znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 250/03-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., bytom V. O., t. č. vo väzbe v ÚVV v L., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., G., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského úradu justičnej polície Policajného   zboru   Trenčín,   čl.   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   5   ods.   3 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Trenčín   sp.   zn.   3 Tp 68/2003   zo   14.   júla   2003   o predĺžení   väzby,   ako   aj   čl.   5   ods.   4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom   Trenčín v konaniach o jeho žiadostiach na prepustenie na slobodu a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť   M.   M.   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru Trenčín o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

2. Sťažnosť M. M. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3 Tp 68/2003 o predĺžení väzby o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

3. Sťažnosť M. M. v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom   Trenčín o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. septembra 2003 doručené podanie M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom V. O., t. č. vo väzbe v ÚVV v L., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., G., označené ako „Ústavná sťažnosť“. Z jeho obsahu   vyplynulo,   že   voči   sťažovateľovi   bolo   5.   februára   2002   začaté   trestné   stíhanie a súčasne   vznesené   obvinenie   podľa   §   160   ods.   1   Trestného   poriadku   uznesením vyšetrovateľa   Krajského   úradu   justičnej   polície   Policajného   zboru   Trenčín   (predtým Krajského   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   Trenčín).   Uznesením   Okresného   súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Tp 11/2002 z 8. februára 2002 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 2/03 z 31. januára 2003 bola väzba sťažovateľa predĺžená do 5. augusta 2003 a napokon uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 68/2003 zo 14. júla 2003 bola   jeho   väzba   predĺžená   do   5.   decembra   2003.   Sťažovateľ   namietal,   že   ako   počas doterajšieho trvania väzby, tak aj v dôsledku jej predĺženia došlo k porušeniu jeho viacerých základných práv a slobôd ako podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), tak aj podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Pokiaľ   ide   o porušenie   jeho   základných   práv   počas trvania   väzby   (čl.   17   ods.   5 a čl. 48   ods.   2   ústavy),   sťažovateľ   uvádza,   že   „počas   celej   doby   väzby   boli   so   mnou vykonané   vyšetrovateľom   len   tri   vyšetrovacie   úkony“   napriek   tomu,   že   orgány   činné v trestnom konaní musia trestné veci „prejednávať čo najrýchlejšie“ (§ 2 ods. 4 Trestného poriadku). Sťažovateľ tiež namietal porušenie svojho základného práva byť vo väzbe iba nevyhnutne dlhú dobu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 3 dohovoru. Jeho porušenia sa mal dopustiť okresný súd vo svojom uznesení o predĺžení väzby zo 14. júla 2003 sp. zn. 3 Tp 68/2003. Sťažovateľ napáda toto uznesenie v jeho odôvodnení, keďže okresný   súd   uviedol: „rovnako   ako   v predchádzajúcich   prípadoch,   keď   rozhodoval o predĺžení lehoty trvania väzby, že návrh na predĺženie lehoty trvania väzby je dôvodný a naďalej sú dané dôvody väzby   v zmysle   § 67   ods.   1   písm.   b), c) Tr.   por.   Vo   svojom odôvodnení súd neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali moje ďalšie zotrvanie   vo   väzbe,   a to   napriek   tomu,   že   väzba   znamená   vážny   zásah   do   ústavou garantovaných občianskych   práv.  ...   Zákonom   vyžadované „konkrétne   skutočnosti“   ako predpoklad väzby obvineného musia byť preukázané nielen pri vzatí obvineného do väzby, ale musia byť dané počas celého trvania väzby. Ak tieto skutočnosti odpadnú a nie sú nahradené   inými   relevantnými   skutočnosťami,   zanikne   aj   dôvod   zákonnej   väzby obvineného.“

V dôsledku   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby ústavný   súd   v jeho   veci   nálezom rozhodol takto:

