znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 25/2011-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta a zo   sudcov   Juraja Horvátha a Lajosa   Mészárosa prerokoval sťažnosť V. M., L., a A. M., L., obaja zastúpení advokátom JUDr. J. B., Z., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 132/2010-125 z 29. júla 2010, a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   V.   M.   a A.   M.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   a   3   Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 132/2010-125 z 29. júla 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 132/2010-125 z 29. júla 2010 a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. V. M. a A. M. primerané finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4.   V.   M.   a A.   M. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   269,30   €   (slovom dvestošesťdesiatdeväť   eur   a tridsať   centov),   ktoré j e   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici p o v i n n ý   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. J. B., Z., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2010 doručená sťažnosť V. M., L., a A. M., L. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“), č. k. 16 Co 132/2010-125 z 29. júla 2010 a ktorou žiadali vydať tento nález:

„...   v   konaní   pred   Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici   vedenom   pod   číslom 16Co/132/2010 bolo porušené ústavné právo sťažovateľov 1/ a 2/ vlastniť majetok upravené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 3 Ústavy SR. Rozsudok Krajského súdu č. 16Co/132/2010-125 zo dňa 29.7.2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v sume 16.590 €, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd v Banskej Bystrici sťažovateľom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne v lehote 1 mesiac od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia vo výške 303,30 € na účet právneho zástupcu, advokáta JUDr. J. B., Z., do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“  

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   25/2011-15   z 27.   januára   2011   prijal   sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľov a spisu Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 22/2010, ktorý si ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o sťažnosti,   sťažovatelia   sa   v   tomto   konaní   ako   žalobcovia   domáhali   proti   Slovenskej republike   –   Ministerstvu   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný“)   zaplatenia 2 505,81 € s príslušenstvom. Svoju žalobu odôvodnili tým, že túto sumu zaplatili svojim obhajcom na trovách obhajoby v trestnom konaní vedenom proti nim pre zločin lúpeže v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 188 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona Okresným riaditeľstvom Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v L. pod ČVS: ORP – 187/OVK-LC-07, ktoré bolo skončené uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry L. (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 2 Pv 186/07-48 zo 4. októbra 2007 postúpením veci Obvodnému úradu L., odboru všeobecnej a vnútornej správy (ďalej len „obvodný úrad“) na prerokovanie priestupku. Obvodný úrad následne upovedomil sťažovateľov písomnosťou č. k. A-2009/00073-21 z 13. júla 2009 o zastavení konania o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) a f) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) podľa § 76 ods. 1 písm. f) zákona o priestupkoch s poukazom na § 20 zákona o priestupkoch, keďže zodpovednosť za priestupok zanikla, pretože od spáchania priestupku uplynuli tri roky. Zároveň obvodný úrad v tejto písomnosti uviedol, že ak by došlo vo veci k nariadeniu ústneho pojednávania, bol by daný dôvod na zastavenie konania podľa § 76 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch s poukazom na rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 25/2008-187 z 19. februára   2009   vo   veci,   v   ktorej   sa   sťažovateľka   V.   M.   a   jej   manžel   J.   M.   ako žalobcovia   domáhali   proti   I.   M.   (ich   bývalej   neveste)   určenia   vlastníckeho   práva k elektronickej registračnej pokladnici a teplovzdušnému ohrievaču, ktorý však nadobudol právoplatnosť až po zániku zodpovednosti za priestupok (7. mája 2009). Skutok, ktorého sa mali   sťažovatelia   dopustiť   a pre   ktorý   boli   stíhaní,   spočíval   v   tom,   že   sťažovatelia po vzájomnej dohode 21. februára 2007 asi o 17.00 h požadovali od I. M. (bývalej nevesty a švagrinej) v predajni... v L., aby im vydala registračnú pokladňu, a keď to I. M. odmietla, A.   M.   ju   chytil   okolo   ramien   odzadu,   medzitým   V.   M.   jej   vzala   registračnú   pokladňu a v ďalšom konaní im bolo zabránené privolanou hliadkou Policajného zboru. V konaní pred okresným súdom sp. zn. 5 C 22/2010 sťažovatelia svoju žalobu právne odôvodnili tým, že   im   vznikol   nárok   na   priznanie   náhrady   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím podľa § 7, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), pretože rozhodnutie prokurátora okresnej   prokuratúry   č.   k.   2 Pv   186/07-48   zo 4. októbra   2007   o postúpení   veci   treba považovať   za   zrušenie   uznesenia   vyšetrovateľa   polície   z   22.   februára   2007   o   začatí trestného stíhania. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť s odôvodnením, že nárok na náhradu škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   predpokladá   zrušenie   (alebo   zmenu) právoplatného rozhodnutia, ktorým škoda vznikla, pre nezákonnosť príslušným orgánom, k čomu však v prípade sťažovateľov nedošlo.

Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 22/2010-108 z 29. marca 2010 žalobu sťažovateľov zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal z toho, že uznesenie vyšetrovateľa   polície   o   začatí   trestného   stíhania   a   vznesení   obvinenia   nikdy   nebolo prokurátorom zrušené, v dôsledku čoho nie sú splnené zákonné podmienky na priznanie náhrady   škody   sťažovateľom.   V   čase   vydania   uznesenia   o   začatí   trestného   stíhania a vznesení   obvinenia   sťažovateľom   boli   splnené   na   vydanie   týchto   rozhodnutí   všetky zákonné   podmienky.   Ak   prokurátor   okresnej   prokuratúry   rozhodol   neskôr   vec   postúpiť inému orgánu, pretože to výsledky ďalšieho vyšetrovania odôvodňovali a dospel v tomto štádiu   konania   k   záveru,   že   nejde   o   trestný   čin,   ale   o   skutok,   ktorý   by   mohol   byť priestupkom,   takéto   rozhodnutie   prokurátora   neznamená   nezákonnosť   rozhodnutia vyšetrovateľa polície o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia. Ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je možné vykladať tak, že postúpenie veci inému orgánu znamená   súčasne   preukázanie   nezákonnosti   rozhodnutia   vyšetrovateľa   polície   o   začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a že súčasne znamená zrušenie tohto rozhodnutia. Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu č. k. 5 C 22/2010-108 z 29. marca 2010 odvolanie, ktoré odôvodnili tým, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, ak dospel k záveru, že rozhodnutie prokurátora o postúpení veci inému orgánu na prerokovanie priestupku neznamená nezákonnosť rozhodnutia vyšetrovateľa polície o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia. Takýto záver okresného súdu   je v rozpore so zmyslom a účelom úpravy zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.; pri takomto výklade stráca tento zákon zmysel. Ak prokurátor vydá rozhodnutie o postúpení veci, nemusí navyše samostatne   zrušovať   rozhodnutie   policajta,   pretože   vlastným   rozhodnutím   nahrádza nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, pričom tak môže urobiť do 30 dní od   doručenia   rozhodnutia   policajta   o   zastavení   či   prerušení   trestného   stíhania   alebo o postúpení veci.   Sťažovatelia navrhli odvolaciemu súdu, aby rozsudok   okresného súdu zmenil a ich žalobe vyhovel.

O   odvolaní   sťažovateľov   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   5   C   22/2010-108 z 29. marca 2010 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 16 Co 132/2010-125 z 29. júla 2010 tak, že rozsudok okresného súdu   ako vecne správny potvrdil a odporcovi náhradu trov odvolacieho   konania   nepriznal.   Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   5   C   22/2010-108 z 29. marca 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 132/2010-125 z 29. júla 2010 nadobudol právoplatnosť 30. augusta 2010.

