znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 25/07-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., zastúpeného advokátom JUDr. D. M., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa čl.   47   ods.   2   a 3,   a   čl.   48   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 30/2007 z 18. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2007 doručená sťažnosť M. B., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. M. P., ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   právnu   pomoc   a na   rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 30/2007 z 18. júla 2007.

Sťažovateľ   bol   rozsudkom   Okresného   súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 5 T 171/2004-268 z 15. mája 2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   2   To   112/06-305   z 18.   januára   2007   uznaný   vinným z trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní troch rokov, na výkon ktorého bol zaradený   do   prvej   nápravnovýchovnej   skupiny.   Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podali sťažovateľ a jeho matka dovolanie, v ktorom sťažovateľ namietal, že odvolací súd konal a rozhodol   v nezákonnom   zložení,   neodstránil   porušenie   práv   obhajoby, ktorých   sa   mal dopustiť okresný súd formálne vykonaným hlavným pojednávaním 15. mája 2006, keď obžalovanému nebolo umožnené ukončiť jeho výpoveď a nebolo jemu ani jeho obhajcovi umožnené   predložiť   návrhy   na   doplnenie   dokazovania.   Vykonané   dokazovanie   bolo nezákonné,   skutkový   stav   bol   vyhodnotený   v rozpore   s vykonaným   dokazovaním, nezákonným dôkazom je aj znalecké dokazovanie, pretože znalec, ktorý podal posudok na poškodenú, bol pribratý ako konzultant pri vypracovaní znaleckého posudku na sťažovateľa, a preto mohol ovplyvniť výsledok znaleckého skúmania sťažovateľa tak, aby korešpondoval so záverom ním podaného znaleckého posudku. Okresný súd tiež porušil zásadu viazanosti právnym   názorom   vysloveným   odvolacím   súdom   v zrušujúcom   uznesení.   Odvolací   súd zamietol   odvolanie   napriek   tomu,   že   s návrhom   obhajcu   na   zrušenie   prvostupňového rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie sa stotožnil aj krajský prokurátor. Sťažovateľ v dovolaní   pomerne   rozsiahlo   podáva   vlastnú   interpretáciu   vykonaných   dôkazov a poukazuje na ich rozdielne hodnotenie všeobecnými súdmi.

Najvyšší   súd   o podanom   dovolaní   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   1   Tdo   30/2007 z 18. júla 2007 tak, že ho odmietol. Sťažovateľ namieta, že „došlo tak k porušeniu práv sťažovateľa na spravodlivé prejednanie veci súdom, bolo mu súdmi znemožnené riadne uplatniť   svoje   právo   na   obhajobu,   dôkazy   boli   vykonávané   a hodnotené   jednostranne a v konečnom   dôsledku   sa   to   prejavilo   v nezákonnom   a nespravodlivom   odsúdení sťažovateľa.

Porušenie   zásady   nestrannosti   dovolacím   súdom   je   evidentné   už   z faktu,   že o vyjadrenie   k dovolaniu   nepožiadal   príslušného   krajského   prokurátora,   ale   okresného prokurátora. (...)

1/ Pokiaľ ide o prvý dovolací dôvod týkajúci sa otázky práva na prejednanie veci zákonným sudcom, touto sa dovolací súd vôbec nezaoberal z toho hľadiska ako bol tento dovolací dôvod formulovaný a odôvodnený.... Neboli teda odstránené pochybnosti o tom, či došlo k odňatiu veci zákonnému sudcovi a teda či bol dodržaný čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. 2/   Pokiaľ   ide   o druhý   dovolací   dôvod,   tento   sa   zaoberá   porušením   práva   na obhajobu. Najvyšší súd ako súd dovolací neuznal ani tento dôvod opierajúc sa o obsah zápisnice z hlavného pojednávania z 15. 5. 2006, ktorú považoval za správnu po stránke formálnej aj vecného obsahu. (...)

