znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 25/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., bytom Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   ktoré nezabezpečilo bezpečné uloženie prepisov telefonických rozhovorov sťažovateľa získaných použitím informačno-technických prostriedkov v priebehu roku 1999, ako aj neefektívnym vyšetrovaním   jeho   oznámení   o skutočnostiach   nasvedčujúcich   tomu,   že   bol   spáchaný trestný čin, zo 7. mája 2002 a 15. januára 2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť JUDr. P. P. v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Ministerstva   vnútra Slovenskej   republiky,   ktoré   nezabezpečilo   bezpečné   uloženie   prepisov   telefonických rozhovorov   sťažovateľa   získaných   použitím   informačno-technických   prostriedkov v priebehu roku 1999, o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

2. Sťažnosť JUDr. P. P. v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Ministerstva   vnútra Slovenskej   republiky   neefektívnym   vyšetrovaním   jeho   oznámení   o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, zo 7. mája 2002 a 15. januára 2003, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 22. januára 2004   doručené   podanie   JUDr.   P.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   Ž.,   zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., označené ako „Návrh v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. f) Ústavy SR na začatie konania v zmysle čl. 127 Ústavy SR“ s pripojenými prílohami. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), ktoré sa malo dopustiť porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 19 ods. 2 a čl. 22   ods.   2 ústavy   a v spojení s čl. 8   ods.   1   a 2 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). V prvom prípade malo dôjsť k ich porušeniu tým, že ministerstvo vnútra nezabránilo zverejneniu informácií súkromnej povahy,   ktoré   boli   získané   v priebehu   odposluchu   telefónnej   stanice   sťažovateľa   na Okresnom   súde   v Žiline   v priebehu   roku   1999   použitím   informačno-technických prostriedkov. Sťažovateľ v tejto súvislosti zdôraznil, že „v jeho veci došlo k zverejneniu informácií súkromnej povahy, pričom   nemôže byť pochybné, že záznamy operatívnych nahrávok jeho telefonických rozhovorov boli zverené do zodpovednosti štátnych orgánov, pre ktoré z toho vyplynul záväzok poskytnúť týmto záznamom bezpečnú úschovu s cieľom zabezpečiť práva navrhovateľa na rešpektovanie jeho súkromného života“.

K porušeniu jeho označených základných práv malo tiež dôjsť aj postupom orgánov činných   v trestnom   konaní   v konaní   o jeho   oznámení   o skutočnostiach   nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, a to jeho oznámeniami zo 7. mája 2002 a 15. januára 2003.   Na   základe   postúpeného   spisového   materiálu   z Inšpekčného   odboru   v Banskej Bystrici bolo 13. januára 2003 začaté trestné stíhanie vo veci trestného činu neoprávneného nakladania s osobnými údajmi podľa § 178 ods. 1 a 2 Trestného zákona (ČVS: UIS-13/IBA-PO-2003), ktoré po opravnom uznesení zo 6. júna 2003 bolo však 29. septembra 2003 prerušené podľa § 173 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku z toho dôvodu, že „Na podklade zistených skutočností nie je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba...“.

Ministerstvo   vnútra,   Úrad inšpekčnej   služby   Policajného   zboru,   Inšpekčný   odbor Bratislava, listom ČVS: UIS-13/IBA-PO-2003 zo 7. januára 2004 sťažovateľovi na jeho žiadosť z 10. decembra 2003 oznámilo, „že doposiaľ sa v predmetnej veci nepodarilo zistiť žiadne nové informácie, ktoré by odôvodňovali v trestnom stíhaní pokračovať“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že: „vyvinul dostatočné a maximálne úsilie, aby poskytol kompetentným orgánom všetky jemu dostupné informácie, aby bolo riadne vyšetrené za akých okolností mali novinári prístup k prepisom jeho telefonických rozhovorov.

Navrhovateľ s poukazom na doterajší stav veci, ktorý žiadnym spôsobom ovplyvniť nemôže, zastáva názor, že nebolo uskutočnené efektívne vyšetrovanie, ktorého cieľom by bolo   odhalenie   okolností,   za   ktorých   novinári   mali   prístup   k prepisom   nahrávok   jeho telefonických   rozhovorov,   a teda   nedošlo   ani   k sankcionovaniu   osôb   zodpovedných   za vzniknuté nedostatky. Podľa názoru navrhovateľa v tomto prípade si príslušný štátny orgán nesplnil svoj záväzok poskytnúť prijateľné a hodnoverné vysvetlenie ako došlo k zverejneniu súkromných   rozhovorov   navrhovateľa,   teda   nesplnili   svoju   povinnosť   zabezpečiť   právo navrhovateľa na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie.“

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd v jeho veci rozhodol nálezom takto:

„Právo priznané JUDr. P. P. čl. 16 ods. 1, 19 ods. 2, 22 ods. 2 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v tom, že Ministerstvo vnútra SR nezabezpečilo bezpečné uloženie prepisov telefonických rozhovorov a následne nevykonalo efektívne vyšetrovanie vo veci zverenia týchto súkromných rozhovorov porušené bolo. Navrhovateľovi JUDr. P. P. sa priznáva primerané zadosťučinenie, ktoré vo výške 1.000.000,- (jedenmilión) Sk vyplatí odporca Ministerstvo vnútra SR v lehote 1 mesiaca od doručenia písomného vyhotovenia nálezu Ústavného súdu SR.

