znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 25/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. P., H., zastúpeného advokátom JUDr. V. G., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Pezinok sp. zn. 15 Er 5695/2008 zo 16. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. P.   o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. I. P., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 Er 5695/2008 zo 16. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že zmluvou o predaji podniku z 30. novembra 2000 uzavretou podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka sťažovateľ ako predávajúci predal podnik I. P. – C. spoločnosti P. a. s., B., ako kupujúcemu (ďalej len „prvý kupujúci“). Ďalšou zmluvou o predaji podniku z 15. marca 2001 prvý kupujúci predal pôvodný podnik sťažovateľa   spoločnosti   C.,   s. r. o.,   Z.   (ďalej   len   „druhý   kupujúci“).   Prvý   kupujúci   bol 12. júna 2010   vymazaný z obchodného   registra,   a to   na základe   rozhodnutia   Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 K 10/2010 zo 17. mája 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 8. júna   2010   a ktorým   bolo   zastavené   konkurzné   konanie   na   jeho   majetok   z dôvodu nedostatku majetku. Druhý kupujúci bol z obchodného registra vymazaný 13. septembra 2008, a to na základe rozhodnutia Okresného súdu Košice I č. k. 29 Cbr 42/06-40 z 27. júna 2008   o „...   zrušení   obchodnej   spoločnosti   bez   likvidácie   podľa   § 68   ods. 3   písm.   c) Obchodného zákonníka z dôvodov podľa § 68 ods. 6 Obchodného zákonníka...“.

Na okresnom súde je proti sťažovateľovi ako povinnému vedené exekučné konanie pod sp.   zn. 15 Er 5695/2008,   v ktorom   sa   oprávnená z exekúcie S., a. s.,   domáha voči sťažovateľovi   vymoženia   pohľadávky   v sume   2 174,90   €   s príslušenstvom   na   základe exekučného titulu – vykonateľného platobného výmeru svojej právnej predchodkyne V. č. 107-3099/2000/b z 23. mája 2000 z titulu dlžného poistného na zdravotné poistenie.

Sťažovateľ   sa   v označenom   exekučnom   konaní   svojimi   písomnými   podaniami adresovanými buď priamo okresnému súdu, alebo predloženými okresnému súdu vo veci konajúcim súdnym exekútorom domáhal zastavenia exekúcie z dôvodu jej neprípustnosti, ktorú odôvodňoval nedostatkom svojej pasívnej legitimácie v dôsledku predaja podniku, v ktorom   podnikal   a v súvislosti   s prevádzkou   ktorého   vznikla   pohľadávka   vymáhaná v označenom exekučnom konaní. Podľa sťažovateľa v dôsledku predaja podniku uvedená pohľadávka prešla na kupujúceho, od ktorého mala byť aj vymáhaná.

Sťažnosťou napadnutým rozhodnutím okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na zastavenie   exekučného   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   15   Er   5695/2008,   pričom   svoje rozhodnutie   argumentačne   odôvodnil   tým,   že   pohľadávka   vymáhaná   v označenom exekučnom   konaní   má   verejnoprávny   charakter,   a teda   predajom   podniku   neprešli zo sťažovateľa   na   kupujúcich   aj   záväzky   z verejného   zdravotného   poistenia,   tak   ako sa domnieval sťažovateľ. S uvedeným právnym názorom okresného súdu vyjadril sťažovateľ nesúhlas, ktorý argumentačne podporil aj poukázaním na iné obdobné exekučné konania, ktoré   boli   z identických   dôvodov   zastavené   s poukazom   na   §   476   ods.   1   Obchodného zákonníka. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu preto sťažovateľ považuje za arbitrárne a v rozpore so zárukami spravodlivého procesu.

Sťažovateľ porušenie svojho základného práva odôvodnil najmä takto: „Moja osoba už v tomto spore nemala ani figurovať... V mojom prípade s predajom podniku som stratil spôsobilosť byť účastníkom konania.