Neobstojí   tvrdenie dovolacieho súdu,   že z obsahu zápisnice zistil,   že nie je daný dovolací dôvod namietaný v časti Ad 2 dovolania, pretože ide o také skutočnosti, ktoré nemožno zo zápisnice zistiť. V zápisnici sa totiž neobjavilo, to, čo bolo podstatné, a to, že konajúca   samosudkyňa   dňa   15.   5.   2006   vykonala   pojednávanie   len   formálne,   keď zaprotokolovala,   že   oboznamuje   dôvody   zrušujúceho   uznesenia,   hoci   v skutočnosti oboznámenie nevykonala, ako aj to, že keď sa obhajca domáhal, aby bolo obžalovanému umožnené   pokračovať   vo   výpovedi,   konajúca   samosudkyňa   nielenže   to   obžalovanému neumožnila, ale pohrozila obhajcovi poriadkovou pokutou, a keď chcel obhajca navrhnúť dôkazy, sudkyňa mu slovo neudelila, vyhlásila dokazovanie za skončené a formálne vyzvala na záverečné reči.... Toto sa v zápisnici samozrejme neobjavilo a preto to nemohol ani odvolací súd preskúmať. (... Týmito skutočnosťami, ktoré majú podstatný a zásadný význam z hľadiska čl. 6 Dohovoru sa dovolací súd vôbec nezaoberal....

Neobstojí   ani tvrdenie dovolacieho súdu,   že nebolo úlohou prvostupňového súdu vykonať   ďalšie   dôkazy.   Toto   tvrdenie   odporuje   samotnému   zrušujúcemu   uzneseniu krajského súdu z 21. 2. 2006, kde uložil súdu skúmať dôkaznú situáciu z hľadiska intenzity a doby zlého zaobchádzania. Keby na to nebolo treba vykonať ďalšie dôkazy, nebol by krajský súd býval zrušil prvé prvostupňové rozhodnutie a vrátil vec prvostupňovému súdu podľa ust. § 258 ods. 1 písm. b, c Trestného poriadku, ktoré ustanovenia samé o sebe hovoria   o neúplných   skutkových   zisteniach,   o pochybnostiach   o správnosti   skutkových zistení a o potrebe vykonať ďalšie dôkazy, keď ich vykonanie pred odvolacím súdom by znamenalo   nahrádzať   činnosť   súdu   prvého   stupňa.   Ak   by   sa   nejednalo   teda   o potrebu ďalšieho dokazovania alebo rozsiahleho opakovania doterajšieho dokazovania, tak by bol vo veci rozhodol sám krajský súd a nebol by vracal vec prvostupňovému súdu. (...) Pravdivosť výpovede poškodenej musí hodnotiť súd v zmysle hodnotenia dôkazov, t. j.   každý   jednotlivo   a všetky   vo   vzájomnej   súvislosti.   Pri   takomto   hodnotení   odporuje tvrdenie   Najvyššieho   súdu   o tom,   že   znalecký   posudok   znalca   Š.   neodporuje   ostatným dôkazom   obsahu spisu,   pretože práve   ostatné   dôkazy,   ktoré uvádzame vyššie,   odporujú výpovedi poškodenej a teda aj tomuto znaleckému posudku. Ak by sa teda dalo za pravdu znaleckému posudku, tak by ostatné dôkazy vyzneli tak, že klamú tak lekári ako aj orgány prejednávajúce priestupkové oznámenia poškodenej, ako aj svedkovia, ktorí nepotvrdili, že sa skutky stali tak, ako sú popísané v skutkovej vete obžaloby.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a takto rozhodol:

„Konaním   Najvyššieho   súdu   SR   ukončeným   rozhodnutím   z 18.   júla   2007   sp.   zn. 1 Tdo 30/2007 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi   a inými   štátnymi   orgánmi   od   začiatku   až   do   konca   za   podmienok   ustanovených zákonom a právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy SR, právo na prejednanie veci zákonným sudcom zaručené čl. 48 Ústavy SR.

Ústavný súd rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 18. júla 2007 sp. zn. 1 Tdo 30/2007 zrušuje a vracia vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietané porušenie svojich práv odôvodnil totožnými argumentmi, ako uviedol   v dovolaní.   Tieto   sa   z prevažnej   časti   zhodujú   aj   s námietkami   vznesenými v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku. Najvyšší súd zistil, že sťažovateľom uvádzané dôvody nespĺňajú dôvody dovolania, a preto jeho dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Porušenie   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   v odvolacom   konaní   (proti   rozsudku   okresného   súdu z 15. mája 2006) krajský súd rozhodoval v nezákonnom zložení a najvyšší súd sa s týmto namietaným porušením dostatočne nevysporiadal.