„Okresný súd uznesením zo dňa 14. 7. 2003 pod sp. zn. 3 Tp 68/2003 porušil právo M. M. byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo byť súdený v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a právo   na   urýchlené rozhodnutie súdu a nariadenie prepustenia ak je pozbavenie slobody tejto osoby nezákonné podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ruší   sa   uznesenie   Okresného   súdu   v Trenčíne   zo   dňa   14.   7.   2003   pod   sp.   zn. 3 Tp 68/2003.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo slobôd upravených   buď v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   niektorej   z nich   má   za   následok odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

1.   V tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného práva podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy v dôsledku toho, že počas doterajšej doby trvania   väzby   boli   s ním   vykonané   iba   tri   vyšetrovacie   úkony   (a   to   napriek   tomu,   že zákonnou povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní je prejednávať trestné veci čo najrýchlejšie), ju ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci. Opieral sa pritom o ústavnú   zásadu   subsidiarity   svojho   konania   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľov,   v dôsledku   ktorej   je   o nich   ústavný   súd oprávnený konať len vtedy, keď sťažovatelia nemajú k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy pred iným orgánom štátu. Ústavný súd už rozhodol predtým, že nemá právomoc konať   o návrhu   fyzickej   osoby   na   vyslovenie   porušenia   jej   základných   práv,   ak   im poskytuje ochranu právny   poriadok   použitím   opravného   prostriedku   pred iným štátnym orgánom Slovenskej republiky, napríklad opravných prostriedkov v konaní pred orgánmi prípravného   trestného   konania   (I.   ÚS   1/97).   Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd poukazuje   na   §   167   Trestného   poriadku   (žiadosť   o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa alebo   policajného   orgánu),   ktorý   poskytuje   obvinenému   právo   kedykoľvek   v priebehu vyšetrovania   žiadať   prokurátora,   aby   boli   odstránené   prieťahy   vo   vyšetrovaní.   Takáto žiadosť   nie   je   viazaná   lehotou,   pričom   prokurátor   ju   musí   bez   meškania   vybaviť a o výsledku   preskúmania   musí   byť   žiadateľ   upovedomený.   Hoci   sťažovateľ   vo   svojej sťažnosti tvrdil, že viackrát žiadal o prepustenie na slobodu, netvrdil a ústavnému súdu ani nedokladoval,   že   by   bol   využil   tento   prostriedok   nápravy,   ktorý   smeruje   priamo   proti nečinnosti vyšetrovacích orgánov. Z tohto dôvodu bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. V druhej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 3 dohovoru. Sťažovateľ predovšetkým namietal,   že   okresný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   o predĺžení   väzby   zo   14.   júla   2003 neuviedol   žiadne   konkrétne   dôvody,   resp.   „skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   ďalšie zotrvanie sťažovateľa vo väzbe“. Ústavný súd už v konaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie   čl.   17   ústavy   rozhodol,   že   je   „oprávnený   konať   len   vtedy,   ak   označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu došlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov spätých s garanciami a obmedzením osobnej slobody podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru a súčasne   ochranu   týmto   základným   právam   nemožno   poskytnúť   využitím   účinného prostriedku nápravy dostupného sťažovateľovi“ (II. ÚS 76/02, II. ÚS 112/02).