...   K   vyjadreniu,   či   prechádzajú,   alebo   neprechádzajú   záväzky   verejnoprávneho charakteru, ako je platenie daní je diskutabilné, lebo je rad judikátov napr. Rozsudok NS SR pod čk.: 7 Sž 113/98 ako aj metodický pokyn č.14/SD/2001 k prechodu záväzkov a ručenie pri   predaji   podniku,   ktorý   vydalo   Daňové   riaditeľstvo   B.,   že   tieto   prechádzajú   tiež   na kupujúceho....

Ďalej by som chcel poukázať na tú skutočnosť, že zdravotná poisťovňa nie je štátnou, či   už   rozpočtovou   alebo   príspevkovou   spoločnosťou,   a   štát   nemá   v   jej   orgánoch   ani zastúpenie,   ale je súkromnou   akciovou spoločnosťou,   ktorá sa za posledných   10 rokov viackrát pretransformovala, odpredala svoju firmu ďalším atd. Nehovoriac o tom, že ak by to tak nebolo, tak by zdravotné poisťovne určite nevykazovali zisky....

Zároveň   chcem   upozorniť   na   Uznesenie   Okresného   súdu   v   Pezinku,   pod   č.k. 15Er 1963/2008-65 (pôvodné č.k. 34er 1608/2003), Ex 2353/2003 zo dňa 21.09.2008, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   a   vykonateľnosť   22.10.2009,   na   Uznesenie   Okresného   súdu v Pezinku,   pod   č.k.   15Er   1877/2008-68   (pôvodné   č.k.   34er   1837/2003),   Ex   2370/2003 zo dňa   21.09.2008,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   a   vykonateľnosť   dňa   17.10.2009 a Uznesenie   Okresného   súdu   v   Pezinku,   pod   č.k.   15Er   1068/2008-120   (pôvodné   č.k. 39er 16571999), Ex 442/1999 zo dňa 12.01.2011, týkajúce obdobného sporu, rozhodli tak, že súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil.

...   taká   situácia,   keď   súdy   v   druhovo   rovnakej   veci   rozhodujú   protichodným spôsobom,   podkopáva   efektivitu   fungovania   systému   spravodlivosti   a nefunguje   jeho elementárny   princíp   a základný   predpoklad,   ktorým   je   požiadavka,   aby   sa   v rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom.

...   Mám   za   to,   že   okresný   súd...   nedostatočne   a nepresvedčivo   odôvodnil   svoje rozhodnutie rozhodol po uplynutí zákonnej lehoty 60 dní podľa § 50 ods. 2 Exekučného poriadku....“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „Okresný súd Pezinok, uznesením pod č. 15 Er 5695/2008 - 62 ex 744/2001 zo dňa 16.7.2012, ktorým zamietol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie, porušil tým základné právo JUDr. I. P. na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Okresného súdu Pezinok, sp. zn. 15 Er 5695/2008 - 62 ex 744/2001 zo dňa 16.7.2012, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 15 Er 5695/2008 zo 16. júla 2012, k porušeniu ktorého malo dôjsť tým, že okresný   súd   neberúc   ohľad   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   predal   podnik,   v súvislosti s prevádzkovaním ktorého vznikla pohľadávka vymáhaná v označenom exekučnom konaní, pričom   s týmto   predajom   bol   spojený   aj   prechod   práv   a záväzkov   zo   sťažovateľa na kupujúceho   vrátane   záväzku   na   úhradu   dlžného   poistného   na   zdravotné   poistenie, označeným uznesením návrhy sťažovateľa na zastavenie exekúcie, resp. jeho námietky proti exekúcii, zamietol.    

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Okresný   súd   sťažovateľom   napadnuté   uznesenie   odôvodnil   okrem   iného   najmä odvolaním sa na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 M Cdo 11/04 z 30. júna 2005 (Zbierka stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky R 38/2007), v zmysle ktorého „... zmluva o predaji   podniku   zakladá   záväzkový   vzťah   súkromno-právnej   povahy,   ktorého   subjekty (predávajúci a kupujúci) majú rovnoprávne postavenie. Na jej základe prechádzajú záväzky vzniknuté len zo záväzkových vzťahov bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú obchodnú povahu,   neprechádzajú   však   záväzky   verejnoprávnej   povahy,   ako   je   platenie   daní,   či poistného.“.