Najvyšší súd k jeho dovolacej námietke uviedol: „Dňa 18. januára 2007 rozhodoval krajského súdu na verejnom zasadnutí v senáte zloženom z tohto istého predsedu senátu (JUDr. J. B.; pozn.) ako aj sudcu JUDr. Petra T. a sudkyne   V.   S..   Z tejto   zápisnice   tiež   vyplýva,   že   sudcom   –   spravodajcom   určeným predsedom senátu, ktorý predniesol napadnutý rozsudok a oznámil podstatný obsah spisu bol sudca JUDr. P. T..  

Z prvopisu vyhotovenia uznesenia krajského súdu je zrejmé, že rozhodnutie vyhotovil JUDr. P. T. a vlastnoručne ho podpísal predseda senátu JUDr. J. B..

Z uvedeného teda je celkom nepochybné, že v posudzovanej veci konal ako predseda senátu JUDr. J. B. a ako sudca – spravodajca, ktorý rozhodnutie krajského súdu vyhotovil bol JUDr. P. T.. Na základe uvedených zistení najvyšší súd uzatvára, že krajský súd konal v správnom   zložení,   plne   v súlade   so   zákonom   a teda   v tomto   smere   mu   nemožno   nič vytknúť....“

Za   zákonného   sudcu   treba   považovať   sudcu,   ktorý   spĺňa   zákonom   určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 239/04, III. ÚS 16/06).

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu, na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci.   Ak   súd   rozhoduje   v senáte,   zákonnými   sudcami   sú   všetci   sudcovia   určení   podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   v celom   rozsahu   vysporiadal s námietkami sťažovateľa, ktoré sa týkali práva na zákonného sudcu a jeho odôvodnenie nie je   arbitrárne.   Sťažovateľ   nepredložil   žiadne   dôkazy   a ani   neuviedol,   že   sudcovia,   ktorí rozhodovali v senáte o jeho odvolaní, neboli určení rozvrhom   práce krajského súdu   na príslušný   rok   za   členov   tohto   senátu,   a preto   je   táto   časť   jeho   sťažnosti   zjavne neopodstatnená.

Porušenie základného práva na právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3   ústavy   sťažovateľ   vidí   v tom,   že   najvyšší   sa   súd   nestotožnil   s jeho   odôvodnením dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku «“zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu»“.

K tomuto najvyšší súd uviedol: „Z obsahu   zápisnice   o hlavnom   pojednávaní   Okresného   súdu   v Poprade   zo   dňa 15. mája 2006 (č. l. 264-266) je zrejmé, že táto ako po stránke formálnej tak aj z hľadiska vecného   obsahu   preukazuje,   že   hlavné   pojednávanie   bolo   vykonané   správne   a zákonne v súlade   s ustanoveniami   trinástej   hlavy,   ako   aj   vyššie   citovaným   ustanovením   §   264 Trestného poriadku, a vzhľadom na stav konania i v náležitom rozsahu.  

V takomto   postupe   súdu   nemožno   vidieť   skrátenie   práva   obhajoby   obvineného, pretože   podstata   a zmysel   obsahu   hlavného   pojednávania,   ako   aj   zákonnej   požiadavky rešpektovania právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňovým súdom bola naplnená. Z obsahu odôvodnenia zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Prešove vyplýva, že odvolací súd nenariadil vykonanie ďalších dôkazov, ale vyslovil len potrebu prehodnotenia už vykonaných dôkazov v súlade s právnym názorom krajského súdu vo vzťahu k otázke naplnenia pojmových znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa odseku 2 písm. d/ ustanovenia § 215 Tr. zák., účinného od 1. januára 2006, (páchanie trestného činu „po dlhší čas“), eventuálne skúmať, či prichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 88 Tr. zák., účinného do 1. januára 2006.

