 ústavy, pretože túto spojitosť tvrdí sťažovateľ iba z dôvodu, že nebol v konaní úspešný. A to je tvrdenie, ktoré takúto súvislosť nevytvára a ani vytvoriť nemôže. Všeobecné súdy vykonávaním svojich ústavne vymedzených kompetencií vôbec nezasahovali a ani nemohli zasiahnuť do základného práva podľa čl. 19 ods. 1 a 3 ústavy, pretože sa naopak zaoberali zásahom (porušením) do týchto základných práv, ku ktorému došlo postupom subjektu odlišného od všeobecného súdu.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2005