Navrhovateľovi JUDr. P. P. sa priznávajú trovy konania pred Ústavným súdom SR tak ako budú vyčíslené, ktoré vyplatí odporca Ministerstvo vnútra SR v lehote 1 mesiaca od doručenia písomného vyhotovenia nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, zjavne neopodstatnené návrhy, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   uvedených   hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľa   a   po   jej predbežnom prerokovaní ju bol nútený odmietnuť z nasledovných dôvodov:

1.   V časti   namietajúcej   porušenie   označených   základných   práv   sťažovateľa v dôsledku takého postupu ministerstva vnútra, ktorým „nezabezpečilo bezpečné uloženie prepisov telefonických rozhovorov“, bola jeho sťažnosť odmietnutá ako podaná oneskorene. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   nie   je   časovo   neobmedzená,   pretože   podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde jednou z podmienok na prijatie sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené porušenie základného práva sťažovateľa, pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z pripojených príloh ústavný súd zistil, že k odpočúvaniu telefónnej stanice sťažovateľa malo dôjsť ešte v roku 1999 (od 12. apríla do 12. októbra 1999), avšak o skutočnostiach, že takto získané informácie sa dostali do súkromných rúk, sa sťažovateľ dozvedel už v priebehu roku 2002, o čom svedčia jeho kroky, prostredníctvom ktorých   sa   snažil   vyvodiť   právne   dôsledky   späté   s únikom   takto   získaných   informácií. Sťažovateľ už 7. mája 2002 podal oznámenie Krajskej prokuratúre v Žiline o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin. Dňa 14. decembra 2002 sťažovateľ podal ministrovi   vnútra   sťažnosť   na   príslušníkov   polície   služobne   zaradených   na   Prezídiu Policajného zboru   za zneužitie informácií získaných   pri použití informačno-technických prostriedkov,   15.   januára 2003 podal   sťažovateľ Okresnej   prokuratúre v Žiline písomné oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa už v priebehu roku 2002 dozvedel o zásahu (postupe) ministerstva vnútra,   ktoré   nezabezpečilo   dostatočnú   ochranu   prepisov   nahrávok   jeho   telefonických rozhovorov z roku 1999, čím malo porušiť ním označené základné práva. Napriek tejto skutočnosti   sa   však   na   ústavný   súd   neobrátil   v dvojmesačnej   lehote   odo   „dňa,   keď   sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť“, ale až sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. januára 2004, t. j. po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty stanovenej na   podanie   sťažnosti.   Z tohto   dôvodu   ju   bolo   potrebné   v časti   namietajúcej   porušenie označených   základných   práv   podľa   čl.   16   ods. 1,   čl.   19   ods.   2   a čl.   22   ods.   2   ústavy v spojení s čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom ministerstva vnútra, ktoré nezabezpečilo bezpečné uloženie prepisov telefonických rozhovorov, odmietnuť ako podanú oneskorene.

2. Sťažovateľ tiež namietal porušenie označených základných práv a slobôd podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 22 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom   ministerstva   vnútra,   ktoré   „nevykonalo   efektívne   vyšetrovanie   vo   veci zverejnenia týchto súkromných rozhovorov“.

V tejto časti   ústavný súd odmietol   jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal predovšetkým z toho, že v súlade s čl. 127 ústavy môžu byť predmetom konania o ústavnej sťažnosti „základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy“. Judikatúra ústavného súdu však potvrdzuje, že „Právo fyzickej osoby na začatie trestného konania... na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva alebo slobody podľa druhej   hlavy   ústavy   a ani   ho   nemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo slobôd“ (II. ÚS 42/00, I. ÚS 76/03). V okolnostiach prípadu ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   ústavy   a medzinárodného dohovoru postupom orgánu štátu spočívajúcim v nedostatočne efektívnom vyšetrení jeho oznámení,   ktoré   vyústilo   do   prerušenia   trestného   stíhania   podľa   §   173   ods.   1   písm.   f) Trestného poriadku. Keďže súčasťou označených základných práv nie je povinnosť orgánu štátu uskutočniť trestné konanie bez ohľadu na výsledky prípravného trestného konania, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2004