Okresný súd ďalej pri odôvodňovaní svojho právneho záveru pokračoval: „Preto aj keď došlo k predaju podniku, na kupujúceho neprešli spolu s podnikom záväzky   z   verejného   zdravotného   poistenia.   Predávajúci   I.   P.   –   A.   síce   ukončil   svoju podnikateľskú činnosť zrušením živnostenského oprávnenia po predaji podniku, ale I. P. ako   fyzická   osoba   ručí   celým   svojím   majetkom,   neobmedzene,   za   záväzky,   ktoré   mu   z podnikania vznikli.“

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd nemá dôvod pochybovať o správnosti právneho   záveru   okresného   súdu   spočívajúceho   v tom,   že   na   základe   zmluvy   o predaji podniku   nedošlo   z predávajúceho   (sťažovateľa)   na   kupujúceho   k prechodu   záväzkov verejnoprávnej povahy, ako je platenie daní a poistného. Tento záver nemožno v žiadnom prípade   považovať   za   arbitrárny   či   zjavne   neodôvodnený.   Z napadnutého   uznesenia okresného súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Okresný   súd   pritom   svoje   skutkové   a právne   závery   ústavne   akceptovateľným spôsobom odôvodnil, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol aj postup, akým dospel   k záverom,   pre   ktoré   návrhu   sťažovateľa   na   zastavenie   exekúcie,   resp.   jeho námietkam proti exekúcii, nevyhovel. Napadnuté uznesenie obsahuje výklad ustanovenia § 476 ods. 1 v spojení s ustanoveniami § 477 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o predaji podniku, t. j. k 30. novembru 2000, (ďalej len „Obchodný zákonník“) vo vzťahu k relevantným zákonným právnym normám upravujúcim   vykonávanie   verejného   zdravotného   poistenia,   ktorý   nemožno   považovať za svojvoľný.

Podľa § 476 ods. 1 Obchodného zákonníka zmluvou o predaji podniku sa predávajúci zaväzuje previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia prevádzkovaniu podniku, a kupujúci sa zaväzuje prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom a zaplatiť kúpnu cenu.

Podľa § 477 ods. 1 Obchodného zákonníka na kupujúceho prechádzajú všetky práva a záväzky, na ktoré sa predaj vzťahuje.

Povinnosť platiť poistné na zdravotné poistenie, ako aj poplatok z omeškania vzniká priamo zo zákona na základe skutočností uvedených v § 3, § 8, § 10 a § 15 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení účinnom   v rozhodujúcom   období   (ďalej   len   „zákon   o zdravotnom   poistení“),   pričom poisťovňa je povinná v zmysle § 18 ods. 8 a § 23 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení ich úhradu za splnenia zákonných predpokladov platiteľom platobným výmerom (rozhodnutím) predpísať a následne v zmysle ustanovenia § 37 písm. b) zákona o zdravotnom poistení tieto aj vymáhať.

Pokiaľ teda okresný súd opierajúc sa aj o odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. R 38/2007 s poukazom na výhradne súkromno-právnu povahu záväzkového vzťahu založeného zmluvou o   predaji podniku   a   rovnoprávne postavenie   jej účastníkov,   oproti výlučne   verejnoprávnej   povahe   záväzku   spočívajúceho   v   povinnosti   platiť   poistné   na zdravotné poistenie vrátane príslušenstva, ktorej nositeľ (platiteľ) vo vzťahu k poisťovni ako právnickej   osobe   poverenej   štátom   rozhodovať   o   právach   a   povinnostiach   fyzických a právnických osôb pri vykonávaní verejného zdravotného poistenia nie je v rovnoprávnom postavení, pričom jej rozhodnutia (platobné výmery) od vôle platiteľa (sťažovateľa) nijako nezávisia, dospel k záveru, že na základe zmluvy o predaji podniku k prechodu označeného verejnoprávneho záväzku sťažovateľa na kupujúceho nedošlo, nijako nemožno tento záver považovať za arbitrárny.

