znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 25/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. Ď., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 Co 143/2011-86 z 29. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   M.   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   17 Co   143/2011-86 z 29. septembra 2011 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplynulo, že sťažovateľka je účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Brezno (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 C 39/2011 v procesnom postavení žalovanej, predmetom ktorého je nárok M. P., Š. (ďalej   len   „žalobca“),   na   ochranu   osobnosti   spojený   s náhradou   nemajetkovej   ujmy. Na návrh žalobcu okresný súd uznesením č. k. 2 C 39/2011-62 z 8. apríla 2011 zaviazal sťažovateľku, «aby   súdu   k č.k.2C/39/2011   doručila   v lehote   10   dní   od   doručenia   tohto rozhodnutia na dátovom nosiči reportáž odvysielanú v televízii... v relácii... dňa 23.09.2010 s názvom „Futbalista podozrivý omylom?“ a to v celom jej znení vrátane troch zobrazení podobizní,   ktoré   boli   zobrazené   v predmetnej   reportáži;   v dvoch   vyhotoveniach.». Proti predmetnému   uzneseniu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   ktoré   odôvodnila   nesprávnym právnym posúdením veci okresným súdom, ktorý „aplikoval síce správnu právnu normu, ale   jej   obsah   interpretoval   nesprávne“.   Podľa   sťažovateľky   zákon   č.   308/2000   Z.   z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) ukladá v § 16 ods. 3 písm.   l)   vysielateľovi   televíznej   programovej   služby   a poskytovateľovi   audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie uchovávať súvislé záznamy z vysielania len po dobu 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite. Sťažovateľka tiež poukázala na § 69 ods. 2 písm. b) zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „autorský zákon“), ktorý ukladá vysielateľovi povinnosť, ak záznam z vysielania nemá výnimočnú dokumentačnú hodnotu, tento zničiť. Rozhodnutie okresného súdu preto zaväzuje sťažovateľku na plnenie, ktoré   nie   je   možné   vykonať   a ktorého   predmet   je   v rozpore   so   zákonom.   Krajský   súd rozhodol   o odvolaní   sťažovateľky   namietaným   uznesením   č.   k.   17   Co   143/2011-86 z 29. septembra 2011 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti uviedla: «Sťažovateľ považuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici za rozhodnutie zasahujúce   do   jeho   práv   podľa   článku   46   ods.1   Ústavy,   nakoľko   uvedené   rozhodnutie nerešpektuje ústavný príkaz podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR a predstavuje konanie nad rámec stanovený čl. 2 ods.2 Ústavy SR....

1. Rozhodnutia súdov oboch inštancií zaviazali sťažovateľa na plnenie, ktoré nemôže objektívne vykonať, pretože je to v čase vydania uznesenia Okresného súdu Brezno plnenie nemožné. Sťažovateľ navyše na túto skutočnosť vo svojom opravnom prostriedku upozornil. Navyše Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Do osobnostných práv navrhovateľa mal odporca zasiahnuť práve reportážou, ktorej obsah podľa rozhodnutia súdu musí odporca preukázať predložením dátového nosiča. Tento záver súdu je úplne zmätočný a taktiež predstavuje uloženie povinnosti sťažovateľovi mimo rozsah ustanovený zákonom.   Sťažovateľovi   ako   odporcovi   nemôže   byť   uložená   povinnosť   zodpovedajúca dôkaznému bremenu navrhovateľa.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdilo nesprávne rozhodnutie Okresného súdu v Brezne, pričom sa súd nedostatočne vysporiadal s jednoznačným znením úpravy autorského zákona a zákona o vysielaní a retransmisii, a poprel pritom úplne zmysel ústavnej   úpravy   zmieneného   článku   2,   ods.2   a   3,   keďže   svojvoľnou   a   nezákonnou konštrukciou   uložil   povinnosť,   ktorá   je   nad   rámec   právnej   úpravy   povinností   a   práv vysielateľa podľa zmienených zákonov.