Sťažovatelia svoju sťažnosť proti rozsudku krajského súdu č. k. 16 Co 132/2010-125 z 29. júla 2010, ktorou tvrdili, že tento rozsudok porušuje ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods.   1   ústavy,   odôvodnili   jednak   tým,   že   krajský   súd   rozhodol   svojvoľne,   arbitrárne, v rozpore   s   rozhodnutiami   súdov   v   iných   obdobných   veciach   a   nezákonne   (vo   vzťahu k základnému   právu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   3   ústavy),   a   jednak   tým,   že   vo   vzťahu k výdavkom, ktoré sťažovatelia vynaložili na trovy obhajoby, mali legitímnu nádej na ich zaplatenie   zo strany   štátu,   pretože   pre   ich   zaplatenie   boli   splnené   všetky   zákonné podmienky (vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 20 ústavy).  

Sťažovatelia poukázali na rozhodnutia súdov v iných obdobných veciach, v ktorých súdy   rozhodli   tak,   že   preukázané   trovy   obhajoby   poškodeným   priznali   (rozsudok Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   7/99,   rozsudok   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   14   Co   301/2007,   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn. 14 Co 301/2007).

Podľa názoru sťažovateľov rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s koncepciou zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorej je štát povinný odstrániť každú nezákonnosť, ku ktorej   došlo   pri   výkone   štátnej   moci.   Zrušenie   uznesenia   o   vznesení   obvinenia   pre nezákonnosť, ak k nemu došlo v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený, má rovnaké dôsledky ako oslobodenie   spod   obžaloby.   Ak v súvislosti   s   rozhodnutím   orgánu   činného   v   trestnom konaní,   ktoré   nie   je   v   súlade   so zákonom,   fyzická   osoba   vynaložila   výdavky   na   trovy obhajoby, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu. Ak nárok na náhradu škody vzniká, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené príslušným orgánom (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.),   nemusí   ísť   o   ten   istý   orgán,   ktorý   pôvodné   rozhodnutie   vydal.   Trestné   konanie vo veci sťažovateľov bolo skončené postúpením veci na iný orgán, ktorý konanie zastavil z dvoch dôvodov (uplynutie premlčacej lehoty, ale aj to, že sa skutok nestal alebo skutok nie je priestupkom). Prakticky je teda výsledkom celého konania proti sťažovateľom jeho zastavenie.   Vec   sťažovateľov   treba   posudzovať   analogicky,   akoby   boli   spod   obžaloby oslobodení.   Civilnému   súdu   zákon   neumožňuje   preskúmavať   začatie,   priebeh   trestného konania či použité procesné postupy, civilný súd sa má obmedziť na preskúmanie toho, či bolo   na   začiatku   vydané   rozhodnutie   o vznesení   obvinenia,   ktoré   bolo   neskôr   zrušené (okrem zákonom ustanovených výnimiek), čím sa stalo nezákonným a založilo právny titul na   odškodnenie   sťažovateľov.   Krajský   súd   namiesto   toho   preskúmaval   podmienky a skutkové okolnosti v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia, na čo nie je žiaden právny dôvod.

Krajský   súd   sa   k   sťažnosti   sťažovateľov   vyjadril   podaním   č.   k.   Spr.   210/11 zo 4. marca   2011,   a to   tak, že poukázal na dôvody   rozhodnutia   uvedené   v odôvodnení rozsudku č. k. 16 Co 132/2010-125 z 29. júla 2010, v ktorom uviedol:

«Okresný súd vyššie uvedeným rozsudkom zamietol žalobu žalobcov 1/, 2/ (terajších sťažovateľov) o zaplatenie sumy 2.505,81 € s príslušenstvom a žalovanému náhradu trov (prvostupňového)   konania nepriznal.   Podľa   právneho   názoru   okresného   súdu žalobcom nevzniklo   právo   na   náhradu   škody   z   dôvodu   nezákonného   rozhodnutia   vyšetrovateľa Policajného zboru ÚJaKP PZ L. vydaním uznesenia vo veci ČVS: ORP - 187/ORP - LC - 2007, ktorým vyšetrovateľ začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie voči žalobcom 1/, 2/ ako obvineným, nakoľko toto uznesenie nebolo nikdy zrušené a rozhodnutie prokurátora o postúpení   veci   inému   orgánu   na   prejednanie   priestupku   neznamená   nezákonnosť rozhodnutia vyšetrovateľa polície o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. S týmto právnym názorom sa odvolací súd v rozsudku 16Co/132/2010-125 z 29. júla 2010 stotožnil, keď dospel taktiež k záveru, že v súdenej veci neboli splnené podmienky na priznanie náhrady škody žalobcom 1/, 2/ podľa § 6 ods. 1, vety prvej, zákona č. 514/2003 Z. z., pretože podľa tohto ustanovenia, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   možno   uplatniť   iba   vtedy,   ak   právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. K zrušeniu alebo zmene uznesenia vyšetrovateľa polícia totiž nikdy nedošlo.