Podľa názoru ústavného súdu na uvedenom nič nemení okolnosť, či je, alebo nie je poisťovňa   v   rámci   svojho   hospodárenia   oprávnená   podnikať s   prostriedkami   získanými zo zdravotného poistenia a takýmto spôsobom tvoriť zisk. Napokon v zmysle ustanovenia § 28   zákona   o zdravotnom   poistení   všeobecná   poisťovňa   je   verejnoprávnou   inštitúciou (právnickou   osobou)   zriadenou   na   účely   vykonávania   zdravotného   poistenia,   pričom v zmysle ustanovenia § 29 tohto zákona všetky poisťovne vrátane rezortných, odvetvových, podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   majú   pri   vykonávaní   zdravotného poistenia rovnocenné postavenie. Tu ústavný súd poznamenáva, že práve v období, za ktoré bolo   sťažovateľovi   napadnutým   exekučným   titulom   platenie   poistného   na   zdravotné poistenie vrátane poplatku z omeškania predpísané, t. j. od 1. júla 1998 do 30. apríla 2000, podľa   ustanovenia   §   6   ods.   2   zákona   o zdravotnom   poistení   poisťovňa   nesmela s prostriedkami získanými z povinného zdravotného poistenia a od 1. júna 1998 (na základe zákona č. 124/1998 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon o zdravotnom poistení, pozn.) celkovo s prostriedkami získanými zo zdravotného poistenia podnikať.

Pokiaľ   okresný   súd   v   napadnutom   uznesení   vyjadril   právny   názor,   že   zánikom živnostenského   podnikateľského   oprávnenia   sťažovateľa   (podľa   zistenia   ústavného   súdu dňom   26.   februára   2001,   pozn.)   vykonávajúceho   podnikateľskú   činnosť   v   zmysle ustanovení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon) v znení účinnom v rozhodujúcom období ako fyzická osoba pod obchodným menom I. P. – C. jeho spôsobilosť byť naďalej nositeľom práv a povinností, a tým ani spôsobilosť byť účastníkom   namietaných   exekučných   konaní   nezanikla,   tento   názor   sa   nijako   neprieči obsahu,   zmyslu   ani   účelu   ustanovenia   §   2   tohto   zákona,   podľa   ktorého   živnosťou   je sústavná činnosť, prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť.

Inými   slovami,   ak   okresný   súd   uzavrel,   že   zánikom   živnostenského   oprávnenia sťažovateľa jeho verejnoprávny záväzok ako samotne zárobkovo činnej osoby spočívajúci v povinnosti uhradiť dlžné poistné na zdravotné poistenie, ktorý mu ako fyzickej osobe vznikol   ešte   v   rámci   prevádzkovania   jeho   podnikateľskej   činnosti   (živnosti),   zostal zachovaný, je tento záver plne ústavne konformný.

Tu ústavný súd už len pre úplnosť veci s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. f)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého   exekúciu   súd   zastaví,   ak   po   vydaní   rozhodnutia   zaniklo   právo   ním   priznané, uvádza, že čo sa týka právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, a to platobného výmeru všeobecnej poisťovne č. 107-3099/2000/b z 23. mája 2000, sa na základe skutkových alebo právnych okolností, ktoré nastali pred jeho vydaním, vrátane zmluvy o predaji podniku z 30. novembra 2000, zrejme nemožno s úspechom domáhať zastavenia exekúcie.