V tejto súvislosti treba poukázať aj na skutočnosť, že ani obžalovaný (rovnako ani prokurátor,   ako   to   vyplýva   zo   strany   2   zápisnice   o hlavnom   pojednávaní   (č.l.   265), nenavrhli na tomto hlavnom pojednávaní vykonanie žiadnych ďalších dôkazov....“

Základné právo na obhajobu v trestnom konaní je v ústave zaručené v čl. 50 ods. 3, ktorý je lex specialis vo vzťahu ku všeobecnej úprave práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že čl. 50 ods. 3 ústavy oprávneným osobám zaručuje, že   budú   mať čas na prípravu   obhajoby, ako aj možnosť   pripraviť si obhajobu a že obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Uplatnené   právo   na   obhajobu   nezaručuje   však oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o aké sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom základného práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (II. ÚS 8/96).

Sťažovateľ   v súvislosti   s právom   na   obhajobu   namieta   formálnosť   hlavného pojednávania pred okresným súdom z 15. mája 2006, keď nebolo jeho obhajcovi umožnené predniesť návrhy na doplnenie dokazovania. Tento postup sťažovateľ mohol a aj namietal v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa a v odvolacom konaní využil jeho obhajca možnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania, odvolací súd ich však zamietol.

Sťažovateľ   namietal   tiež   porušenie   základného   práva   na   rovnosť   v konaní   podľa čl. 47 ods. 3 ústavy ako súčasť práva na spravodlivé súdne konanie. Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozhodnutí Engel c. Holandsko z 8. júna 1976 (séria A, č. 22, s. 38-39, § 91) uviedol, že princíp rovnosti zbraní neznamená, že súd je povinný vykonať všetky dôkazy,   ktoré   strana   navrhne.   Prípustnosť   dôkazov   nie   je   dohovorom   regulovaná   a ide o otázku,   ktorú   upravuje   predovšetkým   vnútroštátne   právo.   Takisto   význam   dôkazov a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú predovšetkým vnútroštátne orgány.

Z práva na obhajobu nevyplýva pre obvineného právo, aby súdy akceptovali všetky jeho   návrhy   na   vykonanie   dokazovania,   ale   aby   mal   možnosť   tieto   návrhy   predniesť. Najvyšší súd sa aj v tejto časti rozhodnutia dôsledne vysporiadal s námietkami sťažovateľa a skutočnosť,   že   neakceptoval   jeho   argumentáciu,   nemá   za   následok   porušenie   jeho základných práv na obhajobu a rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy.

V sťažnosti   sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   dohovoru,   ktoré   odôvodnil   nezákonným   vykonaním   dôkazov a nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Minimálne práva obvineného zaručené v čl. 6 ods. 3 dohovoru, ktorých sa sťažovateľ domáha sťažnosťou sú:

a) (...); b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe; e) (...).

Najvyšší súd sa s jeho námietkami v dovolaní vysporiadal takto: „Dovolateľ ďalej oprel svoje dovolanie aj o dôvod uvedený § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.,   podľa   ktorého   zákonného   ustanovenia   je   napadnuté   rozhodnutie   je   založené   na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. (...)

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto smere uzavrel, že právny názor dovolateľa nie je možné akceptovať, pretože tento predstavuje prevažne iba jeho subjektívny názor, a ako   taký   nemôže   zakladať   záver   o nezákonnosti   vykonania   týchto   dôkazov.   V danej súvislosti treba akcentovať, že počas trestného konania nevyšli najavo žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné spochybniť správnosť odborných záverov znaleckého dokazovania.   Znalecké   posudky   boli   totiž   vypracované   samostatne,   na   jednej   strane znalcom   PhDr.   Š.,   ktorý   na   základe   uznesenia   vyšetrovateľa   vypracoval   psychologický znalecký posudok (zo dňa 12. mája 2004) týkajúci sa poškodenej B. a na strane druhej iní znalci (MUDr. S. a MUDr. P.) nezávisle na záveroch psychológa po vyšetrení obvineného B. urobili závery týkajúce sa jeho duševného zdravia. Skutočnosť, že PhDr. M. Š., CSc., bol konzultantom   znalcov   –   psychiatrov   nemôže   zakladať   pochybnosť   o správnosti   záverov znaleckého psychiatrického posudku. Odborné závery všetkých troch znalcov sú dostatočne presvedčivé   a nie   sú   v rozpore   s obsahom   ďalších   vo   veci   vykonaných   dôkazov.   Tieto dôkazy boli súdom vykonané zákonným spôsobom. (...)