3. Krajský súd následne odôvodnil uloženie povinnosti sťažovateľovi na základe tej skutočnosti, že z obchodného zákonníka je zrejmé, že okrem vysielania je sťažovateľ tiež výrobcom   audiovizuálnych   diel.   Táto   konštrukcia   mala   pravdepodobne   predstavovať spôsob akým vykonštruovať pre sťažovateľa, ktorý je osobou súkromného práva, povinnosť predložiť záznam z vysielania. Tento argument Krajského súdu v Banskej Bystrici svedčí o nesprávnom porozumení a aplikácii inštitútov autorského práva. Záznamom z vysielania nemôže, bez ďalších úkonov disponovať výrobca zvukovo-obrazového záznamu. Záznam z vysielania   podľa   zákona   o   vysielaní   a   retransmisii   je   špecifickým   objektom   ochrany v zmysle   Autorského   zákona   a teda...   bez   ohľadu   na   nami   v   konaní   uvádzané   časové hľadisko   sa   dostávame   k   úplne   nesprávnej   aplikácii   právneho   predpisu   a   k   uloženiu povinnosti osobe, ktorej ju v zmysle žiadnej právnej úpravy platnej v Slovenskej republike nemožno   uložiť   (zhotoviteľovi   zvukovo-obrazového   záznamu).   Zhotoviteľ   zvukovo obrazového záznamu nemá vôbec povinnosť žiadne záznamy uchovávať. Ako je uvedené vyššie, osobe súkromného práva, nemožno ukladať inú povinnosť ako zákonom stanovenú. Celková konštrukcia odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici nerešpektuje   práva   sťažovateľa   konať   tak   ako   mu   to   zákon   umožňuje   a   v   prípade posudzovania   konania   sťažovateľa   podľa   Autorského   zákona,   dokonca   prikazuje. Rozhodnutím súdov oboch inštancií preto bolo zasiahnuté do základného práva na súdnu a inú ochranu, vydaním nezákonného rozhodnutia.»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici, porušil vydaním uznesenia č. 17Co/143/2011-86, v   spojení   s   uznesením   Okresného   súdu   V   Brezne   2C/39/2011-62,   základné   právo spoločnosti M. s.r.o., na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods.2) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 17Co/143/2011-86 z 29.09.2011 a Uznesenie   Okresného   súdu   v   Brezne   č.   2C/39/2011-62   z   08.04.2011,   sa   zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Okresnému súdu v Brezne na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   uhradiť   právnemu   zástupcovi sťažovateľa spoločnosti M. s.r.o., so sídlom B., trovy konania podanej ústavnej sťažnosti pred Ústavným súdom SR vo výške 57,62 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky zaručeného   v čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru namietaným rozhodnutím, ktorým krajský súd ako odvolací súd v konaní o zabezpečenie dôkazu podľa § 102 v spojení s § 78 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   2   C   39/2011-62   z 8.   apríla   2011   o uložení povinnosti sťažovateľke predložiť dôkaz vo veci. Podľa tvrdenia sťažovateľky zásah do jej označených   práv   spočíva   v nesprávnom   právnom   posúdení   veci   konajúcimi   súdmi, v dôsledku ktorého je namietané rozhodnutie nezákonné a vydané v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy.  

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 322/2010).

Sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 17 Co 143/2011-86 z 29. septembra 2011, je podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.  

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Namietaným   rozhodnutím   krajský   súd   potvrdil   ako   vecne   správne   uznesenie okresného súdu, ktorým v konaní vo veci samej podľa § 102 ods. 1 OSP zabezpečil dôkaz vo   veci   uložením   povinnosti   sťažovateľovi   doručiť   súdu   na   dátovom   nosiči   reportáž s názvom „Futbalista   podozrivý   omylom?“, ktorou   majú   byť   preukázané   skutočnosti relevantné na konanie vo veci samej.

Podľa § 78 ods. 1 a 3 OSP pred začatím konania vo veci samej možno na návrh zabezpečiť dôkaz, ak je obava, že neskoršie ho nebude možno vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami. Zabezpečenie dôkazu vykoná súd spôsobom predpísaným pre dôkaz, o ktorý ide.