Ústavný súd súčasne poznamenáva, že sťažovateľom vytýkané porušenie 60-dňovej lehoty   na   rozhodnutie   okresným   súdom   podľa   ustanovenia   §   50   ods.   2   Exekučného poriadku sa vzťahuje iba na rozhodovanie o námietkach povinného proti exekúcii, avšak podanie sťažovateľa síce označené ako námietky boli okresným súdom podľa ich obsahu posúdené   ako   návrh   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   nedodržanie   60-dňovej   lehoty   pri rozhodovaní   o   jeho   námietke   proti   exekúcii   zo   4.   apríla   2003   uznesením   sp.   zn. 15 Er 5695/2008   zo   16.   júla   2012   nemalo   žiadny   vplyv   na   vecnú   správnosť   tohto rozhodnutia.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu došlo aj tým, že okresný súd sa v sťažnosťou napadnutom uznesení odchýlil od podľa jeho názoru stabilizovanej súdnej praxe, pokiaľ ide o posudzovanie právnych následkov   zmluvy o   predaji   podniku,   čo   do   prechodu   záväzkov   verejnoprávnej   povahy vzniknutých v súvislosti s jeho prevádzkovaním, ako je platenie daní či poistného (pozri sťažovateľom   označené   iné   rozhodnutia),   ústavný   súd   v   prvom   rade   podotýka,   že predmetom konania pred ústavným súdom bolo iba napadnuté uznesenie okresného súdu, ktoré, resp. závery ktorého (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiska dodržania zásad ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že okresný súd, prípadne iné súdy pri posudzovaní otázky   prechodu   verejnoprávnych   záväzkov   predajom   podniku   v   iných   ako   ústavným súdom preskúmavanej veci zaujali odlišné právne stanovisko, a teda proti sťažovateľovi exekúciu zastavili, pričom tieto iné rozhodnutia neboli predmetom prieskumu ústavného súdu, ešte nemá za následok automatický predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných veciach, takže takéto rozhodnutia v iných exekučných veciach nie sú tak pre okresný súd, ako ani pre ústavný súd právne záväzné.

Okrem   tohto   ústavný   súd   podotýka,   že   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu (resp.   jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

Z   ústavnej   kompetencie   súdov   interpretovať   a   aplikovať   zákony   vyplýva   aj   ich oprávnenie   dopĺňať a   rozvíjať existujúcu   judikatúru   týkajúcu   sa   relevantných   právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry – súdnej   praxe   v   konkrétnom   prípade   by   mohol   predstavovať   zásah   do   základných   práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej   neodôvodnenosti   súdneho   rozhodnutia   v   prerokovávanej   veci.   Nemožno   však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch spresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky právnej   normy   aplikovanej   na   konkrétny   prípad   (III.   ÚS   346/05,   III.   ÚS   284/05, IV. ÚS 267/05).

Závery, ku ktorým dospel okresný súd, sú podľa názoru ústavného súdu v súlade s ústavnými   limitmi   výkladu   zákonov.   Pretože   namietané   rozhodnutie   okresného   súdu nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a za tejto situácie nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru okresného súdu.

V   danom   kontexte   ústavný   súd   už   nad   rámec   vlastnej   argumentácie   v   záujme presvedčivosti   svojej   rozhodovacej   činnosti   poukazuje aj   na   uznesenie   Ústavného   súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 499/98 z 15. januára 1999, ktorý v obdobnej právnej veci, čo   sa   týka   riešenia   otázky   prechodu   verejnoprávnych   záväzkov   pri   totožnej   zákonnej právnej úprave zmluvy o predaji podniku, dospel k rovnakému právnemu názoru.

Vychádzajúc z už uvedeného postup okresného súdu pri odôvodňovaní napadnutého uznesenia   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   dávať   do   takej   spojitosti   s   obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania ústavnosti postupu okresného súdu v konaní o veci samej.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy označeným rozhodnutím okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   a   označeným   základným právom,   pretože   uznesením   okresného   súdu   nebola   preskúmavaná   zákonnosť   žiadneho rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že namietaným rozhodnutím okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu v sťažnosti označených práv, preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia okresného súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2013