Preto   pri   posudzovaní   oprávnenosti   tvrdenia   o existencii   dovolacieho   dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvineného M. B. to teda znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený   spáchal   skutok tak,   ako je uvedené   v rozsudku súdu prvého   stupňa,   s ktorými skutkovými   závermi   sa   stotožnil   aj   odvolací   súd.   Tieto   skutkové   okolnosti   obsiahnuté v popise   skutku   potom   poskytujú   spoľahlivý   podklad   pre   naplnenie   všetkých   zákonných znakov trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d) Tr. zák., účinného do 1. januára 2006, zo spáchania ktorého trestného činu bol obvinený uznaný vinným.“  

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa snaží spochybniť či už zákonnosť vykonania alebo správnosť vyhodnotenia každého dôkazu, ktorý okresný súd a krajský súd vyhodnotili v jeho neprospech. Nie je úlohou ústavného súdu   prehodnocovať zistený skutkový   stav v trestnom konaní ani posudzovať otázku viny sťažovateľa, ale kontrolovať zlučiteľnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov so sťažovateľom označeným článkami ústavy a dohovoru. Ústavný súd tieto skutočnosti posúdil zo spisu okresného súdu sp. zn. 5 T 171/2004. Sťažovateľ, ako aj jeho obhajca boli prítomní na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom, kde sa vykonávali dôkazy, a pred ktorým sa v plnom rozsahu uplatňujú všetky záruky spravodlivého procesu, mali právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, mohli vypočúvať svedkov a klásť im otázky, a teda boli zachované prvky kontradiktórnosti, ako aj právo   na   obhajobu.   Námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   nedostatočného   a nesprávneho zistenia skutkového stavu potrebného na rozhodnutie a jeho právneho posúdenia preskúmal odvolací   súd.   Samotná   skutočnosť,   že   si   krajský   súd   neosvojil   interpretáciu   výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie spôsobom, ako ich predniesla obhajoba, a že v konaní neboli vykonané všetky obhajobou navrhované dôkazy, nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom   označených   základných   práv.   Takéto   porušenia   nezistil   ani   najvyšší   súd v rozsahu sťažovateľom uvedených dovolacích dôvodov.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu obsiahnuté v jeho rozhodnutí môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný súd posúdil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 30/2007 z 18. marca 2007 z hľadiska sťažovateľových námietok a dospel k názoru, že závery dovolacieho súdu nie sú v rozpore s priebehom trestného konania vedeného proti sťažovateľovi, a preto jeho námietky nie sú v príčinnej súvislosti s jeho právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru tak, ako sa uplatňuje v dovolacom konaní, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že si najvyšší súd vyžiadal vyjadrenie k jeho dovolaniu od   Okresnej   prokuratúry   Poprad   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“),   a nie   Krajskej prokuratúry   v Prešove,   ktorej   prokurátor   v odvolacom   konaní   navrhol   prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa, nie je zo sťažnosti jasné, porušenie ktorých   svojich   práv sťažovateľ vidí v tomto postupe. Navyše ústavný súd uvádza, že podľa § 46 ods. 7 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov vecná a miestna príslušnosť prokurátorov v občianskom súdnom konaní a v trestnom konaní sa určuje podľa príslušnosti súdov. Dovolanie sa podáva na súde, ktorý rozhodol vo veci v prvom stupni (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) a predseda senátu tohto súdu zabezpečuje doručenie rovnopisu dovolania na vyjadrenie ostatným stranám (§ 376 Trestného poriadku). Ústavný súd preto nepovažuje doručenie dovolania na vyjadrenie okresnej prokuratúre za postup,   ktorý   by   bol   v rozpore   so   zákonom   a spôsobilý   zasiahnuť   do   základných   práv sťažovateľa.  

Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu, nezaoberal sa už ďalšími nárokmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2008