Podľa   §   102   ods.   1   OSP   ak   treba   po   začatí   konania   dočasne   upraviť   pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

Zabezpečenie   dôkazu   je   jedným   zo   zabezpečovacích   prostriedkov   v civilnom procese. Zabezpečiť dôkaz možno na návrh pred začatím konania vo veci samej podľa § 78 OSP. Zabezpečenie dôkazu v konaní vo veci samej upravuje § 102 OSP, pričom podmienky prípustnosti   a opodstatnenosti   zabezpečenia   dôkazu   sa   posudzujú   rovnako,   ako   je   to v činnosti súdu pred začatím konania. Okrem všeobecných náležitostí podania musí návrh spĺňať   niektoré   osobitné   náležitosti,   ktoré   vyplývajú   z   §   78   ods.   1   OSP.   Navrhovateľ predovšetkým musí označiť vec, ktorej sa zabezpečenie dôkazu týka, konkrétne označiť dôkaz, ktorý sa má zabezpečiť, označiť skutočnosti, ktoré ním majú byť preukázané, a ich relevanciu pre konanie vo veci samej, uviesť miesto, kde sa predmetný dôkaz nachádza, príp. kde by sa mohol nachádzať. Navrhovateľ tiež musí osvedčiť skutočnosti odôvodňujúce obavu, že dôkaz neskôr nebude možné vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami. Ak súd   vyhovie   návrhu   na   zabezpečenie   dôkazu,   rozhodne   formou   uznesenia,   ktorým nariadi   zabezpečenie   dôkazu.   Súd   zabezpečí   dôkaz   spôsobom,   ktorý   preň   predpisuje Občiansky súdny poriadok (§ 126 – § 131 OSP).

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajský súd k dôvodom potvrdenia rozhodnutia okresného súdu o zabezpečení dôkazu uviedol:

«Predmetom   konania   vo   veci   samej   je   ochrana   osobnosti   spojená   s   náhradou nemajetkovej   ujmy   na   tom   skutkovom   základe,   že   odporca   ako   držiteľ   licencie   na poskytovanie audiovizuálnej mediálnej služby uverejnila dňa 22. 09. 2010 na internetovej stránke prevádzkovanej odporcom článok a dňa 23. 09. 2010 odvysielal reportáž, ktorými bolo zasiahnuté do ochrany osobnosti navrhovateľa. Po začatí konania podal navrhovateľ na Okresný súd Brezno návrh na zabezpečenie dôkazu podľa § 78 Občianskeho súdneho poriadku, aby súd na dátovom nosiči zabezpečil dôkaz: reportáž odvysielanú v televízii... v relácii... dňa 23. 09. 2010 s názvom „Futbalista podozrivý omylom?“ v celom jej znení vrátane   troch zobrazení   podobizní,   ktoré   boli   zobrazené v tejto   reportáži z dôvodu,   že reportáž bola z archívu televízie... vymazaná a navrhovateľ tento dôkaz pre účely súdneho konania   zabezpečiť   nedokáže.   Okresný   súd   návrhu   na   zabezpečenie   dôkazu   vyhovel odvolaním   napadnutým   uznesením,   ktorým   uložil   odporcovi   doručiť   súdu   dátový   nosič s konkrétnou reportážou.

Odporca   v   odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   tvrdí,   že   rozhodnutie prvostupňového   súdu   vychádza   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   z   dôvodu,   že správnu   právnu   normu   nesprávne   interpretoval.   Zákon   č.   308/2000   Z.   z.   o   vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách (ďalej len „Zákon o vysielaní   a retransmisii“)   ukladá v §-e 45 vysielateľovi televíznej programovej služby a poskytovateľovi   audiovizuálnej   mediálnej   služby   na   požiadanie   uchovávať   záznamy z vysielania len po dobu 45 dní odo dňa odvysielania programu a zákon č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (Autorský zákon) v §-e 69 ods. 2 písm. b/ ukladá vysielateľovi povinnosť, ak záznam z vysielania nemá výnimočnú dokumentačnú hodnotu, tento zničiť. Rozhodnutie súdu preto zaväzuje odporcu na plnenie, ktoré nie je možné vykonať a ktorého predmet by bol v rozpore so zákonom, preto odporca žiada, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil....