Odvolací súd poukázal v dôvodoch svojho rozhodnutia aj na ust. § 18 ods. 1 zákona č.   514/2003   Z.   z.,   podľa   ktorého   ustanovenia   náhrada   škody   zahŕňa   aj   náhradu   trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo   rozhodnutie   o   treste,   o   ochrannom   opatrení   alebo   rozhodnutie   o   väzbe,   zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie   zrušené   alebo   bolo   trestné   stíhanie   zastavené,   alebo   v   ktorom   bola   vec postúpená inému orgánu.

Podotýkam, že ustanovenie § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. je aj s ustanovením § 17 zakotvené v štvrtej časti zákona - spoločné ustanovenia v kapitole označenej ako „spôsob a rozsah náhrady škody“. Ustanovenie § 18 sa, teda, netýka hmotnoprávnych podmienok nároku na náhradu škody, ale upravuje len spôsob a rozsah jej náhrady.»

Krajský súd zároveň uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

Sťažovatelia oznámili ústavnému súdu listom z 21. februára 2011, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Sťažovatelia ako dôvod svojej ústavnej sťažnosti uviedli, že rozhodnutie krajského súdu   je založené   na   takom   výklade   zákona č.   514/2003   Z.   z.,   ktorý   popiera   jeho   účel a zmysel,   pretože   tento   zákon   je   založený   na   princípe,   podľa   ktorého   je   štát   povinný odstrániť každú nezákonnosť, ku ktorej došlo pri výkone štátnej moci. Sťažovateľom bolo vznesené   obvinenie,   avšak   predpoklad   o   spáchaní   trestného   činu   vyslovený   v   uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený, čo musí mať pre sťažovateľov rovnaký dôsledok ako oslobodenie   spod   obžaloby (vec sťažovateľov   treba   posudzovať   analogicky,   akoby   boli spod   obžaloby   oslobodení).   Krajský   súd   sa   navyše   nevysporiadal   ani   s   argumentmi sťažovateľov, s ktorými sa na neho obrátili. Krajský súd v rozsudku č. k. 16 Co 132/2010-125 z 29. júla 2010 vychádzal z toho, že za „nezákonné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom“ v zmysle § 6 ods. 1 a § 18 ods. 1 zákona   č. 514/2003   Z.   z.   nemožno   považovať   uznesenie   o   začatí   trestného   stíhania a vznesení obvinenia, pokiaľ takéto uznesenie bolo vydané v súlade so zákonom a až neskôr bolo   prokurátorom   uznesením   rozhodnuté   o postúpení   veci   orgánu   prejednávajúcemu priestupky, ktorý priestupkové konanie napokon zastavil.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   možno   uplatniť   iba   vtedy,   ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť   príslušným   orgánom.   Súd,   ktorý   rozhoduje   o   náhrade   škody,   je   viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania,   ktoré   poškodenému   vznikli   v   konaní,   v   ktorom   bolo   vydané   nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   rozsudku   č.   k.   16   Co   132/2010-125   z   29.   júla   2010 uviedol:

„Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.  ,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmaním spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd riadne zistil skutkový   stav   veci   a   vec   správne   právne   posúdil.   Prvostupňový   súd   vychádzal   pri rozhodovaní zo zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.   Okresný súd vychádzajúc z predložených listinných dôkazov správne rozhodol, keď zistil, že uznesenie vyšetrovateľa polície o začatí trestného stíhania žalobcov 1/, 2/ a o vznesení obvinenia, ktorým týmto účastníkom mala byť spôsobená škoda, nebolo nikdy zrušené na to oprávneným organom, tj prokurátorom. Správne uviedol, že nie sú splnené zákonné požiadavky na priznanie náhrady škody tak, ako žiadajú žalobcovia.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom znení vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   možno   uplatniť   iba   vtedy,   ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť   príslušným   orgánom.   Súd,   ktorý   rozhoduje   o   náhrade   škody,   je   viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 18 ods. 1 tohto zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Prvostupňový súd správne posúdil, že v čase vydania uznesenia o začatí trestného stíhania   žalobcov   1/,   2   a   vznesení   obvinenia   policajným   zborom   boli   splnené   zákonné podmienky pre vydanie takéhoto rozhodnutia. Nejednalo sa teda o nezákonné rozhodnutie vyšetrovateľa, išlo o zákonné rozhodnutie.

Odvolací súd preto rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.“

Vo   vzťahu   k   náhrade   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody stanovuje § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to jednak tým, že stanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené práve z dôvodu nezákonnosti a iba na to príslušným orgánom. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý. Príslušným orgánom povolaným zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia v trestnom konaní pre jeho nezákonnosť, resp. oslobodiť obžalovaného spod obžaloby, môže byť iba súd alebo orgán činný v trestnom konaní.

Ústavný súd zastáva názor, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, nielen zastavenie trestného stíhania, ak k nemu došlo   preto,   že sa   nenaplnil predpoklad   o   spáchaní trestného činu obvineným,   má   rovnaké   dôsledky   ako   zrušenie   uznesenia   o   začatí   trestného   stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. tak, ako bolo judikované všeobecnými súdmi (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.   4 Mcdo   15/2009),   ale   rovnaké   dôsledky   má   aj   rozhodnutie   o   postúpení   veci do priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným.

Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je totiž stanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný. V prípade sťažovateľov bolo trestné konanie skončené uznesením, z ktorého je zrejmé, že predpoklad o tom, že sa dopustili trestného činu, sa nenaplnil.

S   ohľadom   na   už   uvedené   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   krajský   súd   na   vec sťažovateľov skutočne aplikoval právnu normu spôsobom, ktorý poprel jej účel a zmysel. Keďže právne závery krajského súdu boli zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, a tým aj základné právo sťažovateľov na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,   pretože   sťažovateľom   svedčila   od   začiatku   legitímna   nádej   na   zhmotnenie   ich pohľadávky na náhradu nákladov nimi vynaložených na obhajobu v trestnom konaní, keďže od   momentu   právoplatného   skončenia   trestného   konania,   resp.   najneskôr   od   momentu právoplatného   skončenia   priestupkového   konania   bez   uznania   ich   viny   spĺňali   všetky podmienky na priznanie nimi uplatňovanej náhrady škody.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 3 a čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré boli u sťažovateľov porušené rozsudkom krajského súdu, bolo potrebné rozsudok krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Bude   úlohou   krajského   súdu   v   ďalšom   priebehu   odvolacieho   konania rozhodnúť o odvolaní   sťažovateľov   proti   prvostupňovému   rozsudku   takým   spôsobom,   ktorý   bude ústavne   konformný   a   bude   v   súlade   s   právnym   názorom   ústavného   súdu   vysloveným v tomto náleze.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva   boli   porušené,   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie.   Sťažovatelia   si   uplatňovali z tohto dôvodu nárok na zaplatenie sumy 16 590 € s poukazom na „vážnosť porušenia ich ústavných práv“. Ústavný súd sťažovateľom tento nárok nepriznal s poukazom na to, že neuviedli také konkrétne dôvody, ktoré by opačný postup odôvodňovali.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. J. B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 50 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých   osôb“.   Úhrada   za   priznané   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2010 predstavuje s režijným paušálom (2 x 120,23 € + 4 x 7,21 €) spolu u dvoch sťažovateľov 269,30 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľov   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   § 149   Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011