Podobne ako v prípadoch iných sťažností namietajúcich porušenie základných práv sťažovateľom súdom ústavný súd preto skúmal, či postup označeného súdneho orgánu nie je svojvoľný alebo arbitrárny a či nezakladá možnosť porušenia sťažovateľom označených základných práv. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru   uznesením súdu   o predĺžení väzby je preto ústavný súd oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval zákonné predpoklady na predĺženie väzby a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli nielen k jej uvaleniu, ale aj k trvaniu (predĺženiu). Ústavný súd tiež v súlade so základným princípom, že väzba má trvať len nevyhnutnú dobu, hodnotil, či ju súd rozhodujúci o jej predĺžení predĺžil na dobu, aká sa javí v dobe rozhodovania ako nevyhnutná (I. ÚS 11/01). Z uvedených dôvodov si ústavný súd vyžiadal a preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Tp 68/2003 zo   14.   júla 2003,   z ktorého   vyplynulo,   že   na základe   pripojeného   vyšetrovacieho   spisu sp. zn. KUV 86/20-2001 okresný súd potvrdil pretrvávajúcu existenciu väzobných dôvodov u sťažovateľa, pričom uviedol, že „dôvodnosť podozrenia, že obvinení spáchali skutky, pre ktoré   im   bolo   vznesené   obvinenie,   sú   naďalej   dané   a nedošlo   k žiadnej   takej   zmene okolností, ktoré by dôvodnosť podozrenia u obvinených podstatne zoslabili alebo vylúčili a ani   ku   zmene   konkrétnych   skutočností,   ktoré   boli   dôvodom   ich   vzatia   do   väzby“. Konštatovanie o pretrvávaní   pôvodných   dôvodov   väzby v dobe   rozhodovania   súdu   o jej predĺžení s príslušným odkazom na ich predošlé zdôvodnenie (v prípadoch, že sa dôvody väzby nezmenili) ústavný súd nehodnotil ako nedostatok „konkrétnych dôvodov“ väzby, tak ako   to   tvrdil   sťažovateľ   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   svojich   základných   práv. Pokiaľ ide o rozsah ďalších úkonov, ktoré je s obvinenými potrebné vykonať vo väzobnom režime,   okresný   súd   uviedol,   že   „sú   dôvodné   všetky   úkony,   ktoré   sa   ešte   v priebehu prípravného konania majú vykonať a na ktoré poukazuje vo svojej sťažnosti prokurátorka krajskej prokuratúry, avšak nie v požadovanom časovom rozsahu, aký navrhuje“. Okresný súd   v tejto   otázke   zohľadnil   postup   a výsledky   vyšetrovania   dosiahnuté   od   svojho posledného rozhodnutia o predĺžení väzby z 31. januára 2003 a pri ich zohľadnení rozhodol o jej   predĺžení   na   dobu   zodpovedajúcu   (primeranú)   na   vykonanie   ďalších   nevyhnutých úkonov, a to do 5. decembra 2003 (na rozdiel od návrhu prokurátorky, ktorá požadovala jej predĺženie   do   5.   februára   2004).   Ústavný   súd   preto   uzavrel,   že   napadnuté   uznesenie okresného súdu o predĺžení väzby sťažovateľa z 5. augusta 2003 má oporu a vychádza zo skutkových okolností, ako aj z doterajšieho priebehu vyšetrovania v jeho veci, pričom pri jej predĺžení   súd   zohľadnil   doterajší   stav   vyšetrovania,   ako   aj   potrebu   vykonania   ďalších úkonov   za   trvania   väzobného   režimu   sťažovateľa.   Keďže   sťažovateľ   okrem   toho,   že uzneseniu   okresného   súdu   vytýka   nekonkrétnosť   dôvodov,   už   neuviedol   žiadnu   ďalšiu skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné   usudzovať,   že   toto   je   postihnuté   takými nedostatkami, ktoré by zdôvodňovali záver o jeho neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti, bolo potrebné jeho sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

3. Sťažovateľ napokon namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, v súlade s ktorým má každý, kto je pozbavený slobody, právo podať návrh na   začatie   konania,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   pozbavenia   jeho slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné, pričom z okolností prípadu je zrejmé, že porušovateľom tohto práva mal byť okresný súd v konaniach o jeho sťažnostiach na prepustenie na slobodu. Aj keď sťažovateľ uviedol, že počas svojej väzby viackrát   žiadal   o prepustenie   na slobodu   (žiadosťou   zo   6.   decembra   2002   -   zamietnutá 19. decembra 2002, žiadosťou z 13. februára 2002 - zamietnutá 28. marca 2002 a žiadosťou z 15.   júla 2003),   vo svojej   sťažnosti   už žiadnym spôsobom   nespresnil, v čom   vidí   jeho porušenie a čoho sa od ústavného súdu domáha. Z uvedeného dôvodu bola jeho sťažnosť v tejto časti odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2003