Zabezpečenie dôkazu podľa § 78 O. s. p. prichádza do úvahy vtedy, ak navrhovateľ tohto úkonu súdu preukáže dôvodnú obavu, že konkrétny dôkaz významný pre rozhodnutie vo   veci   nebude   možné   v   neskoršom   období   vykonať   vôbec   alebo   len   s   neprimeranými ťažkosťami. „Zabezpečenie dôkazu vykoná súd spôsobom predpísaným pre dôkaz, o ktorý ide“   znamená,   že súd   tento dôkaz   vykonaná spôsobom ustanoveným v §-e 122 až 124 O. s. p.   v   závislosti   od   toho,   akým   dôkazným   prostriedkom   dôkaz   vykonáva.   Uznesenie okresného súdu, ktorým bolo uložené odporcovi, aby predložil súdu dôkazný prostriedok, rozhodnutiu podľa § 78 ods. 1, 3 O. s. p. nezodpovedá. Okrem §-u 78 sa okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia odvolal aj na § 102 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého, ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

Spôsob vykonania dôkazu listinou upravuje § 129 ods. 1 O. s. p.. Predseda senátu alebo samosudca môže podľa § 129 ods. 2 O. s. p. uložiť tomu, kto má listinu potrebnú na dôkaz u seba, aby ju predložil. Aby mohol súd vykonať dôkaz „pozrieť si reportáž“ musí mať túto reportáž predloženú na určitom nosiči. Rozhodnutie okresného súdu, ktorým uložil odporcovi, aby dátový nosič s reportážou predložil, zodpovedá zmyslu a účelu §-u 102 a § 78 Občianskeho súdneho poriadku, pretože sa uložením povinnosti odporcovi predložiť tento dôkaz zabezpečí, aby súd tento dôkaz vykonať mohol. Vecnú súvislosť navrhovaného dôkazu s predmetom konania vo veci samej, okresný súd posúdil správne. Do osobnostných práv   navrhovateľa   mal   odporca   zasiahnuť   práve   reportážou,   ktorej   obsah   podľa rozhodnutia súdu musí odporca preukázať predložením dátového nosiča.

Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku odporcu, že splneniu prvostupňovým súdom uloženej povinnosti mu bráni § 16 ods. 3 písm. l/ Zákona o vysielaní a retransmisii, ktorý   mu   ukladá   uchovávať   záznamy   z   vysielania   len   po   dobu   45   dní   od   odvysielania programu. Text zákona „uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania   v   zodpovedajúcej   kvalite;   na   vyžiadanie   Rady   poskytne   vysielateľ   záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom“ si odvolací súd vykladá tak, že povinnosť uchovávať záznamy po dobu 45 dní sa vzťahuje na „súvislé záznamy vysielanie“ a nie na jednotlivé záznamy (jednotlivé reportáže).

Dôvod na zmenu uznesenia okresného súdu nevidel odvolací súd ani na základe upozornenia odporcu na § 69 ods. 2 písm. b/ Autorského zákona, podľa ktorého vysielateľ má povinnosť záznam z vysielania, ak nemá dokumentačnú hodnotu zničiť, pretože zatiaľ v spore   nebolo   ujasnené   postavenie   odporcu,   či   bol   vysielateľom   alebo   aj   výrobcom zvukovo   -obrazového   záznamu,   keď   vo   výpise   z   obchodného   registra   Okresného   súdu Bratislava I založeného na č.l. 22 spisu má odporca okrem predmetu činnosti vysielanie televíznej   programovej   služby   aj   zhotovenie   audio   -   video   záznamov,   tiež   záznam   a archiváciu dát na CD - ROM - nearchívnej povahy a zo spisu nevyplýva, kto bol autorom reportáže.»

Ústavný súd vychádzajúc z citovanej časti namietaného rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že toto uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, na základe ktorých   krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu,   pričom   nezistil,   že   by   výklad krajského súdu a jeho závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by   bola   popretím   ich   podstaty   či zmyslu. Z odôvodnenia   namietaného   rozhodnutia vyplývajú   vecné   dôvody,   ktoré   osvedčujú   splnenie   zákonných   predpokladov   na zabezpečenie   dôkazu,   pričom   krajský   súd   neopomenul   ani   odvolacie   námietky sťažovateľky,   s ktorými   sa   aj   náležite   vysporiadal.   V danom   prípade   podľa   názoru ústavného súdu boli zákonné limity ustanovené v § 102 ods. 1 v spojení s § 78 OSP pre zabezpečenie   dôkazu   rešpektované. Postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho právneho záveru preto považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný, teda krajský súd v danom   prípade   neporušil   označené   práva   sťažovateľky   nesprávnou   a   svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Porušenie sťažovateľkou označených práv nemôže samo osebe nastať rozhodnutím   štátneho orgánu, ktorým   tento   orgán   uplatní svoju   právomoc v medziach zákonných limitov upravujúcich postup v občianskom súdnom konaní. Sťažovateľka   uviedla, že namietané rozhodnutie   v spojení s uznesením   okresného súdu ju zaväzuje na plnenie, ktoré nie je možné vykonať a ktorého predmet je v rozpore so zákonom, pričom   argumentovala   ustanoveniami   zákona   o vysielaní   a retransmisii a autorského zákona. Vo vzťahu k uvedenej námietke ústavný súd konštatuje, že povinnosti vyplývajúce   pre   sťažovateľku   z iných   právnych   predpisov   regulujúcich   predmet   jej podnikateľskej   činnosti,   nemajú vecnú   ani právnu   súvislosť   s povinnosťou   jej uloženou v namietanom   rozhodnutí.   Povinnosti   sťažovateľky,   ktoré   jej   vyplývajú   zo   zákona o vysielaní   a retransmisii,   sú   povinnosťami   vyplývajúcimi   z   noriem   správneho   práva, pričom   vynucovať   ich   plnenie   nie   je   v právomoci   všeobecného   súdu,   ale   v právomoci príslušného správneho orgánu, ktorým je Rada pre vysielanie a retransmisiu v správnom konaní.   Povinnosť   vyplývajúca   z namietaného   rozhodnutia   bola   sťažovateľke   uložená v občianskom   súdnom   konaní   v zmysle   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku   na   základe   osvedčenia   skutočností,   ktoré   odôvodňujú   reálny   predpoklad,   že sťažovateľka uvedeným   dôkazom   disponuje.   Uvedená námietka sťažovateľky   z pohľadu možností   daných   Občianskym   súdnym   poriadkom,   ktorý   v   ustanovení   §   78   a §   102 umožňuje   súdu   v občianskom   súdnom   konaní   po   splnení   zákonných   predpokladov zabezpečiť dôkaz, je preto irelevantná.  

Ústavný súd zistil, že súdom požadovaná informácia sa nachádza na webovej stránke sťažovateľky, nešlo teda o informáciu, ktorá by už neexistovala.

Ústavný súd považoval za nedôvodnú aj námietku sťažovateľky, podľa ktorej jej krajský súd uložil ako žalovanej povinnosť zodpovedajúcu dôkaznému bremenu žalobcu. Zabezpečenie dôkazu má okrem zabezpečovacej funkcie aj funkciu preventívnu, ktorá sa prejavuje najmä v tom, že bráni vzniku situácie, keď by sa jeden z účastníkov konania bez vlastného zavinenia mohol dostať do stavu dôkaznej núdze z dôvodu absencie relevantného dôkazného prostriedku. Preto povinnosť uloženú sťažovateľke predložiť súdu na dátovom nosiči   odvysielanú   reportáž   nemožno   v žiadnom   prípade   kvalifikovať   ako   prenesenie dôkazného bremena zo žalobcu na sťažovateľku.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 2   ústavy   označeným   rozhodnutím   krajského   súdu,   ústavný   súd   konštatuje,   že nenachádza   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   rozhodnutím   krajského   súdu a označeným základným právom, pretože uznesením krajského súdu nebola preskúmavaná zákonnosť žiadneho rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že namietaným rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu v sťažnosti označených práv, preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   o ďalších   nárokoch   sťažovateľky ústavný súd už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012